Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
instagram: @kniznatulacka
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nathaniel Darnsworn nezostáva svojej povesti nič dlžný ani vo svojom druhom príbehu. Tentoraz sa rozhodol odhaliť tajnú divadelnú spoločnosť, ktorej predstavenia sú pre mnohých "hercov" premiérou aj derniérou zároveň.
Aj napriek tomu, že sa mi začiatok zdal trochu pomalší a len ťažko som sa do príbehu vedela začítať, keď som prekonala približne sedemdesiat strán, naplno som sa do neho ponorila a nasledovala jazda, akú som si presne želala a na akú som bola zvyknutá už z knihy Jako sama smrt.
Príbeh je surový, temný a krvavý. Lietajú odťaté hlavy, trhajú sa bruchá, črevá sa váľajú po zemi. Jednoducho brutalita, ktorú dark fantasy fanúšikovia ocenia. Nathaniel ako hlavná postava ťahá dej dopredu, no výborne mu sekundujú Darius, Avery či Brodecký. Každý z nich je veľmi výraznou postavou aj na tak malom rozsahu, aký kniha má. Pri čítaní ich dejových liniek som mala len jedno želanie, aby každý dostal vlastnú knihu (mrk mrk a smutné oči na autora). Veľmi sa mi páčilo aj nazretie do minulosti postáv, vďaka čomu som mohla vidieť, čo ich formovalo a motivovalo stať sa tým, čím sú. Rovnako ako v prvom diele, aj tu je opäť skvelo zvolená hranica medzi drsnou brutalitou a humorom.
A musím spomenúť ešte jednu vec a to romantickú linku. Úprimne, v tomto type príbehu som ju vôbec nečakala. O to viac ma prekvapila a musím povedať, že veľmi príjemne. Dodala celej krvavej jazde ďalší rozmer a ukázala inú, ľudskejšiu tvár postáv.
Divadlo mŕtvych je teda nielen brutálne dark fantasy s výborne vybalansovaným humorom, ale aj príbeh, ktorý vie prekvapiť a posunúť hranice toho, čo od žánru čakáme. Druhý diel ma nesklamal, práve naopak, utvrdil ma, že táto séria má obrovský potenciál
Predstavte si, že sa ráno zobudíte a svet je úplne hore nohami. Cesta, po ktorej ste včera kráčali, zmizla, ruiny neďalekého hradu zázračne ožili, len kúsok od vás sa pokojne pasú mamuty, na druhej strane pochodujú rímske légie a niekde v diaľke vás sledujú stroje z budúcnosti.
Presne toto sa stalo Antónii. Tým sa začína príbeh, ktorý vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť.
Nepamätám si, kedy som naposledy prečítala knihu tak rýchlo, ale za jeden deň som zvládla približne 400 strán. Je plná akcie, dejín, ale aj lásky. Je napínavá, zaujímavá a úplne iná. Číta sa neuveriteľne dobre a bavilo ma sledovať, ako autor dokázal vybrať rôzne časové obdobia a spojiť ich tak, že príbeh pôsobil logicky a vyvážene. Každé obdobie je vybrané s citom a presne zapadá do veľkolepej mozaiky, ktorá nakoniec vytvára nový a nesmierne zaujímavý svet.
Dej sledujeme z viacerých uhlov, od pravekého človeka cez rímskeho legionára a vojaka druhej svetovej vojny až po postavy z ďalekej budúcnosti. Každý z nich sa snaží prispôsobiť úplne novej realite. Ak by som mala spomenúť jediný nedostatok, postavy podľa mňa prijali ten náhly zvrat až príliš rýchlo. Ich vnútorný boj a pocity by mohli byť vykreslené o čosi viac. Ale je to len detail, ktorý v záplave neustálej akcie ani nestihnete postrehnúť.
Páčilo sa mi, že hoci technológie a sila majú navrch, príbeh krásne ukazuje, že premyslená stratégia a rozum môžu byť často dôležitejšie než surová moc. Celý koncept, spájanie rôznych časových období a vytvorenie úplne nového sveta, je proste fascinujúci.
Túto knihu by som bez váhania zaradila medzi vrcholy môjho čitateľského roka. Odporúčam ju všetkým fanúšikom fantasy, sci-fi aj cestovania v čase. A už teraz sa neviem dočkať ďalšieho dielu.
PS: Chcem tam dinosaurov
V tajomnom hrade na okraji mesta sa odohráva temný príbeh plný tajomstiev, záhad a nečakaných odhalení. Toto sľubovala anotácia Gothikany. A keby to tak naozaj bolo, mali by sme tu skvelú dark academia jazdu. Lenže…
Čítanie Gothikany bol pre mňa zážitok, ale rozhodne nie ten, ktorý autorka zamýšľala. Už od začiatku bolo jasné, že sa snaží navodiť dramatickú atmosféru. Popritom sa však rozvíjala romantická linka, ktorá mala byť vášnivá, no pôsobila skôr ako paródia sama na seba. Namiesto zimomriavok som tak nad Corvinou a Vadom prevracala očami.
Aby som bola úprimná, samotná záhada hradu ma vlastne bavila. Temné chodby, vraždy, historka "každých päť rokov", to všetko malo obrovský potenciál. Dokonca som prehliadala všetky očividné klišé, aj Vadovu zvláštnu povahu. Odpúšťala som mu čudné správanie, odpúšťala som autorke zbytočné sexuálne scény, pretože som dúfala, že príbeh zachráni samotná záhada a jednoducho som si ho užívala.
A potom prišiel ples. Perfektné miesto, kde sa mohol dej rozbehnúť a smerovať ku skvelému finále. Čakala som intrigy, odhalenia, záhady. Namiesto toho som dostala niečo, na čo chcem okamžite zabudnúť. Tam, zomrel akýkoľvek dobrý pocit, ktorý som z tejto knihy mala, a ja som už len neveriacky krútila hlavou.
Ak mám byť férová, kniha sa číta ľahko. Nie je to žiadny zložitý sloh. A ak niekto hľadá nenáročné čítanie, kde sa mieša sex, temná univerzita a trocha záhady, Gothikana je tá pravá. Len prosím, nečakajte prevratnú gothic mystery. Skôr sa z nej stane vaša guilty pleasure, ktorá sa berie až príliš vážne.
Absencia lásky bola mojou prvou knihou od Ali Hazelwood a ako nenáročné letné čítanie fungovala celkom dobre. Sledujeme príbeh Rue, ktorej život sa skomplikuje, keď firmu, v ktorej pracuje, plánuje prevziať spoločnosť vedená Eliom.
Rue je introvertka a komunikácia s ľuďmi pre ňu nie je jednoduchá. Práve tento jej charakter mi v mnohom pripomenul samú seba (čo bolo trochu desivé, priznávam ).
Štýl písania je plynulý a kniha sa číta rýchlo. Postavy sú vo všeobecnosti sympatické, hoci Eli ako mužská postava pôsobí miestami dosť stereotypne, ako typický romantický hrdina, ktorého sme už videli viackrát. Napriek tomu mi to výrazne neprekážalo.
Zápletka nie je nijako výnimočná ani prevratná. Odohráva sa vo vedeckom prostredí, čo je pre autorku typické. Dej je od začiatku pomerne predvídateľný a neobsahuje výraznejšie zvraty, no pri tomto type príbehu to nepovažujem za nedostatok.
Vzťah medzi Rue a Eliom sa vyvíja v duchu známeho enemies to lovers, pričom od začiatku ho sprevádza silná vzájomná chémia, ktorá je jedným z hlavných ťahúňov príbehu. Paradoxne však práve množstvo scén bolo tým, čo mi na knihe postupne začalo prekážať. Namiesto toho, aby posúvali, dej alebo prehlbovali vzťah medzi postavami, pôsobili na mňa zbytočne a mala som z nich pocit, že sa len opakujú.
Autorka sa dotkla aj niektorých vážnejších tém, ako napríklad psychická uzavretosť, sebadôvera či vnútorné konflikty. Oceňujem snahu o ich začlenenie do príbehu, no mrzí ma, že zostali len načrtnuté. Osobne by som uvítala, keby sa im venovala hlbšie, pokojne aj na úkor časti scén.
Kniha je vhodná najmä pre tých, ktorí hľadajú nenáročný romantický príbeh na leto. Nezaskočí nečakanými zvratmi ani neotvára hlboké témy, ale ponúka pohodové čítanie s príjemnými postavami a ľahkým tempom. Ak vám neprekáža predvídateľnosť, kniha môže byť ideálnym spoločníkom na niekoľko voľných večerov či dovolenkových popoludní.
Druhý diel série Kladivo na čaroděje - Poklad gnóm, je rovnako ako prvý diel plný šialenej akcie, bizarného humoru a skvelých postáv, presne tak, ako to mám rada. A ešte k tomu je to dokonalé letné čítanie!
Postavy, ktoré som si obľúbila už v jednotke sú späť. A tentoraz sa k nim pridáva aj čitateľmi prvej série, obľúbený Vincenc. Spolu s Walterom a Felixom tvoria tak trochu disfunkčné, no o to zábavnejšie trio, ktoré ma počas celej knihy nenechalo ani na chvíľu vydýchnuť. Ich dynamika funguje perfektne, a Vincencove hlášky? Top!
Dej je šialený, rýchly, plný zvratov a… no, čo si budeme hovoriť, veľmi svojský. Je to mix mágie, zvláštnych bytostí, uletených momentov a situácií, pri ktorých som sa striedavo smiala, krútila hlavou a občas si hovorila „čo to … je?“ A presne preto, je to skvelé. Je to ten typ knihy, čo sa neberie vážne, a pritom presne vie, čo robí. A robí to fakt dobre.
Jediné, čo mi úplne nesadlo, bola Klaudiina dejová línia. Pôsobila trochu odtrhnuto od hlavného príbehu. Ale mám taký pocit, že ide len o prípravu na ďalšie časti série, takže to zatiaľ beriem ako záhadný prísľub budúcich zvratov.
A samotný poklad gnómov je nepredvídateľný a výbušný rovnako ako aj celá kniha.
Celkovo? Tento diel ma bavil ešte viac než prvý. Je to poriadne divoká fantasy jednohubka s dávkou šialenej mágie, akcie, výbuchov, bizarností a humoru, ktorý určite nie je pre každého. Ak však hľadáte niečo svieže, bláznivé a zábavné na letné čítanie, Poklad gnómů je ako stvorený, najmä ak potrebujete vypnúť hlavu a len si užívať jazdu.
Útok obrov patrí medzi najlepšie knihy, ktoré som tento rok čítala. Je to príbeh, ktorý rozdeľuje čitateľov, nie preto, že by bol kontroverzný, ale preto, že autor vytvoril svet, ktorý buď milujete, alebo mu neviete prísť na meno. Ja s radosťou priznávam, že patrím do tej prvej skupiny.
Dôvodom je autorov štýl rozprávania, ktorý nie je jednoduchý. Príbeh sprostredkúva Fintan, bard z národa Rael, a robí to formou prerozprávania denníkov postáv z rôznych krajín. Každá má svoju jedinečnú identitu, odlišný jazyk, kultúru, spôsob vnímania sveta. Vďaka výbornému prekladu viete hneď rozoznať, kto sa práve prihovára a z akej spoločnosti pochádza.
Krajiny Teldwenu žili dlho v mieri, až kým na ne bez varovania nezaútočili obrovia. V priebehu chvíle sa svet zmení. Chaos, improvizácia, panika. Táto neistota, zmätenosť a ľudská snaha zachovať si nádej pôsobila na mňa až mrazivo realisticky, ako odraz toho, čo vidíme aj v našej dobe.
No to, čo ma úplne očarilo, bola mágia, konkrétne kenningy. Nepredstavujte si však žiadne neobmedzené sily. Mágia v tomto svete nie je perfektná. Nie je zadarmo. Každý jej dotyk niečo stojí. A práve to robí túto mágiu a príbeh tak silný. Pretože ľudia sú ochotní obetovať niečo zo seba, aby ochránili druhých. No nejde tu o hrdinov v lesklých brneniach. Nečakajte jedného výnimočného vyvoleného so super schopnosťami, ktorému budete držať palce až do konca. Tento príbeh ukazuje, že svet nemusí zmeniť jeden človek, ale stovky drobných krokov, cielených či náhodných, ktoré robia obyčajní ľudia. Sú to matky, pisári, akademici, obchodníci, synovia, dcéry, vojaci, ale aj panovníci. Ocitli sa uprostred vojny, ktorú si nevybrali. A predsa práve oni menia osudy sveta. Niekto cez vlastný strach, iný cez premyslenú stratégiu, ďalší cez osobnú stratu. Spolu skladajú veľkolepú a hlbokú mozaiku udalostí, ktorá vás vtiahne a nepustí.
No a potom sú tu tie drobnosti, ktoré som milovala: oranžová farba, darčekové koše, záľuba v písaní denníkov, kamene... jednoducho maličkosti, ktoré dotvárali skvelý celok. Lebo práve tie drobnosti v spojení s veľkým príbehom robia z Útoku obrov nezabudnuteľný príbeh, ktorý vo vás zanechá ešte dlho stopu.
Stopa blesku je kniha, ktorá zaujme predovšetkým netradičným zasadením do postapokalyptického sveta, silne inšpirovaného mytológiou indiánskeho kmeňa Navahov. Práve táto mytologicko-magická časť sa mi páčila najviac. Fascinovalo ma zobrazenie klanov a ich prepojenie so zvieratami. Oceňujem aj to, že v preklade ostali zachované pôvodné navahské výrazy, pôsobilo to autenticky. Na druhej strane, tieto pojmy boli niekedy mätúce. Uvítala by som krátky slovník na konci knihy, kde by boli vysvetlené.
Zaujímavý bol aj ekologický podtext príbehu. Veľká potopa ako dôsledok klimatických zmien slúži ako jasné varovanie. Kniha pripomína, čo sa môže stať, ak ľudstvo nezmení svoj postoj k prírode. Osobne by ma napríklad zaujímal príbeh priamo z obdobia, keď potopa začínala.
Maggie ako hlavná postava má obrovský potenciál. Je tvrdá, zranená, silná aj zlomená zároveň. O to viac ma mrzelo, že jej vývoj sa často strácal v jej trápení kvôli mužom v jej živote. Preto mi aj vzťah medzi Maggie a Kaiom veľmi nesadol. Kai pôsobil miestami až príliš ideálne, a Maggiino ignorovanie jeho schopností bolo pre mňa neuveriteľne frustrujúce.
Naopak, postava Kojota bola pre mňa najvýraznejšia a najlepšia. Bol záhadný, ironický a vždy o krok vpred. Mala som pocit, že celý príbeh drží v rukách.Pozor, spoiler: Jeho smrť ma šokovala a úprimne, nedávala mi zmysel. Ako mohla taká takmer božská bytosť padnúť tak jednoducho?
Spôsob, akým je celý príbeh rozprávaný pôsobil na mňa miestami neusporiadane a chaoticky. Kniha sa tvári ako temná hrdinská fantasy, inokedy ako urban fantasy a občas až ako young adult s množstvom klišé prvkov. Mala som pocit, že autorka sama nevie, ktorým smerom chce príbeh viesť. Výsledok je v mnohých momentoch rozpačitý.
Napriek tomu ide o odvážny a originálny príspevok do fantasy žánru. Stopa blesku má veľký potenciál, aj keď nie úplne využitý. Som však rada, že som si ju prečítala, už len kvôli tomu, ako netradične pracuje s mytológiou a kultúrnym dedičstvom indiánov.
Prekliaty spoločník nás zavedie do historického Španielska za čias Filipa II., do obdobia, kde sa prelínajú mágia, náboženský útlak a osobné ambície. V centre príbehu stojí Luzia, mladá židovka, ktorá sa nečakane ocitne v srdci magického turnaja a ešte nebezpečnejších politických intríg.
Priznám sa, začiatok príbehu na mňa pôsobil trochu nepresvedčivo. Odhalenie Luzinej schopnosti sa mi zdalo trochu pritiahnuté za vlasy. Rovnako samotná Luzia nepatrí medzi tie postavy, ktoré si zamilujete na prvý pohľad. Je tvrdohlavá, pyšná, túži po sláve a bohatstve, často sa rozhoduje proti zdravému rozumu. No čím viac som čítala, tým viac som si uvedomovala, že práve v jej nedokonalosti, je niečo nesmierne pravdivé.
Dej plynie pomalým tempom. Často sa zastavuje pri vnútorných monológoch, ktoré možno niekoho spomalia, no mne časom začali dávať zmysel. Ponúkajú priestor na premýšľanie, na spoznanie postáv. Luzia sa mi pred očami menila, z márnomyseľného dievčaťa na ženu, ktorá bojuje nielen s okolitým svetom, ale aj so sebou.
Romantická linka nie je v príbehu dominantná. Vyvíja sa pomaly, jemne, prirodzene. A to sa mi na nej páčilo najviac, nič tu nie je nasilu.
Autorkin štýl rozprávania ma tiež prekvapil. Občas sa ako keby rozprávač prihovorí čitateľovi, akoby nám medzi riadkami niečo okomentoval. Niečo dôležité. Niečo, čo zrazu mení uhol pohľadu. A hoci týchto momentov nie je veľa, o to viac vyniknú.
Za mňa silným prvkom príbehu je aj symbolika, granátové jablko ako obraz túžby po moci, pomarančovníky ako symbol lásky a vášne. A do toho všetkého tichá, no silná téma náboženskej neslobody. Luzia ako židovka čelí útlaku zo strany inkvizície a autorka tým otvára otázky, ktoré sú, žiaľ, aktuálne aj dnes: predsudky, netolerancia, spoločenské triedenie.
Táto kniha nie je klasické fantasy plné zvratov a rýchlej akcie. Skôr ide o historickú drámu s jemným magickým pozadím, kde nejde ani tak o to, čo sa stane, ale prečo sa to stane a čo to urobí s tými, ktorí v príbehu žijú. Nie je to kniha pre každého, ale ak máte radi historické príbehy s nádychom mágie, tak je pre vás tou pravou.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je to, čo vás drží pri knihe?
Čo rozhoduje o tom, že sa mi kniha páči? Túto otázku som si kládla posledné týždne vždy, keď som prechádzala okolo Štvrtého krídla položeného na stole. Čo je to, čo ma núti obracať stranu za stranou, čítať so zatajeným dychom a užívať si každý moment? Keď mi vôbec neprekáža, že podobné scény som už čítala v iných príbehoch. Keď viem, kam to celé smeruje a predsa sa od toho neviem odtrhnúť.
Lebo áno, zápletky sa opakujú. Niekedy viem už po pár stranách, kto s kým skončí, kto koho zradí, kto vyhrá a kto prehrá, kde príde zlom. Viem, že hlavný hrdina objaví schopnosť, o ktorej netušil. Že dostane šancu zmeniť osud sveta, často proti svojej vôli. Viem, že sa objaví mentor, ktorý mu povie „nie ty nie si ako ostatní“. A tiež viem, že medzi dvoma postavami, ktoré sa zo začiatku neznášajú, začne rásť napätie, ktoré prerastie v lásku. Že po zblížení príde niečo (ne)čakané, čo naruší ich vzťah.
Viem, že sa opakujú tie isté typy scén: výcvik, boj, rozhodujúci moment na bojisku. Nepriateľ, ktorý nie je až taký zlý, ako sa zdalo. Zrada, ktorá príde v najhoršej chvíli. Legendy, ktoré sa ukážu byť pravdivé. Tajomstvá, ktoré odrazu zmenia pohľad na svet. Áno, poznám to všetko. Už som to čítala. Viackrát.
Ale ak je kniha napísaná štýlom, ktorý mi sadne, ak má autor hlas, ktorému verím, tak mi to vôbec neprekáža. Práve naopak. Uverím postavám, uverím ich svetu, cítim s nimi, aj keď viem, čo príde. Lebo to nie je o tom, že čítam niečo úplne nové. Je to o tom, že čítam niečo, čo poznám napísané spôsobom, ktorý ma znova zasiahne. Je to ako s obľúbenou pesničkou, poznám každé slovo, a predsa si ju púšťam stále dokola.
Možno je to o tej iskre, o hlase ktorým sa mi kniha prihovára a ktorý každý počujeme inak. O niečom, čo sa nedá opísať, ale len cítiť. A keď tam tento pocit nie je, môžem čítať najviac obľúbený a odporúčaný titul posledných rokov a necítim nič, len frustráciu.
A práve nič z tohto mi Štvrté krídlo nedalo. A preto sa symbolicky stáva mojou štvrtou DNF knihou.
Archerov hlas je príbeh o traume, samote a nádeji. Rozpráva o Archerovi, chlapcovi, ktorého mesto zavrhlo, a ktorý vyrastal v úplnej izolácii. Je to aj príbeh o Bree, dievčati, ktoré si nesie vlastné jazvy, túži po pokoj a šťastí. Kniha sa dotýka silných tém, no nie všetko vo mne zanechalo taký dojem, ako som dúfala.
Príbeh nesie silné posolstvo, že aj v tichu môžeme nájsť svoj vlastný hlas. Pripomína, že nemáme byť ľahostajní k trápeniu druhých, a že je dôležité otvoriť sa pomoci a nádeji. Veľmi si cením, že sa autorka rozhodla spracovať náročné témy ako je postihnutie a spoločenská izolácia. Archerova „tichosť“, jeho inteligencia, jemnosť, niekedy až detská naivita a zraniteľnosť boli vykreslené naozaj skvele. Bol pre mňa ako taký veľký plyšový medvedík, niekto, koho chcete objať a nikdy nepustiť.
Vzťah medzi Archerom a Bree ukázal, aké dôležité je hovoriť veci priamo. Oceňujem, že namiesto zbytočných hádok či nedorozumení, postavy medzi sebou otvorene komunikovali a to aj napriek Archerovmu hendikepu. Škoda len, že samotnú chémiu medzi nimi som nedokázala precítiť. Ich láske som jednoducho neverila.
Čo mi ešte prekážalo, bol štýl písania. Najmä v prvej polovici som mala pocit, akoby som čítala denník alebo nejaký manuál. Emócie sa ku mne dostávali veľmi pomaly, zlepšilo sa to až v druhej polovici knihy. Možno za to mohol preklad, možno samotné spracovanie. Neviem.
Zvláštne na mňa pôsobila aj reakcia komunity, v ktorej Archer žil. Vyrastal tam a predsa sa z neho po nehode stal vyvrheľ, o ktorého nik nejaví záujem? Ak by sa autorka rozhodla, že sa presťahoval do iného mesta, pôsobilo by to na mňa uveriteľnejšie. Takto to vyznelo skôr ako pokus o dramatický efekt na úkor realistickosti.
Archerov hlas nie je len romantický príbeh. Je to pripomienka, že každý má právo byť vypočutý. Nie je to dokonalá kniha. Miestami pôsobí nerealisticky, nelogicky, inokedy je dej trochu pritiahnutý za vlasy. No tie myšlienky, ktoré so sebou nesie, za to stoja.
