Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som knihomoľ, učiteľ, spisovateľ, recenzent, korektor... písmenká a príbehy mám jednoducho v krvi :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Bestseller nemeckého autora Sebastiana Niedlicha ma zaujal tromi vecami. Samotným pôvodom, pretože komerčne úspešných diel z Nemecka u nás nie je až tak veľa. Obálkou, ktorá je krásne hravá a pritiahne pozornosť. A napokon témou a krátkou charakteristikou - čierna komédia o vážnych veciach. Znie to dobre, však? Autor skutočne nahliada na všadeprítomnú tému netradične a s veľkou dávkou nadhľadu - Smrtonos nie je ani zďaleka taký hrozivý a krutý, nenosí so sebou kosu, ale duše mŕtvych chytá do sieťky na motýle. No po celý čas čítania som sa neubránil myšlienke, že Niedlich neyužil potenciál postavy a zápletky naplno. Keby sa ma niekto spýtal, o čom je príbeh, vedel by som ho zhrnúť len do jednej vety - je to kniha o celoživotnom priateľstve smrteľníka a Smrtonosa.
Martin spozná Smrtonosa už v detskom veku, keď je svedkom starkinho odchodu na druhý svet. Jeho detská myseľ nemá ešte celkom vyvinutý pud sebazáchovy a viac než strach ho pohltí záujem o motýľa, ktorý po smrti príbuznej spočinul v sieti cudzinca. Veľmi rýchlo zistí, že okrem neho čudáka v kapucni nikto nevidí, a jeho existenciu musí udržať v tajnosti, aby nevzbudil neželanú pozornosť. Martin nikdy nie je stredobodom spoločnosti, preto mu nevšedné kamarátstvo príde vhod. Ale to len do chvíle, keď sa Smrtonos, iným menom i Tantalos, zjaví na školskom ihrisku. Martin tuší, že ktorýsi z jeho spolužiakov príde o život, a hoci sa tomu snaží zabrániť, osudu sa uniknúť nedá. Od tej chvíle ho v škole považujú za ešte väčšieho podivína. Martinova púť životom pokračuje na strednej škole, v záchranárskom tíme, spoznáva zákutia vzťahov a prvých pracovných príležitostí v nemocnici, pričom Smrtonos je svedkom, ak nie priam súčasťou všetkých významných udalostí. Martinovi nie je celkom jasné, aký zmysel má ich vzťah. Má ho azda nahradiť v jeho zvláštnej funkcii? Bol by prípadne schopný ovplyvniť úmrtia svojich blízkych či dokonca svoje vlastné...?
Námet je podobný niektorým young adult titulom, ktoré sa v súčasnosti tešia veľkej obľube. Kniha Smrť a iné okamihy môjho života však nie je primárne určený mladším čitateľom. Skôr naopak, niektoré myšlienky a situácie nútia k úvahám, ktoré lepšie pochopí skúsenejší, dospelejší človek. V tomto vidím najväčšie plus románu - ponúka možnosť zamyslieť sa nad otázkami života a smrti, ich zmyslu a konečnosti. Sebastian Niedlich uchopil tému z netradičného uhla, no príbehu by neuškodilo niekoľko zvratov. Ide prakticky o Martinov životný príbeh, pričom mu chýba určitá motivácia, cieľ, a tým aj napätie. Pojem komédia je tiež prisilný. Sem-tam sa pri čítaní pousmejete, ale že by ste sa vyslovene bavili, to sa povedať nedá. Kniha sa každopádne odlišuje od iných, ktoré sú na trhu, a svojou bizarnosťou a hravosťou je jeho príjemným spestrením.
Romanticko-dobrodružná séria z pera americkej spisovateľky Dani Pettreyovej si už aj u nás našla širokú škálu čitateľov. Ja osobne som čítal prvý diel Pod hladinou, kde sa predstavili členovia rodiny McKennovcov aj s ich priateľmi, a hoci som potom skočil hneď na štvrtý, nijako mi to nepokazilo zážitok z čítania. Samozrejme, vždy je však lepšie čítať jednotlivé časti v príslušnom poradí. Podobne ako jeho predchodcovia, aj román Ako skala nahliadne do sveta adrenalínu a nebezpečenstva, tentoraz v lezeckej komunite, čomu zodpovedá aj samotný názov. V centre deja je Kayden, členka rodiny McKennovcov známa svojou racionalitou a húževnatosťou. Ako je to už v sérii Aljašská odvaha zvykom, aj ona sa zapletie do vyšetrovania prípadu, ktorý má dopad na život všetkých zúčastnených.
Kayden objaví počas bežnej lezeckej aktivity mŕtvolu neznámeho muža. Zachová chladnú hlavu a okamžite zalarmuje šerifa Landona. Muž je identifikovaný ako Conrad Humpries, no po odpovediach je potrebné pátrať na odlišnom mieste ako je ich rodné Yancey. Conrad bol totiž zavraždený, a to veľmi rafinovaným spôsobom. Ktosi mu do jeho kriedy primiešal zmes, ktorá mala presne opačný účinok - Conradovi sa nadmerne potili ruky, čo malo za následok pád zo skaly. Keďže Kayden je v lezeckej komunite ako doma, zapojí sa do pátrania a opätovne stretáva viacero starých známych, ktorí by mohli vniesť do odhalenia zločinu viac svetla. Ba čo viac, spojí sily s Jakeom, novým šerifovým zástupcom. Príťažlivosť medzi nimi je viac než očividná, no obaja sa spočiatku zdráhajú dať jej voľný priechod. Jakea ťaží tragická minulosť a Kayden sa nechce zbytočne popáliť. Citom však rozkázať nedokážu, navyše ich k sebe ešte viac pritiahne hroziace nebezpečenstvo, pretože niekto robí všetko preto, aby ich odstrašil od vyšetrovania za každú cenu...
Román Ako skala je určený skôr pre ženské čitateľky. Kriminálny námet slúži ako východisko pre rozbeh vzťahovej roviny medzi Kayden a Jakeom. Obe postavy si vás hneď získajú, obe sú pre seba priam stvorené, aby prekonali vnútorné boje a našli spoločné šťastie. Opätovne sa u Dani Pettreyovej stretávame s myšlienkou, že človek dokáže všetko, ak verí v Boha a vlastné sily. Pri čítaní som sa nevyhol porovnávaniu s už spomenutou knihou Pod hladinou, ktorá sa mi zdala pútavejšia. Ako skala sa prvých sto strán akoby len hľadala, postavy vedú jednotvárne rozhovory s viacerými postavami na rovnakú tému a až potom sa dej rozbehne, ako sa patrí. Celkom mi nesedela ani štylistická úprava priezviska McKenna pri ženských tvaroch (lepšie mi znie McKennová ako silená podoba McKennaová). Milou čerešničkou však bola v rámci príbehu svadba Colea a Bailey, aktérov úvodnej časti série. Jednotlivé diely sa tak prepájajú a ponúkajú komplexnejší pohľad na život súrodencov.
S literárnou tvorbou Roberta Craisa som sa doteraz ešte nestretol. Preto ma prekvapilo, koľko kníh už má na svojom konte, ba dokonca, že jednou z nich je aj Rukojemník, ktorého filmovú verziu s Bruceom Willisom som videl už pred časom a páčila sa mi. Podľa popisu deja som sa bál, že sa v ňom budem mierne strácať, pretože podľa všetkého v ňom ide o spojenie autorových dvoch rôznych hrdinov. Očakával som teda niečo na spôsob Michaela Connellyho, keď privedie na scénu naraz Harryho Boscha i Mickeyho Hallera. Nemýlil som sa, príbeh bol ladený podobne, čiže upúta mnohých nadšencov procedurálnych kriminálok. Hlavným rozprávačom (a teda postavou, do série ktorej sa Slib radí) je súkromný detektív Elvis Cole, ktorý spojí sily so Scottom Jamesom, policajtom z K9 a jeho verným psom Maggie...
Elvis Cole prichádza preveriť dom, kde by sa mal zdržiavať známy ženy, ktorú hľadá. Najala si ho jej kolegyňa, obávajúca sa, že Amy spreneverila firemné peniaze a ukradla materiál na výrobu výbušnín. Inkriminovaný dom sa však stane miestom činu, keď v ňom dôjde k vražde a Elvis sa pripletie do prenasledovania páchateľa. Diskrétnosť jeho povolania mu však neumožňuje dôsledne vysvetliť jeho tamojšiu prítomnosť, a preto čelí nedôvere zo strany vyšetrovateľov. Odvtedy sa z hľadania Amy stáva zároveň aj pátranie po vrahovi, pretože Amy sa očividne zapojila do veľmi nebezpečnej hry. Pri teroristickom útoku odnože Al-Kájdy v Nigérii prišla o syna a je odhodlaná pomstiť sa. Obyčajná žena v domácnosti sa tak vydáva na zločinnú cestu, aj keby mala zaplatiť najvyššiu cenu. Vrah na úteku si však nemôže dovoliť chyby, preto sa musí zbaviť svedka, ktorý by ho mohol identifikovať. V nebezpečenstve sa tak neocitne len Scott James, ale aj jeho pes Maggie, ktorá ho stráži ako oko v hlave...
Robert Crais má talent. Ak budem mať možnosť, určite siahnem aj po ďalších jeho knihách. Nenudí, text sa číta ľahko, je dynamický a rovnako zábavný ako napínavý. Trošku mätúco môžu pôsobiť zmeny rozprávačov, najmä keď iba Elvis figuruje ako rozprávač v prvej osobe. Niekedy som sa tiež strácal vo veľkom množstve postáv a v záplave mien, ale keď sa dej v polovici ustálil, nadobudol komplexnosť a stal sa prehľadnejším. Napriek spomenutému priehrštiu postáv si vaše najväčšie sympatie získa policajný pes Maggie - je verná, hravá, šikovná a asi máloktorý čitateľ by ju nezatúžil mať doma. Slib je príjemný oddychový krimitriler, určite nebude pre vás stratou času.
Máloktorému "komerčnému" autorovi sa podarí prežiť taký dlhoročný úspech, akého sa dočkala Agatha Christie. Jej meno je pojmom, ktorému sa snažia priblížiť mnohí súčasníci, ba dokonca sa pokračuje v jej odkaze a píšu sa ďalšie príbehy s jej obľúbenými postavami. Spolu so sirom Arthurom Conanom Doylom dala priestor vzniknúť dnes už klasickej britskej detektívke, kde nad zbraňami a hrubou silou prevláda bystrý um a dedukcia. Ja sám sa neviem rozhodnúť, ktorého z hrdinov či hrdiniek Agathy Christie mám radšej. Pravda je, že ma poteší každá jej kniha. Samozrejme, že ani Agatha sa nevyhne istej šablóne - napr. Poirot sa zavše ocitne v určitom prostredí, kde dôjde k vražde a rozhovormi dospeje k odhaleniu páchateľa. Preto mám radšej konce ako začiatky autorkiných kníh - viac než spoznávanie postáv ma baví spájanie jednotlivých dielikov deja. A v Mŕtvej v lodenici je veru čo odhaľovať!
Poirot prichádza ako hosť do majestátneho sídla Stubbsovcov v Devonshire na pozvanie jeho starej známej, autorky detektívnych príbehov Ariadne Oliverovej. Stubbsovci chcú totiž poriadne ozvláštniť svoju letnú slávnosť, a preto ju požiadaju, aby pre hostí zorganizovala hru na vraždu. Lenže počas príprav v nej čoraz viac narastá zvláštny pocit, že za pozlátkom smiechu a bohatstva sa skrýva čosi zlé. Čosi, čo len čaká na príležitosť prejaviť sa. A kto by jej dokázal lepšie pomôcť vyznať sa v pohnútkach zúčastnených než preslávený detektív? Hra na vraždu sa napokon rozbehne, lenže dievčina, ktorá mala hrať mŕtvu, je skutočne zabitá. Poirot a Oliverová sa púšťajú do reálneho pátrania, no rozpliesť nitky zamotaného klbka tajomstiev bude veľmi náročné, a to najmä pre rôznorodosť podozrivých. Najväčšie vrásky spôsobuje Poirotovi záhadná lady Stubbsová, ktorú okolie považuje za duševne labilnejšiu. Viac svetla by do veci mohla vniesť žena, čo si ju vzala pod ochranné krídla a ktorej kedysi patrilo sídlo Stubbsovcov, no pravda sa ukáže ako nečakane desivé odhalenie...
S postavou spisovateľky Ariadne Oliverovou som sa prvýkrát stretol s románe Karty na stole, ktorý je považovaný za jeden z Agathiných najvydarenejších. Potešilo ma, že bystrá autorka je stále v plnej sile a je v podstate hnacím motorom príbehu. Kniha Mŕtva v lodenici má síce trochu pomalší rozbeh, ale záverečné odhalenie to v plnej miere kompenzuje. Agatha Christie zjavne už pri písaní prvých viet vedela, kto je vrah, pretože prepletenec vzťahov dáva na konci prekvapivý zmysel. Nič nenecháva na náhodu a hoci je Hercule Poirot neraz až zúfalý, všetci dobre vieme, že jeho brilantný mozog ho nesklame ani tentoraz.
Potešil som sa, keď mi prišiel špeciálny recenzný výtlačok knihy, ktorú čaká vydanie v slovenčine až o pár dní. Vdova má na to, aby sa stala bestselerom aj u nás. Hoci si musím trochu rypnúť do vety na obálke "Najlepší psychologický triler roka". Tých už bolo aspoň desať a to je len začiatok septembra. Marketing však funguje, čo je nevyhnutnosť pri tom množstve noviniek. Fiona Barton má štýl blízky Paule Hawkinsovej, dokonca aj kompozícia príbehu je podobná ako v Dievčati vo vlaku. Menia sa rozprávači, uhly pohľadu, časové zasadenia... A to všetko pre pohrávanie sa s čitateľom. To je aj najväčšia devíza románu. Nejde o klasickú procedurálku, kde tím vyšetrovateľov hľadá páchateľa. Zločin sa tu totiž odohral pred niekoľkými rokmi a autorka si všíma jeho dopad na život manželky obvineného...
Jean Taylorová by vás na prvý pohľad asi ničím zaujímavým neupútala. Je pomerne jednoduchá, tichá, a – ako sa ukáže – aj ľahko ovplyvniteľná. K životu jej netreba veľa a všetko jej dokáže zabezpečiť manžel Glen, ktorého nadovšetko miluje. Vidí v ňom princa na bielom koni a zdá sa, že nič nemôže narušiť ich bezpečný svet. O to väčší je Jeanin šok, keď sa pred ich dverami objavia policajti a obvinia Glena z únosu a zabitia dvojročného dievčatka. Glen, samozrejme, vehementne popiera svoju účasť na hroznom zločine, aj keď naň mal príležitosť i motív – v jeho počítači sa našli súbory potvrdzujúce pedofilné sklony. Samotné dôkazy však nie sú celkom pevné a Glen sa vyhne odsúdeniu. To všetko je však len východisko a po Glenovej nečakanej smrti sa na Jeaninu hlavu opäť znesú kŕdle senzácie chtivých novinárov. Napokon má dosť dohadov a špekulácií a rozhodne sa vyrozprávať príbeh jej manželstva z vlastného pohľadu. Ten je prekvapivý, zaplní množstvo prázdnych medzier a uzavrie viacero línií. Otázne ale je, či šťastne a či spravodlivosť zvíťazí...
Hoci nepatrím k fanúšikom Dievčaťa vo vlaku, pretože autorkin štýl mi pripadá málo dynamický, Vdova ma dokázala zaujať viac. Fiona Barton nevarí z vody a vie, kam chce doviesť príbeh, netápa v tme a evidentne ho má do detailov premyslený. Neraz som sa pozastavil nad tým, ako prepája udalosti medzi postavami. Niečo naznačí a znovu sa k tomu vráti o pár kapitol ďalej. I keď niekedy to bolo tiež trochu spomaľujúce, keďže takto čitateľ vie, čo sa udeje. Každopádne je veľké plus, že sa dej neobmedzuje iba na Jean, ale aj na vyšetrovateľa celého prípadu Boba Sparksa a novinárku Kate Watersovú. Najmä v postave Boba verne zaznieva frustrácia z nevyriešeného prípadu a neovládateľná túžba dostať zaslúžené odpovede, no Fiona Barton nezaváhala ani v Jeaninej zaslepenosti. Vdova napĺňa pojem psychotriler do krajnosti a na to, že ide o autorkin debut, je napísaná obdivuhodne.
Psychotrilery patria medzi najobľúbenejšie žánre. Nemyslím si, že preto, že v každom z nás sa skrýva trochu zvrátenosti, ale kvôli konečnému víťazstvu dobra nad zlom a potrestaniu previnilcov. Ide v podstate o drsnú verziu rozprávky pre dospelých. Vydavateľstvo Ikar prináša mnoho nových autorov a románov, v poslednom čase ma zaujali napr. Náboj či Tichý výkrik. Niektorí autori sa však prekladu ďalších kníh nedočkajú, čo je už druhá strana mince. Anglický spisovateľ M. J. Arlidge k nim však nepatrí. Na koho to slovo padne je už druhou knihou zo série s vyšetrovateľkou Helen Graceovou. Prvou bola Jeden musí z kola von a je mi veľmi ľúto, že som sa k nej nedostal. Nie preto, že by mi unikol zmysel deja v "dvojke", rieši sa tu samostatný prípad, ale ak bola ladená rovnako, iste to bol tiež kvalitný čitateľský zážitok.
Helen Graceová sa ešte nespamätala z predošlého prípadu, ktorý sa týkal jej najbližšej rodiny, a už sa potýka s ďalším brutálnym zločinom. Podľa všetkého v oblasti Southamptonu vyčíňa vraždiaca prostitútka. Jej klienti namiesto rozkoše zažívajú krušné chvíle plné mučenia. Krutá žena sa noc čo noc vyžíva utrpení svojich klientov a verejne im ničí povesť. Zakaždým im vyreže srdce a doručí ho ich príbuzným či spolupracovníkom. Médiá prepierajú ich život, čo má dopad aj na pozostalých. Helen sa tak musí potýkať nielen s besniacou vrahyňou, ale aj všetečnou novinárkou, ktorá nedbá na dôsledky a dravo ide po bombastickom článku. Navyše sa do služby po rekonvalescencii vracia aj Helenina kolegyňa Charlie, odhodlaná dokázať tímu i sama sebe, že je schopnou policajtkou. Jej snaha sa ukáže najprv ako mylná, keď zatkne šéfku klanu profitujúceho z prostitúcie a distribúcie drog. Odpovede na otázky sa možno skrývajú na internetovom fóre, no vyšetrovatelia musia vynaložiť všetko úsilie, pretože neznáma žena túžiaca po pomste sa nedá zastaviť len tak ľahko...
Na koho to slovo padne je podľa mňa jeden z najvydarenejších psychotrilerov, ktoré boli v poslednom čase preložené do slovenčiny. Už od začiatku dej pekne napreduje. Vidno, že M. J. Arlidge má skúsenosti s televíznou tvorbou, snaží sa neustále udržiavať čitateľovu pozornosť, budovať napätie. Využíva pri tom krátke kapitoly, ktoré len zvýrazňujú dynamiku a predstavu filmového strihu. Helen je síce trochu klišéovitá postava v tom, že má ťažkú minulosť, s ktorou sa musí vyrovnať, ale našťastie to nie je stále predhadzované na oči. Bude vám sympatická so všetkými chybami, rovnako ako ostatní členovia tímu. Autor sa snaží v rozumnej miere priblížiť každého z nich. Svet prostitúcie je zobrazený drsne, ale takisto nie samoúčelne. Pád na dno má rôzne príčiny i dôsledky, čoho dôkazom je aj hlavná páchateľka. Séria s Helen Graceovou má už šesť dielov a ja pevne dúfam, že Ikar bude spokojný s predajom prvých dvoch natoľko, že siahne aj po tých ďalších. Takže neváhajte!
Nedávno som sa dozvedel, že séria Trón zo skla by mala mať až deväť dielov (!!!). Uf, azda to nebude nakoniec zúfalý beh na dlhé trate, niektoré série varia z vody už po dvoch-troch dieloch. Nezdá sa však, že by Sarah J. Maas v dohľadnej dobe postretol tento osud. Práve naopak, podľa tretej časti sa zdá, že sa ešte len rozbieha a je čím ďalej, tým lepšia. Skôr ako som sa začítal do Zrodenej z ohňa, natrafil som na množstvo nadšených recenzií. Podľa všetkého sa od dielu k dielu nezvyšuje len počet strán, ale aj kvalita a čitateľská závislosť. Ja sám som podľahol tejto vzrastajúcej tendencii - kým prvá časť Trón zo skla bol príjemným, hoci pomerne priemerným titulom, jeho pokračovanie Koruna z temnoty bola až ohromne podmanivá. Takáto rozsiahla séria však potrebuje stále nové a nové námety, a tak aj Zrodená z ohňa je už "kdesi inde" ako jej predchodkyne.
Celaena sa po krvavých udalostiach v kráľovskom meste vyberie na cestu do zámoria. V legendách opradenom Wendlyne ju čaká nielen nová úloha, ale najmä stretnutie s vlastnou minulosťou. Volanie férskej krvi je silnejšie než kedykoľvek predtým a ak chce Celaena poraziť mocného kráľa, musí sa podvoliť ľstivej bohyni, jej príbuznej Maeve. Predtým však musí absolvovať náročný tréning a odhaliť svoje magické schopnosti, v čom jej má dopomôcť silný, obávaný a odmeraný férsky bojovník Rowan. Udalosti naberajú spád i na kráľovskom dvore, kde sa kedysi najlepší priatelia stále na seba pozerajú cez prsty. Princ Dorian ukrýva tajomstvo svojej mágie, pričom sa zbližuje s miestnou liečiteľkou, a kapitán stráží Chaol má plné ruky práce so sledovaním kráľovho mladého generála Aediona. Ako Celaeninmu príbuznému, známemu svojou zradnou povahou, sa mu nedá veriť, no Chaol ani netuší, aké prekvapenia ho s ním čakajú. A navyše nikto, azda okrem samotného kráľa, pritom nemá potuchy, že bosorky zoskupujú svoje sily, aby mu pomohli v boji s ovládnutím celého sveta...
Hoci Celaena je ako hlavná hrdinka stále najdôležitejšou postavou, som rád, že rovnakou mierou sa Sarah J. Maas venuje aj tým ostatným. Pretože, i keď to priznávam nerád, Celaenina línia nie je v tomto dieli veľmi zaujímavá, dokonca skĺzla do klišé, ktoré sa dá čakať hneď od začiatku. Každému musí byť totiž jasné, že jej nechcený tréning s Rowanom sa zmení na priateľstvo na život a na smrť. Nejako však treba tie stovky strán zaplniť, takže takéto malé zdržanie je pochopiteľné. Najviac mi v Zrodenej z ohňa učarovala nová postava - Aedion spolu s Chaolom. Ich hnutie odporu a skrytý boj proti kráľovi priamo jemu pod nosom bol napínavý, nápaditý a, čo považujem za pridanú hodnotu, nepredvídateľný. Svoj diel romantiky dostane aj Dorian, hoci aj tu sa dá tušiť, ako to s jeho liečiteľkou dopadne. Zrodená z ohňa sa číta dobre, hoci mne osobne sa viac páčila Koruna z temnoty. Tretí diel akoby slúžil len na rozohratie rôznych partií, ktoré budú mať dohru až neskôr. Zreteľné to bolo najmä pri bosorkách... Či patrí Zrodená z ohňa v sérii k lepším častiam, sa bude dať zhodnotiť až časom. Určite si však počkám aj na zvyšné diely, Celaena za to stojí.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ sa počas "lenivej" letnej sezóny podujalo doplniť pulty kníhkupectiev o alternatívu ku komerčne ladeným titulom. Dnes už klasické diela nemeckého autora Ericha Mariu Remarquea si svojou nadčasovosťou nielen udržiavajú stálych čitateľov, ale zároveň aj nachádzajú nových. Po reedícii kníh Na západe nič nové a Traja kamaráti prišiel rad i na román Nebo nepozná obľúbencov. Podľa týchto troch menovaných titulov sa zdá, akoby autorove postavy rástli spolu s ním. Od úskalí mladých hrdinov sa dostáva cez peripetie tridsiatnikov až po životné etapy ľudí v strednom veku. Spoločné však majú výrazné osobnosti, ktoré vedú na prvý pohľad nesúrodý súboj - či už so smrťou, spoločenským úpadkom alebo samé so sebou.
Štyridsiatnik Clerfayt prichádza do sanatória vo švajčiarskych vrchoch navštíviť dlhoročného kamaráta. Hollmann bol kedysi ako on automobilový pretekár, no pre chorobu musel svoju vášeň zavesiť na klinec. Život v ústave plynie vlastným tempom, jeho obyvatelia sa usilujú stereotyp ozvláštniť, ako sa len dá. Patrí medzi nich aj mladá Lillian Dunkerqueová, nezávislá žena, ktorá začína byť čoraz frustrovanejšia. Obýva sanatórium, aby žila, ale pritom sa jej život zastavil. Príchod Clerfayta vníma ako závan čerstvého vzduchu, pretože tento sveták ju vidí ako ženu, nie ako pacientku. Rozhodne sa s ním odísť z liečebne napriek vedomiu, že sa jej môže rapídne zhoršiť zdravotný stav. Lillian je však odhodlaná užiť si každú sekundu života, hoci by netrval dlho, ako dožívať medzi štyrmi stenami odrezaná od okolitého sveta. To znamená, že sa nemieni viazať, preto jej vyhovuje Clerfaytova nezávislosť. No citom sa rozkázať nedá a napokon majú obaja problém brať svoj vzťah ako otvorený...
Erich Maria Remarque patrí k spisovateľom, ktorého je veľmi ľahké si obľúbiť. Jeho postavami sú bežní ľudia, blízki drvivej väčšine čitateľov, a pritom sú výnimoční. Snažia sa žiť naplno, prekonať prekážky, biť sa za svoje ideály aj za svoje lásky. Autor je bezodnou studňou silných výrokov, ktoré vám utkvejú v pamäti a prinútia vás k zamysleniu. Netlačí však na pílu, nepoúča, iba umne komentuje dianie okolo svojich hrdinov. Nebo nepozná obľúbencov má i ďalšiu pridanú hodnotu - vezme vás na cestu po Európe. Či už ide o Francúzsko, Taliansko alebo Švajčiarsko, Remarque opisuje dané miesta tak verne, že máte chuť sadnúť do auta a okamžite sa tam vydať. Tento román sa pohráva s večnými témami, ako sú láska, život, smrť, nádej, no nerobí to gýčovo, na to si autor príliš váži čitateľa i samotné námety. Verím, že po trojici vydaných titulov sa Slovenský spisovateľ podujme aj na vydanie ďalších Remarqueových diel, bola by škoda predstať v najlepšom.
Občas sa vo svojich recenziách rozčuľujem, že nové autorky (ktorých počet stále neúnosne narastá) zahlcujú čitateľov otrepanými témami vzťahov, nevery a lásky, a odrazu príde Alica Rynke, ktorá nielenže nezasadila svoj príbeh do domáceho prostredia, ale priniesla aj svieže, nové témy. Niektorí čitatelia sa možno ozvú s otázkou, prečo sa radšej nezamerala na slovenské prostredie, ktoré všetci dôverne poznajú? Ja si však myslím, že jej krok bol výborne zvoleným spôsobom, ako debutovať a zaujať. Hoci zároveň musím povedať, že by v úvode knihy nezaškodilo nadpísať miesto deja, pretože to spočiatku pôsobí trochu mätúco. Román Na hrane vás zavedie do Izraela v minulom desaťročí, kde sa na pozadí osudov dvoch žien autorka čiastočne dotkne aj spoločenských problémov.
Trojica žien - Tatiana, Mariana a Nataša - sa rozhodne opustiť svoju domovinu v nádeji, že v cudzine nájdu lepšie uplatnenie a budú tak môcť podporiť aj svoju rodinu. Už pri ilegálnom prekročení hraníc však dôjde ku komplikáciám, po ktorých Nataša ostáva v púšti ponechaná napospas osudu. Ťažký kríž nesie aj Mariana, ktorú kúpia majitelia nevestinca a musí pracovať ako prostitútka. Naučí sa však žiť s neustálym nátlakom, čomu dopomáha aj kontakt so Sofiou, ktorá sa stane jej vernou kamarátkou, ba dokonca náhradnou matkou. Sofia sa usiluje zabezpečiť dcére štúdium a dobrý život, čomu je ochotná obetovať doslova všetko. Sofia sa nakrátko stretla aj s Tatianou, ktorá sa dostala do milej rodiny ako opatrovateľka. Obstála v podstate najlepšie, ako jedinej sa jej podarilo nájsť aj lásku, hoci ani tá nie je celkom jednoduchá vzhľadom na nepokojné politické ovzdušie a nepretržité hrozby atentátov. Jednotlivé postavy deň za dňom bojujú o svoje miesto pod slnkom a zažívajú situácie, ktoré preveria ich charakter i schopnosť preniesť sa cez všetky nepriazne.
Alica Rynke už dlhší čas žije mimo Slovenska, no jej štylistika a jazyk je pestrejší než u mnohých iných našich spisovateliek. Vtiahne vás do deja, a to aj vďaka kratším, dynamickejším kapitolám. Strieda uhly pohľadu dvoch dejových línií, ktoré sa napokon pretnú a ústia do napínavého vyvrcholenia. Možno by nezaškodil nejaký zvrat aj v jadre príbehu, väčšinou ide o plynulé rozprávanie bez väčších prekvapení (až na jednu navrátivšiu postavu). Apropo, postavy. Tatiana a Mariana okrem mien a pracovného zaradenia nemajú veľa odlišnosti, prospela by im väčšia prepracovanosť. Ale to je záležitosť, s ktorou sa neraz boria aj skúsenejší autori, Alica Rynke je podľa všetkého na dobrej ceste popasovať sa aj s touto kategóriou románu. Istú - a nie malú - výhradu mám k autorkinmu menu na obálke. Dobre že ho netreba hľadať lupou. Kniha je jedna z tých lepších, preto by si Alica Rynke zaslúžila, nech je ju poriadne vidno. Grafik vydavateľstva by sa mal zamyslieť a nabudúce sa vyvarovať takejto do očí bijúcej (ha!) chyby. V dohľadom čase vyjde voľné pokračovanie Na hrane pod názvom Sofia. Je jasné, koho sa bude týkať. Kto si prečíta prvotinu našej novej autorky, iste siahne aj po ňom.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
V prípade tejto knihy išlo o moje prvé literárne stretnutie so Silviou Bystričanovou. Najprv ma prekvapilo, že kniha je pomerne útla, má cca 140 strán, ale veľmi rýchlo som zistil, že u nej platí staré dobré úslovie o kvalite prevládajúcej nad kvantitou. Pri čítaní som neraz uvažoval, do akého žánru knihu zaradiť. Spoločenský román? Psychologická novela? Ľúbostný príbeh? Najskôr z každého rožku trošku. Autorka neponúka len príbeh, ale podnecuje k zamysleniu, čo sa dnes až tak často nevidí. Nesnaží sa ohúriť, priniesť niečo nové, ale budovať si vzťah s čitateľom a dať mu najavo, že mu rozumie. Samotný dej nie je búrlivý, nečakajte výrazné zvraty ani prekvapenia. Ide skôr o vyjadrenie ľudských bôľov, pocitov, nádejí zaobalených do životov ľudí, ktorí môžu pokojne bývať aj hneď vedľa vás.
Keď Dagovi umrie matka, presťahuje sa naspäť do rodičovského bytu, aby pomohol otcovi zvládnuť ťažké obdobie plné smútku a prázdnoty. Popri svojej práci ekonóma tiež vypomáha v novinovom stánku, čo mu nielen otvorí nové obzory, ale naučí ho to vnímať ľudí z celkom nového uhla pohľadu. Cez okienko stánku vidí zo zákazníkov iba ich ruky a počuje ich hlas. Aj to však dokážu povedať veľa o človeku, ak je niekto schopný hlbšej empatie. Záujem o rozpoloženie incýh ľudí (najmä otca) privedie Daga k tomu, že si začne o niečo viac všímať aj svoju susedku, ktorá je doňho zamilovaná už odmala. Zoja prejaví veľkú dávku trpezlivosti, pretože nedať najavo lásku tak dlho a pritom nezatrpknúť si vyžaduje ohromné úsilie. Hoci jej nadbieha spolužiak, ona v sebe opäť prebúdza city voči Dagovi, no tentoraz to už neostane iba v detsky platonickej rovine. Aj Dag prepadáva jej pôvabu, a to tak vonkajšiemu, ako i tomu skrytému. Zoja sa totiž rovnakou mierou zaujíma aj o Dagovho trúchliaceho otca a spolu s Dagom odhaľujú tajomstvá zaznamenané v denníku jeho matky...
Na rýchle prečítanie knihy A vráť sa po slabších okrem menšieho počtu strán vplývajú aj krátke kapitoly. Silvia Bystričanová sa myšlienkovo pohrala aj s kompozíciou, keďže kapitoly označujú počet dní, odkedy sa postavám zmenil život. Ako dlho však trvá, kým sa človek vyrovná s ťažkou stratou? Je to individuálne, raz prídu lepšie, inokedy horšie dni, spomienky môžu vyvolať úsmev, ale aj úzkosť a plač. Knihu by si mali špeciálne prečítať tí, ktorých postihla podobná tragická nepríjemnosť. Vleje im do žíl nádej, myšlienky obsiahnuté v texte im miestami zatnú do živého, dokážu sa stotožniť s postavami a azda nájdu v sebe nové sily do ďalších dní. Niekedy je na jednej strane toľko bohatých zamyslení, že je priam nemožné čítať povrchne. Sám som sa neraz pristihol pri tom, že mi unikol zmysel slov a musel som sa vrátiť. Autorka vás núti sústrediť sa na jej príbeh o súcite, nezištnej pomoci a tolerancii. Nie však násilne, ale ako dobrý priateľ pozývajúci vás na hlboký rozhovor.
