Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Bola som až prekvapená, ako ľahko sa mi kniha čítala. A popritom výstižne vysvetľovala, ako to funguje v hlave a v živote človeka (lebo aj dieťa je človek) s ADHD. Dosť veľa som z tejto knihy pochopila (hoci som sa už pred tým o tuto tému zaujímala).
Oceňujem tiež jazykovú stránku - štylistiku, (preklad?), korektúru. Napriek mnohým "slobodným" slovám sa mi text čítal plynule a nič ma nerušilo. Hádam len sem tam sadzba, keď sa v niektorých riadkoch už pomedzi slová nezmestili medzery. Ale také riadky sú v celej knihe asi štyri. A možno by som trošičku ubrala z narážok na knihy/ filmy/ seriály... ale to už je vec vkusu. Väčšinou mi prišli osviežujúce a výstižné.
Samozrejme nesúhlasím so všetkými autorovými radami a názormi, ale on sa ani neštylizuje do role vševediaceho odborníka, ktorého musíme vo všetkom poslúchnuť. A prvá polovica, kde vysvetľuje ako to ADHDíci majú, mi dala veľmi veľa.
Knihu Vyvolený národ, ktorú napísal Robert Whitlow som čítala ako relax po práci v stresujúcich dňoch. A priniesla mi presne to, čo som potrebovala. Veľmi pokojne a nenásilne ma vtiahla do deja, takže stránky mi ubiehali bez námahy a vonkajšej snahy o sústredenie. Veľké úsilie som nemusela vynakladať ani na zorientovanie sa v postavách, stihla som si každého z nich predstaviť a dokonca si zapamätať ich mená (aspoň natoľko, aby som hneď vedela o kom je reč, keď ho autor v knihe spomenul). Pri čítaní som našla potrebný odpočinok a uvoľnenie, ale aj hodnotne strávený čas, a viaceré impulzy pre môj (duchovný) život.
Už dlho som rozmýšľala, či by som chcela skúsiť maľovanky pre dospelých. Je to vcelku móda a zdalo sa mi, že už každý okolo mňa "relaxuje" ich vymaľovávaním. Ale nevedela som nájsť motív, pri ktorom by som chcela tráviť toľko času.
Až som natrafila na tento zošit Pri tichých vodách - vymaľujme si žalmy. A povedala som si - to je ono. Budem vymaľovávať a pri tom meditovať o myšlienkach, ktoré sú mi drahé. "Modlitba ceruzkami". :)
Páči sa mi spôsob autorovho vyjadrovania i myšlienky, ktoré sa snaží sprostredkovať. Sú to vlastne jednoduché pozorovania sveta zo stoličky za volantom trolejbusu. Sveta, v ktorom sa stále niečo deje. A je len na nás, akou optikou budeme vnímať svet a ľudí v ňom, ich správanie a všetko, čo prežívajú, čo robia a čo sa im deje...
Optika Tomáša Komrsku sa mi páči. Väčšinou. "Si myslím." :)
Druhý diel je navyše okorenený vtipnými ilustráciami Jána Heraleckého.
Páči sa mi spôsob autorovho vyjadrovania i myšlienky, ktoré sa snaží sprostredkovať. Sú to vlastne jednoduché pozorovania sveta zo stoličky za volantom trolejbusu. Sveta, v ktorom sa stále niečo deje. A je len na nás, akou optikou budeme vnímať svet a ľudí v ňom, ich správanie a všetko, čo prežívajú, čo robia a čo sa im deje...
Optika Tomáša Komrsku sa mi páči. Väčšinou. "Si myslím." :)
Návrat staršieho brata podáva zaujímavý pohľad na známe podobenstvo o márnotratnom synovi. Sme zvyknutí na výklad tohto podobenstva o Božom milosrdenstve, či o možnosti pre každého, aj najväčšieho hriešnika vrátiť sa "do lona cirkvi". Počúvame o Otcovi, ktorý trpezlivo (a nedočkavo) čaká na obrátenie hriešnika, alebo o radosti, "ktorá bude v nebi", keď sa to stane. No táto kniha sa venuje predovšetkým staršiemu bratovi, ktorý je (prekvapivo!) v nás všetkých. Všetci sa niekedy nachádzame v roli staršieho brata. Aj tí, čo nevyrastali v lone cirkvi od malička, alebo kedysi "ťažko" hrešili. Nie je dôležité, či sme našli Boha len nedávno, alebo sa usilujeme o život bez hriechu už dlho. "Starší brat" číha v každom z nás.
Kniha postupne odhaľuje, kedy sa v nás prejavuje tento "starší brat", ktorý "najlepšie vie", čo by mal ten druhý robiť... ktorý má presné predstavy, čo je správne... ktorý "nikdy neprestúpi otcove slovo"... ktorý necíti radosť v spoločenstve bratov a pod. A pomáha nám nájsť cestu na hostinu.
Autor nám ukazuje, kedy máme sklon odsudzovať brata... alebo svojich rodičov, sestru, manželku/manžela, suseda...
- Môžeme vidieť situácie, keď sme sústredení na formu - na skutky, ktoré sú "správne" ("Nikdy som neprestúpil tvoje príkazy") a pritom zanedbávame vzťah.
- Môžeme zistiť, že niekedy žijeme v legalizme (konať tie správne skutky aby som si zaslúžil spásu) a ani si to neuvedomujeme.
- Učíme sa priznať si chybu a vyznať svoju slabosť aj pred ľuďmi, na ktorých nám záleží.
- Môžeme odhaliť situácie, keď hodnotíme správanie brata (kohokoľvek) bez toho, aby sme poznali Boží zámer s ním a možno aj s tou situáciou ktorú práve odsudzujeme.
- Môžeme spoznať, že niekedy si viac ubližujeme sami svojim postojom k druhému človeku alebo k jeho skutkom (posudzovaním), než nám ubližuje on - ako sme si to vždy mysleli.
- Že niekedy dlhodobo hlboko klameme sami seba a potom nám bolestne chýba vzťah, ktorý nám ten druhý možno aj ponúka, ale my nie sme schopní vidieť to.
- Pretože "skutočná sloboda často prichádza iba cez odpustenie a pokánie."
Skrátka kniha Návrat staršieho brata ponúka veľa zaujímavých myšlienok, ktoré naozaj stojí za to uviesť do svojho života. Ale trošku mi prekážal ten "americký" rozvláčny štýl. Keď jednu myšlienku autor opisoval toľkými slovami, až som strácala niť a chuť čítať aj nabudúce. Áno, vždy znova a a znova som si pri čítaní hovorila, že knihu stojí za to čítať a poučiť sa z nej. Vždy znovu som pri čítaní v duchu prikyvovala a zaumienila si, že "na toto nesmiem zabudnúť". Ale vždy znova som po odložení knihy takmer zabúdala, o čom som už čítala a prečo by som mala po tejto knihe siahnuť aj dnes.
Túto knihu som prečítala už dosť dávno. Číta sa dosť ľahko. Vždy, keď som sa do nej pustila, hneď som prečítala niekoľko kapitol. A potom som ju zase na nejaký čas odložila. Nie je to kniha, ktorá by vás sama o sebe nútila prečítať ju jedným dychom od začiatku do konca a potom niekomu prerozprávať obsah. Aspoň ja som nepociťovala tú nedočkavosť, kedy znovu budem môcť po nej siahnuť a čítať ďalej. Ale keď som ju už mala v ruke, zase sa mi nechcelo odložiť ju. Je písaná veľmi ľahkým štýlom, písali ju dvaja teenageri pre iných teenagerov. Niekedy sa mi stávalo, že ak som začala čítať večer, vynorila som sa z nej až niekedy po polnoci, keď už bol viac ako najvyšší čas ísť spať.
Dozvedela som sa z nej veľa zaujímavých tipov, ako urobiť svoj život užitočnejším a zmysluplnejším tu a teraz - kde sa práve nachádzam. I keď priznávam, že nie všetky viem aplikovať na tú svoju situáciu. Ale poučiť sa a inšpirovať sa dalo vždy.
Na rozdiel od prvej časti (Robiť ťažké veci), ktorá sa venovala predovšetkým vysvetleniu o čo autorom ide a motivácii, prečo chceme robiť "ťažké veci", jej pokračovanie sa zaoberá praktickými radami ako uchopiť jednotlivé fázy svojej činnosti. Od motivácie a prvotného nápadu, cez spôsoby ako a s kým svoju aktivitu zorganizovať, fázy prvotnej eufórie i následného znechutenia, až po spracovanie prípadného "veľkého úspechu", alebo naopak kritiky nášho projektu. Tiež sa venuje otázke, čo robiť po zavŕšení toho, na čo sme sa podujali. Máme právo "odpočívať na vavrínoch", alebo sa treba hneď pustiť do ďalšieho projektu?...
Autori samozrejme nezabúdajú ani na "vedľajšie účinky" nášho snaženia, vplyv na náš "normálny život" a vzťahy v ktorých žijeme, alebo ťažkosti pri rozhodovaní, čo a kedy od nás Boh chce. "Mám všetko nechať tak a pustiť sa do práce na projekte o ktorom sa mi prisnilo? Alebo mám najskôr dokončiť školu a na "fantastické plány" zabudnúť? Môžem medzitým robiť niečo užitočné ako prípravu na svoje "veľké dielo"? Podľa čoho sa rozhodovať čo je správne, kedy poslúchnuť, kedy ísť proti prúdu...?" To sú často ťažké otázky, na ktoré ťažko hľadáme odpoveď. Alex a Brett Harrisovci radia vo svojej knihe vždy zodpovedný prístup. Nemusíme za sebou páliť mosty, ale nemáme ani opúšťať svoje sny a plány. Môžeme sa už počas školských rokov zodpovedne pripravovať a smelo sa pustiť do projektov, ktoré by sme mohli zvládnuť. Dokonca aj vtedy, keď nám okolie neverí, že to zvládneme. Ale nesmieme pritom opúšťať povinnosti, ktoré máme. Študenti a neplnoletí sú povinní študovať a rešpektovať názory rodičov. A my starší, tiež už vieme, akých povinností sa nesmieme vzdať - máme zodpovednosť za svoje deti, sľúbili sme vernosť svojmu manželovi/manželke a pod. Aj keby sme cítili volanie urobiť niečo veľké, nesmieme opustiť tých, ktorí sú nám zverení. Ale zároveň nie je dobré toto volanie udúšať. Skôr by sme mali vždy hľadať cestu ako ho naplniť a pritom nezradiť svoje povolanie, ktoré už máme.
Neviem, či som sa vyjadrila dosť presne. Lovila som spomienky z pamäte pretože knihu som dočítala už pred niekoľkými mesiacmi. Ale takýto dojem na mne zanechala do dnešných dní.
