Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Veľmi rád som pozeral televízny dokumentárny seriál s rovnakým názvom. Dejiny ma vždy bavili a autor Pavel Dvořák vedel pútavo rozprávať o minulosti a dejinách. A vedel aj pútavo písať. Zatiaľ som prečítal iba prvú knihu z 10 dielnej série Stopy dávnej minulosti (posledná 10. kniha série predstavuje autorovu biografiu, ktorá napísala jeho manželka - historička Daniela Dvořáková po jeho smrti). Prvá kniha série pojednáva o najstarších dejinách územia, ktoré sa neskôr stalo Slovenskom, a to na podklade konkrétnych miest a pamiatok, ktoré sa našli (napr. jaskyne, pohrebiska, zaniknuté opevnené miesta v horách, osady, obydlia, nádoby, šperky, zbrane, pracovné nástroje atď.). Ide o historické obdobie, v ktorom ešte neexistovali žiadne písomné pramene, a o ktorom sa zachovalo málo hmotných pamiatok. Niektoré pamiatky boli nenávratne zničené časom a poveternostnými vplyvmi, iné (nájdené v minulosti) boli stratené a ďalšie ešte čakajú na objavenie. Autor dáva jednotlivé slovenské nálezy aj do súvislosti s nálezmi v okolitých krajinách (napr. Česko, Maďarsko, Rakúsko, Ukrajina), resp. v iných častiach sveta. Autor sa venuje nie len archeologickým nálezom, ale aj ich objaviteľom, resp. známym dejateľom, ktorí sa najmä v 19 storočí zaslúžili o ich objavenie, popis, či zachovanie, čím dotvára celkový kontext a prepája dávnu históriu s históriou nedávnou. Kto má rád históriu a populárno-náučný štýl, ktorý je viac dejovejší než opisný, tak si príde na svoje.
Desiaty diel série kapitána Steina, notára Barbariča a seržanta Jaroša. Kniha je výborná. Hlavní hrdinovia sa opäť stretávajú spolu, aby tentokrát vyšetrili zmiznutie cisárskeho astrológa a vyslanca v Košiciach. Dej, zápletka aj dobové reálie sú vynikajúco spracované, čo však nie je žiadne prekvapenie u Juraja Červenáka a jeho kníh. Knižný príbeh sa odohráva na pozadí historickej doby začiatku 17. storočia a stretávame sa s postavami skutočnými (historicky doloženými) ako aj fiktívnymi. Zostáva zachovaná vzájomná interakcia hlavných hrdinov, hoci sa často stáva, že sa v rámci vyšetrovania rozdelia. Musím povedať, že mne sa viac páči, keď sú hlavní hrdinovia série všetci spolu. Nakoľko ide o desiaty diel série, už musíme počítať s určitým opakovaním knižných vzorcov. Niektorí čitatelia sa môžu začať nudiť, pre iných je to naopak vítaný stereotyp, ktorý sa im páči, ktorý majú radi a netúžia po veľkých zmenách. Ja osobne som nemal pocit, že by sa kniha opakovala a že by som sa nudil. Skôr taký pocit známeho prostredia a ľudí, od ktorých viete, čo môžete a máte očakávať. Dej je dobre rozložený a plynulý. O rôzne prekvapenia a zvraty nie je núdza. Koho bavia historické romány, ten asi Juraja Červenáka pozná a teda knižnú sériu ani jej desiatu časť mu nie je potrebné predstavovať. Kto ešte nečítal žiadnu knihu série, odporúčam začať od prvej knihy: Mŕtvy na Pekelnom vrchu.
Humor
Od autora som v rámci tejto série čítal knihu „Zlo“. Z tejto série mám ešte kúpenú knihu „Dobro“ a „Mágia“, ktoré som ešte nečítal. Autor je ako psychológ súdnym znalcom, ktorého pozná aj širšie publikom, nakoľko sa podieľal na vyšetrovaní viacerých exponovaných kriminálnych prípadov a tiež účinkoval v rôznych televíznych programoch (napr. Najväčšie kriminálne prípady Slovenska). Autor je teda odborník. Kniha „Zlo“ sa mi veľmi páčila, a to najmä kvôli kazuistike (t. j. popise prípadov v rámci jednotlivých zločinov a psychických/psychiatrických porúch). Dokonca s jedným z popisovaných páchateľov som sa viackrát osobne stretol, takže som mohol porovnávať odborné závery autora s osobnými skúsenosťami. Z tohto dôvodu som siahol aj po ďalšej knihe série. Avšak „Humor“ mi prišiel menej výpravný (príbehový) a viac odborný. Kniha ponúka pohľad rôznych psychologických škôl na humor a jeho použitie v rámci rôznych terapeutických postupov. Kniha „Humor“ tiež obsahuje rôzne vtipy používané v rámci terapií. Kniha je však podľa môjho názoru skôr určená pre niekoho, kto chce získať odborný prehľad v rámci predmetnej témy, než pre bežného čitateľa laika, hoci so záujmom v psychológii.
Po predchádzajúcej prečítanej knihe (severskom krimi Výkriky od nórskych autorov Horsta a Fjella) som siahol po najznámejšom autorovi slovenského krimi. Chcel som niečo oddychové, niečo čo poznám, niečo zo známeho prostredia, so známymi postavami. A kniha ma rozhodne nesklamala. Aj recenzie na Martinuse hovoria o tom, že táto kniha sa väčšine čitateľov veľmi páčila (celkové hodnotenie ku dňu recenzie 4,8). Hlavným hrdinom je tentokrát Oto Hanzel, ktorý si dobrovoľne zobral službu na Vianoce (2003), aby nemusel byť doma sám. A osud ho obdaril bohatou nádielkou rôznych prípadov, aby sa nenudil a my samozrejme pri čítaní s ním. Dej má naozaj rýchly spád, a to mám osobne rád. Dokonca tempo sa viac ako na knihu podobá na film. Vzájomného doberania bolo tak akurát. Jednotlivé časti knihy mi prišli vyvážené, žiadna časť sa príliš nevliekla alebo naopak príliš neletela. Pri čítaní som sa nenudil, nakoľko jednotlivé zápletky boli zaujímavé. Jednoducho dobrá oddychová detektívka, ktorú prečítate aj za deň.
Už predchádzajúca mnou prečítaná kniha autora (Zradca zo série Wisting) sa mi páčila menej ako tie predtým. A z tejto knihy som mal žiaľ veľmi podobný pocit. Minimálne z jej prvej polovice. Hlavný hrdina, bývalý vojak a neúspešný frekventant policajnej školy, ktorý natáča kriminálne podcasty, býva v karavane a má za sebou náročnú minulosť, mi neprišiel nijak zvlášť sympatický. Do deja som sa akosi nemohol dostať, lebo mi prišiel „nesúrodý“. Možno to bolo aj tým, že táto kniha je viac „seversky psychologická“, viac sa tu rozoberá psychické prežívanie postáv (hlavný hrdina chodí k psychoterapeutke a rieši svojich vlastných démonov), čo mne osobne nesedí. Mám rád viac akcie, viac vyšetrovania a táto kniha toho po tejto stránke ponúka najmenej oproti iným autorovým knihám. Autorove knihy mám rád hlavne preto, že na severskú kriminálku boli atypicky veľmi málo „psychologické“. Bude to však aj tým, že autor má viac sérií kníh a niektoré z nich píše aj so spoluautormi (to je aj prípad tejto knihy patriacej do novej série Marcus Heger). Dejová línia sa točí okolo staršej vraždy malého dievčaťa, ktorého telo sa nikdy nenašlo, ale za ktorú odsúdili páchateľa. Hlavný hrdina o vražde robil v minulosti podcast, ku ktorému sa teraz opäť vracia, lebo sa objavili nové informácie. A ako to býva v týchto knihách, všetko nemusí byť také ako to vyzerá na začiatku (lebo prečo by inak niekto na tom postavil príbeh). A či za vraždu odsúdili správneho človeka, to sa dozviete, keď si knihu prečítate.
Knihu som si kúpil, nakoľko ma v prvom momente zaujala jej obálka a názov. Meno Bélu Grünwalda mi pravdupovediac nič nehovorilo, a to sa považujem za človeka, ktorý sa orientuje v histórii. Na základnej škole sa asi každý z nás na hodinách dejepisu stretol s témou maďarizácie v 2. polovici 19. storočia a v tejto súvislosti aj so zatvorením 3 slovenských gymnázií (v Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom) ako aj so zatvorením Matice slovenskej, ktoré boli prvé významné inštitúcie v rámci emancipácie slovenského národa. No a pri týchto neblahých aktivitách mal svoju úlohu aj Béla Grünwald, ktorý bol vysokým župným úradníkom a politikom nemecko-slovenského pôvodu (ktorý však sám seba považoval za Maďara). Skrz tieto aktivity bol Grünwald vtedajšími slovenskými predstaviteľmi vnímaný ako veľmi negatívna postava (doslova ľudožrút, ktorý žerie Slovákov). Kniha však nie je životopisom Grünwalda, nakoľko jeho životu sa venuje „len“ na úplne dokreslenie hlavnej témy, ktorou je konflikt medzi Maďarmi a Slovákmi v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Autor sa teda viac ako samotnému Grünwaldovi venuje politickej, spoločenskej a jazykovej situácii vo Zvolenskej a Turčianskej župe, v ktorých prevládalo slovenské obyvateľstvo Uhorska ako aj iným historickým osobnostiam (maďarským a slovenským), ktoré rôznym spôsobom a intenzitou zasiahli do predmetného konfliktu. Aj tento konflikt prispel nakoniec k tomu, že slovenskí predstavitelia si v roku 1918 vybrali cestu spoločného štátu s Čechmi namiesto pokračovania štátu s Maďarmi, s ktorými v rámci Uhorska spolunažívali viac ako 900 rokov. Koho zaujíma slovenská história v druhej polovici 19. storočia a chce sa do nej ponoriť trochu hlbšie, tak odporúčam túto odbornú historickú knihu.
Ide o poslednú knihu z klasickej série Isaaca Asimova Nadácia. Po nej nasledujú ešte ďalšie 2, ale tie sa vracajú späť v čase pred dej pôvodnej série Nadácia. Pokiaľ ste ešte sériu Nadácia nečítali, tak je na uváženie, či nezačať od 6. dielu série (Predohra k Nadácii), pokračovať 7. dielom série (Úsvit Nadácie) a až následne začať s 1. dielom série (Nadácia). Pri čítaní si treba uvedomiť, že medzi vydaním 1. knihy série (Nadácia) v roku 1951 a 7. knihy série (Úsvit Nadácie) v roku 1993 uplynulo viac ako 40 rokov. Zároveň prvé 3 knihy série vydal autor v rokoch 1951 až 1953 a ďalšie 4 knihy v rokoch 1982 až 1993. Táto rozdielnosť je cítiť už v 4. knihe série (Nadácia na rozhraní) a ešte viac v tejto 5. knihe série (Nadácia a Zem). Seldonov plán a jeho napĺňanie ako ústredná téma prvých 3-4 kníh série Nadácia tu ustupuje do úzadia a už sa skoro vôbec nespomína. Prvé 3 knihy sú viac „filozofickejšie“, naopak 4. a 5. diel série sú viac akčnejšie, pričom 5. diel je oveľa viac akčnejší ako 4. diel. Základom dejovej línie 5. knihy série je hľadanie Zeme ako pôvodnej planéty všetkých ľudí. Hlavným hrdinom je opätovne Golan Trevize, člen zákonodarného zboru Prvej Nadácie, ktorý po udalostiach na planéte Gaia v rámci 4. dielu hľadá Zem, avšak naráža na to, že nevie kde ju hľadať a na vymazané archívy, v ktorých nemôže nájsť jej polohu, ani zmienku o nej. Postupne sa vydáva naprieč vesmírom, zažíva rôzne dobrodružstvá na rôznych planétach s rôznymi ľudskými bytosťami alebo zvieratami. A či mystickú Zem nájde, to sa dozviete, keď si prečítané 5. diel série Nadácia a Zem (prípadne, keď si niekde na internete prečítate len jej extrakt). To ponechám na vás.
Ide o poslednú knihu z klasickej série Isaaca Asimova Nadácia. Po nej nasledujú ešte ďalšie 2, ale tie sa vracajú späť v čase pred dej pôvodnej série Nadácia. Pokiaľ ste ešte sériu Nadácia nečítali, tak je na uváženie, či nezačať od 6. dielu série (Predohra k Nadácii), pokračovať 7. dielom série (Úsvit Nadácie) a až následne začať s 1. dielom série (Nadácia). Pri čítaní si treba uvedomiť, že medzi vydaním 1. knihy série (Nadácia) v roku 1951 a 7. knihy série (Úsvit Nadácie) v roku 1993 uplynulo viac ako 40 rokov. Zároveň prvé 3 knihy série vydal autor v rokoch 1951 až 1953 a ďalšie 4 knihy v rokoch 1982 až 1993. Táto rozdielnosť je cítiť už v 4. knihe série (Nadácia na rozhraní) a ešte viac v tejto 5. knihe série (Nadácia a Zem). Seldonov plán a jeho napĺňanie ako ústredná téma prvých 3-4 kníh série Nadácia tu ustupuje do úzadia a už sa skoro vôbec nespomína. Prvé 3 knihy sú viac „filozofickejšie“, naopak 4. a 5. diel série sú viac akčnejšie, pričom 5. diel je oveľa viac akčnejší ako 4. diel. Základom dejovej línie 5. knihy série je hľadanie Zeme ako pôvodnej planéty všetkých ľudí. Hlavným hrdinom je opätovne Golan Trevize, člen zákonodarného zboru Prvej Nadácie, ktorý po udalostiach na planéte Gaia v rámci 4. dielu hľadá Zem, avšak naráža na to, že nevie kde ju hľadať a na vymazané archívy, v ktorých nemôže nájsť jej polohu, ani zmienku o nej. Postupne sa vydáva naprieč vesmírom, zažíva rôzne dobrodružstvá na rôznych planétach s rôznymi ľudskými bytosťami alebo zvieratami. A či mystickú Zem nájde, to sa dozviete, keď si prečítané 5. diel série Nadácia a Zem (prípadne, keď si niekde na internete prečítate len jej extrakt). To ponechám na vás.
Podľa mojich záznamov som začal túto knihu čítať dňa 23. 12. 2019 teda pred skoro 5 rokmi a je tak mojou (zatiaľ) najdlhšie čítanou knihou, ktorú som dočítal. Bola to tzv. záchodovica t. j. išlo o knihu, ktorú som mal odloženú a čítal ju na toalete. A nakoľko som sa snažil obmedziť čítanie na toalete, tak to tiež prispelo k dĺžke čítania. Zároveň som ju čítal s veľkými prestávkami, lebo som po nej nesiahol pri každej mojej návšteve miesta jej uloženia. Jednoducho oddychová kniha o živote športovca, ktorý vyrastal v skromných emigrantských pomeroch vo Švédsku, v rámci futbalu veľa dokázal a zarobil veľa peňazí. Zlatan Ibrahimović je jednoducho Zlatan Ibrahimović. Bol svojský už len tým, že vydal svoje pamäte prvýkrát v roku 2011, neskôr doplnené v roku 2014 (t. j. knihu, ktorú som čítal), hoci kariéru ukončil až v roku 2016. A v roku 2021 vydal „prekvapivo“ druhú autobiografiu (Adrenalín). Čo Zlatanovi rozhodne nechýbalo a nechýba (aspoň smerom navonok) je sebavedomie. V rámci knihy popisuje svoj pohľad na svoj život, samozrejme zo svojej perspektívy so všetkým pozitívnym (bol to jeho život a jeho zážitky) aj negatívnym (subjektívny pohľad), čo tento knižný štýl prináša. Vysvetľuje svoju životnú filozofiu a tiež to, ako sa postupom času menil on a jeho postoje. Jeho futbalový život nebol nudný, hral za slávne kluby vo významných európskych ligách, takže zážitkov má určite dostatok aj na viacej životopisných kníh. Druhú autobiografiu som (zatiaľ) nečítal, takže nemôžem porovnať, či sa oplatí čítať túto „prvú“ autobiografiu. Ale pokiaľ nie ste fanatickým fanúšikom Zlatana, tak by som asi siahol skôr po „druhom“ jeho životopise, aby ste si ušetrili čas.
„Letná Dánovka“ väčšinou nebýva tak kvalitná ako tá „zimná predvianočná“. Akoby autor nemal toľko času/chuti vyladiť príbeh, ktorý často býva podľa môjho názoru štrukturálne nevyvážený (akoby miestami šitý horúcou ihlou). Z tejto knihy som však taký pocit nemal. Príbeh sa odohráva v roku 1997 a v podsvetí sa dejú zmeny po odstránení predchádzajúceho bossa. Rôzne osoby sa snažia túto situáciu riešiť. Do „riešenia“ situácie sa okrem vyšších členov mafiánskych skupín a oddelenia vrážd zapájajú aj tajné služby, pričom ako to býva zvykom, každý z účastníkov sleduje svoje vlastné záujmy a ciele, ktoré sa môžu v jednom čase zhodovať so záujmami iných účastníkov a v inom čase podstatne líšiť. Vznikajú tak neštandardné aliancie a situácie, ktoré musia protagonisti riešiť. Dej mi prišiel zaujímavý, hoci ho niektorí recenzujúci čitatelia (asi fanúšikovia autentických detektívok) zvozili pod čiernu zem (najmä kvôli podľa nich nepravdepodobnému príbehu a konaniu niektorých postáv). Platí však, že 100 ľudí a 100 chutí. Jednoducho sa nedá vyhovieť každému a autor sa o to ani nesnaží. Snaží sa však vyhovieť väčšine, a to sa mu naďalej darí, lebo väčšine recenzentov sa kniha páčila a autor naďalej vedie rebríčky predaja kníh. Pri rozmýšľaní nad recenziou som si pozrel aj ďalšie recenzie na Martinus-e a prevládajú tie pozitívne, hoci nie je ani zanedbateľný počet tých, ktorí sú k autorovi, resp. k jeho posledným dielam veľmi kritickí (napr., že kvalitatívne nezvláda periodicitu kníh 2x ročne, že sa tematicky vyčerpal a mal by sériu uzatvoriť, že sa retrospektívne vracia v čase a „oživuje“ tak aj už mŕtve postavy atď.). Kruhy na vode sú autorovou 38. knihou, takže určitú vyčerpanosť postáv, tém a prostredia môžeme logicky pripustiť. Rovnako aj to, že autorovi sa úplne nedarí s touto vyčerpanosťou bojovať, aby uspokojil aj tých čitateľov, ktorí majú radi väčšie zmeny v rámci série. Za mňa je záver ten, že kniha ma ako jednoduché letné čítanie bavila.
