Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
V druhom pokračovaní série s prokurátorom Roccom Eberhardtom a súdnym lekárom Justusom Jarmerom si autorská dvojica vybrala naozaj ťažkú a znepokojivú tému, ktorá vychádza zo skutočných udalostí.
Hoci príbeh nemá také vražedné tempo a napätie, aké dokáže vytvoriť napríklad Steve Cavanagh, kniha sa mi páčila. Otvára totiž dvere do jednej z temných komnát modernej histórie, kde sa neetické experimenty na poli psychológie a sociológie podpísali na životoch tých najzraniteľnejších detí. Detí, ktoré berlínske úrady v minulosti vedome zverovali do starostlivosti pedofilných pestúnov.
Príbeh sa začína vo chvíli, keď sa dve obete takéhoto experimentu Timo Krampe a jeho priateľ Jörg rozhodnú prehovoriť a poskytnúť rozhovor investigatívnej novinárke. Skôr než však stihnú svoj príbeh zverejniť, udalosti naberú dramatický spád. Jörg zmizne a o niekoľko dní jeho telo vylovia z rieky. Netrvá dlho a niekto sa pokúsi aj o Timov život. Kto stojí za týmito udalosťami? A čo všetko je potrebné utajiť, aby pravda nikdy nevyšla najavo?
Všetko sa odohráva na pozadí vrcholiacej predvolebnej kampane, v ktorej jeden z favoritov na víťazstvo zrejme vie viac, než je ochotný priznať.
Začítať sa do príbehu pre mňa nebol problém. Právnické romány mám rada a ani tentoraz nesklamali. Dej plynie svižne, kapitoly sú krátke a vecné, autori nezaťažujú čitateľa zdĺhavými opismi ani zbytočnou vatou. To však má aj svoju odvrátenú stránku. Priestor na hlbšie vykreslenie postáv zostáva obmedzený, a tak som si k nim nedokázala vytvoriť silnejší vzťah. Podobne mi chýbalo aj výraznejšie napätie, ktoré by ma nútilo obracať stránky s rastúcou nedočkavosťou.
Čo vo mne naopak vyvolávalo silné emócie, boli samotné fakty, na ktorých je príbeh postavený. Čítanie o tom, ako úrady napriek opakovaným svedectvám poškodených zostávali hluché a slepé, vo mne vyvolávalo hnev aj bezmocnosť. A ešte viac ma zasiahlo vedomie, že po mnohých rokoch sa spravodlivosť pre mnohé obete stala nedosiahnuteľnou len preto, že právny systém pozná pojem premlčacia doba.
Napriek výhradám som v knihe našla presne to, čo som hľadala. Priniesla mi nové informácie o udalostiach, ktoré sa v 60. a 70. rokoch v Berlíne skutočne odohrávali. Všetky tie osudy, zlyhania systému a následné odhalenia boli jednoducho desivé. Takýto osud by som nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Každá ďalšia odhalená skutočnosť vo mne zanechávala pocit bezmocnosti, hnevu a smútku nad tým, ako hlboko dokáže zlyhať systém, ktorý má chrániť tých najzraniteľnejších.
„Nie vrah, nie vyšetrovanie a dokonca ani politické pozadie vo mne nezanechali najsilnejší dojem. Bola to predstava detí, ktoré mali byť chránené, no namiesto toho sa stali súčasťou experimentu. A vedomie, že nejde o autorskú fantáziu, ale o skutočné ľudské osudy. Práve to je na tejto knihe najdesivejšie.“
To, čo ma na knihe zaujalo najviac, nebol samotný prípad, ale postavy. Linda Castillo ich vykreslila tak presvedčivo, že som mala chuť zostať s nimi dlhšie aj po otočení poslednej stránky. Silnou stránkou knihy je aj samotné prostredie. Amišská komunita nepôsobí len ako kulisa, ale ako prirodzená súčasť príbehu. Tradície, pravidlá, viera, rodinné väzby aj spôsob života vytvárajú atmosféru, ktorá odlišuje túto sériu od mnohých iných detektívok. Linda Castillo píše priamočiaro a bez prikrášľovania. Nevyhýba sa násiliu, brutálnym vraždám ani opisom utrpenia, čo nemusí sadnúť každému čitateľovi. Mne osobne to neprekážalo, hoci musím priznať, že samotný dej na mňa miestami pôsobil trochu predvídateľne. Možno je to daň za množstvo kriminálnych románov, ktoré mám za sebou, pretože občas som mala pocit, že niektoré motívy či situácie som už v podobnej podobe stretla aj u iných autorov. Napriek tomu ma príbeh bavil od začiatku do konca. Pod vrstvou kriminálneho vyšetrovania sa ukrývajú témy dôvery, odpustenia, viery, rodiny, smútku, traumy, izolácie, zrady a hľadania vlastného miesta vo svete. Práve tie dodávajú príbehu hĺbku a robia z neho viac než len ďalšiu detektívku o sériovom vrahovi.
Slib mlčení je svižný, napínavý a atmosférický začiatok série, ktorý ma presvedčil pokračovať ďalej. A ak sú ďalšie prípady Kate Burkholderovej aspoň také dobré ako tento prvý, čaká ma ešte veľmi príjemných približne päťtisíc strán v Painters Mill.
Ideálne čítanie pre milovníkov rodinných tajomstiev, magických knižníc a všetkých, ktorí veria, že medzi stránkami sa môže skrývať niečo viac než len atrament.
Najväčšou prednosťou knihy je podľa mňa jej podmanivá atmosféra. Emma Törzs vytvorila originálny magický systém, ktorý pôsobí premyslene, jedinečne a zároveň znepokojivo. Magické knihy tu nevznikajú obyčajným písaním. Sú tvorené krvou Pisárov a niektoré z nich zostávajú hladné aj dlho po tom, čo je napísaná posledná veta.
Autorka nádherne vykresľuje životy svojich postáv, ich túžby, obavy aj vzťahy. Spočiatku je mágia plná úžasu a fascinácie, no s pribúdajúcimi rokmi zisťujú, že každé kúzlo má svoju cenu. To, čo kedysi vyzeralo ako dar, sa môže zmeniť na kliatbu. A práve tento kontrast medzi krásou a nebezpečenstvom robí príbeh takým pútavým.
Knižnica krvi a atramentu je mnohovrstevný román, v ktorom sa prelína mágia, riešenie záhad, odhaľovanie rodinných tajomstiev aj hľadanie vlastnej identity. Je to príbeh o dedičstve, ktoré si nevyberáme, o moci ukrytej v slovách a o tom, že niektoré tajomstvá dokážu prežiť celé generácie.
A keď som zatvorila poslednú stránku, zostala vo mne zvláštna myšlienka. Čo ak knihy naozaj majú vlastnú moc? Nie tú magickú, ktorá je napísaná krvou Pisárov, ale tú skutočnú meniť ľudí, ktorí ich čítajú.
Pretože niektoré príbehy sa po dočítaní nekončia. Len sa potichu usadia medzi našimi vlastnými spomienkami.
Niektoré prípady desia brutalitou. Iné tým, ako dlho dokázali zostať nevyriešené.
Případ zabijáka z Golden State je útla kniha, bez zbytočných odbočiek a bez snahy šokovať za každú cenu. Autor sa nespolieha na senzáciechtivosť skôr vecne a stručne sumarizuje takmer štyridsať rokov trvajúce vyšetrovanie prípadu, ktorý bol pre mňa úplne nový. A práve preto aj mimoriadne fascinujúci.
Príbeh sleduje Josepha DeAngela muža, ktorý v rokoch 1976 až 1986 terorizoval Kaliforniu. Stovky vlámaní, viac ako päťdesiat znásilnení a najmenej tucet vrážd. Roky práce policajtov, vyšetrovateľov a FBI neprinášali odpovede. Až v roku 2018 pokrok v analýze DNA konečne odhalil meno človeka, ktorý desaťročia unikal spravodlivosti.
Na celom prípade ma asi najviac fascinoval rozsah vyšetrovania množstvo zapojených ľudí, počet skutkov, nekonečné hodiny práce a slepé uličky. A potom ten moment, ktorý pri true crime býva azda najdesivejší keď si uvedomíte, že páchateľ nevyzeral ako monštrum. Bol nenápadný. Obyčajný. Človek, ktorého by ste na ulici bez váhania obišli.
A práve tu vo mne zostala otázka: Ako sa mu podarilo unikať tak dlho?
Kniha sa číta rýchlo, miestami až príliš. Ak nemáte radi zdĺhavé opisy a vyhovuje vám skôr stručné reportážne podanie, môže vám sadnúť výborne. Mne však pri čítaní chýbalo viac priestoru ísť pod povrch. Viac psychológie páchateľa. Viac pohľadu na jeho motiváciu. Viac toho prečo.
Vyrozprávanie prípadu na mňa pôsobilo trochu uponáhľane skôr ako veľmi dobre spracovaný dlhší článok než plnohodnotná true crime kniha. Nestihla som sa do prípadu ponoriť naplno a už som otáčala poslednú stranu.
A možno práve preto vo mne po dočítaní nezostal strach… ale skôr hlad po ďalších odpovediach.
Odporúčam? Áno najmä tým, ktorí chcú prípad spoznať stručne, bez zbytočných detailov a v rýchlom tempe. Ak však pri true crime hľadáte hlbšiu psychologickú sondu do mysle vraha a detailnejšie rozpitvanie prípadu, pravdepodobne vám bude rovnako ako mne niečo chýbať.
Stačí vám vedieť, čo urobil… alebo pri true crime potrebujete pochopiť aj prečo?
Na ďalšiu knihu od Kateřiny Surmanovej som sa veľmi tešila. A o to viac ma prekvapilo, ako ťažko sa mi čítala. Nie preto, že by bola zle napísaná práve naopak. Bola napísaná veľmi dobre. Možno až príliš dobre na to, aké témy otvára.
Príbeh sa sústreďuje na temné udalosti späté s históriou, starými krivdami a ranami, ktoré sa síce odohrali dávno, no nikdy sa celkom nezahojili. Dej je úzko prepojený s obcou Prameny, kedysi Sangerbergom miestom v pohraničí, cez ktoré kráčali dejiny a zanechali v ňom hlboké jazvy.
Je to rodinná sága o osudoch jednej vplyvnej rodiny, rozkročenej medzi Nemeckom, Rakúskom a Československom, od obdobia pred druhou svetovou vojnou až po súčasnosť. A práve toto obdobie je niečo, čomu sa v knihách aj filmoch zväčša vyhýbam.
Možno aj preto, že sa ma dotýka osobnejšie, než by som chcela. Moja stará mama často so smútkom v očiach spomínala, ako po vojne odsunuli jej rodinu aj mladšieho brata do Nemecka a ona tu zostala sama len preto, alebo vďaka tomu, že už bola vydatá za Čechoslováka. Znovu sa stretli až po desaťročiach, v deväťdesiatych rokoch. Možno aj preto sa mi pri čítaní niektoré stránky dostávali pod kožu až nepríjemne hlboko.
V centre príbehu stoja dve kľúčové postavy tej istej rodiny. Starý otec Adam, ktorý v úvode zomiera za nejasných okolností v Slavkovskom lese. Krátko pred smrťou sa vracia do rodných Sudet, do Pramenov, aby našiel odpovede a ochránil tajomstvo, ktoré si nesie naprieč nacizmom, povojnovým odsunom aj komunizmom. Po sebe zanechá len stopy záhadný zoznam mien, obraz bieleho jeleňa a množstvo nevypovedaného.
Jeho vnuk Tadeáš odmieta prijať oficiálne vysvetlenie dedovej smrti a vydáva sa po jeho stopách. Postupne rozpletá minulosť svojej rodiny a zároveň zisťuje, že nebezpečenstvo nepatrí len minulosti. Má tvár aj v prítomnosti a siaha bližšie, než čakal.
Kateřina Surmanová opäť čerpá zo skutočných udalostí a príbeh obohacuje metaforami, folklórom a mystickými prvkami, ktoré dokonale budujú tajuplnú, miestami až strašidelnú atmosféru. Postava Adama mi veľmi prirástla k srdcu svojou tvrdohlavosťou, vnútornou silou, ale najmä ľudskosťou. Ako sám o sebe opakovane hovorí: „Som človek.“ A počas celého príbehu to dokazoval. Veľmi sympatický mi bol aj Tadeáš.
Lenže dobrých ľudí je tu bolestivo málo.
Tých druhých chladných architektov krutosti, fanatikov hnaných ideológiou, mocou a bezohľadnosťou je v príbehu viac, než som dokázala uniesť. Ich činy zanechali v krajine aj v ľuďoch stopu, ktorá nezmizla ani po desaťročiach. Rodové kliatby, nevypovedaná vina, ticho a temnota, ktorá sa dedí z generácie na generáciu.
A práve tu som sa s knihou vnútorne bila.
Autorkin metaforický štýl mi tentoraz miestami nesadol tak prirodzene ako v jej predchádzajúcich knihách. Pri niektorých scénach ma z príbehu skôr vyťahoval, než by ma doň ponáral. Ako keby mi do pohára prosecca namiesto jahody niekto vložil kyslú uhorku. Obe veci mám rada… ale spolu mi jednoducho neladili.
A predsa… napriek tomu všetkému vo mne Prameny zostali.
Nie ako kniha, ktorú som si užila. Ale ako kniha, ktorá vo mne po dočítaní zanechala zvláštny nepokoj. Horkosť. Pachuť nevypovedaného. Ticho, ktoré neprichádza s pokojom, ale s otázkami.
Niektoré príbehy dočítam a zavriem.
A niektoré zavriem… ale ony vo mne zostanú ešte dlho otvorené.
V šiestom prípade Eddieho Flynna sa bývalý podvodník a dnes brilantný obhajca ocitá ďaleko od ulíc New Yorku na americkom juhu, v meste, kde spravodlivosť už dávno stratila svoju tvár.
Autor opäť servíruje napätie ostré ako britva a Eddie Flynn vstupuje do jedného zo svojich najnebezpečnejších prípadov.
Od Stevea Cavanagha som tentoraz nedostala nič menej, než som čakala a presne to je na tom skvelé. Už od prvých strán som v príbehu našla všetko, prečo túto sériu tak rada čítam: napätie, dynamiku, ostré dialógy, nečakané zvraty a Eddieho Flynna vo forme, v akej ho mám najradšej.
Krátke kapitoly rozprávané z pohľadu viacerých postáv mi dovolili sledovať príbeh z rôznych uhlov, vďaka čomu bol ešte intenzívnejší a vtiahol ma do deja okamžite. Tempo je svižné, neustále v pohybe, bez hluchých miest. Eddie má len sedem dní a ten tlak času je cítiť úplne všade. V každej kapitole, v každom rozhodnutí, v každom kroku. Dej sa takmer nezastaví a stále ma nútil čítať ďalej s pocitom ešte jednu kapitolu… a potom už naozaj končím.
Veľmi ma bavilo sledovať Eddieho a jeho tím v súdnej sieni. To, ako premyslene pracujú s detailmi, ako skladajú dôkazy jeden vedľa druhého a ako nenápadne nastavujú pasce obžalobe, bolo miestami až návykovo uspokojujúce. Presne tie chvíle, keď viem, že sú o dva kroky vpredu… len ešte netuším ako. A práve to robí Cavanagh tak dobre.
Eddie Flynn je pre mňa stále jeden z najcharizmatickejších fiktívnych právnikov súčasných thrillerov. Milujem jeho inteligenciu, drzý humor, schopnosť improvizovať pod tlakom aj tie jeho „grifterské“ triky z minulosti, ktoré robia súdne scény nepredvídateľnými a mimoriadne zábavnými.
Zároveň však na mňa táto časť pôsobila citeľne temnejšie a tiesnivo než niektoré predchádzajúce. Nosné témy sú mimoriadne silné trest smrti, rasizmus, korupcia, zneužívanie moci a systém, ktorý už dávno prestal slúžiť spravodlivosti. Nejedna postava je tu morálne skazená a z niektorých situácií mi bolo úprimne nepríjemne. Tento príbeh vo mne nezanechal len adrenalín, ale aj pocit bezmocnosti, hnevu a smútku. A možno práve preto vo mne rezonuje ešte aj po dočítaní.
Veľmi sa mi páčil aj protivník, ktorého Cavanagh Eddiemu postavil do cesty. Randall Korn je typ postavy, ktorú človek nenávidí od prvej chvíle a s každou ďalšou kapitolou ešte o niečo viac. O to silnejšie potom celý konflikt funguje.
Ak by som mala spomenúť jednu slabšiu stránku, miestami som mala pocit, že sa autor nechal trochu uniesť a niektoré scény na mňa pôsobili až príliš filmovo, možno trochu „hollywoodsky“. V kontexte celého príbehu mi to síce zážitok nepokazilo, ale párkrát som si to uvedomila.
Napriek tomu je Sedem dní ďalší výborný diel série, ktorý ma opäť presvedčil, prečo patrí Eddie Flynn medzi moje najobľúbenejšie knižné postavy. A ja už teraz viem, že pri jeho ďalšom prípade budem stáť opäť v prvej rade.
Jennifer Hillier opäť ukazuje, v čom je silná. Nejde len o otázku, kto klame a kto zabíja. Ide o to, ako dlho dokáže človek žiť s vlastnou minulosťou, kým ho definitívne dobehne. A čím hlbšie som sa do príbehu ponárala, tým viac som mala pocit, že v tejto knihe nikto nie je skutočne nevinný.
V tejto knihe vystupuje pomerne veľa postáv, no Jennifer Hillier odviedla výnimočnú prácu pri ich vykreslení. Či už ide o hlavné alebo vedľajšie postavy, nikto nepôsobil plocho alebo zbytočne. Pri dvoch dejových líniách a väčšom množstve postáv je to podľa mňa malý thrillerový zázrak. Dokonca aj Jimmy, ktorý zomiera hneď na začiatku, vďaka flashbackom doslova ožíva pred očami čitateľa a priznám sa, že jeho vzťah s Paris ma naozaj bavil.
Jennifer Hillier opäť servíruje príbeh plný tajomstiev, manipulácie a temných minulostí, kde pravda vychádza na povrch len vtedy… keď sa nikto nedíva. Nechýbajú podozriví, protichodné výpovede, výmena identít, vydieranie, húževnatý investigatívny reportér ani obeť vraždy s majetkom presahujúcim 80 miliónov dolárov.
Na Jennifer Hillier oceňujem najmä to, že sa jej príbehy neopakujú. Každý je iný, originálny a dokáže ma vtiahnuť do sveta postáv tak, že spolu s nimi prežívam traumy, strach aj boj o prežitie. Hoci by som knihu Když se nikdo nedívá vo svojom osobnom rebríčku nezaradila tak vysoko ako Řezník či Sklenice srdíček, svoj účel splnila dokonale pobavila ma, držala v napätí a na pár hodín ma úplne odtrhla od reality.
Malá tajemtsví sú presne tým typom knihy, pri ktorom platí: čím menej o príbehu viete vopred, tým silnejší zážitok vás čaká. Jennifer Hillier vytvorila psychologický román, ktorý dokonale kombinuje napätie, emócie a niekoľko skutočne nečakaných zvratov. Je to príbeh, ktorý ma prinútil čítať ešte „len jednu kapitolu“… až som zistila, že je hlboká noc.
Autorka rozpráva dej striedavo z pohľadu Marin a Kenzie, čo sa mi veľmi páčilo. Kenzie tu totiž nie je vykreslená len ako „tá druhá“, ale ako plnohodnotná postava so svojím vlastným príbehom, emóciami a motiváciami. Vďaka tomu pôsobia vzťahy medzi postavami omnoho realistickickejšie a komplexnejšie.
Veľmi ma bavilo ponoriť sa do životov postáv, ktoré Jennifer Hillier vytvorila premyslene a autenticky. Práve autenticita emócií je podľa mňa jednou z najsilnejších stránok tejto knihy. Nie je to len thriller postavený na zvratoch, ale aj príbeh o smútku, o tom, ako rôzni ľudia reagujú na stratu a čo všetko sú schopní urobiť, keď sa nedokážu zmieriť s novou realitou.
Sledujúc Marin na jej zúfalej ceste za pravdou a pomstou som mala pocit, že všetko v tomto príbehu pôsobí až nepríjemne skutočne. A práve preto jednotlivé odhalenia fungujú tak silno. Napriek množstvu prekvapení a dramatických momentov si kniha zachováva emocionálne jadro, ktoré ju robí viac než len obyčajným psychologickým thrillerom.
Čo mi však v závere úplne nesadlo, bolo Marinino správanie ku Kenzie a akési jej „vykúpenie“ z pocitu viny. Práve táto časť na mňa pôsobila menej uveriteľne, trochu príliš uhladene a miestami až klišé v porovnaní s inak veľmi autenticky vystavanými emóciami a psychológiou postáv.
Malé tajomstvá sú napínavé, bolestivé, miestami mrazivé a zároveň neuveriteľne ľudské čítanie, ktoré určite odporúčam fanúšikom psychologických a domácich thrillerov.
Ďalší skvelý thriller, nie len o sériovom vrahovi, ale aj o vine, manipulácii a o tom, ako veľmi môže byť človek spolupáchateľom aj vtedy, keď sám nedrží v ruke nôž.
Najsilnejšou stránkou knihy je podľa mňa práve Geo. Nie je to klasická „nevinná obeť“, ktorú budeš automaticky milovať. Je sebecká, zlomená, manipulatívna, traumatizovaná a práve preto pôsobí reálne. Jennifer Hillier sa nebojí ukázať, že niektoré obete si nesú vlastnú temnotu.
Atmosféra knihy je nepríjemná v tom najlepšom slova zmysle. Neustále máš pocit, že sa niečo blíži. Niečo zlé. Niečo, čo sa už raz stalo a teraz si po všetkých prichádza znova. A keď sa do deja vráti Calvin, zrazu cítiš, ako sa všetkým pod nohami prepadáva zem.
Veľmi ma bavila aj línia s Kaiserom bývalým spolužiakom a vyšetrovateľom, ktorý balansuje medzi profesionálnou povinnosťou a starými citmi. Všetky vzťahy v tejto knihe sú totiž pokrivené. Nikto tu nie je úplne čistý.
Jennifer Hillier píše ostro, ale nepotrebuje lacné brutality. Oveľa viac funguje psychologický tlak, vina a vedomie, že najhoršie veci sa často dejú práve medzi ľuďmi, ktorí sa kedysi milovali.
Slabšou stránkou môže byť, že niektoré zvraty sú miestami až príliš dramatické a realita ustupuje thrillerovej efektivite. Ale úprimne? Pri takej atmosfére som autorke odpustila skoro všetko.
Sklenice srdíček vo mne nezanechala strach z vraha. Zanechala vo mne strach z toho, ako dlho dokáže človek žiť so lžou… a tváriť sa, že je všetko v poriadku.
Autorka v knihe rozpitvala klasický motív sériového vraha spôsobom, ktorý ma prinútil neustále pochybovať. O minulosti. O rodine. A hlavne o tom, či človek vôbec dokáže poznať tých, ktorých miluje.
Najviac ma bavilo, ako autorka pracuje s atmosférou neistoty. Každá kapitola vo mne vyvolávala pocit, že stojím v tmavej chodbe a niekto za mnou práve veľmi pomaly zatvára dvere. Dej síce nie je extrémne akčný, ale napätie sa ti postupne dostáva pod kožu. Nenápadne....
Silnou stránkou knihy je psychológia postáv. Edward Shank nie je len bývalý policajt je to muž, okolo ktorého sa celé roky budovala legenda. Matt zas pôsobí ako človek, ktorý chcel len variť a žiť pokojný život… no namiesto receptov sa mu začne všetko rozpadať pod rukami. A Sam? Tá do príbehu prináša posadnutosť pravdou, ktorá je miestami silnejšia než pud sebazáchovy.
Jennifer Hillier nepíše prvoplánovo brutálne. Nepotrebuje hektolitre krvi na to, aby čitateľa zneistila. O to viac fungujú momenty, keď si uvedomíš, že skutočný horor neleží v pivnici. Ale v človeku. Slabšou stránkou môže byť pomalšie tempo v strede knihy a fakt, že niektoré odhalenia skúsený čitateľ thrillerov možno vycíti skôr. Ale atmosféra, rodinné tajomstvá a nepríjemný pocit, že pravda je oveľa horšia než lož, to všetko spoľahlivo drží pokope.
Řezník nie je len o sériovom vrahovi. Je o tom, ako ľahko sa z hrdinu môže stať monštrum… a ako dlho dokáže pravda čakať zakopaná pod zemou.
