Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
„Nos starý kabát a kúp si novú knihu.“
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Druhé vydanie Zimného paláca od slovenskej autorky Michaely Ely Hajdukovej je ešte krajšie než to prvé.
U autorky som si už zvykla na motív prepojenia duši ženy zo súčasnosti so ženou v minulosti. Možno to po množstve kníh môže pôsobiť otrepane, no treba to vnímať ako autorkin typický rukopis. A práve v Zimnom paláci tento motív opäť funguje výborne.
V príbehu vystupujú tri Tatiany.
Prvou je Tatiana Romanovová, členka cárskej rodiny. Ocitáme sa počas prvej svetovej vojny, v prostredí Červeného kríža, a postupne spoznávame muža, ktorý sa bude tiahnuť celým príbehom.
Druhá Tatiana žije v roku 1977 a nájde denník Tatiany Romanovovej. Prostredníctvom neho sa dozvedáme množstvo informácií o cárskej rodine. Príbeh je zasadený do obdobia komunizmu a fakt, že Tatiana je študentkou práva, vytvára zaujímavý kontrast, ktorý v knihe veľmi dobre funguje.
Kruh uzatvára tretia, súčasná Tatiana, ktorá všetky príbehové línie poskladá dokopy po tom, čo sa dostane do Petrohradu.
Ak by som mala knihe niečo vytknúť, tak jedine to, že kapitoly z minulosti alebo zápisky z denníka by som graficky oddelila iným písmom. Občas som sa totiž stratila a tak som sa musela vracať a ujasňovať si, v ktorom časovom období sa práve nachádzame. To je však moja jediná výhrada.
O poslednej cárskej rodine som toho vedela len veľmi málo a kniha mi priniesla množstvo nových poznatkov. Autorka navyše pracuje so zdrojmi a faktami, čo príbehu vždy dodá na dôveryhodnosti.
Každý z príbehov Tatiany bol zaujímavý a niečím výnimočný. Skvelá bola aj romantická linka, naozaj bolo cítiť lásku, takú inú…takú, v ktorej skutočne dominuje osudovosť.
Vždy bola cítiť aj doba, v ktorej sa príbeh odohrával, pretože autorka ju spracovala mimoriadne autenticky - bolo vidno, že za tým stojí veľa práce a štúdia. Rovnako presvedčivo pôsobilo aj to, že príbeh sa z veľkej časti odohráva na ruskom území.
Kniha je skutočný zážitok a zároveň z nej čitateľ(ka) odchádza s novými poznatkami z histórie.
Odporúčam!
Chuť domova je vynikajúci príbeh pre každého, kto si chce oddýchnuť od zhonu moderného sveta, od digitálneho pretlaku a aspoň na chvíľu sa ocitnúť na mieste, kde má manuálna práca svoju krásu a zmysel.
Príbeh sleduje Fliss, mladú ženu, ktorá celý život žila so svojou matkou na farme v Taliansku, u cudzích ľudí, ktorí ich však prijali ako vlastnú rodinu. Po smrti matky Fliss dostane list, ktorý jej odhalí pravdu o jej pôvode, a teda, že jej korene sú v Anglicku. A tak sa spolu s ňou ocitáme na ovocnej farme…
A nemohli sme sa ocitnúť na lepšom mieste. Hoci jej príchod nie je ideálny, autorka citlivo spracúva témy prijatia, spoznávania vlastných koreňov, pomoci a nových začiatkov.
Fliss je pracovitá a šikovná žena, ktorá má skvelé nápady - chce napr. využiť stodolu na vlastné podnikanie. Nie je preto prekvapením, že sa v jej živote objavia dvaja muži, ktorí príbeh poriadne oživia.
Kniha však nie je len pomalým, jemným čítaním. Objavuje sa v nej aj zápletka, keď niekto zjavne chce uškodiť, čo dodáva príbehu napätie a odkaz na realitu života.
Mne sa táto kniha veľmi páčila a čítala sa v podstate sama.
Búrka je prvým dielom švédskej bestsellerovej krimi série odohrávajúcej sa v malom pobrežnom mestečku. Už na začiatku autorka prezrádza, že sa v ňom ukrýva temné tajomstvo spojené s miestnym pohrebníctvom, ktoré bolo predané a má ho prevziať August Strindberg. Ten si tu plánuje otvoriť obchod so starožitnosťami, no netuší, čo všetko sa s miestom spája.
Zdá sa, že o tomto tajomstve vie aj učiteľka Agnes, ktorá počas búrky záhadne zmizne. Už v úvode je naznačené, že sa v meste v minulosti stalo niečo zlé a že Agnes do toho mohla byť zapletená. Práve tento náznak okamžite vytvára napätie, ktoré sa postupne stupňuje.
Dej je šikovne vystavaný striedaním kapitol zo súčasnosti so zápiskami z Agnesinho denníka. Tie odhaľujú jej vnútorné prežívanie, udalosti v práci aj to, čo sa odohrávalo za zatvorenými dverami ich rodinného domu. Práve tieto pasáže dodávajú príbehu hĺbku a očakávanie ešte mrazivejšej atmosféry.
Musím povedať, že niektoré odhalenia ma úprimne šokovali - vôbec by mi nenapadli. Autorka navyše veľmi šikovne manipuluje čitateľa(ku) a cielene ho(ju) vedie k podozrievaniu viacerých postáv.
Záver je skutočne čoraz mrazivejší a zároveň dotvára celý príbeh tak, až si nakoniec poviete, že to bol výborný štart novej kriminálnej série…
S láskou mama je príbeh postavený na napätí, neustálom kladení otázok, postupnom odhaľovaní rodinných tajomstiev, nebezpečenstve a nakoniec aj vnútornom zmierení. S láskou mama je kniha presne podľa môjho gusta, ba čo viac - predčila moje očakávania.
Príbeh sleduje matku a dcéru. Nie je to však klasický príbeh o vzťahu, aj keď ten sa vyskytuje na pozadí všetkého, ale o hľadaní pravdy. Dospelej Mackenzie, študentke, zomrie matka. Po jej smrti jej začnú prichádzať listy, v ktorých jej matka odhaľuje pravdu o živote pred Mackenziným narodením. Tieto listy ju zavedú na cestu vyšetrovania a objavovania maminho života, plnú šokujúcich odhalení.
Pri čítaní, v rozbehnutom pribehu, som zastavila a vykríkla: „Čo?“ - a to z prekvapenia, ale aj nadšenia z toho, ako skvelo je príbeh napísaný. Ukazuje, koľko tajomstiev môže skrývať jedna rodina a ako dlho je možné ich udržať.
Ak máte radi psychologické príbehy, túto knihu by ste rozhodne nemali vynechať. A okrem putavého deja poteší aj obálka s premyslenou oriezkou.
Tí, ktorí čítali knihu Dom na azúrovom pobreží, sa do nej určite zamilovali. Bola to kniha plná nepochopených detí pre ich inakosť, obalená krásnymi myšlienkami o prijatí, láskavosti a empatii.
Jej pokračovanie Niekde za morom však môže niektorých čitateľov sklamať, pretože autor pri prvej knihe nastavil latku naozaj veľmi vysoko. Ak niekto očakáva rovnaký typ príbehu, môže byť prekvapený, dej sa tentoraz uberá iným smerom, hoci sa v ňom opäť objavujú postavy z predchádzajúcej časti.
V tejto knihe dominuje boj za práva zázračných bytostí. Práve táto rovina mi dávala veľký zmysel a spôsobila, že príbeh ako celok ešte viac udiera do očí. Zázračné bytosti na čele s Arthurom v skutočnosti zosobňujú ľudí, ktorých spoločnosť vytláča na okraj a ktorým štát priznáva menej práv než ostatným. Je v tom cítiť aktuálnosť - dokonca akoby autor reagoval aj na situáciu v našej krajine.
V texte sa objavujú silné a výstižné myšlienky adresované queer komunite, výroky, ktoré nútia zamyslieť sa, ale zároveň vracajú dôstojnosť ľuďom, ktorí o ňu bývajú pripravovaní. Je zrejmé, že autor naozaj píše s úprimným porozumením najmä pre tých, ktorí sa v spoločnosti často necítia prijatí.
Poďakovanie na konci knihy možno niektorí čitatelia nebudú vedieť prehltnúť. Ja ho však chápem. Niektoré veci môžeme rešpektovať, no zároveň by sme mali vedieť oddeliť osobu autora ako verejnú osobu od jeho súkromnych nazorov. Nemali by sme však zostať ticho ani v prípade človeka, ktorý napísal nášho obľúbeného Harryho Pottera. Ak by autor v poďakovaní spomenul niekoho iného, asi by nám to bolo jedno.
Túto knihu odporúčam čitateľom s otvorenou mysľou a srdcom. Pre tých, ktorí sa témam LGBTI vyhýbajú alebo s nimi nesúhlasia, pravdepodobne nebude mať prínos. Pre mňa síce zostáva srdcovou záležitosťou Dom na azúrovom pobreží, no táto časť príbehu mu dodáva akúsi väčšiu vážnosť.
Obálka knihy môže evokovať jemný, romantický príbeh s nádychom nostalgie. Netreba sa však úplne nechať zmiasť vizuálnym dojmom - ide o poriadne dynamický príbeh, ktorý rozhodne stojí za prečítanie.
Autorka Lucia Olrinková opäť dokazuje svoj talent - vie pútavo rozprávať príbeh a do deja vkladať viacero vrstiev. Príbeh začína okolo prvej lásky, keď sa stredoškoláčka Anina zamiluje do o niečo staršieho Kristofa. Ich vzťahu však osud (alebo aj ľudia) dlho nepraje, a dej sa postupne rozvíja až cez niekoľko rokov. Od začiatku sa tu navyše striedajú pohľady hlavných postáv, čo čitateľovi(ke) umožňuje hlbšie preniknúť do ich prežívania a prispieva ku komplexnosti nielen postáv, ale celého príbehu.
Spočiatku sa môže zdať, že príbeh pôjde predvídateľnou cestou, no autorka prináša prekvapivé zvraty. Hlavná hrdinka sa mení pod vplyvom okolností, a čitateľ(ka) tak sleduje jej vývoj a životné voľby.
V nadväznosti na to môžem povedať, že prednosťou knihy je dej. Odohráva sa v rôznych obdobiach života hlavnej hrdinky. Prechádza tak jemnými aj dramatickými okamihmi, ktoré dokážu úplne vtiahnuť do príbehu. Kniha otvára okrem témy lásky, aj napr. otázky času a rozhodnutí, pričom udržuje napätie až do konca.
Lucka - vzhľadom k tomu, čo som od nej čítala - nikdy neopakuje to isté, vždy vie čitateľa(ku) niečím prekvapiť. Recenziu by som ukončila vyjadrením, že niektorí ľudia sa jednoducho rodia na to, aby písali, a ona je jednou z nich.
Počas sviatkov nezabúdajme ani na tých, ktorí ich trávia v nemocniciach - s deťmi, v strachu, v boji so zákernou chorobou, v obavách o svojich blízkych…
Maminky z Motola nie je oddychové čítanie. Je to však výborná kniha. Pripomína nám to, čo dávno vieme, no často na to zabúdame - že pokiaľ nejde o zdravie, nejde o nič. A že tí, ktorí to hovoria, to väčšinou hovoria preto, lebo už zakúsili, aké je to mať zdravie nalomené… alebo oň prísť.
Česká spisovateľka Renáta Navrátilová rozpráva príbeh dvoch žien.
Natália je mamou malého Lukáška, ktorý je chorý a čaká ho operácia. Nemá oporu ani vo vlastnej mame, uviaznutej v zastaraných názoroch a vo vlastných skúsenostiach z výchovy. Akoby si neuvedomovala, že každé dieťa je iné. Ako čitateľka - možno mama, možno len veľmi empatická žena so silnými materinskými pudmi - to prežívate ťažko. Máte chuť vstúpiť do príbehu, Natálku objať a povedať jej, že v tom nie je sama. A že už na ulici, alebo v nemocnici - toľko, koľko ľudí na ľudskosť zabudlo, toľko ich ju v sebe ešte stále nosí.
Veronika trávi dni v nemocnici so svojou chorou dcérkou Karolínkou. A kým je pri nej, jej syn - jej druhé dieťa - ju začína odmietať. Tu to ako čitateľka znášate ešte ťažšie. Cítite nádej aj beznádej zároveň. Vidíte následky, samotu v srdci, ale aj snahu o pochopenie.
Dobrá kniha nestojí len na silnej téme, ale aj na spracovaní. A to sa Navrátilovej podarilo. Vie v čitateľovi vyvolať emócie, ale aj nádej a vďačnosť za to, čo má. Pracuje s nimi nenútene, a aj v tme dokáže zasvietiť svetlo.
Táto kniha môže byť skvelým spoločníkom v ťažkom období. Pre maminky. Pre každého. Pretože v žiadnej situácii nie je človek nikdy úplne sám.
Odporúčam všetkými desiatimi.
Presne pred dvomi rokmi bola knihou mesiaca od autorky Frances Hodgson Burnett (1849 - 1924) Malá princezná. Tento príbeh som poznala už od detstva najmä vďaka filmovému spracovaniu. Naopak, Malý lord mi bol úplne neznámy, a o to viac ma prekvapilo, ako rýchlo si ma získal. Už po prvých stranách som vedela, že držím v rukách niečo výnimočné. A priznám sa, som z tejto knihy unesená doslova ešte aj dva dni po dočítaní.
Malý lord rozpráva príbeh chlapca menom Cedric Errol, ktorý po smrti otca žije so svojou mamou v skromných podmienkach v Amerike. Cedric je však ten najláskavejší, najmúdrejší a najčistejší chlapec, akého si viete predstaviť. Jeho povaha sa naplno ukáže vo chvíli, keď sa dozvie, že je lordom a jeho starý otec je gróf. Musí odísť do Anglicka, no ešte predtým sa snaží zabezpečiť svojich priateľov. Ani pri predstave bohatstva nemyslí na seba - jeho myseľ je plná nezištnej starostlivosti o druhých. A práve toto je v dnešnej dobe tak neuveriteľne vzácne, až pri čítaní puká srdce od dojatia.
Autorka vytvorila postavu uvedomelého, múdreho dieťaťa, ktoré nepozná zlo a dobro vidí aj tam, kde ho iní nevidia. Dokonca ani vo svojom starom otcovi - mrzutom grófovi, ktorý medzi ľuďmi nemá práve najlepšiu povesť.
Kniha obsahuje aj napínavú zápletku, pri ktorej sa čitateľ(ka) obáva, ako všetko dopadne. No ako to už v rozprávkach býva - dobro napokon zvíťazí nad zlom. Príbeh je plný silných myšlienok o láskavosti, pokore a ľudskosti a bez pochýb patrí medzi najkrajšie detské knihy, aké som čítala…
Dnes začnem od konca.
Keď som dočítala knihu Na Vianoce chcem len teba od Silvinky Demovičovej, mala som jedinú myšlienku:„Preboha, prečo je už koniec? Ja chcem viac. Viac Maxa. Viac Annie.“A hneď nato ešte jednu: „Kiežby boli všetky vianočné knihy takéto.“
Ak vás tento úvod zaujal, poďme sa vrátiť na začiatok a povedať si, prečo vo mne kniha zanechala taký silný dojem.
Príbeh sa začína nevydareným rande. Annie sa naň nestihne prezliecť a pokazí sa všetko, čo sa pokaziť môže… no práve vďaka tomu prichádza vydarené stretnutie s čašníkom Maxom. A…obaja milujú Vianoce!
Z knihy doslova cítiť vianočnú atmosféru. A to tak intenzívne, že by pokojne obstála aj bez vianočnej obálky či tematických fotografií. Vianoce tu nie sú len vonku - sú v duši hlavných postáv.
Príbeh obsahuje myšlienky a citáty podporujúce lásku k sebe samej, vianočné bingo s úlohami pre inú osobu, neúplná rodina - prvky, ktoré možno poznáte aj z iných vianočných kníh. A práve to mám na slovenských vianočných príbehoch rada - tú zábavu, blízkosť, ľudskosť…
Na začiatku každej kapitoly sa nachádza citát - od známych osobností, neznámych autorov alebo tu nájdete aj slovenskú pranostiku. Mňa osobne najviac oslovil tento citát:„Ťažkosti, ktoré som prekonal v minulosti, mi pomôžu uspieť v budúcnosti.“- Philip Emeagwali
Autorka má výnimočný dar pomenovať pocity. Jemne, presne a s hĺbkou. Vie slovami vystihnúť aj ticho medzi vetami.
Nejde len o romantický príbeh, ale o niečo hlbšie…
Je to príbeh- o hľadaní seba samej,- o učení sa hovoriť „nie“,- o vzťahoch, ktoré nie sú vždy jednoduché,- a áno - o romantickej linke, ktorú si jednoducho musíte prežiť.
Budete cítiť hnev, smútok aj neistotu. Ale aj smiech, radosť, dojatie… A presne to je na tom krásne. Pretože všetko patrí k životu a aj k Vianociam.
Dnes začnem od konca.
Keď som dočítala knihu Na Vianoce chcem len teba od Silvinky Demovičovej, mala som jedinú myšlienku:„Preboha, prečo je už koniec? Ja chcem viac. Viac Maxa. Viac Annie.“A hneď nato ešte jednu: „Kiežby boli všetky vianočné knihy takéto.“
Ak vás tento úvod zaujal, poďme sa vrátiť na začiatok a povedať si, prečo vo mne kniha zanechala taký silný dojem.
Príbeh sa začína nevydareným rande. Annie sa naň nestihne prezliecť a pokazí sa všetko, čo sa pokaziť môže… no práve vďaka tomu prichádza vydarené stretnutie s čašníkom Maxom. A…obaja milujú Vianoce!
Z knihy doslova cítiť vianočnú atmosféru. A to tak intenzívne, že by pokojne obstála aj bez vianočnej obálky či tematických fotografií. Vianoce tu nie sú len vonku - sú v duši hlavných postáv.
Príbeh obsahuje myšlienky a citáty podporujúce lásku k sebe samej, vianočné bingo s úlohami pre inú osobu, neúplná rodina - prvky, ktoré možno poznáte aj z iných vianočných kníh. A práve to mám na slovenských vianočných príbehoch rada - tú zábavu, blízkosť, ľudskosť…
Na začiatku každej kapitoly sa nachádza citát - od známych osobností, neznámych autorov alebo tu nájdete aj slovenskú pranostiku. Mňa osobne najviac oslovil tento citát:„Ťažkosti, ktoré som prekonal v minulosti, mi pomôžu uspieť v budúcnosti.“- Philip Emeagwali
Autorka má výnimočný dar pomenovať pocity. Jemne, presne a s hĺbkou. Vie slovami vystihnúť aj ticho medzi vetami.
Nejde len o romantický príbeh, ale o niečo hlbšie…
Je to príbeh- o hľadaní seba samej,- o učení sa hovoriť „nie“,- o vzťahoch, ktoré nie sú vždy jednoduché,- a áno - o romantickej linke, ktorú si jednoducho musíte prežiť.
Budete cítiť hnev, smútok aj neistotu. Ale aj smiech, radosť, dojatie… A presne to je na tom krásne. Pretože všetko patrí k životu a aj k Vianociam.
