Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som knihomoľ, učiteľ, spisovateľ, recenzent, korektor... písmenká a príbehy mám jednoducho v krvi :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vydavateľstvu Tatran sa podarilo to, čo som nečakal. Odkloniť ma od čítania beletrie a zamerať sa aj na literatúru faktu či silné príbehy skutočných ľudí. Po Tajnom živote stromov ma vtiahol Martin Pistorius do knihy intenzívne opisujúcej jeho ťažkú cestu. Nepochybne sú ľudia, ktorých Väzeň vo vlastnom tele témou skôr odpudí, no nie je autorovým zámerom poukazovať na chorobu či jej dôsledky, ale zdôrazniť silu vôle a dôležitosť správnych hodnôt. Už pri prvých slovách vám dôjde, že text sa nebude miestami čítať ľahko, nikto by nechcel byť v autorovej koži. Nedá sa však povedať, že by sa ľutoval, hoci je prirodzené, že neraz uňho nastali aj také chvíle. Martin Pistorius hovorí o svojom údele s nadhľadom, niekedy aj s čiernym humorom, no stále s nádejou a vierou, že človek je predurčený prekonať každú prekážku.
Martinove problémy sa začali nenápadne a z ničoho nič. Lekári boli beznádejní v určovaní diagnózy a žiadny z neurológov nevedel prísť na to, čo sa deje s jeho telom. V dvanástich rokoch jednoducho "vyplo" a stalo sa preňho väzením. Neschopný pohybu a komunikácie bol odsúdený na nepretržitú starostlivosť. Samozrejme, to malo dopad aj na jeho najbližšiu rodinu, ktorá sa musela okamžite prispôsobiť. Je neuveriteľné, že Martin sa vrátil do života takmer až po pätnástich rokoch, kedy začal vďaka všímavej opatrovateľke opäť komunikovať so svojím okolím. Dlhé roky však musel stráviť osamotený, neschopný dať najavo, že jeho myseľ sa vzchopila skôr ako telo, a čeliť rôznym prejavom ľudského charakteru. Nie všetci okolo neho totiž k nemu pristupovali láskyplne a zhovievavo. Človek má mnoho odtieňov a Martin vo svojej nehybnosti spoznal všetky. Nevzdal sa a napokon dosiahol toľko, čo sa nepodarí ani mnohým zdravým jedincom - zvíťaziť nad samým sebou a dať dokopy svoj život od úplných základov.
Väzeň vo vlastnom tele nemá presnú vekovú cieľovú skupinu, je určená každému záujemcovi o reálne príbehy. V tomto máte ako čitatelia istotu, že dostanete presne to, čo od knihy očakávate, a nebudete sklamaní. V rámci žánru ide o jeden z najvýraznejších kúskov, ktorý vám utkvie v pamäti na dlhší čas. Hoci Martin Pistorius prežil celú škálu pocitov, netlačí na pílu, text je autentický a pritom ľahko čitateľný. I keď ide o osobnú výpoveď, niekedy sa z nej stáva román so všetkými prvkami - postavami, dejom, jasne vymedzeným prostredím, kde nechýba láska, zvraty ani happyend. Väzeň vo vlastnom tele nie je mainstreamová záležitosť, no svojich čitateľov si určite nájde - silné príbehy, čo píše sám život, sú predsa v kurze neustále.
Jessica Ann Redmerská patrí v mojom ponímaní spolu s Colleen Hooverovou k prvým spisovateľkám, vďaka ktorým sa u nás udomácnili zahraničné new adult romány. V ich centre sú mladí hrdinovia, s ktorými sa vekovo primeraní čitatelia vedia stotožniť, prípadne snívajú o stretnutí s niekým im podobným. Pridajte k tomu pre našinca exotické prostredie a zaručenú výhru máte vo vrecku. To je aj prípad Skoku do neznáma. Úvod vás očarí, a to nielen vďaka slnečnému Havaju. Hlavné postavy sú totiž veľkí sympaťáci, najmä Sienna sa predstavuje v plnej paráde. Jej pracovné nasadenie a pôsobenie v eventovej agentúre je skvelým námetom, ktorý však veľmi rýchlo vyznie do stratena. Je to škoda, pretože postupne sa všetko sústredí len na jej vzťah s Lukom a ich zážitky.
Sienna napriek strachu z lietania pristáva na havajskom Oahu, aby sa tu so svojou asistentkou a zároveň najlepšou kamarátkou Paige postarala o bezproblémový chod svadby. Bohatí klienti neznesú žiadne narušenia, a hoci sa zdá, že všetko už-už skončí katastrofou, napokon sa Sienne podarí dostáť skvelej povesti ich agentúry. Práve počas jednej z chvíľok zúfalstva spozná príťažlivého mladíka Luka, miestneho surfera a inštruktora. Okamžite medzi nimi preletí iskra, ale Sienna si je vedomá svojich záväzkov aj toho, že akokoľvek ju Luke priťahuje, nakoniec sa nevyhnú rozlúčke. Napriek tomu celkom nečakane pristúpi na jeho ponuku, aby na Havaji zostala ďalšie dva týždne. Taká spontánnosť sa jej vôbec nepodobá, no Lukovo čaro sa ukáže ako veľmi nákazlivé. Sienna postupne odhaľuje aj ďalšie zákutia svojej osobnosti, prekonáva svoj strach, žije naplno... a čím ďalej, tým viac sa zamilováva. Luke, samozrejme, tiež, hoci aj on ukrýva v sebe viac, než sa na prvý pohľad zdá - a to bolesť a výčitky ohľadom smrti milovaného brata...
Skok do neznáma je skutočne určený hlavne mladším ročníkom, ktoré snívajú o veľkej láske. Starší sa možno budú miestami usmievať nad naivitou či odklonom od reálneho života. Dej neobsahuje žiadne výrazné zvraty, všetko je postavené len na budovaní vzťahu medzi Siennou a Lukom, ich spoznávaní a vyrovnávaní sa s problémami. Je to mierne klišé, obaja sa vyliečia vďaka svojej láske... Koniec je predvídateľný, čo by až tak nevadilo, veď romantické príbehy čítajú najmä kvôli pútavému jadru. V tomto prípade sa však obávam, že tých takmer 380 strán je trochu nadbytočných. Najväčšie plus tak vidím v prostredí Havaja, ktorý Redmerská vykreslila naozaj tak, až na sebe cítite páľavu slnka a slanú chuť mora. A asi každý z nás by rád sem-tam zahodil všetko za hlavu a strávil tam pár týždňov bez akýchkoľvek starostí...
Málokedy vezmem do rúk knihu z literatúry faktu, siaham takmer stále po beletrii. Poučné tituly sa mi dostanú do rúk väčšinou len vtedy, keď potrebujem cielene vyhľadať nejakú informáciu. Nedávno sa mi však v rukách ocitol Tajný život stromov, bestseller z Nemecka. Najprv som sa na tom celkom pobavil, pretože do lesa takmer vôbec nechodím a samotná téma je mimo mojich záujmov. Potom u mňa prevládla zvedavosť, chcel som vedieť, ako dokázal Peter Wohlleben zabodovať u takého veľkého počtu čitateľov. Napokon som musel uznať, že skutočne vie vtiahnuť ľudí do svojho sveta (chcel som napísať netradičného, ale čo môže byť tradičnejšie ako príroda?).
Autor je dlhé roky lesníkom a má šťastie, že jeho práca je zároveň aj jeho najväčšou vášňou. Mnohé otázky návštevníkov lesoparku a úmysel podeliť sa o svoje poznatky a postrehy viedli k napísaniu knihy, ktorá zožala nečakaný úspech. Do nevšedného sveta vás vtiahne už úvodnými slovami. Wohlleben presvedčivo tvrdí, že stromy komunikujú a dávajú (istým spôsobom) najavo city. Pripadalo mi to zábavné, ale autorove vysvetlenia nie sú vôbec scestné. Zakladajú sa na overených faktoch a dlhoročných pozorovaniach. Udáva príklady a odkazuje i na ďalšie zdroje. Jednoducho a pritom pútavo objasňuje prírodené zákonitosti, zistíte, ako fungujú stromy vo vzájomných interakciách aj to, ako veľmi vplývajú na ľudskú existenciu. Ich "prístup" sa mení v závislosti od ročného obdobia i od prítomnosti hmyzu. Hoci niekoľko storočné monumenty vyzerajú mohutne a nemenne, často vnútri zvádzajú tvrdé boje...
Kniha nie je určená len nadšencom turistiky a prírody. Dozvedieť sa mnoho zaujímavého môže skutočne ktokoľvek. Publikácia sa výborne hodí aj ako darček niekomu, komu je daná téma blízka, určite ňou trafíte do čierneho. Priznám sa, že niekedy, ak som sa príliš nesústredil, mi unikla podstata textu. Vzhľadom na žáner sa naozaj vyžaduje o trochu väčšia pozornosť ako pri beletrii. Lepšiemu čítaniu dopomáhajú kratšie kapitoly a snaha autora vyjadrovať sa jednoducho. Nezahlcuje vás prílišnými odbornými pojmami, ale usiluje sa podávať informácie laicky a doslova "od srdca". Je zjavné, že stromy sú obrovskou vášňou Petra Wohllebena a vďaka nemu je ich Tajný život odhalený o poriadny kus.
Erich Maria Remarque je u mňa na najvyšších priečkach obľúbených autorov. Hoci sa už dávno stal súčasťou školských osnov či povinného čítania, vymyká sa z bežne chápaných štandardov učebnicových spisovateľov. Jeho diela sú aktuálne aj dnes, dokážu zaujať širokú čitateľskú verejnosť a osloviť rôzne vekové kategórie a generácie. Je to spôsobené aj tým, že vo svojich románoch je úprimný, čerpá z vlastných skúseností a jeho postavy sú obrazom nás samých. Veľmi som sa potešil, keď vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ohlásilo reedíciu jeho titulov. Na západe nič nové je klasika, ktorá nikdy nezostarne. Remarque skvelo zobrazil údel mladých nemeckých vojakov na fronte prvej svetovej vojny, ich nálady, myšlienky, obavy a najmä stratu ideálov.
Rozprávač Paul Bäumer v sebe nesie mnoho z autorových osobných zážitkov, čomu dopomáha aj "ja-rozprávanie". Paul sa spolu s ďalšími spolužiakmi pod vplyvom učiteľa prihlásia na front. Sú plní odhodlania, hesiel o vlastenectve a nádeje do žiarivej budúcnosti. Veľmi skoro však zistia, že realita je omnoho šedivejšia a nič nie je také, ako sa zdá nezasväteným. Chlapci si musia rýchlo zvyknúť nielen na každodenný dril a nepohodu, ale najmä na kruté podmienky a všadeprítomnú smrť. Spomienky na domov a mier niektorým prinášajú útechu, pre iných sú, naopak, ťažkým bremenom. Nad vodou ich neraz drží len ich vzájomná spolupratričnosť a silné priateľstvo. Je priam nemožné, aby Paul ostal mimo vojnového diania, dotýka sa ho neustále. Podporuje kamarátov, strieľa po anonymnom nepriateľovi a okúsi aj chuť zabíjania. Je jasné, že už nikdy nebude ako predtým, odcudzuje sa príbuzným a napokon aj sám sebe. Vojna pokračuje a chlapcom postupne ubúda síl...
Nepoznám iného spisovateľa, ktorý by zachytil pocity mladej vojnovej generácie tak verne a pritom bez pátosu, ako práve Erich Maria Remarque. Nebojí sa pritom ani farbistých opisov či spoločenskej kritiky, a to všetko dopĺňa o humor v rôznych odtieňoch. Autor má čo povedať aj dnešným čitateľom, pričom jeho posolstvá sú trefné a úderné i vzhľadom na čoraz väčšie šialenstvo, čo sa vo svete rozmáha. Myšlienky o ľudskosti, priateľstve a potrebe pochopenia sú nedeliteľnou súčasťou Remarqueových diel. V dnešých časoch povrchnosti a prázdnych slov jeho riadky vyznievajú o to naliehavejšie. Vojna si nevyberala obete iba na bojisku, jej dôsledky sa prejavili v každom smere a pretrvávajú roky. Paul Bäumer je iba jedným vojakom, ale jeho hlas hovorí za milióny padlých. Román Na západe nič nové by nemal chýbať v knižnici žiadneho uvedomelého človeka.
Románový debut britskej autorky Angely Marsonsovej sa na Slovensku uviedol rozsiahlou mediálnou kampaňou. Obálka úvodnej časti kriminálnej série iste udrela do očí nejednému vášnivému čitateľovi, ba dokonca aj tým, ktorí knihu neotvoria ako je rok dlhý. Mňa zaujala tiež, vyjadruje ťaživú, mrazivú atmosféru a myslím, že celkom verne odráža nádych prostredia, kde sa odohráva dej. Paradoxne, stretol som sa s viacerými negatívnymi ohlasmi od sklamaných ľudí, ktorí sa dali nachytať. O to viac ma Tichý výkrik zaujal. Ak sa predsa o knihe hovorí, je na dobrej ceste. Nedá sa povedať, že by román niečím vyčnieval, opäť tu máme klasickú procedurálku s odhodlanou inšpektorkou a jej tímom, ktorá má zopár vnútorných démonov, no napriek tomu ide neohrozene po krku krutému páchateľovi.
Keď nájdu vo vani utopenú riaditeľku miestnej školy, začína sa pre policajné oddelenie pátranie, aké ešte nezažili. Vrah sa totiž nemieni zastaviť a má vo výhľade niekoľko ďalších konkrétnych obetí. Šéfka skupiny Kim Stonová berie prípad o niečo osobnejšie, pretože stopy vedú do bývalého domova pre opustené dievčatá. Sama Kim vyrastala bez rodičov a chodila z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Zariadenie skončilo svoju činnosť pre ničivý požiar a detektívi hľadajú odpovede medzi bývalými zamestnancami i obyvateľkami. Práve ľudia, ktorí kedysi pracovali na rôznych postoch, sa postupne stávajú obeťami vraha, ktorý stále mení svoj modus operandi. Na pôde zariadenia sú navyše objavené tri telá mladistvých dievčat. Za jeho múrmi sa očividne odohrávala krvavá dráma a Kim musí odhaliť temné tajomstvá čo najskôr, ak chce zabrániť ďalším vraždám. Problém je, že nikto nechce mať s minulosťou už nič spoločné, a to napriek hroziacemu nebezpečenstvu...
Príbeh už od začiatku vyznieva pomerne jasne - ktosi vraždí sprisahancov, čo sa kedysi spoločne podieľali na zločine vraždy. Motív je teda hneď odhalený, preto ako čitateľ dúfate, že na to čoskoro prídu aj vyšetrovatelia, inak by to skĺzlo do sféry nudy. Našťastie Kim Stonová rýchlo odhalí, čo je vo veci, a rieši vzťahy a pomery v starom detskom domove. Apropo, Kim. Ako postava je pomerne chladná, citovo neangažovaná, udržuje si odstup, no pritom je zrejmé, že vnútri má pochovaných mnoho emócií. Angela Marsonsová sa zrejme chcela inšpirovať severskými detektívkami, kde často vystupuje odmeraný hrdina s bystrým úsudkom, no nie je celkom jasné, či sa jej to podarilo. Kim niekedy dokáže poriadne liezť na nervy, a nie v dobrom slova zmysle. Ďalším kameňom úrazu sú policajné postupy, napr. pri smrteľnej autonehode, ktorá sa akoby minula s pátraním po páchateľovi či technických stopách. Rovnako je trochu zarážajúce, že keď detektívi vedeli, že vrah ide po zamestnancoch zariadenia, vôbec ich nestrážili ani nijako nesledovali. V podstate iba čakali, kto príde na rad ako ďalšia obeť. Čo je však veľkým plus, je záverečné odhalenie vrahovej identity. Tento zvrat ma zastihol nepripraveného a Tichý výkrik u mňa o niečo stúpol. Hlavným kladom románu však zostáva určite jeho dejisko a isté volanie po sociálnej spravodlivosti.
A máme tu piatu knihu zo série príbehov Klubu tých, čo prežili. Hneď na úvod musím povedať, že na mňa atmosférou pôsobila inak ako jej predchodkyne. Prvé dve tretiny sú totiž veľmi komorné, zo stránok doslova prýšti duch starého vidieckeho sídla, kam je dej zasadený. Okrem toho sa v ňom vyskytuje väčšinou malý počet postáv, čo len zdôrazňuje daný nádych. Príbeh je okrem toho časovo zaradený mimo tradičného každoročného stretnutia Klubu, preto sa v ňom nevyskytuje všetkých sedem preživších. Tentoraz sa bližšie zoznámime s Ralphom, ktorý je viac než na tele zranený na duši. Pre Mary Baloghovú je typické, že jej hrdinami nie sú dokonalí muži a extra odvážne a príťažlivé ženy, ale osoby z mäsa a kostí, čo sa musia potýkať hlavne s prekážkami vo vlastnom vnútri.
Chloe Muirheadová má poriadnu smolu na spoločenský život. Počas svojho debutu čelila kvôli sestre rodinnému škandálu a neskôr sa rozchýrili dohady, že jej otcom je ktosi úplne iný, ako sa celý život nazdávala. Zanevrela na smotánku a radšej sa uchýlila na vidiek ako spoločníčka staršej vojvodkyne. Stále sa však nevzdáva túžby po rodine, a preto navrhne vojvodkyninmu vnukovi Ralphovi, aby sa vzali. On potrebuje manželku a dediča, ona si chce splniť sen o domácnosti. Ralph sa chce vyhnúť cirkusu ohľadom zásnub a plánovania svadby, a preto súhlasí. Po rýchlom obrade však umrie Ralphov starý otec, a keďže Ralph je jeho dedičom, mladomanželia sa razom stávajú jednými z najzvýznamnejších členov vysokej spoločnosti. Obom je jasné, že sa nemôžu dlhšie vyhýbať povinnostiam s tým spojeným. Chloe musí čeliť strachu z ďalšieho zlyhania a Ralph sa musí vyrovnať s dôsledkami vojny, kde umreli jeho najbližší priatelia...
Gróf hľadá manželku obsahuje všetky tradičné prvky Baloghovej románov. Opäť tu máme nedokonalých hrdinov, snahu začleniť sa a dosiahnuť odpustenie - či už vlastné, alebo niekoho iného. Dá sa povedať, že autorka tentoraz dáva vydýchnuť účastníkovi napoleonských vojen. Ralphove výčitky svedomia ohľadom smrti priateľov, ktorí išli bojovať na jeho popud, sú trochu v úzadí v prospech Chloe a jej problémov. To však neznamená, že by sa mu nevenoval dostatočný priestor, Baloghová vie, ako ustriehnuť rovnováhu. Príbeh plynie pokojne, je určený tým, ktorí preferujú romantiku a vnútorné deje, než nadšencom napätia, dobrodružstva či humoru. Nečakajte teda žiadne prekvapenia a zvraty, ide v prvom rade o snahu postáv dosiahnuť pokoj v duši. Mary Baloghová je vo sfére citov ako doma, čo iste potvrdí aj v ďalšej časti série, zameranej na Imogen, jedinú ženu Klube tých, čo prežili.
Po pútavej a napínavej Piatej vlne prišlo mierne filozofické a pomalšie plynúce Nekonečné more. Bol som zvedavý, či sa Rick Yancey v záverečnej Poslednej hviezde vráti k niektorému z predošlých štýlov, alebo prinesie opäť niečo nové. Napokon to vypálilo tak, že autor namixoval niečo z oboch. Popri neutíchajúcej akcii si dovolil v krátkych chvíľach pokoja obohatiť jednotlivé postavy o úvahy ohľadom ľudstva, morálky a zmyslu života. Stretol som sa s ohlasmi, že trilógia v podstate neprináša nič nové, téma boja ľudí proti votrelcom z vesmíru tu už predsa bola veľakrát. To je možno pravda, no to ešte neznamená, že nemôže byť spracovaná znovu - a zaujímavejšie. Autor mieri v prvom rade na mladších čitateľov, čomu zodpovedá aj vek hrdinov, ale nebojí sa pritom otvorenosti, niekedy prerastajúcej až do surovosti. Nuž, taký je však svet, ktorý vytvoril.
Cassie a zvyšky vojenskej jednotky pozostávajúcej z dospievajúcich detí pokračujú v boji proti uzurpátorom z vesmíru. Dobyvatelia sa o pár dní chystajú rozsiahlym bojovým útokom zničiť všetky mestá na Zemi a rozpútať tak piatu vlnu, ktorá dorazí a navždy vymaže ľudskú existenciu. Cassie chce v prvom rade ochrániť svojho mladšieho brata, no zároveň v sebe nesie protichodné city k Evanovi - votrelcovi, ktorý sa pridal na stranu ľudí. Evan má v úmysle rázne zakročiť voči vlastnej rase, čo by si však vyžadovalo najvyššiu obetu. Vzhľadom na svoj pôvod naďalej čelí silnej nedôvere, najmä zo strany Bena (s prezývkou Zombie), Cassienej niekdajšej školskej lásky, a Macherky, odhodlanej zabiť predovšetkým veliteľa nepriateľov Voscha, s ktorým má osobné nevyrovnané účty. Smrť číha na každom kroku, preto nesmú otáľať a musia zaútočiť, aj keď vedia, že bojujú proti presile a s viac než istým výsledkom...
Najlepšou časťou trilógie u mňa ostáva po celkovom zhodnotení Piata vlna. Posledná hviezda viac-menej už len recykluje nastolený príbeh a smeruje k vyvrcholeniu. To je podľa očakávania plné akcie, čomu napomáha aj striedanie pohľadov a rozprávačov. Hlavne v závere silnejú myšlienky ohľadom ľudstva, toho, čo robí človeka človekom a čo je ochotný spraviť pre svoju záchranu, čím miestami Rick Yancey až príliš tlačí na pílu. Miernu patetickosť však kompenzuje dynamikou a odvahou "zbaviť sa" rôznych postáv, čo dokázal už aj v predošlých dieloch. Tento trend pokračuje aj v Poslednej hviezde, takže nikto si nemôže byť istý, či prežije až do konca. Apropo, postavy. Najsympatickejšie spomedzi nich vyznieva Ben, ktorý sa znesiteľne pohybuje medzi súcitom a nutnosťou bojovať. Cassie sa usilovala byť vo vzťahu k Evanovi taká sarkastická, až vyznievala otravne. A Macherka zotrvávala vo svojej drsnej bubline, ale našťastie sa postupne ukázala ako "normálna" baba. Suma sumarum, Rick Yancey Poslednou hviezdou poteší svojich priaznivcov, uzavrie všetky dejové línie, a hoci záver sa nesie v duchu celkového akčno-patetického štýlu, dá sa považovať za uspokojivý. Predsa len, trilógia rieši globálny problém a jej hrdinami je zlatá mládež...
Vydavateľstvo i527.net, zamerané na šírenie kresťanskej literatúry, sa doteraz orientovalo viac-menej na starších čitateľov. Sériou Chrabré srdcia, ktorú otvára román Nebojácna, však cieli predovšetkým na tých, čo sa narodili o niečo neskôr. Považujem to za správny krok, momentálny trend napovedá, že mladí čitatelia sa stávajú silnou cieľovou skupinou. Som rád, že čítanie sa opäť dostáva do módy, a keď sa k tomu pridá aj duchovná hodnota, ide o nadmieru prospešné spojenie. Chrabré srdcia sú navyše kombináciou historickej romantiky s dobrodružným románom, takže si na svoje prídu viacerí. Jednotlivé diely majú rôzné zápletky i hrdinov, no vždy je lepšie čítať ich postupne pre lepšiu prehľadnosť medzi postavami a dejmi. Nebojácna predstavuje skupinu mládežníkov, ktorí sa už v útlom veku museli naučiť bojovať o prežitie...
Merry Ellisonová vyrastala ako dcéra významného šľachtica, bola zasnúbená a pred sebou mala vyhliadky na pokojný život. Všetko sa zmenilo, keď sa jej otec stal súčasťou sprisahania proti kráľovi, za čo bola ich rodina náležite potrestaná. Lenže Merry sa podarilo utiecť a hoci ju verejnosť považuju za mŕtvu, ona sa skrýva v lesoch spolu s ďalšími rovesníkmi a deťmi z okolia. Dva roky žijú ako tuláci, zlodeji a v očiach zákona ako zločinci. Ľudia ich označujú ako Duchovia z Farthingalského lesa a prirovnávajú ich k slávnemu súputníkovi Robinovi Hoodovi. Jediné, čo však Merry chce, je zabezpečiť ich skupinu a dopriať im časom nádej na pohodlný život bez strachu z dolapenia. Nazdáva sa, že nemá žiadny priestor pre lásku, i keď jej verný druh Allen jej dá najavo, čo k nej cíti. Merry však nemôže zabudnúť na chlapca, s ktorým bola zasnúbená a ktorý jej venoval prvý bozk. Ako sa ukáže, práve on je odhodlaný chytiť povestných Duchov a získať tým významnejšie postavenie. Cesty vedú k ich nevyhnutnému stretnutiu, no ani zďaleka nebude radostné...
Nebojácna je skutočne určená pre mladších čitateľov. Nevravím, že si pri nej neprídu na svoje aj tí starší, no postavy a celkové vyznenie príbehu sa očividne opiera o mladšie ročníky. A to v prvom rade vekom postáv, ktoré sa pohybujú v rozmedzí do osemnásť rokov. Vzhľadom na to sa dá prižmúriť oko i nad faktom, že miestami pôsobí dej trochu naivne, až rozprávkovo. Merry je takpovediac Robin Hood v sukni, vyzbrojený veľkou dávkou spravodlivosti, obetavosti a lásky. Blaho skupiny kladie pred svoje aj za najvyššiu cenu. Tým sa spočiatku líši od Timothyho, jej osudového partnera, ktorý mal na zreteli hlavne svoj prospech, ale to sa zmení, keď opätovne natrafí na svoju niekdajšiu snúbenicu. Mne osobne sa najviac páčila postava Allena, akejsi Merrinej pravej ruky. Síce je hneď každému jasné, koho si napokon Merry vyberie, ale potešila ma aspoň informácia, že Allen je ústrednou postavou v ďalšom dieli série. Už len preto neujde mojej pozornosti.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Johna Lutza som spoznal tri romány dozadu. Mám rád trilery, kde sú jasne rozdané karty a postavy vedia, aká je ich úloha. Čitateľ dobre vie, že príbeh väčšinou skončí víťazstvom polície, ale zakaždým si užije stovky strán napätia z hry na mačku a myš. Skládačka je už desiatou knihou, kde vystupuje ako hlavná postava súkromný detektív Frank Quinn, špecializujúci sa najmä na pátranie po sériových vrahoch. A keďže podľa danej románovej série sa zdá, že New York nimi priam prekypuje, Quinnova kancelária je opäť povolaná do boja. Ako je u autorovho štýlu zvykom, dejová línia zo súčasnosti je doplnená o flashbacky do vrahovej minulosti, kde sa postupne dozvedáme, čo a prečo ho ovplyvnilo v jeho zvrátenom konaní. Tentoraz ide o naozaj vynaliezavého páchateľa...
Frank Quinn je policajným komisárom prizvaný k pátraniu po ďalšom sériovom vrahovi vyčíňajúcom v New Yorku. Tentoraz nejde len o nejakého sexuálneho sadistu, ale doslova o zvráteného a posadnutého páchateľa. Jordan Kray podlieha nutnosti zistiť, ako veci fungujú, a je pritom jedno, či ide o elektroniku, alebo ľudské telo. Kedysi mu stačilo rozoberať kávovary, no postupne sa zameral na živšie predmety, a keď je v Central Parku objavená prvá mŕtvola, polícia vie, že má veľký problém. Nájdená žena bola totiž rozrezaná a jej telo bolo opät poskladané do pôvodnej podoby, čím pripomína bábiku. Tam sa však vrah nezastaví. Ako talentovaný amatér sa podujme na výrobu výbušnín, dokonca zistí fungovanie výťahov vo verejnej budove a spôsobí pád ľudí z veľkej výšky. To je však len malý výpočet jeho činov a nikto netuší, kedy a kde znovu udrie. Do kariet Jordanovi hrá aj jeho nenápadnosť, azda okrem odstávajúceho ucha, podľa čoho mu médiá prisúdili prezývku Skřet (v slovenčine sa ťažko hľadá ekvivalent, "škriatok" nie je celkom presné).
Skládačka stojí a padá na zločinnom páchateľovi. Iste, to prakticky každý procedurálny triler, no v tomto románe je to omnoho výraznejšie. Ako jediný mi totiž pripadal ako-tak vykreslený, a to najmä vďaka obrazom z jeho minulosti - detstva, prvých zločinov, vzťahu s rovesníčkou (ktorá aj neskôr ešte zohrá svoju rolu). Quinnov tím je tvorený akoby len plochými osobnosťami, ktoré okrem mien nič nelíši. Je jasné len to, kto je ten dobrý a kto zlý. Dokonca aj pátranie po Jordanovi akoby sa nikam neposúvalo, policajti stále iba chodia na miesta činu a tápu na mieste. Miestami sa vďaka tomu prichytíte pri tom, že držíte viac palce jemu než zložkám spravodlivosti, ktoré sa zavše nevedia poriadne rozhýbať. Nevnímam to však ako zápor, práveže som rád, že hlavný hrdina a ľudia okolo neho nie sú zobrazení ako neporaziteľní jedinci, ale prechádzajú fázami zúfalstva a pochybností. Síce nápad s tým, ako chytiť, im mohol napadnúť aj omnoho skôr, no o niečom román predsa byť musí. John Lutz nesklamal, ale nazdávam sa, že vie čitateľov chytiť za srdce aj lepšie.
Sériou Selekcia si Kiera Cassová získala pozornosť a priazeň čitateľov po celom svete. Nečudo, že o ňu prejavili záujem aj filmári, jej trilógia poskytuje mnoho zaujímavého materiálu. A podľa ohlasov fanúšikov sa zrejme autorka nazdávala, že príbehy z kráľovského dvora v Illei by sa ešte dali rozvíjať aj ďalej. Okrem kratších noviel o vedľajších postavách sa podujala rozšíriť svet Selekcie o trilógiu v hlavnej úlohe s Eadlyn, dcérou Americy, hrdinky pôvodnej série. Najprv som sa potešil, ale či sa moje očakávania naplnili, je otázne. V podstate ide o to isté ako predtým, len z iného uhla pohľadu. Tentoraz totiž nesledujeme vyraďovaciu súťaž z pohľadu uchádzačov o trón, ale z pohľadu nádejnej nevesty. Z deja sa tiež vytratilo napätie ohľadom rebelantského odboja proti kastovému systému. Čitateľom logicky napadne otázka, čo teda ostalo zo zaujímavej série?
Eadlyn má síce len osemnásť rokov, ale už na svojich pleciach pociťuje ťarchu zodpovednosti za celú krajinu. Ako prvorodená je predučená na vládnutie, i keď jej brat-dvojča je od nej mladší len o niekoľko minút. V Illei sú už dve desaťročia zrušené kasty, obyvatelia sa môžu slobodne zamestnávať i ženiť a vydávať, no občas sa na verejnosti aj tak objavia nepokoje. Preto sa kráľ Maxon s manželkou Americou rozhodnú usporiadať pre dcéru selekciu, aby obyvatelia prišli na iné myšlienky, viac sa zžili s kráľovským dvorom a obľúbili si ich nadchádzajúcu kráľovnú. Eadlyn sa búri, pretože rodičia jej sľúbili, že si môže vybrať partnera podľa vlastnej vôle, no napokon sa podvolí v prospech krajiny. Je však pevne rozhodnutá nevybrať si nikoho z tridsiatich piatich uchádzačov o jej ruku. Postupne spoznáva jednotlivých chlapcov a niektorých z nich si proti svojej vôli obľúbi. Je medzi nimi dokonca aj Kile, syn dlhoročnej priateľky jej mamy, ktorého vždy považovala za čudáka. Keď ho bližšie spozná, objaví jeho kvality, no zároveň mu dáva najavo, že všetko je iba naoko. Eadlyn nemá v úmysle dotiahnuť selekciu do zdarného konca, ale srdcu sa rozkázať nedá...
Ak mám byť úprimný, Následníčka nie je až taká vydarená ako pôvodná Selekcia. Asi je to spôsobené tým, že čitatelia už dobre poznajú priebeh súťaže aj prostredie. Väčší dôraz je kladený na romantickú stránku, pretože - ako som už spomenul - chýba tu napätie plynúce z útokov rebelov. Pre tých, čo čítali Selekciu, budú príjemným spestrením staré známe postavy. Je zaujímavé vidieť, ako sa ich životy za dvadsať rokov rozvinuli. Možno by nezaškodilo priblížiť ich osudy či vzájomné vzťahy trocu viac, aby boli v obraze aj tí, čo Selekciu nečítali. Pretože Následníčka je samostatný príbeh a dá sa čítať aj bez znalosti predošlých kníh. Čo vnímam ako veľké plus, je postava Eadlyn. Pôsobí na mňa vyzretejšíe a uvedomelejšie ako kedysi jej matka America. Eadlyn si je vedomá svojich povinností, čomu sa snaží podriadiť aj svoje city. Aj vybraní účastníci si získajú vaše sympatie, najmä trojica Kile, Hale a Henri (ten aj spolu s tlmočníkom Erikom). Kiera Cassová sa viac ako na samotnú súťaž tentoraz zameriava na jej vnímanie z pohľadu kráľovskej rodiny. Síce sa snažila pozmeniť vžitú schému, ale v podstate ide o rovnaký príbeh, len v inom obale.
