Barack Obama's 2025 Reading List Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Študentka fínčiny & knihovníctva (FF MUNI).
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Barack Obama's 2025 Reading List 
Dětská finská literatura Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto mohol byť úchvatný monumentálny román z obdobia veľkej hospodárskej krízy. Ale nie je. Bohužiaľ. Pritom tá téma, ach, to úplne kričalo po fascinujúcom spracovaní.
Texas, 30. roky 20. storočia. Farmári na Veľkých planinách mali roky hojnosti, všetci bohatli, mestá sa rozširovali. Potom prišla kríza a sucho. Tisíce ľudí sa rozhodlo opustiť svoju pôdu a domov, odísť na západ. Do Kalifornie. Hrdé a prosperujúce rodiny prichádzajú o všetko. Autorka si za hlavnú hrdinku zvolila Elsu Wolcottovú z bohatej rodiny. Elsa neovplýva krásou, rodičia ju neľúbili a v dvadsiatich piatich rokoch bola stále slobodná. Elsa spraví pár protestných rozhodnutí výsledkom čoho je, že čaká dieťa so synom talianskych imigrantov, ktorého sotva pozná a o ktorom vieme akurát to, že je pekný. Rodina ju vyženie, z nej sa stáva farmárka v novej rodine a matka.
Je toho dosť, čo inak zaujímavemu deju škodí.
V prvom rade postavy. Príliš jednoducho konajúce a mysliace, slabo vykreslené. Kniha má cez 400 strán, priestor na poriadnu sondu by tam rozhodne bol a pridalo by to na sile. Potom opakovanie. Stále dookola, kto je ako pekný či škaredý, aké je mesto prázdna, že sa tam kotúlal láskavec, aké je sucho, chudoba, trápenie, božie skúšanie… Autorka mohla ubrať a zbytočne nenaťahovať. Ide to na úkor postáv a niektorých kľúčových scén. Dej, ktorý občas nedáva zmysel. Autorka naznačí určitý časový úsek, ale v ňom ako by sa udialo oveľa viac. Správanie postáv je občas menej logické. Sú to drobnosti, ale keď je ich viacej, kazia celkový dojem. Neprospelo ani časté opakovanie slov ako keďže, takže, tento, v ten… a celkovo mi pri čítaní čosi škrípalo. Druhá polovica bola o niečo lepšia, ale celkový dojem už nenapravila. A ja premýšľam, čím to, že má kniha tak vysoké hodnotenia a prečo mne nesadla.
Nie je to zlá kniha. Nechcem ju hodnotiť negatívne, je to naozaj zaujímavá téma. Len mám pocit, že autorka nevyužila možnosti. Že to mohol byť naozaj briliantný historický román o sile, odhodlaní a láske. A nie iba povrchný a zjednodušený dej o škaredom, no zároveň silnom a odvážnom káčatku.
Asi si ešte prečítam Hrozny hněvu od Johna Steinbecka.
“Mezi nechtít se vrátit a chtít se vším skoncovat je velký rozdíl.”
Griet Op de Beeck zaraďujem medzi moje najobľúbenejšie autorky. To nejlepší, co máme je tretia kniha, ktorú som od nej prečítala. A opäť je to silný príbeh o ľuďoch. O rodine, kde to dlhodobo nefunguje, o potrebe uznania od rodičov, o láske, kríze, deťoch a bytí rodičom. Griet tieto ľudské príbehy vie napísať fakt dobre. Citlivo a skutočne.
"Označení matka“ by mělo být čestným titulem, o jehož udělení nebo neudělení by měly rozhodovat děti až po dosažení dospělosti, jak se poučil v případě své sestry."
„Víš co?“ povzdechl si, „zůstat spolu je možná jednodušší než se ptát, proč jsme si zvolili někoho, kdo se k nám nehodí.“
“S každou minutou zlosti promarníš šedesát vteřin radosti.”
Óda na divnosť, óda na krásu, óda na život. Óda na farby, hudbu, ľudí, zvieratá. Kodaňská Píseň písní, to je úchvatný príbeh o láske aj strate. Je to Román s veľkým R. Veľkolepá rodinná sága, ktorá vás dostane svojim nádherným jazykom. Možno vám bude spočiatku trvať začítať sa, možno sa občas budete máličko strácať. Ale vytrvajte, odolajte, oddajte sa. Vychutnajte si ten nádherný štýl, akým je napísaná. To je dar vedieť tak opísať bežné i nevšedné.
Dej je jednoduchý a pritom sa tak ťažko opisuje. Je totiž tak trochu divný, čudný, odvážny, magický, umelecký i drzý. Rodina ako žiadna iná, tri generácie a ich originálne príbehy, ktoré by každý jeden vydal na samostatnú knihu. Vyše 400 strán, ktoré vám nakoniec budú málo. Podmanivé a monumentálne čítanie. Ach, ako ja milujem tieto rodinné ságy.
Knihy o knihách majú svoje čaro, bez ohľadu na to, v akej dobe sa odohrávajú. August 1939, vojna je na spadnutie. Grace prichádza so svojou kamarátkou Viv do Londýna, aby tu začali nový život. Grace dostane vďaka svojej domácej prácu v zaprášenom kníhkupectve Primrose Hill. O knihách nevie prakticky nič a vášeň k čítaniu sa v nej ešte len má prebudiť. No potrebuje tu prácu aspoň na pol roka, aby získala doporučujúci dopis a mohla ísť niekam inam.
Lenže vieme, čo knihy dokážu. A vojna naozaj prišla. Najdôležitejšia časť deja sa odohráva počas obdobia nazývaného Blitz, medzi septembrom 1940 a májom 1941, kedy nemecké Luftwaffe bombardovalo Londýn. To už je hlavná hrdinka zamilovaná do kníh aj do kníhkupectva. A práve kníhkupectvo a čítania Grace pomáhajú Londýnčancom aspoň na chvíľu odohnať z mysle všadeprítomnú vojnu a jej následky.
Aj keď je kniha z obdobia vojny, nie je napísaná nijak surovo a šokujúco. Naopak, ide o skôr odľahčený príbeh a autorka sa nevyhýba ani správaniu obyčajných ľudí v období, kedy sa na vojnu ešte len čakalo a keď už prebiehali nálety a noci trávili v krytoch. Čo si o tom mysleli, ako sa správali, ako sa prirpavovali i ako sa ňou nechceli dať ovplyvňovať. Do toho sa rozvíjal vzťah Grace ku knihám, rast kníhkupectva, občianska angažovanosť i obavy, aby o život neprišiel nikto blízky.
Ale ako som spomínala, je to odľahčené, dej plynie rýchlo, nezachádza do detailov, je z neho cítiť veľká nádej a odhodlanie, a viac než o knihách je o ľuďoch. Pekné, zaujímavé, pútavé, nehrá sa to na žiadnu náročnú vojnovú literatúru, takže čakajte jednoduchý príbeh s malilinkatou romantickou linkou. A nemôžem si pomôcť, ale obálka sa k podstate deju vôbec nehodí.
Pekáreň s vôňou škorice je príbeh zo Švédska a podľa mňa sa nesie na vlne úspechu série Romantické úteky. Hlavná hrdinka sa po rokoch vracia domov, z Londýna do malebného švédskeho mestečka Halleholm. Vzťah jej stroskotal a po starých rodičoch zdedila dom, v ktorom kedysi bola vyhlásená pekáreň. Neverte anotácií, ktorá tvrdí, že: “Bez dlhého premýšľania sa Lovisa rozhodne budovu zrekonštruovať a voňavú pekáreň znovu otvoriť.” Trrvá jej to a spočiatku si vôbec nie je istá, či do toho ísť. Má na to veľa dôvodov a mnohé sa ukážu ako správne.
Takže staré príbuzenské intrigy, nepriateľstvo medzi dvoma rodinami, nedorozumenia a samozrejme láska. Anotácií neverte ani to: “V tej chvíli však ešte netuší, že okrem pekárne zdedila aj trpké nepriateľstvo medzi dvoma vetvami rodiny.” Ona to moc dobre vie (a preto sa do otvorenia pekárne tak nehrnie). Ale tvrdohlavosť, odhodlanie čosi dokázať, podpora rodiny a priateľov, a fakt, že aj tak nemá čo iné robiť, ju k tomu popostrčia.
Postáv a minulosti je tam toľko, že si autorka môže potriasť ruku s Radkou Třeštíkovou. Akurát tu som mala problém to dobrých 200 strán pobrať a dať si dohromady, kto je vlastne s kým pokrvná či nevlastná rodina a kto do rodiny vôbec nepatrí. Ale ono to nakoniec nie je aj tak až tak dôležité. Stále je to iba fajn romantický zamotaný príbeh na dva-tri večery, na ktorý treba tú správnu atmoséfru a nemať prehnané očakávania. Pravdepodobne vám už na začiatku bude jasné, ako to skončí, 350 strán medzitým je vyplnených napínavým polrokom v jednom malebnom švédskom mestečku, kde aj tú škoricu bude cítiť. Bolo to príjemné, ale raz stačilo a či si dám pokračovanie ešte neviem, ale ak budem niekde, kde bude sneh a zacnie sa mi za švédskymi koláčikmi, prečo nie. Ak by som hodnotila, tak dám tri a pol škoricových roliek z piatich.
Musím povedať, že kniha prekonala všetky moje očakávania. Aj napriek výborným hodnoteniam som mala máličko predsudky, predsa len je to už tridsať rokov čo vyšla prvýkrát a akosi som nepredpokladala, že pôjde o tak dobre napísaný príbeh. Veď je to predsa lovestory. Och, ako som sa len mýlila. 170 strán, ale všetky tie súčasné vzťahové romány sa môžu ísť zahrabať. Madisonské mosty sú intenzívne, horúce a krásne. Atmosféra neskutočná. Románik medzi fotografom a trochu bohémom Robertom Kincaidom a ženou farmára Franceskou Johnsonovu bol síce krátky, no o to silnejší a vykreslený mimoriadne podmanivo. Skrátka naozaj dobrá lovestory. Až sa mi stále nechce veriť.
Doktorka Jen Gunter chce, aby sme sa stali sebaistými pacientkami a ženami, ktoré poznajú svoje telo a vedia, na koho sa obrátiť, keď niečo nefunguje, ako má. Chce, aby sme bezpečne poznali stret záujmov, lekárske úskoky, aby sme dokázali povedať, kedy sa jedná o sprosté klamstvá, ide iba o marketing a kedy sa nás patriarchát snaží vystrašiť našimi normálnymi telesnými prejavmi. A preto napísala túto knihu. V jednotlivých kapitolách postupne rozoberie, čo tam dole vlastne máme (a nemáme. Napríklad bod G), ako sa o to starať (i nestarať), čo robiť, keď niečo nefunguje tak ako má, čomu sa vyvarovať a aké zastaralé informácie stále kolujú dokonca i medzi lekármi.
Je to skvelo napísané a české čitateľky ocenia poznámky redaktorky (dala si s tým naozaj prácu), ktoré priblížia prax a situáciu v ČR. Bible vagíny je sprievodcom ženy od puberty až po menopauzu. Môžete si ju prečítať od začiatku do konca, ako dobrodružný román alebo len kapitoly, ktoré vás zaujímajú či sú pre vás zrovna aktuálne. Nebála by som sa ju dať teenagerke ani sebavedomej žene v najlepších rokoch (nech už to znamená čokoľvek), pretože úprimne, rôznymi mýtmi, fámami, bohyňami a marketingovými bullshitmi sme atakované všetky. Dobre sa má tá, ktorej sa dostalo zodpovednej a poctivej sexuálnej výchovy, ale takých je minimum. O sexe sa v našej spoločnosti skôr žartuje a o vagíne nehovorí pomaly ani pošepky. Nepoznáme ju a pritom ju má polovica populácie. Najvyšší čas to napraviť a s touto knižkou to bude easy-peasy.
No a tiež je to kniha trefná, vtipná, plná zaujímavosti a tak správne feministická. Dovolím si tvrdiť, že dačo si tam nájdu aj muži a čo treba vyzdvihnúť je, že Jen Gunter nezabúda ani na trans ľudí. Skrátka, Bibliu vagíny do každej domácnosti. Fakt.
Ak ste čítali Dcéru snehu a páčila sa vám, určite siahnite po ďalšej knižke od Eowyn Iveyovej Krajina ľadu. Bude sa vám páčiť tiež.
Ak ste Dcéru snehu nečítali, napraviť, už je dotlač.
Ale ku krajine ľadu.
Opäť krásny až poetický príbeh, kde sa snúbi svet ľudí s prírodou a je pretkaný trochou fantázie a mystiky. O láske, o ľuďoch, o živote i o smrti. O objaviteľoch i pôvodných kmeňoch. O trošku i o kultúre a histórii.
Celé je to napísané formou deníkových zápiskov a tento formát príbehu ohromne pristane. Najväčší priestor majú zápisky podplukovníka Allena Forrestera, ktorý sa v zime 1885 vydáva na expedíciu proti prúdu rieky Wolverine vo vnútrozemí doposiaľ neprebádanej Aljašky.
Doma ho čaká tehotná manželka Sophie, na svoju dobu odvážná a dobrodružná žena, ktorá si na spôsoby tamojšej spoločnosti akosi nevie zvyknúť.
Ich zápisky sa striedajú a sem tam pretnú dopismi dvoch mužov zo súčasnosti, ktorý príbehu a tomu, čo nasledovalo, dávajú ďalší rozmer.
Je to krásne, tajomné, pôsobivé, výborne a pútavo napísané.
Nádherné čítanie.
Veľký kontrast k reportážnej knihe 27 smrtí Tobyho Obeda, ktorú som nedávno čítala a ktorá sa síce odohráva v Kanade, no i na Aljaške žili Pôvodní obyvatelia, ktorých sa kolonizátori snažili "civilizovať" a nedopadlo to dobre, o čom je aj v Krajine ľadu maličká zmienka.
* 504 fotiek.
* 453 nachodených kilometrov.
* 155 historických faktov.
* 111 zaujímavostí.
* 68 archívnych záberov.
* 20 ľudí.
* 13 príbehov.
To všetko je Tam hore. To všetko je v tejto knihe. V knihe, z ktorej dýcha, že ju robili nadšenci zamilovaní do Vysokých Tatier.
Láska k horám a úcta k Tatrám.
Príbehy, ktoré zaujmu i pohľadia na duši.
Ak sadnete v Bratislave do vlaku, prečítate ju než do Vysokých Tatier dorazíte. Dokonca vlak nemusí ani meškať.
Rozhodne sa pripravte na to, že pri čítaní zatúžite do Tatier zájsť.
A budete trochu závidieť tým, čo ich majú na dosah.
Nadýchať sa čersvého vzduchu, stratiť reč pri výhľade, zapotiť sa pri výstupe.
Ak žlté “emko” evokuje BigMac s hranolkami, teraz budete mať na jazyku chuť tatranského čaju, parených buchiet a polievky.
Nádherný a hodnotný počin od madebythe, Hikemates a mnohých ďalších ľudí.
Krásne napísané, krásne odfotené, krásne sprostredkované.
A zase prišlo to obdobie, kedy siahnem po jednoduchej romantickej knihe, kde presne viem čo sa stane, ako skončí a občas niektoré časti vlastne nedávajú zmysel, no vôbec mi to nevadí. Toto je moja tretia či štvrtá kniha zo série romantické úteky a príde mi tuším i najlepšia. Dej je presne podľa šablóny ako predchádzajúce knihy. Žena, ktorej sa rozpadne vzťah a zároveň zažije trapas, ktorý ju tak nejak popošupne na zmenu prostredia a odíde do iného štátu, kde sa zamiluje, aj keď si spočiatku tvrdí, že nič také nechce. Nejaké prekážky budú, ale samozrejme všetko dobre dopadne. Do toho jedlo, veľa jedla, to Julie Caplin fakt ide a vlastne bez toho by to bolo obyčajná nezaujímavá slaďárna. A ešte prostredie, v tomto prípade horská chata v Švajčiarsku, čo mi hneď vnuklo myšlienku, že do Portugalska, kam o mesiac pôjdeme obytňákom, by sme mohli ísť cez Švajčiarsko a užiť si, rovnako ako hlavná hrdinka Mina, miestne syry, čokoládu a výhľad na Matterhorn. Pekné to bolo, plus ilustrácia na obálke od Katky Brabcovej, to je neskutočné ako dokáže celú knihu a atmosféru vtesnať do jedného obrázku.
