Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Cez rozprávky a poviedky som sa ako osem ročná dostala do sveta Harryho Pottera a odvtedy som vášnivou knihomoľkou, ktorá má stále v ruke alebo aspoň po ruke knihu. Mám rada hlavne beletriu, príbehy zo života, reportáže, životopisy a občas sa ešte nechám zlákať aj fantasy literatúrou. Mojím obľúbeným sú talianski autori, ku ktorým so sa dostala cez vydavateľstvo Inaque. Mám rada knihy, ktoré sa ma tak chytia za srdce, že si pri čítaní robím poznámky. Ak mám chuť na oddychovú literatúru siaham po detektívkach.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Neapolskú ságu som čítala pred šiestimi rokmi a vďaka nej som sa zamilovala do talianskych autorov, vydavateľstva Inaqua a hlavne do Eleny Ferrante. Je to vynikajúca autorka, už roky moja najobľúbenejšia. Píše zo života, ale tak reálne zo života, priamo, miestami až surovo a to je na tom to najviac fascinujúce. Nedá sa to opísať, proste toto si musíte prečítať. :-) No a ako ozajstný fanúšik Neapolskej ságy, som potrebovala nové vydanie, ktoré je do-ko-na-lé! Odporúčam!
Číst víc
Kvety pre Algernona je moja nová citová záležitosť. Kam pôjdem, tam budem o nej hovoriť, pretože by si ju mal každý aspoň raz prečítať.
Krásna a citlivá kniha, ktorá má okrem krásneho posolstva a myšlienok na zamyslenie, na každej strane zrkadlo, do ktorého sa je ťažké pozrieť, ak ste čo i len raz súdili alebo sa posmievali niekomu ako je Charlie.
Prinútila som sa dať šancu tejto knihe, že čo keď si poviem “ok, nebolo to tak zlé”. Nestalo sa.
Možno to vyznie trápne a neprofesionálne, ale pozastavila som sa už pri strašne patetickom venovaní autorky. Knihu venovala Bohu. Knihu o sériových vrahoch. OK. Došlo mi, že je silne veriaca a akceptovala som to. Ozaj ma začalo iritovať však to, keď autorka strašne tlačila na pílu a počas celej knihy vnucovala tému láska k Bohu a viera. Aj v poďakovaní. Ale Boh podľa jej slov miluje každého bezvýhradne, takže môžem napísať, čo mám na srdci. #zhorimvpekle
Ďalšia vec, taká trochu mimo obsahu, ale aj k tomu sa dostanem. Zdrobneniny. Neznášam ich. A tu ich bolo toľko na jednej strane, že som skoro hodila šabľu. Potom ďalších 50 strán žiadna, ale už ma úplne prešla chuť. “…udieral ostrý novembrový vetrík…” Fakt? Alebo “bytík, ňufáčik, panička, kocúrik, nosík, tmavé studničky, hranolčeky, škatuľka, braček, sestrička”? #omg
A celkovo to bolo také naivné. Agenti FBI sa toľko “chichotali” ako som sa ja rozčuľovala, čiže celú knihu. #seriously ?
Nechápem, kde som nabrala silu pokračovať v čítaní, keď hlavnej postave tretí krát “vypadali z drdola pramienky gaštanovohnedých vlasov, ktoré jej lemovali tvár” a došlo mi, že autorka do toho bude pchať aj love story. #pleaseno
Celé zle. Proste nemám zďaleka toľko času čítať ako by som chcela, a toto bol veľký prešľap. Možno som príliš kritická a možno som naozaj vyrástla z toho, aby som čítala priemerné knihy.
Prečo som to teda predsa dočítala? Aby som samú seba utvrdila v tom, že po toľkých rokoch mám nos na knihy, a že keď mi intuícia našepkáva po 10 stranách, že to bude zlé, tak to nemám čítať ďalej. #imsorryimnotsorry
Jediné, čo môžem oceniť, aby som zas nebola úplna mrcha, je nápad, že vyšetrovateľkou je dcéra sériového vraha. To ma na začiatku zaujalo.
0/5
Úprimne. Neviem, čo si mám myslieť o tejto knihe. Rozmýšľam nad ňou tretí deň a prišla som len na to, že rozhovor s autorkou na DenníkN ma zasiahol emocionálne viac ako kniha.
Nevadila mi štylistika ani prázdne strany. Viem, čítať medzi riadkami aj medzi prázdnymi stranami.
Ale u mňa akosi neprišlo to absolútne vydesenie a znechutenie. Je pravda, že knihu mám doma vyše roka a toľko som sa na ňu odhodlávala, že som sa možno obrnila…ale skôr mám pocit, že mi ten pocit jednoducho neprešiel lebo nemal ako. Tým však ale netvrdím, že sa mi trávila ľahko!
V každom prípade dúfam, že sa autorke podarilo vypísať z tých najhorších spomienok, a verím tomu, že sa aj vďaka hypu okolo Anasoft litera a Cene René, upozornilo ešte viac na tému, pred ktorou je dôležité nezatvárať oči. Za mňa 2,5*.
Prečítaná na dva razy. Takto si predstavujem ja knihu, ktorá sa nedá položiť. V totálnom strese som bola a nutne som ju potrebovala čím skôr dočítať a v kľude sa nadýchnuť. Buď bola naozaj veľmi dobrá alebo ja nemám až tak dobre vycibrený vkus pre tento žáner.
Za mňa však rozhodne odporúčam!
Asi nikto, kto aspoň trochu sleduje dianie knižného sveta, neprehliadol knihu Normálni ľudia. Prvých 20 strán som rozdýchavala, že nie je vyznačená priama reč, a že to, či si to postava myslí alebo hovorí, a že ktorá, zistím až po tom, ako dva krát prečítam tú istú vetu. Vadilo mi to počas celej doby čítania.
Čo sa týka samotného príbehu, číta sa rýchlo a plynulo, zo začiatku som vôbec nemusela nad ním premýšľať. V tejto fáze som pokladala knihu za fajn oddychovku.
Postupne sa začali vynárať rôzne súvislosti a vysvetľovali mnohé skutky po psychologickej stránke. Ak nechcem nič prezradiť z deja, dodám len toľko, že tu som si začala uvedomovať, že je to ozaj dobrá kniha! .
Nesúhlasím s tým, že je väčší hype okolo knihy akoby mal byť. Iba skôr zle zacielený. Ak niekto nechce ani trochu rozmýšľať nad príbehom a konaním postáv, pre toho čitateľa to bude niečo ako youg adult love story. Má to od toho ďaleko, naozaj. A že autorka je mladá žabka a dala toto, klobúk dolu.
Autobiografie a biografie nie su mojim oblubenym zanrom, napriek tomu som velmi rada, ze som si precitala túto knihu. Nesledujem podrobne americku politiku ani bulvar, a preto som nemala ziaden nazor na Michelle. Nevedela som, ze studovala na Princetone, ani ze mala obrovske faux pas s kralovnou, ktoru objala.
Presne chapem, preco napisala knihu. Aby obhajila seba samu. Ako zenu, matku, Afroamericanku, manzelku prezidenta, prvu damu.
Viaceri ju pokladaju / pokladali iba za prvu damu, ktora ma reprezentativnu ulohu na charitativnych akciach. A to absolutne nie je pravda. Karieru mala nasliapnutu skor ako stretla Baracka a je rovnako uspesna ako jej manzel.
Velmi scitany stryko ma upozornil na nebezpecenstvo, ze citanie autobiografie v nas moze vyvolat falosny pocit “dokonalosti” autora. Snazila som sa preto vsetko brat s rezervou, ale neodolala som pocitu ju obdivovat. Je to silna, inspirativna a velmi empaticka zena. Do tejto knihy dala vela subjektivnych myslienok, velky kusok zo seba.
Kniha je rozdelena na tri casti. V prvej opisuje detstvo, ako a kde vyrastala, studium, prvu pracu, ako stretla Baracka. V druhej casti sa venuje tomu ako sa hladali v zivote, ako pracovali na svojej kariere, zakladali rodinu, prvym predvolebnym kampaniam, uspechom i neuspechom. V tretej casti opisuje posobenie Obamu ako prezidenta a zivot v Bielom dome. (Mna bavila najviac tato cast. )
Nechcem spoilerovat, ale naozaj toho Michelle dokazala vela aj mimo doby, ked mala uz na to viac priestoru vdaka tomu, ze bola znama a jej manzel mal vplyv.
Kniha bola pisana osobne a zaroven lahko, velmi dobre sa citala. Aj ked som obcas mala pocit, ze by mohla o cosi kratsia.
Som z tohto príbehu mierne zmätená.
Miestami som mala pocit, že Vanessa zneužívaná chcela byť, miestami som ju ľutovala ako obeť sexuálneho a hlavne psychického zneužívania.
Môže niekto tak strašne túžiť po pozornosti aby veril tomu, že je to láska? Ak áno, nie sú na vine aj rodičia? Či už kvôli nedostatku pozornosti a komunikácie, alebo benevoletnej výchove? Vanessa nebola žiadne neviniatko, verím však, že časom bola skutočná obeť, ktorá ani v dospelosti nevedela prijať fakt, že to nebol “príbeh lásky” a nedokázala sa odpútať a prekonať to.
Vinníka by som nevedela určiť iba jedného. Okrem zvrhlého učiteľa pochybili rovnako Vanessa, rodičia, spolužiaci aj škola.
Napriek ťažkej téme zneužívania sa čítala prekvapivo ľahko. Asi raz som musela na minútu prestať čítať a rozdýchať nechutnú scénku.
Odporúčam prečítať si ju. Každému okrem mojej mamky, ktorej som na rovinu povedala, že je to škaredo zvrhlá kniha, ktorú ona, napriek tomu, že už má dve dospelé dcéry, nepotrebuje čítať. Súhlasila.
Čo ma úprimne prekvapilo, že autorka písala knihu 18 rokov. Až tak dobrá tá kniha nebola. Za mňa 7/10.
Neda sa slovami uplne jednoznacne vyjadrit preco je kniha Požierači neba dokonala. Melancholicka, plna nesympatickych postav, riesi vela a tazkych tem, ale vobec nie povrchne. Mam chut ju zacat citat hned teraz este raz.
Uz sa opakujem, ale “Italové to sakra umi”. A Paolo Giordano obzvlast. Este by som dodala, ze ja som pozieracov vobec neporovnavala s Osamelosť prvočísel. Okrem celkoveho vibe-u knihy som nespozorovala ziadnu podobnost. Neviem sa, a ani sa nechcem rozhodovat, ktora je lepsia.
Začínalo to ako príjemné klábosenie a plynule to prechádzalo k témam o komplikovaných dysfunkčných vzťahoch, detstve, polyamorii, sebapoznávaní, sebaklame až po intelektuálne politické témy a rozhovory o umení a literatúre.
Bolo to veľmi príjemne oddychové, ale zároveň nie plytké čítanie.
Ja som rozhodne #teamsally . Páči sa mi autorkin štýl písania a dokonca som si už zvykla aj na nevyznačenú priamu reč.
