Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Román Ženy z Vard od Kiran Millwood Hargrave je historická fikcia inšpirovaná skutočnými udalosťami zo 17. storočia v Nórsku. Venuje sa čarodejníckym procesom na ďalekom nórskom severe. Príbeh sa začína v roku 1617, keď na mori počas silnej nečakanej búrky zomrú takmer všetci muži z rybárskej osady Vard. Pozostalé ženy sú tak nútené prebrať ich úlohy a postarať sa o seba samy. Ich nezávislosť však narazí na odpor, keď do dediny príde nový komisár so svojou manželkou Ursou a snaží sa obnoviť patriarchálne pravidlá. Onedlho sa začne tvrdé vyšetrovanie čarodejníctva.
Kniha kombinuje emotívny príbeh protagonistiek s historickými udalosťami. Osobne som vnímala, že historická linka išla do úzadia na úkor osobných príbehov. Román vo mne vyvolával pocit YA/NA literatúry, preto som bola veľmi prekvapená, že ho u nás vydal práve Absynt. Celý hon na čarodejnice sa zmestil na asi päťdesiat strán. Za mňa to je trochu škoda, ale verím, že romantické duše, ktoré si radi prečítajú o sile žien a ženských priateľstiev, si prídu na svoje.
Románová prvotina od kultového a polarizujúceho francúzskeho autora Michela Houellebecqua sa zaoberá témami osobnej izolácie, existencializmu a materializmu. Kniha v origináli vznikla v roku 1994, teda možno hovoriť o jej nadčasovosti. Hlavný protagonista je slobodný tridsiatnik, s dobre platenou pracou, žijúci v Paríži. Má slobodu spraviť čokoľvek, avšak nakoniec neurobí nič. Je osamelý a trápia ho stále väčšie depresie. Kult slobody a individualizmu, ktoré sa v dävedesiatkach rodia, zároveň rozkladajú staré spoločenské štruktúry obmedzujúce slobodu. Liberalizmus víťazí a v ňom okrem zrovnoprávňovania dolieha dôraz aj na ekonomickú a sexuálnu slobodu. Atraktivita a financie sú teda akýsi kapitál, potrebný pre úspech v „romantickej“ sfére života. Houellebecq zoomuje na neúspechy svojich protagonistov, ktorí v tomto boji prehrávajú a podliehajú zúfalstvu. V románe teda možno nájdete niečo s čím sa stotožníte, alebo naopak Vám môže pomôcť pochopiť niečie nihilistické názory na svet a spoločnosť.
A presne pre toto mi Houellebecq tak sedí. Každou ďalšou jeho prečítanou knihou viac a viac. Baví ma ako svet vykresľuje v tom najhoršom možnom svetle, ako v každom hrdinovi vie odhaliť absolútnu čerň, dno ľudských predstáv a síl, a ako jeho nihilistické úvahy a opisy všetko presne obopínajú.
Dajte si ju. Stojí za to.
“ , ; , ? , , , .”
Tak znejú prvé vety tohto famózneho románu od Juliasa Barnesa. Rozprávačom príbehu je Paul spomínajúci na svoj „Jediný príbeh“, na ktorom skutočne záleží a zadefinoval mu celý jeho život. Spomína na lásku svojho života, generačne staršiu Susan, do ktorej sa zamiloval, keď mal iba devätnásť rokov.
Napriek tomu, že kniha je primárne o láske, žiadnu romantiku nečakajte. Julian Barnes píše o láske inak ako v romantických knihách z červenej knižnice. Zamýšľa sa nad jej filozofickou podstatou. Neprikrášľuje ju. Priznáva, že pravá láska je občas sebecká, že myslí na zlé a rozčuľuje sa, že nič nie je dokonalé po celý čas, no napriek tomu je to v konečnom dôsledku jediné na čom záleží.
. , , , : ’ . .
Barnes sa s touto témou filozoficky, ale aj literárne vyhral. Striedal rozprávačské štýly, Paul niekedy rozprával z prvej osoby, inokedy z tretej, akoby sa potreboval od svojho života a udalostí odosobniť, aby to mohol všetko prežiť s určitým odstupom... Čo Vám budem ďalej rozprávať, prečítajte si ju. Toto bol jeden z najlepších literárnych počinov aký sa mi kedy dostal do rúk.
, ‘’ ?’
‘ , ; ’ ’ .’
Od autorky R. F. Kuang minulý rok v knižných kruhoch veľmi rezonoval fantasy román Babel, ktorý som nečítala, a tento rok podobný ošiaľ strhol aj román Yellowface z vydavateľského prostredia. Yellowface sa zatiaľ podľa recenzii javí ako veľmi polarizujúci. Ja som v skupine, ktorú za srdce nechytil a hneď aj rozviniem svoje dôvody.
June Haywardová sa ocitne v ťažkom boji presadiť svoj literárny debut na vrtkavý knižný trh, pričom sa prizerá ako jej spolužiačka a kamarátka Athena Liu podpisuje zmluvy s najprestížnejšími vydavateľstvami. June z toho viní do veľkej miery pozitívnu diskrimináciu. Jedného dňa sa však stane svedkyňou Atheninej smrti a v slabej chvíli sa rozhodne ukradnúť Athenin najnovší rukopis o čínskych robotníkoch v prvej svetovej vojne. Po Juniných úpravách manuskriptu podpíše zmluvu s vydavateľstvom Eden a pod pseudonymom Juniper Song je vynesená na vrch literárneho Olympu. No a od tejto chvíle je dej veľmi repetitívny - výčitky svedomia sa zastierajú hlúpym sebaklamom o vlastnom vloženom prínose do hotového diela. Stretávame sa s rasizmom a diskrimináciou všetkými smermi, stále novými podozreniami a zažehnávaním čoraz obskúrnejších kríz.
Osobne za najväčší problém tejto knihy považujem jej takmer nulovú hĺbku. Témy, ktoré autorka načrtla sa kĺžu maximálne po povrchu, nerozvíjajú sa do väčších hĺbok ani riešení, neponúkajú filozofické pohľady na spomínané problémy. June by som za jej vnútorné monológy najradšej prefackala. A úprimne by ma zaujímalo či si autorka pri písaní Yellowface ventilovala vlastný hnev na vydavateľský priemysel a ľudí čo píšu negatívne recenzie na jej knihy na portáli Goodreads. Každopádne, aby som na záver napísala aj niečo pekné, kniha je napísaná veľmi dobre, číta sa ľahúčko, takže je to taká oddychová jednohubka, ktorá vám pri troche šťastia nezdvihne tlak do stratosféry.
Autorka Isabela Figueiredo vo svojom románe dokonale vykreslila obraz ženy, ktorá nezapadá do aktuálnych normatív krásy. Hoci je Maria Luisa vtipná, inteligentná a veľmi milá, je pre tento svet príliš veľká, a tak ostáva nepovšimnutá v tieni dokonalých tiel. Toto nie je kniha len o živote tučnej ženy, je o všetkých ľuďoch, ktorí sú proste príliš. Príliš chudí, zubatí, ušatí, *doplňte si iné adjektívum*,…
Figueiredo si rozhodne servítku pred ústa nedávala. Štýl písania je je surový, chladný a tvrdý, presne taký, akí sme k sebe sami, keď sa navzájom súdime podľa chýb, a nie podľa našich dobrých vlastností. Román nám nastavuje zrkadlo a je len na nás, čo sme si z neho schopní odniesť. Každopádne to bolo zaujímavé čítanie, plné pekných a dôležitých myšlienok, takže Vám túto knižku vrelo odporúčam.
Ó, a ešte sa mi veľmi páčilo, že na začiatku knihy bol zvukový epigraf s asi dvadsiatimi pesničkami. Takže výber hudby ku knihe bol jednoznačný.
YA literatúru zvyčajne extra nevyhľadávam, ale knihy, ktoré sa ku mne dostali z dielne vydavateľstva Mladý Absynt, ma zatiaľ vždy oslovili. Nebolo to inak ani pri poslednej knihe autorky Clémentine Beauvais. Rozprávačkou Huncútok je samotná autorka, ktorá svojím literárnym štýlom, plným humoru a nadhľadu, dokáže vtiahnuť čitateľa do mimoriadne realisticky pôsobiacej scény. Postupne, takmer bez povšimnutia, sa však k realite začnú pridávať drobné magicko-fantastické prvky. A tak sa z naoko obyčajného putovania za novou knihou stáva pôsobivý a originálny historický výskum o kmotričke posledného korunného princa Ľudovíta XVII. Od začiatku knihy som si čo-to googlila - o francúzskych monarchoch, ich kmotričkách a o Francúzskej revolúcii.
Osobne sa mi veľmi páčilo, že autorka do fantasy zábavnej knihy zakomponovala aj trochu filozofie, konkrétne o nerovnosti tried a príležitostí.
Už uplynuli dva roky od teroristického útoku v kvír podniku Tepláreň a kiežby som mohla napísať, že sa to s právami LGBTI+ ľudí pohlo smerom k civilizovaným krajinám. Spúšť je boľavá reportáž. Ale je veľmi veľmi potrebná.
Autor Marek Hudec sa v prvej časti vrátil k udalostiam z noci 12. októbra 2022. Spomienky svedkov, aktivistov a blízkych tvoria skladačku tohto hrozného večera. Priestor však dostal aj nenávistný manifest útočníka, z ktorého sa dvíha žalúdok. V druhej časti Marek píše o dejinách kvír ľudí na našom území, počnúc prvou republikou až po porevolučné obdobie, ktoré na mňa paradoxne aj napriek veľkej neonacistickej základni pôsobilo akosi optimisticky. Vznik kvír komunít a spolkov po rokoch kriminalizácie a vytláčania na okraj spoločnosti pôsobilo nádejne. V tretej časti však čítame o dopadoch samotného teroristického útoku, a hoci verejnosť vyjadrila zrejme najväčšiu vlnu solidarity ku kvír ľuďom, akú sme na Slovensku zažili, bola okamžite vyvážená nenávistnými statusmi a ďalšími fyzickými útokmi na LGBTI+ menšinu.
Potrebná kniha, ktorá by sa mala dostať čo najžiršiemu spektru čitateľov, aby sme všetci mali možnosť pochopiť, že škatuľkovanie a démonizovanie príslušníkov LGBTI menšiny nie je na mieste. Vrelo odporúčam.
Dej tvorí útržkovité rozprávanie Joely, ženy, ktorá sama seba definuje jediným slovom - matka. Matka najúžasnejšej dcéry na svete. Lebo presne taká materinská láska (väčšinou) je. Je idealizujúca, bezhraničná a navždy. Hoci dnešný vzťah Joely s jej dcérou by sa dal charakterizovať ako nijaký, prípadne veľmi vlažný. Čitateľ postupne zisťuje, čo sa v tomto naoko ideálnom vzťahu matky a dcéry pokazilo. Táto psychologická spoveď prezentuje emócie a udalosti len z jednej strany, a tak pozorovateľovi ponúka priestor zamyslieť sa nad maličkými rozdielmi medzi ochranárstvom a manipuláciou. A premyslieť si, kde sú hranice vo vzťahoch k vlastným rodičom (a deťom).
V tomto bode musím povedať, že izraelská autorka Hila Blum píše bravúrne, pretože “napätie” na mňa fungovalo výborne. Neviete čo sa stalo, viete len, že niečo nie je v poriadku. Joela vám (pravdepodobne) lezie na nervy, ale aj tak chcete vedieť, čo sa stalo… Osobne by som román nazvala Ako milovať svoju matku, lebo Joela mala jasno v tom ako milovať svoju dcéru, hoci občas zabúdala, že ju môže týmto silným citom zadusiť. Každopádne veľmi dobré čítanie. Dajte si ju, aj ako nerodičia, stojí za to.
Zrejme sa pravda o svete nedá pochopiť bez všetkej hrôzy a také sú aj tieto poviedky. Je v nich niečo o vojne, o bezvýchodiskových situáciách, o násilí, o smrti, o migrácii. Na druhej strane však poviedky majú svojský čierny humor a rozprávačsky štýl. Niektoré príbehy by sa dali charakterizovať ako magický, no možno radšej „absurdný“ realizmus. Zrejme Vám nemôžu sadnúť všetky, aj napriek tomu (alebo práve vďaka tomu) si myslím, že kniha ako súbor týchto rozmanitých príbehov môže sadnúť extrémne širokému spektru čitateľov. A hoci osobne nie som človek, ktorý v knihách vyhľadáva humor (ani ten čierny, či absurdný), pri niektorých pasážach som sa trpko pousmiala nad smutnou realitou...
„Všetky tie preklady kníh o parapsychológii, ktoré sa v našej krajine z ničoho nič objavili v osemdesiatych rokoch, údajne vydali so súhlasom prezidenta. Ten vraj kdesi počul, že rozvinuté krajiny vyvíjajú telepatické postupy, ktoré sa dajú využiť pri špionáži. Prezident si určite myslel, že veda a čary sú jedno a to isté, hoci na odhaľovanie tajomstiev využívajú odlišné metódy.“
Tento rok som sa zúčastnila na debate s irackým spisovateľom a režisérom Hassanom Blásim a musím povedať, že na mňa pôsobil ako veľmi vyrovnaný a optimistický človek, ktorý to podľa všetkého v živote nemal najjednoduchšie. Keďže opustil svoju krajinu z politických dôvodov a momentálne žije vo Fínsku. Kniha Iracký mesiáš vyhrala v roku 2014 ocenenie Independent Foreign Fiction Prize, čím získala rovno dve prvenstvá prvá ocenená zbierka poviedok a prvý arabsky píšuci laureát.
Osobne sa mi najviac páčili poviedky Iracký mesiáš, Krížovky a Sarsárin strom. Niektoré poviedky ma veľmi neoslovili a preto dávam 3.5 hviezdy.
Rozprávačkou tohto melancholicko-magického príbehu je Mária, mladá učiteľka, ktorá prichádza do malej dedinky Capileira v Sierre Nevade. V dedinke spoznáva Elsu a pomaly odkrýva jej zničujúci príbeh lásky. Elsa je platonicky zamilovaná do muža menom Agustín Valdés, a hoci ho videla iba jediný raz, jej láska k nemu je silná a deštruktívna.
Surreálnosť príbehu balansujúceho medzi realitou a magickosťou je podčiarknutá nehostinným prostredím pohoria Sierry Nevady a poverčivosťou jej obyvateľov.
„Tu, v týchto horách je smrť posvätná. Vždy má nejakú tvár, nejaké meno, či príbeh... A na hlasy mŕtvych sa nikdy nezabúda. Nikdy sa načisto nevytratia. V tomto kraji ľudia považujú duchov za Boha alebo svätých. Ľudia sa k nim modlia, aby chránili živých a veria, že robia zázraky.“
Hoci si mnohí myslia, že román je primárne o láske hraničiacej s posadnutosťou, ja si myslím, že román je najmä o krehkosti osamelej ľudskej duše, ktorá si stavia vzdušné zámky. Španielska autorka Adelaida García Morales svojským lyrickým rozprávaním vykreslila dokonalú melancholickú atmosféru popretkávanú najrôznejšou symbolikou. Mlčanie sirén je preto vskutku zaujímavé a jedinečné čítanie, ktoré vrelo odporúčam.
