Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Moja láska k talianskym autorom a autorkám nie je žiadne tajomstvo. Mám rada ich schopnosť opisovať pocity a vzťahy. Mám rada tú nezameniteľnú výbušnosť v interakciách, rozhadzovanie rúk a turbulentnosť. A mám rada prostredie, respektíve kulisy - mopedy, horúčosť, tesné uličky, prádlo vyvesené vonku, vône, zvuky. Román Giulie Caminito bol presne taký, aký som potrebovala, aby bol. Bol hlučný a emocionálny. Bol o rodine, ktorá nefungovala až tak dobre. Bol o sile spoločenského statusu, o koreňoch, ktoré sa nedajú zlomiť, ani zabudnúť. Bol boľavý a nespravodlivý.
Román o dospievaní, ktoré nie je asi pre nikoho jednoduché, no pre Gaiu, hlavnú hrdinku, bola táto životná fáza ešte ťažšia. Kvôli jej nízkemu spoločenskému statusu chudobného dievčaťa z predmestia v rímskej škole. Kvôli jej ryšavým vlasom, chudej postave a veľkým ušiam. Gaia si však dokázala vydobiť svoje miesto na teplom talianskom slnku. Našla si priateľov, riešila svoje súkromné vojny a jej rodina pomaly ostávala v pozadí. Veľmi zaujímavá a dobre napísaná kniha o časti (mojej) generácie, ktorej bola ukradnutá budúcnosť a spôsoby akými ju získať späť sú nejasne rozpité. Kniha ma bavila aj pre množstvo symboliky jazero, sladká voda, slaná voda, hĺbky, ukryté tajomstvá... A hoci niektorých čitateľov vyrušovalo „napodobňovanie“ Ferrante, ja teda neviem, autorkin štýl mi prišiel svojský a originálny. Aj preto Vám túto knihu vrelo odporúčam.
Deň je paradoxne pomalý román. Dej sa odohráva vždy piateho apríla, no v rôznych rokoch a častiach dňa. Piateho apríla - ráno v roku 2019, poobede v roku 2020 a večer v roku 2021. Hlavnými postavami sú členovia jednej rodiny a ich vzájomné vzťahy, spomienky na minulosť a vnútorné prežívanie.
Musím povedať, že toto bola pre mňa kniha, ktorú som pokojne mohla odložiť na poličku po sto stranách. Pretože ma jej postavy nechytili za srdce. V prvý deň stále len pribúdali noví ľudia, akosi bez poriadneho predstavenia. Nepoznala som ich a preto ma ani ich problémy spočiatku nechytili za srdce. No teraz viem, že by to bola škoda odložiť román po prvom dni… V ďalších rokoch Cunningham musel konfrontovať svoje postavy s neviditeľným vírusom, strachom a veľkými zmenami, ktoré pandémia priniesla. Postavy sa akosi sformovali a v pomalom lockdowne dostali väčší priestor bojovať so svojimi démonmi a s novými situáciami a zhruba tu sa mi kniha začala páčiť a dobre čítať. Napriek tomu som si nestihla vytvoriť silné puto a deň tretí mi srdce nezlomil, hoci na to mal všetky predpoklady…
Autor Michael Cunningham napísal aj majstrovské Hodiny, za ktoré v roku 1999 získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Na mňa Hodiny zatiaľ čakajú a som rada, že je tomu tak. Nakoľko som mala z iných recenzii pocit väčšieho sklamania, pokiaľ sa tieto dve knihy čítali v chronologickom poradí.
Neviem či môžem napísať, že Deň je sondou do rodinných vzťahov. Asi nie je. Minimálne ja si to nemyslím. Deň je ale kniha, ktorá sa číta príjemne, dá sa pri nej oddýchnuť a zabudnúť na vlastné problémy, takže smelo do nej.
3.5*
Knižný debut Enrica Ippolita vykresľuje zaujímavý príbeh kamarátstva dvoch žien s veľkými ideálmi. Cruci a Lucia sa stretnú na talianskej komunistickej škole Frattocchie. Cruci okrem najlepšej priateľky na škole stretne aj svojho budúceho manžela Antonia, s ktorým neskôr emigrujú do Nemecka. Ippolito v knihe zaujímavo prepojil nemecký Kolín s talianskym juhom a metropolitným Rímom, ale aj minulosť s prítomnosťou. Prítomnosť a súčasné problémy literárne prežívame z prvej osoby Rocca, Crucinho syna, ktorý odchádza s matkou do Ríma a pomaly odkrýva čriepky minulosti.
V románe sú okrem feminizmu a emancipácie žien načrtnuté aj dôležité témy migrácie, či homofóbie. Čo však na románe akosi oceňujem najviac, je to, že sa autor pustil do témy komunizmu a načrtol nálady v Taliansku v sedemdesiatych rokoch až po pád Berlinského múru, ktorý z nálepky „komunista“ urobil nadávku. Ukázal, že v určitých prípadoch kolektivizmus minulosti mohol priniesť väčšie blaho ako individualizmus dneška.
„Bolo to inak ako dnes, keď je sebarealizácia jednotlivca na prvom mieste.“
Román sa čítal výborne, ale aj vďaka poznámke prekladateľky Paulíny Čuhovej, ktorá na konci knižky zosumarizovala „slovníček“ dôležitých mien a pojmov. Ippolito ich v deji samozrejme neobjasňoval, takže mne ako úplnému laikovi talianskej histórie tento sumár veľmi pomohol. Chcem tiež pochváliť aj celé knižné prevedenie z dielne Literárnej bašty, počnúc obálkou, použitým fontom a farbou písma. Čítanie preto malo svoje čaro.
Nenechajte sa pomýliť touto krásnou ružovkastou obálkou. Obsah skrýva všeličo a označenie „rodinná dráma“ môže po prečítaní pôsobiť nedostatočne.
Ocitneme sa na dvadsaťštyri hodín s päťdesiatničkou Elle Bishopovou, ktorá trávi prázdniny s rodinou v Cape Code. Manžela Petra a ich tri deti jej z mysle vytláča vášnivá aférka s Jonasaom, jej dávnym kamarátom z detstva, snúbencom s hračkárskym prsteňom kúpeným za vreckové. V anotácii sa dočítate, že Elle stojí na prahu rozhodnutia medzi starým stabilným životom s Petrom a deťmi alebo úplne novým vzrušujúcim no neistým životom s Jonasom. Áno, ale kniha nie je len o tom. Elline myšlienky z prítomnosti sú roztrúsené medzi dlhé pasáže z jej života, a tak sa pred nami chronologicky odkrývajú traumy - „nové“ aj tie generačné. Preto táto kniha nie je len o nevere, alebo začiatku niečoho nového. Je komplexnejšia a skrýva sa v nej celých päťdesiat rokov, ktoré Elle vybičovali do daného okamihu. Je plná smutných osudov, nepochopenia, tajomstiev a zlých rozhodnutí.
Papierový palác mi momentálne veľmi sadol a to z dvoch príčin. Kulisami príbehu príbehu sú vo väčšine jazero v Cape Code, bosé nohy v lese, mäsožravé korytnačky, plávanie, mokré plavky. A druhý dôvod bol, že autorka Miranda Cowley Heller píše veľmi priamočiaro, bez príkras aj bez kvetnatých metafor, či poetickosti. Takúto priamočiarosť som po mojom momentálnom psychickom a intelektuálnom vyčerpaní presne potrebovala. Treba podotknúť, že recenzie na knihu sa veľmi rôznia, dokonca aj v mojej knižnej bubline. Preto si myslím, že možno Vám táto kniha proste musí sadnúť do obdobia a do aktuálneho psychického rozpoloženia. Ale každopádne verím, že sa z nej môže stať príjemný a pútavý spoločník na dlhé letné večery.
Príbehy o kvír vzťahoch sú zaujímavým súborom esejí, poézie a poviedok, v ktorých sa autorstvo venuje všetkým možným písmenkám LGBTI+ abecedy. Jednotlivé príspevky stierajú určité stigmy a stereotypy zasiate v našej stredoeurópskej konzervatívnej spoločnosti a čitateľstvu rozširujú obzory.
Trochu viac som sa vďaka príspevkom zamyslela nad amatonormativitou a rozšírila si obzory týkajúce sa polyamórie, asexuality, aromantickosti a dobrovoľného singlehoodu. Zaujímavé čítanie mažúce hranice medzi „normálnym“ a „nenormálnym“, aj keď mi určite niektoré príspevky literárne sadli viac a iné menej. Keďže je táto kniha voľným pokračovaním zbierky Príbehy o coming-oute, ktorú som ešte nečítala, myslím, že k nej v najbližšej dobe zablúdim.
Určite odporúčam.
More pokoja od autorky Emily St. John Mandel sa údajne radí medzi sci-fi modernej generácie. Zápletka sa odohráva v niekoľkých časových líniách, kde sa spozorovala akási anomália, časopriestorová diskontinuita, ktorá prenášala zvuky a obraz z rôznych období. V knihe sa ocitáme aj na mimozemských mesačných kolóniách a objavujú sa sem-tam (skôr výnimočne) aj zaujímavé úvahy a myšlienky ohľadom teórie simulácie.
Zo science stránky toho bolo možno pomenej, respektíve, nebolo to dotiahnuté ako v iných hard sci-fi knihách. Ale to nevadí, veď ešte by to mohlo byť obstojné soft sci-fi. Lenže mňa nezaujala ani tá soft stránka orientovaná na vzťahy. Postavy mi prišli veľmi nevýrazné, nemala som k ním žiaden pozitívny vzťah. Skôr ma rozčuľovali dialógmi, interakciami aj vnútorným prežívaním. Ďalší bod čo mi celkom prekážal, že sa viac časových liniek točilo okolo pandémií - covid v 2020, ale aj SARS-xy o sto rokov neskôr. Autorka opisovala aj frustráciu z lockdownu v časovej linke z ďalekej budúcnosti, kde si zrejme ventilovala svoju vlastnú frustráciu z lockdownu, ktorý zažívala aktuálne. Frfľanie na meetingy v holografickom priestore, fakt wau . No neviem teda, čo by na to povedal taký Frank Herbert, ktorý vytvoril niečo tak komplexné ako Dunu alebo aj K. Dick s jeho šialenými geniálnymi nápadmi.
Ohľadom tejto knihy bol pomerne veľký ošiaľ. Minimálne v zahraničí a nechcem ju teda očierňovať na celej čiare. Kniha má určite svojich čitateľov. Mne to však vôbec nesadlo a myslím, že od autorky si už nič neprečítam, aj keď jej knihy na GR a v na zahraničnom trhu lámu rekordy a vyhrávajú všakovaké ceny.
Čo o Balkáne viem? Málo. Tento európsky priestor nemám až tak navnímaný ani zažitý. A úprimne, asi sa mu trochu aj cestovateľsky vyhýbam. Viem však o vojne. Živo si pamätám rozprávať istého modrého politika o otvorenom nebi. Roztrhlo sa na dve časti a otvorilo sa pre stíhačky aj všetky mŕtve duše hlúpej vojny. Mala som vtedy asi päť rokov, ale tento stres okolo toho si celkom živo pamätám, keďže to svojho času bolo všade a vôbec to nebolo ďaleko.
V knihe Miroslavy Kuľkovej je vojna na každom rohu, aj napriek tomu, že sa už skončila pred dvoma dekádami. Rozbombardované neopravené budovy sú len malou časťou, spomenuté v texte len veľmi okrajovo. Vojna však akosi ostala v ľuďoch a tí si prestali rozumieť. No nie len navzájom, ale občas aj sami sebe.
V poviedkach vystupuje Slovenka, pátrajúca po rozhovoroch s rôznymi balkánskymi politikmi. Na svojich cestách sa však stretáva s mnohými ľuďmi. Do popredia sa dostávajú ženské hrdinky, Slovenkine rovesníčky, ktoré sú uväznené v toxických vzťahoch. (Žeby stereotypný balkánsky mačizmus?) Tieto ženy nevedia akým spôsobom sa za seba postaviť, ani ako správne opustiť nefunkčný vzťah. Zápletky sú v mnohom podobné, ba až rovnaké no napriek tomu sa v texte nachádza veľa opozít v spoločenských vrstvách, národoch a názoroch.
Aj napriek tomu, že o Balkáne vlastne nič neviem, som si celkom istá, že autorka Miroslava Kuľková región pozná. Ako doktorandka z pražskej Karlovky precestovala západný Balkán s cieľom vyspovedať politické elity. Preto túto knihu beriem tak trochu ako výpoveď toho, čo na svojich cestách zažila. Zaujímavá anasoftka. Škoda len, že je to zase “tak slovensky” rozsahovo krátke.
No a na záver chválim opäť zaujímavý knižný vizuál z dielne KK Bagala, v podobe ilustrácii talentovaného Marca Rapanta.
Pán Stevens pracuje ako komorník vo veľkom anglickom dome Darlington Hall. Vďaka novému americkému nadriadenému má Stevens možnosť prvýkrát zobrať si voľno a ísť na dovolenku. Z tejto samotnej myšlienky je Stevens trochu nesvoj, ale motivácia stretnúť sa so slečnou Kentonovou, ktorá kedysi pracovala v Darlington Halle, ho predsa len postrčí, aby ponúkanú možnosť využil.
Komorník sa teda vydáva na šesťdňovú cestu autom a spoznáva krásy krajiny, ktorú nikdy nevidel hoci bola od neho vzdialená len pár kilometrov.
Popri tom si zapisuje a triedi do všetkých možných smerov rozvetvené myšlienky. Spomína na veľké stretnutia historického významu, ktorých bol vďaka svojej profesii súčasťou, spomína na otca, ktorý bol tiež komorníkom a v myšlienkach sa často vracia aj k slečne Kentonovej a ich interakciám behom obdobia, kým boli kolegovia. To že dej skákal z miesta na miesto a z obdobia do obdobia mi vôbec neprekážalo. Navyše mi to prišlo aj absolútne prirodzené vďaka jednoliatemu spôsobu písania autora Kazua Ishigura. A musím povedať, že toto bola jedna z najkrajšie napísaných kníh aké som kedy čítala! Text vôbec nebol jednoduchý, ale napriek tomu sa čítal ako po masle.
Keď som knihu prečítala, bola som trochu nahnevaná. Nahnevaná na absolútnu obetu súkromia a vlastného života pána Stevensa a jemu podobných komorníkov, ktorí sa vzdali práva na vlastný život, len aby mohli profesionálne slúžiť lordstvu. Aby mohli manažovať chod veľkých domov a stretnutí, vždy sa vyjadrovať s božskou úctou a distingvovaným slovníkom. Proste také otroctvo na najvyššej možnej úrovni… Toto počiatočné nahnevanie však vystriedal akýsi súcit a melanchólia. A čím dlhšie je od momentu, kedy som knihu prečítala, tým viac vo mne práve tieto dva pocity rezonujú. Skrátka neuveriteľné dielo, ktorému som v tom mojom počiatočnom hneve dala na Goodreads 4.5*, ale ono si zaslúži aj šesť hviezdičiek. Bolo to jednoducho výborné a niekde na pozadí tuším, že toto bude kniha, ktorú si ešte niekedy prečítam znova, aj keď mi je pri pomyslení na jej dej tak trochu smutno.
Výborný román nórskej autorky Kjersti Anfinnsen sleduje veľmi neskorú jeseň života.
Rozprávačkou príbehu je Birgitte Solheim, bývalá kardiochirurgička potýkajúca sa so starobou a všetkými aspektmi, ktoré prináša - tras rúk, ľudia, ktorí miznú z diárov, lebo zomreli a aj stále nejasnejšia budúcnosť. Birgitte nám krátkymi kapitolami servíruje spomienky na svoj život, ale aj aktuálne trápenia a témy, ktorými sa vo svojej každodennosti musí zapodievať.
Prekvapivo humorne a vľúdne napísaný román o neľahkom období, ktoré na väčšinu z nás kdesi čaká.
“Málo nasvedčuje tomu, že v tomto živote alebo svete, nech už je to akokoľvek, ešte zažijem čosi pekné. Ale je dosť zvláštne, že napriek tomu akosi neprestávam dúfať v nejaký zázrak. Som skrátka nepoučiteľná.”
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Od izraelskej autorky a psychologičky Ayelet Gundar-Goshen som minulý rok čítala knihu Tam, kde číha vlk, ktorá ma absolútne nadchla. Preto som mala nemalé očakávania aj od Klamárky. Tá sa mi síce tiež páčila, ale to stopercentné nadšenie sa nedostavilo.
Hlavná protagonistka sedemnásť ročná Nufar na konci leta zažíva obrovskú frustráciu. Cez prázdniny totiž iba brigádovala v zmrzlinárni a vôbec nič zaujímavé sa jej neprihodilo. Má pocit, že je neviditeľná, až kým si na nej podráždený zákazník nevybije vlastné problémy. Jeho urážky eskalujú v hádku, ktorá upútala pozornosť okoloidúcich. Nufar ani nevie ako, ale krivo tohto muža obviní zo sexuálneho napadnutia. Prípad sa stal silne medializovaným, nakoľko útočník býval celebritou, výhercom talentovej súťaže. Iba jediný svedok vie čo sa naozaj stalo. Mladý Leo môže všetko vziať do svojich rúk, dať spravodlivosti zadosť, alebo sa môže pokúsiť z toho získať niečo pre seba...
SPOILER ALERT , ale len taký na zadumanie.
Námet románu dokonale kopíruje silu heštégu metoo. Nikto nepochyboval, že by Nufar klamala, lebo jednoducho takýchto káuz bolo v istej dobe tisíce. Stačilo slovo a muž, ktorý nebol násilník sa ocitol vo veľmi nepríjemnej situácii a bol odsúdený celou spoločnosťou. Naopak Nufar sa stala izraelským symbolom odboja, ekvivalentom silnej mladej ženy, čo sa nebála prehovoriť a kvetnato popísať celú udalosť, ktorá sa (ne)stala. Zatiaľ čo ona bola v žiare reflektorov, jej rovesníčka sa jej s obdivom priznala, že zažila skutočné znásilnenie, ale za celé roky nenabrala odvahu o tom nikomu povedať. A preto nechcem v nijakom prípade degradovať násilie páchané na ženách, ale tento heštég mi je akýmsi tŕňom v oku a verím, že to ktosi mohol aj v reálnom živote využiť vo svoj prospech, rovnako ako to spravila knižná Nufar.
Každopádne, je veľmi obdivuhodné ako Ayelet Gundar-Goshen buduje psychológiu svojich postáv a ako kladie ich pohnútky na papier. Jazyk, ktorý vo svojich knihách používa je krásny, miestami poetický a preto sa do jej kníh veľmi rada začítam. Román určite odporúčam, ale ak chcete čítať masterpiece, Tam, kde číha vlk je určite lepšia voľba.
A aby som teda ešte dodala, v tejto knihe klamú všetci. Niektorí menej, niektorí viac. Niečo sú lži milosrdné, ba až nevinné a niečo zase obrovské, ktoré majú veľký potenciál ublížiť. Zaujímavá téma, koncept a vrstvy, ktoré možno na prvý pohľad ťažšie vidieť, ale určite v tomto románe sú.
