Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
instagram - @writtenbydickinson
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
,, can I just say I loved living in your lines and that’s where i want to live now forever?”
prvýkrát som “Bunny” od mony awad čítala v roku 2022. let’s fast forward to three hundreds takeout coffees later, do februára ‘24, kedy som si spolu s monou opäť sadla a všetko sme si spolu prešli druhý raz.
veľmi rada sa ku knihám vraciam a špeciálne na bunny som bola veľmi zvedavá. ona je to totiž ultimátna divnokniha a presne jedna z tých, ktorú keď si prečítate bárs aj týždeň po prečítaní ešte raz, úplne sa vám zmení.
veľmi rada by som bola schopná podať stručné zhrnutie deja, ale túto schopnosť nemám. zhrniem celý deň tak, že keď som ju čítala tri hodiny v kuse, počas cesty vlakom, nevedela som či som high alebo sa mi rozpadol mozog a následne sa pospájal. lebo ono to má dej, ale ten dej sa setsakra vysvetľuje a podľa mňa by sa ani nemal vysvetľovať, lebo ho každý jeden čitateľ bude vnímať inak. a to je to kúzlo Bunny
taký trigger warning - pozrite si trigger warnings, ale že kompletne a určite táto cute little knižka s králičkom na obálke nie je pre slabé žalúdky. to viete, občas niekto exploduje, inokedy schytám sekerou… je to veľmi milé
,v Bosne nejestvujú ciele, všetky cesty sú napohľad rovnako zúfalé a bez zmyslu, vedú vás po kruhu, dokonca aj keď máte pocit, že napredujete. cestovanie cez Bosnu si vyžaduje inú perspektívu: vyvrhnutého vesmírneho červa, ktorý nesmeruje k skutočnému cieľu vonku, ale do pochmúrnych, ťažko priechodných hlbín vašej vlastnej existencie.”
vždy keď sem hodím nejaký citát, tak je to s cieľom vás trochu namotať na knihu. ale pri Bastašić si proste musíte prečítať celú knihu, u nej citát vytrhnutý z príbehu nezachytí ani len fragment toho, čo by som chcela aby ste videli.
lejla a sára. sára a lejla. ty a ja. celá táto kniha je o nich, dostanete tisíce otázok, ktoré si počas čítania položíte & na ktoré vám nikto odpoveď nedá. lana vám odpoveď nenaservíruje ako čaj o piatej, lebo nie vždy je čas na čaj. niekedy proste musíte skočiť do tmavej a (ne)známej králičej nory a snažiť sa chytiť zajaca.
myslím, že väčšina žien/dievčat má/mala svoju lejlu. tú jednu kamarátku, ktorá pôsobí vo všetkom prirodzenejšie, je zaujímavejšia, inteligentnejšia, krajšia & kt. máme potrebu niečo dokazovať. a presne táto dynamika sa nachádza aj tu, a to až tak, že sa občas pýtate “sú ony vôbec kamarátky?”
ak sa radi piplete s metaforami a mozaikami spomienok, tak toto bude presne vaše dobrodružstvo za zrkadlom. v tejto knihe to funguje fenomenálne. je to tak správne zmätočne krásne ako spomínanie.
bonus celej knihy? ak ste sa niekedy presťahovali a chceli “zmazať” časť seba & všetko, čo vás spájalo s tým miestom, tak v sáre sa zrejme nájdete…
prečítajte si, ak máte radi:
- tvorbu Eleny Ferrante (konkrétne “Geniálnu priateľku”)
- knihy o vzťahmi medzi ženami, ktoré nie sú len ružové
- vplyv vojny na deťoch & rodinách
- knihy inšpirované “alicou v krajine zázrakov”
začínam mať pocit, že keď sa fantasy žáner stretne s hocijakou častou dejín Číny, vždy to dopadne výborne. ale že s tým bude fungovať aj shakeasperova hra “Rómeo & Júlia”….to bolo prekvapenie?
Šanghaj je rozdelený na dve sféry vplyvu - teritória 2 gangov: The white flowers (Montagov) & Scarlet gang (Cai). keďže sme v retellingu Rómea & Júlie, obe rodiny sa neznášajú a majú medzi sebou (jakožto gangy) spor “krvnú pomstu” (rozumej - členovia sa medzi sebou vraždia na uliciach). Roma a Juliette, ktorá sa vrátila z USA, sa vďaka zrade z minulosti neznášajú a všetko je v najlepšom poriadku. až kým nepríde zvláštna prenosná choroba. a z nepriateľov sa stanú spojenci nútení spolupracovať (hehehe).
ja nemám rada enemies to lovers (resp. preferujem friends to lovers), ale chloe gong to napísala tak bohovsky že to sa nedalo nezbožňovať (lovers/liars). veľmi sa mi páčil spôsob akým to spracovala & zároveň bolo ukončenie prvého dielu úplne . ja som posledné kapitoly poriadne nedýchala. proste ?chloe gong?
nemôžem nespomenúť moje beloved vedľajšie postavy - benedikta, marshalla, kathleen & rosalind. oni sú “pravými rukami” oboch dedičov gangov (tj roma & juliette) & všetkých 4 som zbožňovala. všetkým štyrom sa už v prvom diely dostalo priestoru na prejavenie & zároveň nie príliš, aby sa nazatienili hlavní dvaja experti na sebadeštrukčné správanie.
teraz len také moje osobné odporúčanie:
keďže je celý príbeh je situovaný v Šanghaji v 20. rokoch 20. storočia, čo je z pohľadu politiky, jedno z najbúrlivejších období Číny - pre “hlbšie” pochopenie niektorých poznámok odporúčam pozrieť si aspoň nejaký jeden článok o vtedajšej situácii. nie je to nutné, ale je strašne ppč pocit keď máte taký bonus xd samozrejme, úplne v pohode sa to dá čítať aj bez toho
‘,,swallow. your bruises are inside it now. swallow and it won’t hurt anymore” and so he eats. he is eating still.”
ja som do tejto knihy išla s priveľkými očakávaniami & priveľmi dobrou náladou.
ocean vuong píše nádherne, naozaj je na príbehu vidieť že je písaný básnikom. no ja som podľa mňa vďaka všetkým tým metaforám plne nepochopila príbeh. respektíve, sústavne rozšifrovávanie metafor pre lepšie pochopenie mi ho zkomplikovalo.
kniha je písaná formou “listov” matke rozprávača (,,little dog”), ktorá nevie čítať. a vďaka jeho listom sa dozvedáme o celom jeho detstve v USA, o všetkom čo sa stalo jeho starej mame, matke & čo vsetko ho počas dospievania poznačilo. je to príbeh neúplnej rodiny, ktorú výrazne poznačila vojna vo Vietname & z ktorej sa jeho matka so starou mamou nikdy úplne nespamätali. vidíme tiež jeho sebaobjavovanie & prežívanie jeho prvého vzťahu s chlapcom.
ono takto, ten príbeh je nádherný & už teraz viem, že si ho prečítam ešte minimálne raz. ale forma týchto listov, kedy sme skákali z jednej spomienky do druhej (čo je, mimochodom, výborné vyobrazenie ako sa spomienky premiešavajú & odkrývajú) mi sťažila pochopenie tohto neskutočne smutného & ťažkého príbehu. zároveň mám pocit, že čítať takto depresívnu knihu v lete na slniečku mi tiež neprospelo, pretože aj keď som čítala pomaly a pozorne - určite mi niečo ušlo.
ja môžem príbeh odporúčať (i keď hodnotenie je, aké je), pretože ten príbeh má čo predať & i keď z neho nie som “odvarená” (ako som bola z ishigura) - tak je to jeden nádherný príbeh troch generácii, dvoch krajín ktoré spolu bojovali & jedného chlapca, ktorý nezapadá.
,,i stop myself from apologising- because what would i even be sorry for? existing too loud?”
faridah napísala príbeh, ktorý sa dá opísať jedine ako love child “malých klamárok” & karen mcmannus (som fanúšik oboch)
v tom najlepšom zmysle - sa tu krásne pospájali viaceré “klišé” young adult thrillerov a to do príbehu o systémovom rasizme, čo sa krásne hodí do dark academia subžánru, do ktorého sa “pikové eso” zaraďuje.
prečítajte si, ak máte radi:
- príbehy zo stredoškolského prostredia
- ya thrillery ako “jeden z nás klame” a “návod na vraždu pre dobré dievčatá”
- chcete si rozšíriť perspektívu o pribehy ľudí inej rasy
- intrigy, zvraty, tajomstvá & záhady sú vašou šálkou kávy
,,…ľudí viac vzrušuje pravidlá obchádzať, než tráviť čas ich dodržiavaním, veď žijú vo svete, kde je sex všade a dostupný každému, kde vernosť nič neznamená, kde aj mnísi a pustovníci závidia neveriacim chlípnosť, kde platí závisť a žiarlivosť a kde ľudí zabíjajú na elektrických kreslách, hoci v Písme svätom stojí ,,nezabiješ”….”
toto bola jedna divná kniha. ak máte radi surové, nechutné & občas až naturalistické opisy - “rozbitý pohár” by vám mohol sadnúť.
celý príbeh nám (jednou 184 stranovou) vetou rozpráva bývalý učiteľ, ktorý sa volá Rozbitý pohár. sedáva v krčme “Na sekeru sa nedáva” a píše do zošita, ktorý mu dal majiteľ podniku, o ľuďoch , ktorých v krčme stretne. stretávame sa teda s množstvom zvláštnych postáv, ktoré Rozbitému poháru rozprávajú svoje príbehy, ktoré on dopĺňa o svoje postrehy a názory.
niekde som čítala, že Alain Mabackou touto knihou “vzdal poctu tradičnému rozprávaniu príbehov” (čítaj - verbálnemu odovzdávaniu) & keď sa na to človek pozrie z tohto uhla pohľadu, tak sa nedá tvrdiť, že by to nebola pravda alebo overstretch. pretože presne tak je kniha napísaná - ako rozprávanie nejakého vášho suseda/príbuzného/cudzinca, ktorý má problém s alkoholom a povie vám o všetkom, okrem seba samého (resp. trvá mu veľmi dlho, kým sa k tomu dopracuje).
sečteno a podtrženo, ide o veľmi zaujímavo podaný príbeh o živote v Konžskej republike & o osudoch ľudí. nemyslím si však, že toto je kniha pre každého & úplne chápem, keď niekomu absolútne nesadla, lebo je to miestami veľmi…zaujímavé…
prečítajte si, ak vás baví:
- naturalistické vyobrazenie života
- zaujímajú vás osudy ľudí “na okraji spoločnosti”
- páčilo sa vám “kto chytá v žite” & chcete dospelú verziu Holdena
,, naše spomienky nikdy nie sú skutočné alebo absolútne skutočné, sú len našou interpretáciou minulosti. spomienky sa rôznia a časom sa na minulosť začneme pozerať v inom svetle. svoje spomienky začneme vnímať z rôznych uhlov, podľa toho, čo sme sa naučili, a podľa toho, čo cítime v momente, keď sa nám vynoria.”
táto tenučká kniha je nádherným príbehom o strate & hľadaní ľudí, o ktorých sme prišli. afonso cruz napísal magický príbeh otca, syna a láske ku knihám.
malý elias dostane na svoje dvanáste narodeniny od starej mamy kľúč od podkrovia, kde mal jeho otec knižnicu. jeho otca pohltili knihy a elias je odhodlaný svojho otca nájsť. preto začne tráviť v podkroví starej mamy veľa času s knihami, ktoré jeho otec miloval & aby sa mu podarilo dostať do sveta, ktorý zhltol jeho otca.
vydáva sa tak do rôznych príbehov, kde sa stretáva s knižnými postavami, ktoré mu otca pomáhajú nájsť. malý elias sa tak stretne s pánom Hydom (dr. jekyll & mr. hyde) či s raskoľnikovom (zločin a trest), ktorí jeho otca poznali. pomocou indícií ktoré mu dávajú sa pokúša vystopovať svojho otca vo svete fikcie.
toto je typ knihy, s ktorou sa večer o šiestej zabalíte do deku & do ôsmej ju prečítate so šálkou horúceho čaju v ruke. ak by som mala za úlohu nájsť “ultimate comfort read”, tak ak by to táto kniha nevyhrala, minimálne v top 3 by bola. afonso cruz píše veľmi príjemne, pekne & lyricky, čím má celý príbeh až taký rozprávkový nádych. nie je tu síce nejak veľa napätia či deja, je to skôr atmosferická kniha s veľmi pekným sujetom, ale zato s veľmi pekným posolstvom & krásnymi myšlienkami.
prečítajte si, ak máte radi:
- knižné jednohubky
- postavy, ktoré cestujú po knihách
- príbehy o strate & vyrovnávaní sa s ňou
- cozy comfort knihy
veľmi pekný & zaujímavý memoár o dospievaní v čase, keď sa Albánsko menilo zo socialistického & prvého ateistického štátu na demokratický. lea ypi v ňom zrozumiteľne, vtipne a trefne ukazuje, že ani prechod na demokraciu nie je čiernobiely & tiež, čo všetko so sebou doniesol.
pri knihách, ktoré zobrazujú socialistické štáty sa často stretávame s dosť čiernobielym pohľadom - socializmus bol len zlý, všetko bolo zle & demokratizácia bola len dobrá a priniesla všetkým slobodu. ak vyhľadávate tento pohľad - memoár lei ypi vás neosloví. ona nám totiž zobrazuje komplikovanú cestu od socialistického režimu k demokracii, na ktorú však krajina nebola pripravená.
v prvej časti knihy nám ukazuje svoje detstvo, ešte pred rokom 1990, čiže pred pádom albánskeho režimu. ukazuje nám to, ako žili, čo jedli, akú hodnotu mala prázdna plechovka od coca-coly či aká silná bola propaganda na základných školách. a tiež to, že ani najbližším susedom sa nehovorí, že rodičia nechcú v obývačke vystaviť fotku envera hodžu. väčšina vecí, ktoré lea opisuje zo svojho detstva je nám, ako bývalému štátu východného bloku, dobre známa.
druhá časť knihy, teda autorkine “teen years” už sa odohrávajú v čase, keď sa Albánsko snažilo začleniť do demokratickej Európy. otvorili sa hranice, všetci odsudzovali komunizmus & továrne/podniky v ktorých pracovali stovky ľudí sa zrazu zatvorili. stovky ľudí zostalo bez práce a tí čo mohli, okamžite po otvorení hraníc utieklo do zahraničia. lenže pár rokov po prvých slobodných voľbách prišiel rok 1997 & albánska občianska vojna.
prečítajte si, sk máte radi:
- memoáre, ktoré vás niečo naučia nie len o človeku, ale aj o spoločnosti
- totalitné režimy, ktoré však nie sú podané čiernobielo
- chcete sa dozvedieť o tom, ako sa žilo v albánsku bežným ľudom & aké bolo maturovať počas občianskej vojny
,,staval labyrint, žil v čase, keď ľudia zaútočili na nebo a bohov zhodili na zem, v dobe, keď sa diali najneobyčajnejšie veci, aké sa zrejme ďalších tisíc rokov určite nebudú opakovať. “
drago jančar je jedným z najvýraznejších súčasných slovinských autorov & som veľmi rada, že mi jeho príbeh inšpirovaný Daidalom sadol.
v tejto tenkej knihe, nám autor predstavuje Pavla, architekta a sochára, ktorý stál pri založení komunistickej strany v Slovinsku & ešte pred nastúpim režimu si veľa odsedel v “buržoáznych väzeniach”. preto ho, po rokoch, kontaktuje jeho priateľ, ktorý to medzitým v strane dotiahol vysoko, s požiadavkou aby postavil väzenie. ale také, ktoré nebude mať páru & z ktorého sa nikto a nič nedostane.
čo je na celom príbehu, podľa mňa, zaujímavé je paradox. pretože človek, ktorý strávil roky v zajatí a na nútených prácach pre svoje politické názory, teraz stavia väzenie pre politických väzňov režimu, ktorý pomáhal budovať. no ktorý sa mu posmieva, pretože ani jeho kamarát marek, teraz “veľké zviera” v strane, mu nevie zabudnúť, že nepomáhal doma, ale “sedel v Nemecku (vo väzení) a škrabal zemiaky”. ale po rokoch čo sa nevideli za nim zrazu príde s požiadavkou (príkazom), aby pomohol režimu postavením väzenia/labyrintu. v ktorom aj sám skončí.
veľmi zaujímavé zasadenie mýtu do prostredia socialistického režimu, ktorý (ako každá revolúcia) požiera vlastné deti. veľmi sa mi páčilo, ako sa autorovi
v knihe cestujeme od roku 1989, kedy zmizla silva velová až po súčasnosť, keď sa jej zmiznutie čistou náhodou vysvetlí. viac ako silvu & celý prípad sa však venujeme jej rodine, známym & ľudom, ktorých jej zmiznutie nejakým spôsobom ovplyvnilo. a toto celé sledujeme na pozadí rozpadu juhoslávie, ktoré malo, samozrejme, taktiež výrazný vplyv na osudy postáv.
čo sa týka práve toho his. zasadenia, tak autor ho zvládol veľmi pekne. “nezaťažuje” čitateľa zbytočnými historickými faktami, ale tak nejak sa predpokladá, že čitateľ má taký základný prehľad. čo vám podľa mňa až tak nechýba, ale je strašne super si o rozpade juhoslávie
čo-to prečítať, lebo tie súvislosti potom sú
samotný príbeh bol, z môjho laického pohľadu nekrimi čitateľa, strašne super. tým že sa tak až tak neomieľa vyšetrovanie, ale skôr emócie & život postáv po silvinom zmiznutí, tak mi to sadlo viac ako klasické krimi/detektívky. čiže ak hľadáte knihu plnú akcie - “krvavá voda” nie je úplne pre vás. autor sa tu oveľa viac hrá so sujetom, akciou-reakciou & psychológiou postáv.
prečítajte si, ak vás baví:
- historická fikcia, resp. 20. storočie
- prepracovaná psychológia postáv
- pomalé krimi romány, ale bez gore detailov
- vzťahy v malom meste
