Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Román Živý bič od Mila Urbana som čítala pred mesiacom no ešte stále si tú knihu z času na čas vezmem z police a prečítam si najobľúbenejšie vety, ktoré som podčiarkla. Najúžasnejšie postavy boli pre mňa Ilčíčka a dekan Mrva. Dve postavy, ktoré na diania vo svete okolo nich reagujú dosť odlišne. Ilčíčka je strašne silná ženská postava, samozrejme jej príbeh musí skončiť tragicky. Hoci jej pán dekan rozumie, pokúša sa ju presvedčiť, aby sa zmierila so svojim osudom a aj keď sa to jej nepodarí, Mrva ju neodsudzuje a hlavne nie takým spôsobom, ako druhý predstaviteľ cirkvi v románe, kaplán Létay (ktorý je pre mňa tá najprotivnejšia postava - s ním som vôbec nijaký súcit nemala). Túto knihu som v škole neprečítala, hoci to bolo samozrejme povinné čítanie, ale som strašne rada, že som ju našla v babičkinej knižnici. Úžasné čítanie, nadčasová klasika
“Sedeli sme v obývačke, boli sme sýti a šťastní. Zrazu som pocítil odovzdanú láskavosť a v tom krátkom záblesku nebola vo mne ani štipka úzkosti či ťaživej oklieštenosti. [...] Predstavujem si tieto okamihy ako úlomky či čriepky rozptýlené pozdĺž života. Keby ich človek mohol zozbierať a prepojiť, získal by dokonalú hodinu alebo dokonca aj dokonalý deň. V tú hodinu či deň by sa podľa mňa človek priblížil tajomstvu ľudského bytia. Akoby zazrel záblesk z nebies.”
Úžasný príbeh jedného úžasného človeka! O autizme, o rodine, o živote, o láske, o matematike, o jazykoch a o tolerancii k odlišnosti. 5/5
Moja prvá Ferrante - a nie posledná. Nenachádzam slov! Ferrante je geniálna spisovateľka, neviem sa dočkať dalších príbehov! V recenziách som čítala, že sága je lepšia, takže som strašne zvedavá, lebo mne sa strašne páčila aj táto kniha 5/5 za mňa, hoci každá postava mi bola nesympatická
Najkratšia ale zato najnáročnejšia kniha tohto roka. Typické hrabalovské nekonečné vety, ktoré milujem, ale najzložitejšia hrabalovka ever. Stálo to však za to, ako vždy. Hrabal je Hrabal a Hrabal je láska.
“Napsal jsem nevím kolik - patnáct set, dva tisíce básní, to je jedno, ale jednu považuju za svou nejlepší. Taky když mě oslovili z toho klubu poezie, co vyvěšuje básně do pražského metra, s tím, kterou báseň bych jim doporučil, byla to ta, o které chci mluvit - Jestli mě necháš umřít dřív. Byl bych šťastnej, aby třeba za dvě stě let po tom, co umřu, se tahle báseň někde zachovala v čítankách nebo tak. Nic lepšího už nikdy nenapíšu."...
Jestli mě necháš umřít dřív,
polož mne k tomu dovnitř osení,
nad kterým slunce stojí v zenitu.
A komín staré cihelny
prosímtě vedle postav mi,
aby stín v horku na mně pad.
A čápi na tom komínu
aby klapali zobáky.
A někdo kdo by kolem šel
letmým pohlazením se dotk
okraje toho osení.
Nečítam rada životopisy ale táto kniha mi zmenila názor na tento žáner! Úplne fantasticky napísaná. Mal by si ju prečítať naozaj každý, kto si ešte stále myslí, že komunizmus nebol taký strašný. A samozrejme, ak milujete Jirousovu poéziu tak ako ja, je to pre vás povinná literatúra.
Za mňa jednoznačne 5/5
Na Vianoce som dostala Neapolskú ságu a hrozne som sa na ňu tešila. Január bol teda pre mňa poznačený týmto príbehom. Nejdem rozoberať dej, je o ňom napísané už dosť. Ale. Ferrante je naozaj geniálna. Čítala som predtým od nej len román - Klamársky život dospelých - aj tam ma ohromilo, ako táto tajuplná spisovateľka dokáže úprimne písať. O všetkom. Bez okolkov, bez ostychu napísať len číru pravdu. Magda Szabó raz napísala svoj názor na to, akou má byť literatúra pre ňu - nech nie je svetlomodrá, ale čierna, ako zaschnutá krv. Pravdivá. Presne takou je literatúra, ktorú píše Ferrante.
Za mňa zase 5/5
Ja toho Vincenta chápem. Mám tiež vlastný vymyslený svet, kam chodím, keď mám plné zuby reality, kde je všetko možné, Váh vyzerá ako Hudson a v Trenčíne jazdí metro pod mrakodrapmi. Alebo nejak podobne. Potom sa mi tiež občas stáva, že už neviem, čo sa naozaj stalo a čo je len súčasťou mojej fantázie. Ako aj pri tejto knihe. Ale veď tá realita sa asi preceňuje.
Zbožňovala som túto knihu!
A tie ilustrácie! V knihe nájdete aj prácu ilustrátorky Anna Cima, ktorá je naozaj úžasná.
Lukáš Cabala je mladý spisovateľ, ktorý sa narodil v Trenčíne a táto kniha je jeho knižný debut. Teším sa na ďalšie jeho príbehy.
5/5 pre mňa
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Oliver Sacks
Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom
Táto recenzia bude plná superlatív!
Kniha sa zaoberá témou, ktorá ma odjakživa najviac zaujíma: ako funguje ľudský mozog, naša myseľ a ako je to možné, že to čo sa okolo nás deje vnímame všetci celkom odlišne. Názov my pripomenul jednu epizódu zo seriálu Ally McBealová - približne pred 10 rokmi som do tohto seriálu bola blázon. Videla som ho asi tisíckrát a to v každom jazyku. Keď som po prvý krát uvidela túto knihu, spomenula som si, že v jednej epizóde, ktorá sa volala Kopanec do hlavy, Richard Fish dostane svoj prvý prípad vraždy, kde má obhájiť muža, ktorý je obvinený, že zabil svoju manželku a to tak, že ju kopol do hlavy, kým ležala na pláži, pretože si ju údajne mýlil s futbalovou loptou. Po prečítaní prvej kapitoly som si túto epizódu pozrela. Obžalovanému sa často stáva, že si mýli ľudí s neživotnými predmetmi. Obhajoba pozve neuropsychológa na pojednávanie, ktorý cituje práve Sacksov článok o mužovi, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, aby potvrdil, že takáto choroba naozaj existuje, hoci šanca človeka dostať túto chorobu je jedna k miliónu. Nakoniec Fish vyhrá, ale divák má z toho celého pocit, že nikto veľmi tomu chalanovi neveril. Veď je to naozaj neuveriteľné. Viete si predstaviť, že keď sa pacient doktor P. prechádzal po meste, poklepkával po hlave hydranty, mysliac, že sú to deti? A pritom bol úžasný profesor s mimoriadnou vysokou inteligenciou a výborným hudobným sluchom. Ale keby ste ho stretli na ulici, na prvý pohľad by ste si určite mysleli, že je to blázon, šialený, možno aj nebezpečný. Ale nebol. Mal len nádor v zrakovom centre mozgu, ktorý sa nedal odstrániť.
Ďalšia pacientka stratila z jedného dňa na druhý pojem o tele a nevedela sa hýbať. Ajkeď fyzicky jej nič nebolo. Alebo pacientka, ktorá zrazu počula hrať v hlave írske pesničky z detstva, a tvrdila, že na texty úplne zabudla a teraz ich zrazu počula presne v hlave. Takýchto zvláštnych prípadov je v knihe 28. Všetky totálne absurdné a predsa pravdivé. Niektoré sú komické ale vidíme v nich zároveň aj tú tragédiu, že tieto choroby obrátili život týchto ľudí naruby (hoci niektorí z nich tvrdili, že choroba im vlastne vrátila život a prinášala dokonca aj radosť, čo je podľa mňa tiež zarážajúce).
Neuveriteľné, ako jedna malá zmena v bunkách mozgu dokáže vyvolať takéto čudné prípady. Tiež, že akou dlhou cestou sme prešli od čias keď sa človeku po prvý krát podarilo založiť oheň. Cestujeme do vesmíru, máme vyvinutú technológiu, vedeli by sme klónovať ľudí, keby sme nemali etické zábrany ... všetko je možné. Ale ešte stále presne nechápeme, čo sa v našich hlavách deje. Ani najúžasnejší neurológovia, ako Oliver Sacks.
Páči sa mi, ako dobre pozná diela všetkých neurológov a vedcov ale nielen to. Sacks má takisto prehľad o beletrii. Často spomína Rilkeho, Dostojevského, Borgesa, H.G. Wellsa a dalších úžasných spisovateľov. Dáva do svojej práce aj svoju dušu.
5/5 Kniha roka pre mňa.
Čo napísať o tejto knihe? Čítala som na ňu aj veľmi negatívne recenzie. Musím priznať, že keď som ju dočítala, zatvorila som ju s tým, že to bol veľmi pekný príbeh. Ale tiež musím priznať, že niekde v polovici knihy som už bola strašne nahnevaná - trošku aj na charaktery, ale najmä na autora ... nie som veľmi na romantické príbehy ale aj bez toho by to všetko bolo priveľa. Vzťah Vincenta a Giulietty ma prinútil gúlať očami pri každej scéne. Takže celú tú ich milostnú zápletku som začala po čase ignorovať. Takto ma už ten príbeh začal baviť. Veľa vecí som sa dozvedela o Talianoch a o tom pri akých podmienkách sa dostali do Nemecka. Hoci som nikdy nežila v zahraničí, ako Maďarka žijúca na Slovensku mám o tom predstavu, aké je to nikde sa necítiť úplne doma. Zaujímavé bolo pre mňa ešte aj myšlienka o tom, ako rozhodnutia starej mamy ovplyvnili aj život jej syna a vnučky, niekedy aj bez toho, aby si to uvedomili.
Autor študoval filmovú vedu a je to aj vidieť - ako to prekladateľka (Paulína Čuhová) na konci knihy komentuje: “Daniel Speck ako scenárista presne vie, ako vystavať autentický príbeh a zachovať napätie, udržať tempo a docieliť to, aby sa čitatelia často cítili ako vo filme.”
