Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
instagram @liiz_cita
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Cadence sa vracia na ostrov, kde kedysi trávila tie najkrajšie letá svojho života. Tentoraz je však všetko iné. Miesto, ktoré pre ňu znamenalo bezpečie, je zrazu plné nevyslovených viet, zvláštnych pohľadov a otázok, na ktoré jej nikto nechce odpovedať. A najhoršie na tom je, že odpoveď nepozná ani ona sama. Zostali jej len útržky spomienok, silné bolesti hlavy a neodbytný pocit, že pravda sa ukrýva práve tam, kam sa jej myseľ odmieta pozrieť.
Od prvých strán som cítila zvláštny nepokoj. Navonok je to príbeh o bohatstve, rodinných tradíciách a letných prázdninách na súkromnom ostrove, no pod touto krásnou kulisou sa skrýva množstvo bolesti. Postupne som spolu s Cadence skladala úlomky minulosti a s každou ďalšou kapitolou som mala silnejší pocit, že pravda bude oveľa ťažšia, než som si dokázala predstaviť.
Veľmi sa mi páčilo, ako autorka pracovala s atmosférou. Raz som mala chuť zostať na ostrove spolu s postavami a vychutnávať si slnko a more, o pár strán ďalej som však cítila napätie, ktoré sa dalo takmer krájať. Je to presne ten typ príbehu, ktorý sa tvári nenápadne, no postupne sa vám dostane hlboko pod kožu.
Na knihe oceňujem aj to, že vo mne vyvolala množstvo emócií. Prinútila ma premýšľať nad tým, ako často si idealizujeme ľudí aj miesta, ktoré milujeme, a aké bolestivé môže byť zistenie, že nič nie je také dokonalé, ako sa na prvý pohľad zdá.
A keď prišlo rozuzlenie, všetky drobné náznaky do seba zrazu dokonale zapadli. Ostala som sedieť v tichu a premýšľať nad tým, ako šikovne bol celý príbeh vystavaný. Možno ma kniha nezasiahla úplne naplno, ale jej atmosféra a záver vo mne budú rezonovať ešte dlho.
Ostrov lhářů je pútavý a emotívny príbeh o rodinných tajomstvách, stratách a pravdách, ktoré sa niekedy odhalia až vtedy, keď sme pripravení ich prijať.
Do Cherry Tree Harbor sa vždy vraciam s pocitom, akoby som prišla na návštevu za starými známymi. Toto malé mestečko má v sebe niečo neuveriteľne útulné a aj tentoraz som sa v jeho atmosfére cítila ako doma. Romanca ako z filmu je presne ten typ príbehu, pri ktorom sa usmievate, oddýchnete si a na chvíľu zabudnete na všetko okolo.
Dash má všetko, o čom by mnohí snívali - slávu, úspešnú kariéru aj život pod reflektormi. Lenže čím viac sa snaží dostať k vytúženej role, tým jasnejšie si uvedomuje, že navonok pôsobí presvedčivo iba preto, že vlastným emóciám už roky nedovolil vyjsť na povrch. Návrat do Cherry Tree Harbor ho preto zastihne v momente, keď potrebuje nájsť niečo oveľa dôležitejšie než ďalší filmový úspech. A práve tam znovu stretáva Ari - ženu, ktorá v ňom kedysi videla viac než len peknú tvár z televíznej obrazovky.
Najviac sa mi páčilo, že ich príbeh nestál na veľkých gestách, ale na drobných momentoch, ktoré pôsobili úplne prirodzene. Spoločné večery, nenápadné rozhovory, vzájomná pomoc a ten zvláštny pocit, keď medzi dvoma ľuďmi stále niečo je, aj keď sa tvária, že to nič neznamená.
Ari som si obľúbila takmer okamžite. Bola silná, pracovitá a zároveň veľmi ľudská. Dash ma zase prekvapil tým, koľko neistoty sa skrývalo za jeho slávou. Spolu vytvorili dvojicu, ktorej som od začiatku držala palce.
Romanca ako z filmu je presne ten typ knihy, pri ktorom sa usmievate, užívate si útulnú atmosféru malého mestečka a s radosťou sledujete, ako si dvaja ľudia postupne uvedomujú, že to najdôležitejšie mali možno celý čas priamo pred sebou.
Táto kniha mi priniesla všetko, čo od dobrej romantiky očakávam - chémiu, emócie, humor aj hrdinov, ktorým som verila každé jedno rozhodnutie. A keď som otočila poslednú stranu, mala som jediné želanie: zostať v Cherry Tree Harbor ešte o trochu dlhšie.
Olivie a Alex sa od začiatku doberajú pri každej príležitosti. Ona ho považuje za neznesiteľného kolegu svojho brata, on ju s obľubou provokuje a ich stretnutia sprevádzajú ostré, no zároveň zábavné slovné prestrelky. Keď sa však kvôli policajnému vyšetrovaniu ocitnú pod jednou strechou a musia predstierať zasnúbenie, hranica medzi pretvárkou a skutočnými citmi sa začne nenápadne stierať. A práve sledovať tento postupný prerod bolo na celej knihe asi to najkrajšie.
Na tejto knihe sa mi najviac páčilo, ako prirodzene sa celý vzťah vyvíjal. Nič nebolo nasilu a každá drobnosť medzi nimi mala svoj význam. Z Alexa sa postupne vykľul muž, ktorý vedel presne, kedy má prehovoriť a kedy stačí jednoducho zostať nablízku. Jeho trpezlivosť, pozornosť a schopnosť vnímať aj to, čo Olivie nepovedala nahlas, ma úplne dostali.
Olivie som si veľmi obľúbila. Bola citlivá, opatrná a poznačená minulosťou, no zároveň v sebe mala veľa sily. O to intenzívnejšie som prežívala jej postupné otváranie sa svetu aj ľuďom, ktorým začala dôverovať. Niektoré jej reakcie mi lámali srdce, no o to viac som jej priala, aby konečne našla pokoj.
Romantická linka bola nežná a krásne pomalá, presne taká, akú mám rada. Namiesto veľkých gest tu hrali hlavnú rolu malé momenty, letmé dotyky, tiché rozhovory a pocit bezpečia, ktorý medzi nimi postupne vznikal. Práve tieto nenápadné chvíle mali podľa mňa najväčšiu emocionálnu silu.
Príjemným spestrením bola aj detektívna zápletka, ktorá dodala príbehu napätie a zároveň vytvorila množstvo situácií, v ktorých sa Olivie a Alex museli spoľahnúť jeden na druhého. Bavilo ma, že romantika nebola jediným ťažiskom príbehu a dej mal vďaka tomu ešte väčšiu dynamiku.
Počas čítania som sa viackrát pristihla pri úsmeve, no nechýbali ani momenty, pri ktorých som mala slzy v očiach. Kniha vo mne zanechala hrejivý pocit a pripomenula mi, že tie najdôležitejšie veci sa často neukrývajú vo veľkých slovách, ale v tichej prítomnosti človeka, ktorý pri vás jednoducho zostane.
Obejmu tě je nežná romantika o dôvere, uzdravovaní a o tom, že niekedy stačí jedno úprimné objatie, aby sa svet zdal o trochu bezpečnejší.
Do pokračovania Emily Wildeovej som sa púšťala s veľkým očakávaním, pretože prvá kniha ma neskutočne bavila svojou atmosférou aj netradičným pohľadom na víly. A veľmi ma potešilo, že si séria zachovala presne to, čo ju robí výnimočnou - zvláštnu kombináciu akademického skúmania, nebezpečných víl a humoru, ktorý prichádza úplne nenápadne.
Tentoraz sa Emily vydáva do Álp, aby našla dvere do Wendellovej ríše. Wendell potrebuje pomoc a jediná možnosť vedie cez pátranie po spojeniach medzi svetmi. Popri tom sa výprava zamotáva aj okolo dvoch stratených vedcov a celý príbeh sa postupne komplikuje viac, než som čakala.
Veľmi ma bavilo prostredie hôr a celej tejto výpravy. Z knihy išiel chladný, jesenný pocit, ktorý sa k príbehu perfektne hodil. Autorka opäť vytvorila svet, ktorý pôsobí fascinujúco, ale zároveň aj nepríjemne nebezpečne. Víly tu rozhodne nepôsobia ako milé rozprávkové bytosti a práve to mám na tejto sérii rada asi najviac.
Emily ma bavila rovnako ako v prvej časti. Je inteligentná, tvrdohlavá a spoločenské situácie jej stále veľmi nejdú, no pri výskume a riešení problémov je úplne vo svojom živle. Páči sa mi, že nepôsobí ako typická fantasy hrdinka. Občas je nepraktická, občas až príliš zanietená, ale práve preto mi pripadá skutočná.
A potom je tu Wendell, ktorý do celého príbehu prináša úplne inú energiu. Ich dynamika ma stále baví, pretože fungujú skôr cez malé momenty a rozhovory než veľké romantické gestá. Romantická linka je stále decentná, ale mne to sem jednoducho sedí.
Páčilo sa mi aj to, že príbeh rozšíril svet víl o nové miesta, bytosti a pravidlá. Denníková forma tomu navyše stále dodáva veľmi osobný pocit a mala som pocit, akoby som všetko objavovala spolu s Emily.
Mňa tento diel bavil ešte viac než prvá časť. Príbeh pôsobil dobrodružnejšie, viac sme sa ponorili do sveta víl a celá atmosféra mi tentoraz sadla ešte o niečo viac. Táto séria má jednoducho vlastnú atmosféru, ktorá sa od väčšiny fantasy líši, a práve preto ma stále láka vracať sa do nej znova.
Galantiin život sa po udalostiach z prvého dielu obráti úplne naruby a od prvých strán je jasné, že tentoraz pôjde o viac než len o zakázané city. Tajomstvá začínajú vyplávať na povrch, napätie medzi jednotlivými stranami rastie a z každej kapitoly som mala pocit, že sa niečo nevyhnutne blíži. Niečo veľké. Niečo bolestivé. A úprimne? Táto kniha ma emocionálne úplne zničila.
Najviac ma bavilo sledovať, ako sa menia vzťahy medzi postavami. Nič tu nepôsobilo jednoducho alebo čiernobielo. Galantia bola oveľa silnejšia, než sa na prvý pohľad zdá, ale zároveň stále robila rozhodnutia, pri ktorých som si niekedy chytala za hlavu. Lenže práve preto pôsobila skutočne. Mala svoje slabosti, pochybnosti aj momenty, keď konala viac srdcom než rozumom.
A potom tu máme Sebiana a Malyra… a ja opäť odmietam diskutovať o tom, koho mám radšej. Sebian bol pre mňa v celom tom chaose niečo bezpečné. Niekto, pri kom som mala pocit pokoja aj napriek tomu, aký temný tento príbeh je. A Malyr? Ten bol presne taký, akého ho poznáme - nebezpečný, komplikovaný, miestami krutý, ale zároveň som z neho nedokázala odtrhnúť pozornosť ani na sekundu. Autorka fakt vie písať mužské postavy tak, že vám z nich ide hlava explodovať.
Celý príbeh bol oveľa intenzívnejší než prvý diel. Viac bolesti, viac emócií, viac momentov, pri ktorých som musela knihu na chvíľu zavrieť a len spracovať, čo sa práve stalo. A pritom ma to neustále nútilo čítať ďalej. Potrebovala som vedieť, ako sa to celé skončí… aj keď som sa toho zároveň trochu bála.
A ten záver? Poviem len toľko, že som po dočítaní ostala sedieť a cítila sa, akoby ma tá kniha emocionálne prešla.
V krutosti stínů je temné, vášnivé, miestami veľmi bolestivé pokračovanie, ktoré mi dalo všetko, čo od dark romantasy chcem - napätie, chaos, emócie a postavy, na ktoré sa jednoducho nedá prestať myslieť.
Madla si už ani nestíha zvyknúť na nové miesto a už prichádza ďalšie sťahovanie. Nový byt, nové okolie, ale ten istý pocit - že je na všetko sama. Dni trávi najčastejšie na balkóne, odkiaľ len potichu sleduje svet okolo seba. Až kým si jedného dňa nevšimne zvláštny balkón plný rastlín, ktorý pôsobí úplne inak než všetky ostatné.
Zvedavosť ju tam nakoniec dotiahne bližšie, než by sama čakala. Pri jednom z výhonkov sa stane malá nehoda a Madla zrazu stojí v situácii, ktorú by najradšej len rýchlo zahodila za hlavu. Lenže to neurobí - namiesto toho sa zhlboka nadýchne a zaklope u susedov, aby sa ospravedlnila. Dvere sa otvoria a ona zistí, že za nimi nie je len obyčajný byt s obyčajnou susedou, ale žena, ktorá akoby bola s rastlinami úplne prepojená, akoby k nim prirodzene patrila.
Postupne sa ukazuje, že tento byt nie je len plný zelene, ale aj príbehov, ktoré sa k jednotlivým rastlinám viažu. A Madla sa cez ne dostáva akoby do iných svetov - do spomienok, miest a momentov, ktoré jej otvárajú úplne nový pohľad na veci okolo nej.
Najviac ma bavilo, ako prirodzene sa celý tento zvláštny vzťah rozvíja. Nie je to nič rýchle ani okázalé - skôr to plynie tak prirodzene, že si to človek ani nevšimne a zrazu je v tom úplne ponorený. A práve v tom je celé čaro ich vzťahu aj toho, čo sa medzi nimi vytvára.
Ilustrácie celý príbeh krásne dopĺňajú a dávajú mu ešte silnejšiu atmosféru. Rastliny tu nepôsobia len ako dekorácia, ale ako živé súčasti deja, ktoré nesú svoje vlastné príbehy.
Knižka vo mne nechala pokojný, ale silný dojem. Je to presne ten typ príbehu, ktorý sa nevnucuje, ale zostane s vami ešte dlho po dočítaní.
Príbeh sleduje päť žien, ktoré sú navzájom poprepájané - niektoré sú si blízke ako rodina, iné spája dlhoročné priateľstvo. Každá z nich žije svoj vlastný život, rieši vlastné problémy, no všetky sa ocitnú v rovnakom období, ktoré im obráti každodennosť naruby. Zrazu sa ich svet zúži na domácnosti, telefonáty a nekonečné premýšľanie nad tým, čo bude ďalej.
Postupne som sledovala, ako sa ich životy menia - niektoré vzťahy sa začnú lámať pod tlakom, inde vyplávajú na povrch veci, ktoré boli dlho potláčané. Objavujú sa konflikty v rodinách, napätie medzi partnermi, samota, ale aj rozhodnutia, ktoré nie sú vôbec jednoduché. Niekde ide o stratu istoty, inde o snahu udržať si aspoň kúsok normálnosti. A práve tieto malé, často nenápadné momenty tvorili jadro celého príbehu.
Najviac ma bavilo sledovať tie časti, kde bolo cítiť posun - kde postavy museli niečo prehodnotiť, niečo opustiť alebo sa postaviť realite. Na druhej strane, nie všetky príbehy ma bavili rovnako - pri niektorých som mala pocit, že sa opakujú a neposúvajú sa tak, ako by mohli. A úprimne, nie ku každej postave som si vedela nájsť cestu.
Kniha je napísaná veľmi jednoducho a prirodzene, veľa priestoru tu dostávajú dialógy a vnútorné myšlienky. Kapitoly sú krátke a striedajú pohľady jednotlivých žien, čo pomáha udržať tempo - aj keď samotný dej plynie skôr pomaly. Pri takom rozsahu by som možno prijala viac výrazných momentov, ktoré by ma zasiahli silnejšie.
Čo sa mi však nedá uprieť, je ten pocit reálnosti. Toto nie je prikrášlený príbeh - skôr taký, ktorý vám pripomenie, ako ľahko sa môže všetko zmeniť a ako veľmi to ovplyvní medziľudské vzťahy.
Nie je to kniha, ktorá by ma úplne pohltila, ale zároveň vo mne niečo zanechala. Možno práve tým, aká je obyčajná… a tým pádom až príliš skutočná.
Musím priznať, že som do tejto knihy išla trochu opatrne. Predsa len - Stastie je veda znie ako niečo, čo sa ľahko môže zvrhnúť na ďalšiu motivačnú knihu plnú prázdnych viet. Ale toto bol presne opak.
Od začiatku som mala pocit, že so mnou niekto normálne a pokojne rozpráva. Žiadne tlačenie do „buď šťastná za každých okolností“, skôr také jemné vysvetľovanie, prečo sa vlastne cítime tak, ako sa cítime. A postupne mi veľa vecí začalo zapadať.
Boli momenty, keď som si pri čítaní len tak v hlave povedala: „Ahaaa, takže preto…“. Napríklad to, ako veľmi sa prirodzene porovnávame s ostatnými, ako si viac všímame negatívne veci než tie pekné, alebo ako nás vie ovplyvniť to, čo vidíme okolo seba - hlavne dnes na sociálnych sieťach.
Páčilo sa mi, že kniha sa nesnaží len dávať rady typu „rob toto a budeš šťastný“. Skôr vysvetľuje, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. A tým pádom si z toho človek vie aj sám prirodzene vyvodiť, čo by mohol v živote zmeniť alebo aspoň skúsiť inak.
Zároveň ale musím povedať, že je to dosť nabité informáciami. Strany ubiehali rýchlo, striedala sa jedna téma za druhou a občas som mala chuť pri niečom zostať dlhšie a len si to tak „nechať doznieť“.
Ale asi najviac mi v hlave zostala jedna myšlienka - že šťastie nie je niečo, čo sa nám buď stane alebo nie. Skôr niečo, čo si postupne tvoríme. Malými rozhodnutiami, tým, kam dávame pozornosť, aj tým, ako vnímame seba a ľudí okolo.
Nie je to kniha, po ktorej sa zrazu všetko zmení. Ale je to taký ten typ čítania, po ktorom si začneš viac všímať vlastnú hlavu… a možno ju aj trochu lepšie chápať.
Do tejto knihy som išla s pocitom, že ma čaká silný príbeh… ale vôbec som netušila, ako nenápadne si ma získa. Nie je to totiž kniha, ktorá ťa chytí a nepustí hneď od začiatku. Skôr si k tebe pomaly hľadá cestu a zrazu zistíš, že nad ňou premýšľaš viac, než si čakal.
Emilia prichádza do malej horskej dedinky, akoby sa chcela schovať pred svetom. Len ticho existovať a začať odznova. Lenže niektoré veci si človek nesie so sebou, nech ide kamkoľvek… a je cítiť, že aj ona má za sebou niečo ťažké. Bruno pôsobí podobne - uzavretý, stiahnutý do vlastného sveta. A práve medzi nimi sa začne pomaly vytvárať niečo veľmi krehké. Také, čomu som chcela veriť… aj keď som si nebola istá, či to môže vydržať.
Veľmi sa mi páčilo prostredie. Tá malá, takmer zabudnutá dedinka v horách mala svoje čaro, ale aj zvláštnu ťažobu. Mala som pocit, že všetko tam plynie pomalšie a že aj tie príbehy, ktoré sa tam skrývajú, potrebujú čas, aby vyšli na povrch.
Štýl písania možno nesadne každému hneď. Príbeh sa odhaľuje postupne, skáče medzi minulosťou a prítomnosťou a nie vždy je úplne jasné, kam smeruje. Mne to ale nakoniec sadlo. Bavilo ma si tie kúsky skladať a postupne chápať, čo sa vlastne stalo.
Občas som mala pocit, že niektoré emócie sú trochu silnejšie, než by museli byť. Ale úprimne? Vôbec mi to neprekážalo. Pretože tie otázky, ktoré kniha otvára, stoja za to. O vine, o odpustení… a hlavne o tom, či sa dá začať odznova, keď sa stane niečo, čo sa už nedá vziať späť.
Nie je to úplne ľahké čítanie, ale zároveň ani nič, čo by ťa zničilo. Skôr taký tichší, pomalší príbeh, ktorý v tebe zostane ešte dlho po dočítaní.
Do tejto knihy som vstupovala pomaly. Už od začiatku som mala pocit, že si ju musím nechať dozrieť - že to nebude príbeh, ktorý preletím, ale skôr taký, do ktorého sa treba ponoriť. A presne taký aj bol. Tichý, temný a zvláštne podmanivý, s atmosférou, ktorá sa mi pomaly dostávala pod kožu.
Sledujeme tri ženy - Sabine, Charlotte a Alice. Každá z nich žije v inom období, v inom svete, s inými pravidlami. Sabine, ktorú spoznávame aj pod menom María, nesie v sebe začiatok celého príbehu a jej rozhodnutia sa postupne odrážajú v životoch ostatných. Charlotte je zviazaná očakávaniami svojej doby a Alice v súčasnosti pôsobí, akoby mala všetko… a pritom jej niečo zásadné chýba. Ich životy sa menia nenápadne, až kým sa nedostanú do bodu, z ktorého už niet návratu.
Najviac ma bavilo sledovať, čo s postavami robí čas. Ako sa menia, ako sa prispôsobujú a ako ich formuje hlad - nie len ten fyzický, ale najmä vnútorný, po láske, blízkosti a slobode. Príbeh sa pohybuje naprieč storočiami - od 16. storočia až po súčasnosť - a postupne odhaľuje, ako veľmi sú ich osudy prepojené. Najprv som mala pocit, že čítam tri oddelené linky, no čím ďalej som bola, tým viac do seba všetko zapadalo.
Veľkú rolu tu zohrávajú aj vzťahy. Nie sú ideálne ani rozprávkové - sú komplikované, miestami bolestivé a často balansujú na hrane. Láska tu nie je len nežná, ale vie byť aj manipulatívna a ničivá, čo jej dodáva na uveriteľnosti. Aj štýl písania k tomu všetkému perfektne sedel - bol silný, miestami až podmanivý, hoci tempo je skôr pomalšie a viac premýšľavé než akčné.
Záver neprišiel ako veľký zlom, skôr ako tiché doznenie všetkého, čo som prečítala. Nechal vo mne zvláštny pocit - nie úplne pokojný, ale o to silnejší. Uložte naše kosti do polnočnej pôdy je príbeh o ženách, ktoré hľadajú samy seba aj vtedy, keď už stratili takmer všetko, o čase, ktorý nelieči, len mení, a o túžbach, ktoré sú v nás silnejšie než čokoľvek iné.
