Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Ahoj, som čitateľka na plný úväzok (neplatená, ale šťastná).
Môj životný štýl? Kombinácia: fantasy chaos, krimi napätie a občasná romantická katastrofa. Ak je niekde dráma, tajomstvo alebo elf so záhadnou minulosťou – som tam prvá.
Môj knižný strop je niekde medzi detektívkami, kde všetci klamú, thrillerom, kde nikto neprežije (ale dúfam, že aspoň ja), a romantickým young adult, kde sa všetci najprv nenávidia a potom bozkávajú v daždi.
Vydavateľstvá ako Ikar, Slovart alebo Yoli ma už poznajú – teda nie oficiálne, ale podľa toho, koľko peňazí som u nich nechala, by mi mohli aspoň poslať vianočnú pohľadnicu.
Knihy? Pre mňa to nie sú len príbehy. Sú to unikové východy z reality, kde neexistujú účty, ranné vstávanie ani suchý obed. Len meče, láska, vraždy a komplikované vzťahy. Presne tak, ako to mám rada.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Tak toto bola kniha, od ktorej som čakala podstatne viac. Námet bol podľa mňa naozaj skvelý. Práve preto ma trochu mrzí, že výsledok bol pre mňa len slabší priemer.
Začiatok sa mi čítal dosť ťažko a kým sa príbeh konečne rozbehol, mala som pocit, že som už pomaly zabudla, čo všetky tie drobné náznaky z úvodu vlastne znamenali. Autorka si dala naozaj záležať na opisoch prostredia a na tom, aby sme sa zoznámili s postavami a ich životmi, ale miestami toho bolo jednoducho priveľa. Dej sa podľa mňa dal skrátiť bez toho, aby mu niečo podstatné chýbalo.
Samotná Pandora/Dora mi neprekážala, ale ani som si k nej nevytvorila nejaký extra vzťah. Oveľa viac ma zaujala Lottie, bývalá prostitútka a súčasná gazdiná a partnerka Hezekiaha. Jej príbeh, vzťah k Hezekiahovi a Dorinej matke a celá jej minulosť boli podľa mňa zaujímavejšie než romantická linka, ktorá bola taká... no, klasická. Edward bol fajn, ale keby tam tá romantika vôbec nebola, asi by som za ňou neplakala.
Najväčšia škoda je podľa mňa práve v tom, ako málo sa využil samotný motív Pandorinej skrinky. Čakala som niečo tajomnejšie, temnejšie, možno aj trochu desivejšie. Namiesto toho som dostala historickú záhadu, ktorá síce mala svoje momenty, ale napätie sa ku mne veľmi nedostavilo. I keď autorka o to mala snahu v podobe bratov Coombovcov. A keď už sa začali veci konečne odhaľovať, veľa z toho som už tak trochu tušila. Hezekiah navyše na mňa pôsobil skôr ako zloduch z rozprávky než ako niekto, z koho by som mala mať rešpekt.
Veľmi sa mi páčilo prostredie starožitníctva a celá myšlienka, že Dora sa snaží presadiť ako návrhárka šperkov napriek tomu, že jej vlastný život riadi človek, ktorý jej vzal to, čo jej patrilo. Toto malo podľa mňa obrovský potenciál.
A potom sú tu detaily, ktoré mi počas čítania liezli na nervy. Pomlčky v textoch, chyby v úvodzovkách ma rušili a vykanie/tykanie medzi postavami bolo tiež zaujímavé chvíľu si tykajú, potom si zase vykajú, potom opäť tykajú... jednoducho, nech žije konzistentnosť.
Celkovo teda dobrý námet, pekné prostredie, ale podľa mňa nevyužitý potenciál. Grécku mytológiu mám rada a práve preto som možno čakala trochu viac než len jemný odkaz na Pandoru. Kniha nebola vyslovene zlá, len ma nedokázala vtiahnuť tak, ako som dúfala. Čítala som ju pomerne dlho a viackrát som mala chuť ju len odložiť.
Za mňa teda pohodové historické čítanie s nádychom tajomstva, ale nič, čo by som potrebovala niekomu okamžite strčiť do rúk.
Táto kniha ma úplne dostala. Márquez nám hneď na začiatku prezradí, že Santiago Nasar zomrie, takže otázkou nie je čo sa stane, ale ako je možné, že tomu nikto nezabránil. A práve v tom je celý príbeh desivý.
Kniha postupne rekonštruuje udalosti, ktoré tragédii predchádzali, pričom tú istú udalosť sledujeme z rôznych pohľadov. Občas som mala pocit, že čítam to isté znova, ale práve postupným skladaním jednotlivých výpovedí vzniká kompletný obraz toho, čo sa stalo.
Najsilnejšia je podľa mňa myšlienka kolektívnej nevšímavosti a zodpovednosti. Všetci vedeli, čo sa má stať, no každý predpokladal, že zasiahne niekto iný. A tak sa tragédii, ktorej sa dalo úplne jednoducho zabrániť, napokon nikto nepostavil do cesty.
Páčil sa mi aj štýl miestami pôsobí takmer ako novinová reportáž alebo policajná rekonštrukcia, čo príbehu dodáva zvláštnu chladnosť a zároveň ešte viac podčiarkuje absurditu celej situácie.
Kronika vopred ohlásenej smrti je krátka, číta sa rýchlo, ale ponúka veľa priestoru na premýšľanie. Je to príbeh o ľahostajnosti, spoločnosti a o tom, kam môže viesť presvedčenie, že „veď to určite vyrieši niekto iný“.
Po Sto rokoch samoty som sa do tejto knihy púšťala trochu s obavami, ale musím povedať, že mi sadla výrazne viac. Je oveľa čitateľnejšia a príbeh Florentina a Ferminy ma dokázal zaujať napriek tomu, že nejde o knihu, ktorú by som zhltla za pár večerov.
Je to príbeh o láske, čakaní, starnutí, manželstve aj o tom, čo všetko si človek dokáže nahovoriť, keď niekoho považuje za svoju jedinú životnú lásku. Florentino je pritom veľmi kontroverzná postava miestami som k nemu cítila odpor, inokedy ľútosť, no rozhodne mi nebol ľahostajný. A to považujem za veľké plus.
Veľmi sa mi páčilo, že postavy nie sú idealizované. Sú chybné, miestami nesympatické a robia veci, ktoré sa nedajú jednoducho ospravedlniť. Napriek tomu pôsobia neuveriteľne ľudsky. Márquez navyše dokáže aj o starnutí a smrti písať tak, že to nie je len smutné, ale miestami aj prekvapivo vtipné.
Kniha sa mi čítala lepšie než Sto rokov samoty a ako absolventka španielskej filológie ju určite považujem za prístupnejšie dielo. Nie je to jednoduchá romantika, skôr zvláštna, miestami až morálne pochybná a trochu „zvrátene krásna“ predstava o celoživotnej láske.
Viem oceniť, že štýl písania je výnimočný a že ide o dielo, ktoré má v rámci svetovej aj hispanoamerickej literatúry obrovský význam. Napriek tomu som si k nemu nedokázala nájsť cestu.
Začiatok ma ešte zaujal bol bizarný, zvláštny a miestami aj vtipný. Neskôr sa však príbeh začal pre mňa čoraz viac vliecť. Neustále sa opakujúce mená, množstvo postáv a generácií, ktoré prichádzali a odchádzali, mi veľmi sťažovali orientáciu. Často som mala problém zapamätať si, ktorý Aureliano alebo José Arcadio je práve na scéne.
Najviac mi však prekážala celková atmosféra knihy. Celý rod bol odsúdený na samotu, nešťastie a opakovanie rovnakých chýb. Čakala som, že sa niekto z postáv konečne dočká skutočného šťastia alebo naplnenia, ale ten pocit nikdy neprišiel. A úprimne, pri takom množstve incestných vzťahov a sexuálnych motívov som si niekedy hovorila, či toho už nie je trochu priveľa.
Zaujímavé je, že som knihu čítala aj v španielčine a ako absolventka španielskej filológie som k nej pristupovala s veľkým rešpektom. O to viac ma mrzí, že som v nej nedokázala nájsť to, čo v nej vidia mnohí iní čitatelia. Rozumiem jej literárnej hodnote, no čitateľsky ma veľmi neoslovila.
Od tejto knihy som si sľubovala oveľa viac, najmä kvôli obálke a anotácii, ktoré pôsobili naozaj lákavo. Žiaľ, samotný príbeh ma skôr sklamal. Dej sa vliekol, pôsobil natiahnuto a aj napriek tenkému rozsahu mi čítanie trvalo nezvyčajne dlho miestami som mala pocit, že sa nikam neposúvam.
Ako triler to na mňa vôbec nezabralo. Namiesto napätia som cítila skôr nudu a frustráciu. Pokus o pútavé spracovanie mi prišiel nevýrazný a celkový dojem bol, že príbeh nemá silnejšiu kostru ani tempo.
Aj keď bol námet potenciálne zaujímavý, prevedenie sa podľa mňa nepodarilo. Vraždy a samotná zápletka pôsobili skôr pritiahnuto za vlasy než napínavo. Štýl písania mi navyše miestami pripomínal inšpiráciu inými autormi, no bez vlastnej iskry.
Celkovo ide pre mňa o veľké sklamanie kniha, ktorá mala potenciál, ale nepodarila sa.
Od obálky aj anotácie som čakala niečo úplne iné, než som nakoniec dostala. Príbeh ma síce miestami zaujal a bola som zvedavá, kam sa to celé posunie, ale často som mala pocit, že sa skôr vlečie na takú útlu knihu mi čítanie trvalo nezvyčajne dlho.
Nápad je pritom veľmi dobrý, dokonca ide o zaujímavý debutový koncept, no spracovanie ma úplne nepresvedčilo. Štýl písania bol v poriadku, ale samotný dej na mňa pôsobil zvláštne, miestami až chaoticky a ťažko uchopiteľne.
Páčilo sa mi zasadenie do 19. storočia v Anglicku prostredie bolo pekne opísané a ľahko som si ho vedela predstaviť. Aj napriek tomu však knihe chýbala väčšia hĺbka a lepšie vykreslené postavy, ktoré zostali skôr povrchové.
Záver prišiel rýchlo a nepôsobil úplne uzavreto, čo mi celkový dojem ešte zhoršilo. Fantasy prvky ma tiež veľmi neoslovili. Taktiež som nečakala, že kniha bude obsahovať LGBTQ+, čo by nebolo nič zlé, ale nejako mi to v tomto prípade nepasovalo.
Celkovo skôr priemer, ktorý ma nenadchol a pravdepodobne by som sa ku knihe už nevrátila.
Zo začiatku som si hovorila, že toto asi nebude úplne pre mňa rýchle zamilovanie a „okamžitý osudový pár“ mi prišlo dosť nereálne.
Lenže postupne sa to zlomilo a kniha ma chytila. Najviac ma bavili básne vložené do príbehu, ktoré mu dávajú úplne iný rozmer niektoré, ako napríklad Ružový balón, sú naozaj silné a ostanú v hlave.
Príbeh Layken a Willa sa síce rozbehne rýchlo, ale neskôr sa dostane do oveľa emotívnejšej a ťažšej roviny, kde už nejde len o romantiku, ale aj o stratu, zodpovednosť a životné rozhodnutia.
Nakoniec som to dočítala s tým, že ma to prekvapivo zasiahlo viac, než som čakala.
Útla knižka, ktorá v sebe skrýva oveľa viac, než by jej rozsah napovedal. Príbeh pracuje s konceptom „záchrannej vzdialenosti“ medzi rodičom a dieťaťom, ktorý je podaný mimoriadne silne a znepokojivo.
Hlavná postava Amanda leží v nemocnici a v rozhovore s Davidom sa snaží poskladať, čo sa vlastne stalo jej, jeho matke a deťom v celom tomto zvláštnom, postupne sa rozpadávajúcom príbehu. Jej rozprávanie je fragmentárne, miestami dezorientujúce, čo dokonale odráža jej stav mysle aj celkovú atmosféru knihy.
Autorka tu spája realitu s prvkami snov a juhoamerických povier, čím vytvára zvláštnu, takmer magickú, ale zároveň nepokojnú atmosféru. Práve tento nepokoj je niečo, čo ma nútilo čítať ďalej, aj keď som sa miestami strácala a niektoré časti som si musela prečítať viackrát, aby som pochopila ich význam.
Kniha vo mne vyvolala silné pocity úzkosti aj fascinácie zároveň. Téma materinskej lásky a puto medzi rodičom a dieťaťom je tu spracované veľmi originálne ako niečo premenlivé, krehké a zároveň zásadné.
Záchranná vzdialenosť je zvláštny, znepokojujúci a zároveň podmanivý zážitok, ktorý sa ťažko zaraďuje, ale ešte ťažšie zabúda.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Romantická komédia napísaná chlapom ma zaujala už samotným konceptom, a preto som bola zvedavá, ako to celé dopadne. Výsledok je však skôr chaos nad chaos, čo vlastne celkom sedí k hlavnej hrdinke chaos je totiž Leine druhé meno. Autor sa v príbehu očividne poriadne vybláznil a miestami je to jeden bizarný moment za druhým.
Niektoré situácie sú naozaj absurdné napríklad scéna, keď sa Filip a Lea ukrývajú pred Leiným bývalým v poloplnom smradľavom kontajneri a skončí to ich romantickým momentom, ktorý ešte preruší bezdomovec Gogo, presvedčený o existencii vesmírnych jašterov. Podobných momentov je v knihe viac a vytvárajú zvláštnu zmes romantiky, komédie a úplnej absurdity.
Oddychovka to určite je, no miestami som mala pocit, že autor to s komplikovaním deja a bizarnosťou riešení trochu prehnal. Niektoré situácie sú tak zamotané, až sú napokon vyriešené veľmi zvláštnym spôsobom. Postavy rodiny Leštákovcov pôsobia ako koncentrát všetkého zlého, pričom asi najbizarnejší je vzťah medzi Rebekou Leštákovou a starcom Valentínom Budincom, ktorý pašuje koks v porcelánových bábikách.
Z postáv ma najviac bavili Gogo a redaktorka Iskra, ktorí podľa mňa príbeh výrazne oživujú. Naopak, hlavná hrdinka Lea ma veľmi neoslovila. Oveľa sympatickejší mi bol Filip, ktorý pôsobí ako pomerne ideálny chlap a miestami som mala pocit, že by si zaslúžil niekoho lepšieho.
Celkovo ide o ľahkú, bláznivú romantickú komédiu, ktorá môže pobaviť, no pre mňa bola skôr priemerom neurazí, ale ani výrazne nenadchne.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Dievča, 11 je v zásade priemerná detektívka v peknom a čitateľnom podaní. Príbeh má zaujímavý koncept true crime podcast, ktorý postupne odhaľuje starý prípad no samotný priebeh deja bol pre mňa pomerne ľahko predvídateľný. Keď sa podozrenie presunulo z Dídžeja (Douglasa Stevensa) na Duana, pôsobilo to skôr ako zbytočné naťahovanie príbehu. Všetky dôkazy totiž už skôr naznačovali, že ide o vysokoškolského profesora, takže toto odbočenie nepridalo napätie, skôr spomalilo tempo.
Ako veľké plus hodnotím štýl písania a štruktúru knihy. Striedanie kapitol prepisy podcastu, súčasná dejová línia a pohľad na samotného vraha dodáva príbehu dynamiku a robí čítanie zaujímavejším. Aj samotná motivácia vraha, ktorú autorka opiera o biblické odkazy, je premyslená, no jeho línia mi napokon prišla trochu nedotiahnutá. Najmä motív odpočítavania pôsobil, akoby nebol úplne uzavretý.
Trochu ma rušili aj drobnosti v menách keď Elle prizná, že je Nora Watsonová (posledná obeť Odpočítavača a zároveň jediná, ktorá prežila - zastavila odpočítavanie na 20 rokov), no neskôr sa postava označuje ako Eleanor/Eleonor. Je jasné, že Nora môže byť skratka mena, ale keď je väčšinu knihy používané jedno meno a zrazu sa objaví iné, pôsobí to trochu chaoticky.
Celkovo ide o slušnú, ale skôr priemernú detektívku, ktorá neurazí, no zároveň ani výraznejšie neprekvapí.
