Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
instagram: @kniznatulacka
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je to, čo vás drží pri knihe?
Čo rozhoduje o tom, že sa mi kniha páči? Túto otázku som si kládla posledné týždne vždy, keď som prechádzala okolo Štvrtého krídla položeného na stole. Čo je to, čo ma núti obracať stranu za stranou, čítať so zatajeným dychom a užívať si každý moment? Keď mi vôbec neprekáža, že podobné scény som už čítala v iných príbehoch. Keď viem, kam to celé smeruje a predsa sa od toho neviem odtrhnúť.
Lebo áno, zápletky sa opakujú. Niekedy viem už po pár stranách, kto s kým skončí, kto koho zradí, kto vyhrá a kto prehrá, kde príde zlom. Viem, že hlavný hrdina objaví schopnosť, o ktorej netušil. Že dostane šancu zmeniť osud sveta, často proti svojej vôli. Viem, že sa objaví mentor, ktorý mu povie „nie ty nie si ako ostatní“. A tiež viem, že medzi dvoma postavami, ktoré sa zo začiatku neznášajú, začne rásť napätie, ktoré prerastie v lásku. Že po zblížení príde niečo (ne)čakané, čo naruší ich vzťah.
Viem, že sa opakujú tie isté typy scén: výcvik, boj, rozhodujúci moment na bojisku. Nepriateľ, ktorý nie je až taký zlý, ako sa zdalo. Zrada, ktorá príde v najhoršej chvíli. Legendy, ktoré sa ukážu byť pravdivé. Tajomstvá, ktoré odrazu zmenia pohľad na svet. Áno, poznám to všetko. Už som to čítala. Viackrát.
Ale ak je kniha napísaná štýlom, ktorý mi sadne, ak má autor hlas, ktorému verím, tak mi to vôbec neprekáža. Práve naopak. Uverím postavám, uverím ich svetu, cítim s nimi, aj keď viem, čo príde. Lebo to nie je o tom, že čítam niečo úplne nové. Je to o tom, že čítam niečo, čo poznám napísané spôsobom, ktorý ma znova zasiahne. Je to ako s obľúbenou pesničkou, poznám každé slovo, a predsa si ju púšťam stále dokola.
Možno je to o tej iskre, o hlase ktorým sa mi kniha prihovára a ktorý každý počujeme inak. O niečom, čo sa nedá opísať, ale len cítiť. A keď tam tento pocit nie je, môžem čítať najviac obľúbený a odporúčaný titul posledných rokov a necítim nič, len frustráciu.
A práve nič z tohto mi Štvrté krídlo nedalo. A preto sa symbolicky stáva mojou štvrtou DNF knihou.
Archerov hlas je príbeh o traume, samote a nádeji. Rozpráva o Archerovi, chlapcovi, ktorého mesto zavrhlo, a ktorý vyrastal v úplnej izolácii. Je to aj príbeh o Bree, dievčati, ktoré si nesie vlastné jazvy, túži po pokoj a šťastí. Kniha sa dotýka silných tém, no nie všetko vo mne zanechalo taký dojem, ako som dúfala.
Príbeh nesie silné posolstvo, že aj v tichu môžeme nájsť svoj vlastný hlas. Pripomína, že nemáme byť ľahostajní k trápeniu druhých, a že je dôležité otvoriť sa pomoci a nádeji. Veľmi si cením, že sa autorka rozhodla spracovať náročné témy ako je postihnutie a spoločenská izolácia. Archerova „tichosť“, jeho inteligencia, jemnosť, niekedy až detská naivita a zraniteľnosť boli vykreslené naozaj skvele. Bol pre mňa ako taký veľký plyšový medvedík, niekto, koho chcete objať a nikdy nepustiť.
Vzťah medzi Archerom a Bree ukázal, aké dôležité je hovoriť veci priamo. Oceňujem, že namiesto zbytočných hádok či nedorozumení, postavy medzi sebou otvorene komunikovali a to aj napriek Archerovmu hendikepu. Škoda len, že samotnú chémiu medzi nimi som nedokázala precítiť. Ich láske som jednoducho neverila.
Čo mi ešte prekážalo, bol štýl písania. Najmä v prvej polovici som mala pocit, akoby som čítala denník alebo nejaký manuál. Emócie sa ku mne dostávali veľmi pomaly, zlepšilo sa to až v druhej polovici knihy. Možno za to mohol preklad, možno samotné spracovanie. Neviem.
Zvláštne na mňa pôsobila aj reakcia komunity, v ktorej Archer žil. Vyrastal tam a predsa sa z neho po nehode stal vyvrheľ, o ktorého nik nejaví záujem? Ak by sa autorka rozhodla, že sa presťahoval do iného mesta, pôsobilo by to na mňa uveriteľnejšie. Takto to vyznelo skôr ako pokus o dramatický efekt na úkor realistickosti.
Archerov hlas nie je len romantický príbeh. Je to pripomienka, že každý má právo byť vypočutý. Nie je to dokonalá kniha. Miestami pôsobí nerealisticky, nelogicky, inokedy je dej trochu pritiahnutý za vlasy. No tie myšlienky, ktoré so sebou nesie, za to stoja.
Bezčasí. Obdobie, ktoré sa objaví raz za sto rokov. Svet sa na dvanásť hodín „zastaví“, bohovia zostúpia na Zem, stanú sa smrteľnými a ktokoľvek môže zaujať ich miesto, ak ich zabije. Začína sa lov… alebo možno nie?
Príbeh sa odohráva v alternatívnej realite, kde bohovia nie sú len súčasťou dávnych legiend, ale sú dôležitou súčasťou sveta. Kniha je rozdelená na tri časti a odohráva sa v Brne, v roku 1932 a potom o sto rokov neskôr, v roku 2032.
Čo ma zaujalo hneď na začiatku, bola originalita námetu. Koncept Bezčasí je nápaditý, dobre premyslený a výborne vystavaný. Najmä prvá polovica knihy má skvelé tempo, atmosféra je pohlcujúca a držala ma v neustálom napätí. Postáv nie je veľa, čo umožňuje každému charakteru naplno vyniknúť a zároveň skrývať vlastné tajomstvá. V druhej časti pribudnú nové postavy, no okrem Medy si ma už žiadna nezískala tak ako tie pôvodné.
Celý dej sa odohráva v priebehu dvanástich hodín, čo knihe dodáva dynamiku. Nič nie je navyše, všetko má svoje miesto, a pritom sa text číta ľahko a plynulo. Oceňujem, ako autorka pracuje s mytológiou, každý boh má svoj príbeh, svoje miesto vo svete. Vďaka tomu pôsobí všetko živo a prirodzene. Zároveň sa v príbehu nenásilne otvárajú témy ako smrť, dôsledky našich činov, či otázka, čo vlastne znamená stať sa bohom… alebo človekom. Nie je to len príbeh o bohoch a ľuďoch je to aj o nás. Prinúti vás zamyslieť sa, čo by ste v takej situácii spravili vy.
Ak by som mala niečo vytknúť, tak je to záver. Pôsobil na mňa trochu uponáhľane a miestami prekombinovane, niektoré časti by si zaslúžili viac priestoru. Pár strán navyše by knihe určite neuškodilo. Aj keď je príbeh uzavretý, cítiť v ňom jemne otvorené dvierka a ak by prišlo pokračovanie, určite by som po ňom siahla.
A ešte niečo, úplne na konci som si uvedomila jeden detail, ktorý som vo fantasy knihách zatiaľ veľmi nevidela. Niečo, čo ma príjemne prekvapilo. Ale nebudem prezrádzať,aj tak je veľa vecí, ktoré by som rada spomenula, ale bol by to spoiler. Skrátka, treba si to prečítať.
Denné hlásenie:
Vzťah medzi Inydym a Ryanom je postavený na silnom kontraste. Ryan, puntičkár, introvert, ktorý potrebuje mať všetko pod kontrolou a neznáša publicitu (kto by ju ale miloval však?) Indy, neriadená strela, ktorá miluje spoločnosť a pre druhých by sa aj rozkrájala. Proste presný opak Ryana. Keď sa ich svety začnú prelínať, vnesie Indy do Ryanovho života poriadny chaos… ale aj farby.
Ale práve táto ich rozdielnosť je to, čo sa mi na tomto príbehu páči a zároveň dôvod prečo ho nemám rada. Niektoré interakcie medzi nimi mi prišli až príliš silené. Moja náklonnosť preskakovala od jedného k druhému a nejak som si až do polovice knihy k nim nevedela nájsť poriadne cestu. Zároveň som mala z ich správania pocit, istej šablónovitosti, chýbala mi tam prirodzenosť...neviem proste som im to nejak neverila.Od polovice sa ale všetko zmenilo a ja som si ich príbeh konečne začala užívať.
Táto kniha však nie je len o romantike. Je aj o sebaláske, dôvere, traumách z minulosti a o tom, ako ťažké je nechať niekoho vstúpiť do svojho sveta, ak sme sa predtým spálili a aké je ťažké opäť niekomu dôverovať.
Čo sa mi veľmi páčilo, boli také tie malé nenápadné momenty, ktoré možno väčšina ľudí len prebehne, ale mne sa veľmi páčili. A vedľajšie postavy? Stevie, Zanders a Rio celý príbeh krásne dopĺňali. Priznávam, občas ma bavili ešte viac než hlavná dvojica.
Záver bol pre mňa utrpením. Ak existuje niečo ako knižná cukrovka, tak som ju podľa mňa dostala. Extrémne presladený koniec. Ale priznávam, že toto je čisto môj problém. Mnohým sa práve tento záver určite bude páčiť.
Napriek výhradám musím uznať, že kniha sa číta ľahko, Je oddychová, vtipná, má silné momenty a dobré posolstvá. Len som možno čakala viac prirodzenosti a niečo, čo by ma naozaj nadchlo. Ale séria ma baví a na ďalšiu časť sa teším, najmä keď viem, že tam bude Kai, slobodný otecko a profesionálny hráč baseballu.
Koniec denného hlásenia.
Venom...jed...osud...strata...bolesť. Bolesť si v sebe niesol aj Kellan. Tak veľkú, že smrť sa mu zdala ako jediné správne východisko. A práve tu sa začína príbeh Darling Venom. Nie, nie je to spoiler. Je to rana hneď na úvod. Ale táto kniha nie je o ňom. Je o tom, čo zostalo po ňom, o dvoch zlomených dušiach, Charlie a Tateovi.
Autorka sa nebojí rozprávať o samovražde otvorene. Nie však gýčovo, nie prehnane. Ukazuje ju v jej následkoch. A to je práve to, čo podľa mňa robí túto knihu tak silnou. Nerieši len samotný čin, ale to, čo sa stane s ľuďmi, ktorých tu človek zanechá. Ako sa zlomia. Ako sa menia. A či sa dokážu znovu nájsť. Ukazuje, ako veľmi rozhodnutie jedného človeka ovplyvní životy tých, ktorí zostanú. Darling Venom je pripomienkou, že nech sa v našich životoch deje čokoľvek temné, samovražda nie je riešením. Vždy existuje cesta. Vždy sú tu ľudia, ktorí nás milujú, aj vtedy, keď to sami nevidíme.
Je to aj príbeh o láske medzi Charlie a Tateom. Nie je to láska dramatická a výbušná, vyvíja sa postupne, pomaly. Pretože najskôr musia obaja uzdraviť sami seba, odpustiť si a až potom si môžu dovoliť milovať.
Príbeh je predvídateľný, je plný klišé, ale vôbec mi to neprekážalo. Pretože tie témy a myšlienky, ktoré kniha prináša, sú skutočné. A sú dôležité. Autorka nepíše komplikovane. Jej jazyk je jednoduchý, prístupný s množstvom nádherných myšlienok, miestami vtipný. Práve preto sa číta ľahko a rýchlo, aj keď hovorí o ťažkých veciach.
Čo mi trochu prekážalo, boli „spicy“ scény. Niektoré pôsobili zbytočne a mala som pocit, že tam boli skôr preto, že sú jednoducho v dnešných knihách vyžadované. Príbeh by podľa mňa fungoval rovnako dobre aj bez nich.
Vedľajšie postavy boli rovnako silné ako hlavné. Leah, Jonah a postupne dokonca aj Terry si ma okamžite získali. Ich príbehy skvelo dotvárali celý dej.
Darling Venom nie je dokonalá kniha. Dokáže Vás však zasiahnuť, ale zároveň si pri nej viete aj oddýchnuť. Ak hľadáte príbeh, ktorý spája tému straty, uzdravovania a pomaly sa vyvíjajúcej lásky, a zároveň sa nebojí dotknúť ťažkých tém, môže byť práve táto kniha pre vás.
Drak jenž čeká je kniha, ktorá v sebe ukrýva omnoho viac než len klasické fantasy. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o príbeh plný drakov a mágie, no pod povrchom sa odohráva spletitý dej štyroch postáv, popretkávaný politickými intrigami, upírmi, detektívnymi prvkami, bojom o moc, špiónmi a alternatívnou históriou, ktorá čerpá z našej vlastnej minulosti.
Autor si jednoducho vybral kúsok dejín alternatívnej histórie a zakomponoval do príbehu reálne historické postavy, hoci v trochu inom kontexte, než sme zvyknutí. Vďaka tomu svet pôsobí povedome, ale zároveň odlišne. Pri čítaní som si často priala, aby som túto knihu objavila hneď po maturite, keď som mala ešte v čerstvej pamäti všetky historické súvislosti. O to viac by som si užila porovnávanie reality s knižným spracovaním. No ak históriu nepoznáte, vôbec to nevadí, príbeh je písaný tak, že nejde až tak o jednotlivé postavy, ale skôr o samotné dianie, o jeden veľký celok.Z postáv som si neobľúbila asi ani jednu, každá totiž svojím dielikom dopĺňa celý príbeh.
Veľmi ma bavilo, ako autor pracuje so štýlom rozprávania. Nevysvetľuje všetko priamo, ale necháva vás čítať medzi riadkami, premýšľať a spájať si súvislosti. Hoci to môže byť náročnejšie čítanie, ja práve v tom vidím silnú stránku knihy. Každý si z nej môže odniesť vlastný zážitok, vytvoriť si svoj vlastný príbeh.
Jediné, čo mi trochu prekážalo, boli dlhé kapitoly. Niekedy, keď som sa konečne začítala do jednej dejovej línie, zabudla som, že nejaká iná tam vôbec bola, a keď došlo k zmene, nechcelo sa mi od tej pôvodnej odpútať. Práve preto mi v prvej polovici knihy chýbala väčšia dynamika.Druhá polovica sa však výrazne zlepšila a posledných 150 strán bolo pre mňa úplne výborných. Plných zvratov, intríg, politiky, mágie a akcie.
Celkovo túto knihu určite odporúčam, najmä tým, ktorí hľadajú niečo viac než len štandardné fantasy. Je to príbeh, ktorý vás prinúti premýšľať. Pohlcuje vás pomaly, no o to silnejšie.
Neil Gaiman poznamenal, že keby sa k tejto knihe pridalo pár dielov, mohli by sme mať Georgea R. R. Martina. Úplne s tým súhlasím. Príbeh má totiž podobnú hĺbku, komplexnosť a politické intrigy, ktoré poznáme z Martinovej Hry o tróny.
Zákony zločinu sú siedmou knihou v sérii Páchateľ neznámy a tentokrát sledujeme vyšetrovanie vraždy známeho podnikateľa. Prípad naberá na intenzite, objavuje sa korupcia v policajných radoch, ale aj na najvyšších miestach, a jeden z vyšetrovateľov sa sám stáva terčom pokusu o vraždu.
Aj keď ide už o siedmy diel, príbeh výborne funguje aj samostatne. Je ucelený, zrozumiteľný a veľmi dobre odhaľuje zákulisie policajnej práce. Je zrejmé, že autor čerpá z vlastných skúseností. Vyšetrovacie postupy, odborné výrazy aj opisy každodennej rutiny pôsobia autenticky a realisticky (čakala som, už len kedy sa objavia registratúrne značky ).
Jedno z najväčších pozitív tejto knihy sú krátke kapitoly, častokrát len s pár stranami. Skvelo ma držali v napätí a to povestné „ešte jedna kapitola“, tu fungovalo výborne. Ani som sa nenazdala a z jednej kapitoly bolo zrazu sto strán.
Trochu som však zo začiatku bojovala s postavami. Ich mená sa mi plietli a nevedela som si hneď zaradiť, kto je kto. Meder, Michel, Čarly, Dlhý, Tvrdý… chvíľu mi trvalo, kým som sa v nich zorientovala. Možno aj preto, že som predchádzajúce knihy nečítala.
Veľmi sa mi páčilo striedanie perspektív, autor „prepína“ medzi pohľadmi vyšetrovateľov, páchateľov aj vedľajších postáv. Niekedy som mala pocit, že k tejtozmene dôjde aj v priebehu samotnej kapitoly. Príbehu to prosieva a pomáha budovať napätie.
Dej sa odohráva v blízkej budúcnosti, no tie jemné narážky na aktuálne dianie sú neprehliadnuteľné. Často som sa pristihla pri otázke: „Kde končí fikcia a kde už možno začína realita?“ Práve táto podobnosť so súčasnosťou vo mne vyvolala množstvo emócií, najmä frustráciu a hnev. Veľmi som túžila po jasnom, čistom happy ende, kde všetci dostanú, to čo si zaslúžia. Ale rovnako ako v reálnom živote, ani tu nič nie je bielo čierne.
Zákony zločinu sú napínavou, realistickou detektívkou, ktorá ponúka nielen dobrý príbeh, ale aj pohľad pod povrch systému, ktorý všetci poznáme....možno až príliš dobre.
Odsúdení na smrť čakajú v temných útrobách Karachského väzenia. Čakajú na svoj nevyhnutný koniec. Keď zrazu... Tajomný záchranca im otvára dvere, no sloboda nie je zadarmo. Gothridovi Vyvrženci sú im na stope. Krutí lovci, krvavé beštie, pred ktorými niet úniku. A v temnote číha ešte niekto ďalší. Lov sa začína. Otázka, ale je: Kto je skutočný lovec a kto korisť?
Wow! Toto je dark fantasy v tej najlepšej podobe! Brutálne, surové, miestami odpudivé a pritom šialene zábavné. Autor dokonale mieša drsný humor s krvavými scénami a servíruje ich bez akejkoľvek cenzúry. Sarkazmus je tu ostrý ako čepeľ, ktorá presekáva telá nepriateľov. Niektoré hlášky by si zaslúžili vytesať do kameňa.
Postavy sú fantastické. Každá z nich nesie vlastné jazvy minulosti, ale pre mňa medzi nimi žiari jeden a to tieň. Antihrdina, akého milujem. Inteligentný, nekompromisný a každá jeho scéna je čistý skvost. A hoci ostatné postavy, sú všetko vrahovia, zloduchovia a kriminálnici, občas ich osud ,aj vo mne vyvolal ľútosť. Lebo v tomto svete nič nie je čiernobiele.
Autor bravúrne odlíšil postavy podľa spôsobu, akým rozprávajú. Okamžite viete, či máte pred sebou vzdelanca alebo obyčajného zlodeja. Archaizmy, vulgarizmy aj odborné výrazy vytvárajú drsný, autentický tón, ktorý dokonale sedí k atmosfére knihy. A medzi riadkami som občas našla jemné ironické narážky na samotný fantasy žáner a to ma bavilo.
Svet je vykreslený s takou hĺbkou, že aj na malom rozsahu vo mne zanechal chuť dozvedieť sa viac. Nepohřbení na mňa pôsobili zvláštne, takmer postapokalypticky a práve to ma na nich fascinovalo.
Ak hľadáte jemné a hrdinské fantasy, toto nie je kniha pre vás. Ak však milujete drsné príbehy, plné čierneho humoru, krutých zvratov a bez servítky podaných nechutností, Jako sama smrt vás absolútne dostane. Napriek krátkemu rozsahu ponúka intenzívny a nezabudnuteľný zážitok. Mňa ohúrila a radím ju zatiaľ medzi najlepšie knihy tohto roka.
Tak toto bola jazda! Očakávala som akčný,vtipný a trochu šialený príbeh, ale dostala som viac. Svet sa zmenil, mágia prúdi ulicami Prahy, tajné organizácie sa snažia situáciu dostať pod kontrolu, zatiaľ čo iné túžia po nepredstaviteľnej moci. Nový svet začína a ja som sa doňho zamilovala od prvých stránok.
Priznávam, že spočiatku som bola trochu stratená. Nečítala som predchádzajúcu sériu, takže som nepoznala postavy, no rýchlo som sa zorientovala a príbeh ma pohltil. Praha ako centrum magického diania?Absolútne dokonalé! Atmosféra je fantastická, plná humoru a akcie. Síce mi unikali narážky na české reálie, no na celkovom dojme to neubralo.
S pribúdajúcimi kapitolami tempo graduje. Od druhej tretiny je kniha mimoriadne pútavá, akcia naberá na obrátkach, dej je miestami nepredvídateľný, no stále pôsobí vyvážene. Autorom sa podarilo skvelo namiešať adrenalínové momenty s tými, kde sa dá na chvíľu vydýchnuť. A práve tento balans medzi napätím, prestávkami a humorom robí príbeh tak dobrým.
Oceňujem aj štruktúru knihy.Úvodné kapitoly sú dlhšie, čo dáva priestor spoznať postavy. No ako sa dej rozbieha, kapitoly sa skracujú, tempo sa zrýchľuje a striedanie pohľadov postáv dodáva príbehu ešte viac dynamiky.Ani som sa nenazdala a bola som na konci.Túto knihu jednoducho nejde pustiť z rúk.
Postavy sú výborne napísané. Aj napriek svojim magickým schopnostiam pôsobia realisticky, majú svoje chyby, pochybnosti, ale aj silné stránky. Sú ľudské a uveriteľné.
Jediným malým nedostatkom je,že sa tu občas objavujú narážky na udalosti z predchádzajúcej série, ktoré nie sú vysvetlené. Krátke úvodné zhrnutie by pomohlo novým čitateľom sa lepšie zorientovať, no to nie je prekážka a knihu si možno užiť samostatne.
Pád do reality je moderný, dynamický fantasy príbeh plný akcie, mágie a skvelých postáv. Výborne vystavaná atmosféra, premyslené tempo a vyvážený mix napätia, humoru a emócií robia z tejto knihy výnimočný zážitok. Rozhodne si ju nenechajte ujsť a ja si nenechám ujsť pokračovanie!
Svet Vigrídu opäť otvára svoje dvere. Starí bohovia sa prebúdzajú a smrteľníci sa musia rozhodnúť, na čiu stranu sa postavia. Čo na tom, že to môže znamenať ich vlastný koniec? Osud sa totiž píše krvou a mečom.
Druhý diel série Krvopřísežní nadväzuje presne tam, kde prvý skončil. Svet je stále krutý a nemilosrdný, rovnako ako aj jeho hrdinovia. Opäť som mala možnosť putovať s Orkou za záchranou jej syna a musím povedať, že svojej povesti severského Johna Wicka neostala nič dlžná. Rovnako skvelý bol aj Varg, ktorého prerod z otroka na vynikajúceho bojovníka, bol naozaj výnimočný. Elva, mladá bojovníčka túžiaca po sláve hrdinov z piesní, hľadá cestu ako splniť sľub, ktorý dala. A potom tu boli postavy, ktoré ponúkli pohľad z "druhej" strany, Gudvar klasický zbabelec, a Bior, ktorého som po prvom diely chcela prebodnúť saexom, no teraz som si ho celkom obľúbila.
Autor sa znova opiera o severskú mytológiu, a to je cítiť v každom kúsku tohto zamrznutého pekla. A do toho všetkého bohovia už nie sú len mýtus. Mágia v tomto svete nie je krásna ani vznešená, je temná, surová a často prepojená s krvou, obeťami a bolesťou.
Rovnako ako v prvom diely, aj tu sú bojové scény písané s precíznosťou a dôrazom na detail. Opisy bojov sú také živé, že som mala pocit, že počujem rinčanie ocele, že som to ja kto v ruke drží sekeru, že po mojom čele stekajú kvapky potu zmiešané s krvou. Sekery dopadajú, mäso sa trhá, hlavy letia vzduchom… Každý boj som prežívala s postavami naplno, bojovala som za česť, pomstu a prežitie.
Ale...ku koncu knihy som už miestami cítila, že sa niektoré súboje začínajú opakovať. Ako keby som už raz tú istú bitku čítala. Opäť tu chýbalo niečo, čo by mi vyrazilo dych.
Hlad Bohov je presne to, čo sľubuje krvavý, surový a neľútostný príbeh, v ktorom nie je miesto pre slabých. Brutálne boje, skvelo vystavaný svet, silné postavy a bohovia, ktorí čoraz viac zasahujú do deja. Táto kniha ma nesklamala a ak milujete drsné fantasy, severské mýty a boj o prežitie, nesklame ani vás.
