Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Keby to bolo možné, asi by som dala 3,5 hviezdičky. Bolo pomerne ťažké obľúbiť si Cece a až na konci knihy mi prestala prekážať; asi aj kvôli tomu som knihu čítala dlho a prišla mi rozvláčna.
Oceňujem podrobnejšie vysvetlenie legendy o siedmych sestrách, a aj príbeh pôvodných obyvateľov Austrálie.
V historickej linke som sa miestami až strácala, koľko osôb v nej bolo a koľko udalostí sa počas nej stalo.
No chcela by som vyzdvihnúť aj dve krásne vety, ktoré podľa mňa naozaj trafili podstatu:
"Láska je najsebeckejší aj nejveľkorysejší cit na svete..."
"Akú spúšť vie narobiť láska na nás, úbohých ľudských bytostiach."
Po úvode som si nebola istá, či je to naozaj niečo pre mňa, ale už od druhej kapitoly som sa nevedela odtrhnúť.
Mnoho ľudí vyzdvihuje naozaj poučné myšlienky, ja by som chcela vyzdvihnúť opis spolužitia človeka so zvieraťom. V mnohých situáciách sa leopard správal ako pravá domáca mačka. Ale autor neopomenul ani divokú podstatu každého zvieraťa, a práve toto je niečo, na čo sa dnes vo veľkom zabúda...
V druhom rade by som chcela vyzdvihnúť aj naozaj pútavý dej, až do konca ma držalo v napätí, ako sú príbehy jednotlivých postáv spolu prepletené.
Záver bol síce bez boja, ale o to viac sa teším, čo mi môže ponúknuť ďalšia časť.
Kniha Mengeleho dievča je iná ako knihy jej podobné. Je iná v tom, že okrem hrôzy koncentračných táborov, sa v nej veľa píše o živote predtým, keď ešte Viola bola obyčajným človekom, teda dievčaťom, ktorého radosti a strasti sa tak veľmi podobali tým našim. Kniha je napísaná spôsobom, ktorý vám dovolí radovať sa s hlavnou hrdinkou z jej prvej lásky, aby ste vzápätí o niečo intenzívnejšie mohli prežívať smútok, ktorý ona prežíva miliónkrát horšie. Veľa ľudí túto knihu nazýva "ťažkou". Ona takou je a má byť prečo. Pretože neponúka len jeden z mnohým príbehov holokaustu - ponúka osobný príbeh konkrétneho človeka, ktorý bol do určitého okamihu úplne rovnaký ako my. A ten človek má meno Viola.
Kniha sa číta ľahko, najmä preto, že sám autor našiel pochopenie a podporu u svojej rodiny a priateľov. Na to, aby bol človek označený za "divného" alebo "iného" nemusí byť nevyhnutne autista. Môže sa však od autistu mnoho naučiť. Ako prijať fakt, že je odmietnutý a pochopiť, že jeho svet a svet tých druhých je vlastne úplne iný a tak je to dobre. Kniha má však tendenciu naučiť niečo aj tých druhých - ako prijať človeka, ktorý z akýchkoľvek dôvodov nezapadá. Netreba na to veľkú dávku sebazaprenia, ale len trochu tolerancie, ktorej sa našťastie autorovi dostalo.
Obávala som sa, že kniha bude pripomínať novinový článok, ale ostala som príjemne prekvapená. Až na pár niekoľko posledných strán to bola krásna osobná kniha, ktorá čitateľovi poodhalila život dvoch úžasných ľudí. Dôvod, pre ktorý táto kniha vyšla je strašný, ale už len to, že vyšla, je dôkazom toho, že neboli umlčaní, skôr naopak. A teraz je už len na nás niesť odkaz týchto dvoch (neumlčaných) mladých ľudí ďalej a svojou trochou prispieť k lepšiemu zajtrajšku.
