Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Historik (starovek, najmä antický Rím; presahy do všeobecnej histórie - stredovek, 20. storočie, vybrané kapitoly zo slovenských dejín, teória a metodologické prístupy historiografie, filozofia dejín). Milovník klasickej, postmodernej a psychologickej literatúry (vrátane poézie).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Seneca vo vrcholovej štylistickej aj argumentačnej rovine vo forme listov svojmu (domnelému?) priateľovi Luciliovi pod rúškom rozoberania každodenných záležitostí ako je napr. strach z cestovania loďou, nakladanie s majetkom, pachtenie sa za peniazmi, život v spolitizovanej spoločnosti cisárskeho dvora a túžba po sláve, vykladá stoické učenie o tom, ako svoj život riadiť a prežívať. Je k tomu viac než povolaný, pretože je doslova kovaný v neskorom stoicizme 1. storočia n. l. v jeho rímskej interpretácii. Užívateľsky príjemný štýl Senekových listov nie je náhodný - Lucilius by podľa nenápadne utrúseného výroku mal byť epikurejec (v jednom z listov nachádzame poznámku Epicurus tuus), teda zdanlivo fanúšik konkurenčnej filozofickej školy - nie je to zrejme úplne pravda (keďže Seneca v inom liste tvrdí, že meum opus es); filozofie znalí navyše vedia, že epikureizmus a stoicizmus majú mnoho spoločných znakov (hlavne systematická snaha o vymazanie strachu zo smrti), líšia sa napríklad postojom k verejnému životu: epikurejci radia naplniť svoj život mimo dosah verejných povinností, zatiaľ čo stoici sa nezriekajú angažovania v politike a tvrdia, že človek by mal vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, ale zachovať si morálnu integritu. Práve toto Rimanom, zvyknutým byť verejne činní, na stoicizme ohromne imponovalo. Seneca si teda dopisuje so svojím priateľom a (ne)nápadne ho mení k obrazu svojmu - pôsobí racionálnym výkladom, exemplifikuje, cituje iných filozofov - paradoxne, vo veľkom najmä Epikura - skrátka: vykladá svoje učenie s cieľom získať svojho priateľa pre tento spôsob myslenia a života. V origináli je Senekova latinčina skutočný zážitok; slovenský preklad je dôstojný, miestami z pohľadu klasického filológa diskutabilný, ako temer každý translatologický počin. Hodnoty, Senekom akcentované, neplatia iba pre dobu principátu - navyše Neronovho, keďže Listy Luciliovi vznikali asi v rokoch 62 až 65 - ale mnoho z nich pretrváva do dnešných čias. Filozoficky menej náročné čítanie než ťažký jazyk moderných velikánov, obsahovo však aj po takej dlhej dobe stále inšpiratívne a poučné čítanie.
Táto kniha bude komplikovaná pre ľudí, ktorí nikdy nepočuli pojmy ako: historizmus, Leopold von Ranke, lingvistický obrat, štrukturalizmus, postmodernizmus alebo epistemológia či filozofia dejín. Presne o tom totiž je: zamýšľa sa nad tým, či je história vedou - a ak áno, do akej miery (ne)svojbytnou a objektívnou či neustále konštruovanou historikmi. Na žiadnu z týchto otázok neexistuje stručná odpoveď, preto má Evansova kniha toľko strán. Autor sa kontinuálne drží názorov dvoch autorít - E. H. Carra a G. Eltona - na ktorých ilustruje premeny historického a historiografického diskurzu. Chválim, že autor má anglosasky jasný štýl, rád kritizuje a podrobuje zamysleniu zdanlivo banálne vyjadrenia svojich kolegov a za veľmi osviežujúcu považujem kapitolu, v ktorej sumarizuje hlavné línie kritiky voči jeho knihe (vyšla v r. 1997) a vyvracia mylné interpretácie svojich myšlienok. Stane sa, že občas Evans analyzuje anglosaskú realitu, ktorá je európskym pomerom neznáma (čo dokladajú citácie anglických a amerických historikov, na ktorých, prirodzene, exemplifikuje), ale sem-tam príde aj osvieženie v podobe známych nemeckých a francúzskych kalibrov. Páčil sa mi postoj, akým sa Evans vysporiadal s postmodernizmom a jeho výčitky na adresu Derridu a Ankersmita, ktoré majú závažné dôsledky pre písanie dejín a prístup k nim. Vyvážený štýl, esejistický podtón a najmä hlboký vhľad do problematiky z nej činí dobrý odrazový mostík za štúdiom tajov a zákutí modernej historiografie a odhaľovania povahy historickej vedy.
1) Som historik, ale nie som odborník na 20. storočie, avšak môj častý kontakt so zahraničným prostredím a neustále otázky na históriu Slovenska v 20. storočí ma nútia si naštudovať a podávať fundovaný výklad o našich dejinách. Robím to rád, človek si predsa musí rozširovať obzory a o rodnej krajine by mal dokázať súvisle, vecne a kompetentne rozprávať, obzvlášť ak ide o problematiku slovenskej histórie v rokoch 1939 - 1945.
2) Wardova monografia stojí za prečítanie. Je napísaná odborne, odkazuje na pramene, sekundárnu literatúru, má všetky znaky vedeckej práce. Knihe sa dajú vytknú niektoré špecifické pohľady autora na problematiku politického katolicizmu a prvorepublikového parlamentného fungovania či konštrukcie rozprávania ohľadom Tisa. Je to americký spôsob naratívnej histórie. Napriek tomu, autor dáva čitateľovi pristor na tvorbu vlastného názoru a nevyhlasuje svoje tvrdenia za zjavené pravdy. K výhradám niektorých komentujäúcich ohľadom používania slov ako "hádam" "myslím si" a podobne odporúčam naštudovať si nejaké metodologické rozpravy o histórii a limitoch historického poznania, pretože história nie je tvrdá veda. Niektoré naše vedomosti sú založené na domnienkach, prevládajúcich teóriach a pohľadoch, pretože pramene a svedectvá bývajú nejednoznačné - preto vznikajú interpretačné ťažkosti, ale aj interpretačná pluralita. To však neznamená, že si fakty môžeme ľubovoľne interpretovať, čo sa účelovo v slovenskom prostredí (a najmä pri postave ako je Tiso) deje. Preto sa zdôrazňuje, že Ward zo svojej autorskej pozície nemá záujem o alibistický výklad dejín, o glorifikáciu či ospravedlnenie Tisa, hľadá svoj výklad v objektívnej miere, akej je sám schopný. A zvládol to podľa môjho skromného názoru veľmi obstojne. Ešte dodám, že Tiso bol vojnový zločinec, čo treba akcentovať a nepoužívať ako argument jeho absenciu na nejakom spojeneckom zozname (ktorých inak bolo viac a americkí vojaci ho na základe jedného takého zajali). Skutková podstata činov, ktorých sa dopustil, sa charakterizuje práve termínom vojnový zločin a neexistuje možnosť, ako ho na ich základe zbaviť zodpovednosti.
3) Názor na Tisa v historickej obci nikdy nebude jednotný. A ani by nemal byť. Historici z nášho okruhu (A. Hruboň, J. Drábik, J. Hlavinka, M. Szabó, I. Kamenec a iní, ktorí sa venujú vo svojom bádaní aj tejto téme) majú svoje názory a vlastné pohľady na túto problematiku, Ward zase svoje. Pokiaľ je možný dialóg medzi týmito koncepciami, ktorý sa drží "priavidiel hry" (rešpektuje základné metodologické a logické konzekvencie vyplývajúce z práce historika jako profesionála), tak je to obhacujúce. Interpretácií môže byť väčšie množstvo, práve na základe charakteru a povahy pramennej evidencie. Problém je, že zjednodušujúce výklady histórie, ktoré sa reprezentujú exilovými historikmi a ich epigónmi alebo verejne činnými osobami s politickými zámermi, sú populárnejšie, než výklady vedeckých pracovníkov, ktorí venujú neúmerný čas a roky vlastného vzdelávania a odbornej prípravy bádaniu a overovaniu faktov. Ešte stále žijeme v minulosti namiesto toho, aby sme vedeli o minulosti viesť kultitovanú debatu.
4) Tisov posmrtný život v očiach slovenskej verejnosti. Tento obrovský skazonosný mýtus dodnes prežíva a prežívať bude - nikdy sa nám ho úplne nepodarí poraziť. Dôležité však je, aby sme sa nenechali zviesť na modernej vlne tzv. alternatívnych výkladov, pretože čomu chcú byť alternatívou? Aká je alternatíva k vede a poznaniu? Sú to len reklamné slogany, ktoré nám neposktnú ani poučenie, ani do hĺbky nevysvetlia vzťah, pozadie, motivácie, súvislosti našej národnej histórie a neodhalia nám skryté zákutia slovenskej identity. Iba tým živia mýty, ktoré okolo Tisa vznikali už za jeho života a tesne po jeho smrti. Už prešlo vyše sedemdesiat rokov - Nemci sa vyrovnali s dedičstvom nacizmu, Taliani prehodnotili fašizmus, príde raz aj na komunistické režimy... sme moderný civilizovaný národ. A k tomu patrí aj schopnosť vedieť jasne, do detailu a s erudíciou pomenovať, vysvetliť a prehodnotiť osobnosti v našich dejinách. Historici nesúdia, súdy vynáša samotná história. A navyše: dejiny sa píšu vždy z nejakej pozície. Z pozície 21. storočia nemôžeme s človekom, ktorý bol v epicentre historických udalostí počas druhej svetovej vojny a nielen na ne prikyvovala, vôbec sympatizovať. A z pozície 20. storočia už jeho súčasníci s tým nesympatizovali. C'est la vie.
Je nutné podotknúť, že slovenská klasická filológia a lexikografia budú dlho splácať dlh voči odbornej i širokej verejnosti (ktovie, či sa to raz podarí), ktorý tu existoval, pretože reprezentatívny slovník latinského jazyka zatiaľ nemáme. Chápem, je zdĺhavé excerpovať pramene takého objemu a navyše doba už pokročila a vek tvorby slovníkov je nenávratne preč, napriek tomu si myslím, že sa tu ešte stále nachádza medzera, ktorú je nutné zaplniť. Alebo dobehnúť nedostižný vzor v podobe českého slovníka Novotného, Pražáka a kolektívu. Slovník M. Hlušíkovej je dôstojným vykročením vpred k tomuto cieľu, navyše je oveľa praktickejší ako Špaňárov ekvivalent. Kvitujem uvádzanie niektorých frazeologizmov a valencie slovies s vetnými členmi, hoci preklad je niekedy mierne úsmevný. Samozrejme, tento slovník nie je všeobsažný, ale ako základná príručka začínajúceho klasického filológa je vhodný. Študentom medicíny a teológie bude dostačovať určite, pri zložitejšej prekladateľskej činnosti však treba siahať po zahraničných pomôckach - uvidíme, dokedy :-)
Habilitačná práca doc. Michala Habaja, PhD. prináša vcelku netradičnú tému do ponurých vôd slovenskej starovekej historickej spisby, snažiac sa postihnúť osobu neznámeho kráľa Kambýsa II., ktorý stojí zväšča v tieni svojho otca Kýra II. Veľkého a svojho príbuzného a nasledovníka Dareia I. Doc. Habaj nás zoznamuje s pramennou situáciou a jej limitmi, využijúc i tie fragmentárne dochované archeologické pramene vykresľuje Kambýsov život od útlej mladosti k nástupu na trón, jeho politiku a percepciu v staroveku, až kým nás neprivedie k invázii do Egypta a smrti kráľa, po ktorej vyvstala pálčivá otázka nástupníctva. Kniha je napriek svojej vedeckosti a erudovanosti čitateľná a zoznamuje slovenských záujemcov so zaujímavou kapitolou z dejín starovekej Perzskej ríše.
O literárnych kvalitách Roberta Harrisa niet pochýb - tretia časť románovej trilógie Impérium, mapujúcej život Marca Tullia Cicerona (odpustil som si charakteristiky, lebo ťažko si vybrať, čo ho zo širokého diapazónu rol, ktoré počas svojho života mal, viacej napĺňalo) a súčasne sonda do dožívajúcej Rímskej republiky je prudko čitateľná a dokáže strhnúť, súčasne poskytuje i nehistorikom "živú" antiku, najmä teda cez prizmu politiky a boja o moc.
Jednu hviezdičku som však ubral kvôli prekladu - niežeby Marián Gazdík nebol majster svojho remesla. Ale nemohol vychytať všetky muchy - týka sa to najmä terminorum technicorum. Tak napríklad úrad Marca Antonia v čase Caesarovej dictatury. V latinčine sa označuje ako magister equitum, čo Robert Harris v anglickom origináli správne (v intencii tohto jazyka) uviedol pomenovaním Master of Horse. V slovenčine to však nie je žiaden Pán koňa, ale veliteľ jazdy. Takisto v druhej časti prvého dielu (Impérium I.) je nadpis Prétorián, hoci Cicero vtedy dosiahol administratívnu funkciu praetora (pojmy praetor a prétorián naozaj nie sú to isté). Toľko teda moja mierne jazyková výhrada z pohľadu ľudí znalých latinských označení.
Inak mimoriadne hodnotná kniha, dokonca použiteľná i vo vyučovacom procese :)
Bola to moja prvá kniha od Dana Browna - a vcelku ušla. Nebola celkom zle skomponovaná, mala trošku spád, no čosi takpovedaic "postrádala", sám neviem, čo to je. Ako milovník historických románov môžem povedať, že na thriller je to dosť dobré - ba priam veľmi dobré - občas mi to však prichodilo príliš natiahnuté..."Menej je niekedy viac" Ale efekt záverčného prekvapenia ma plne dostal, čiže som rád, že túto knižku môžem vlastniť....
Skláňam sa pred géniom Roberta Harrisa, i brilantným Tirom a jeho pánom Marcom Tulliom Cicerom. Bol som znechutený typickými historickými románmi, ktoré sa nevenujú téme a zvyčajne sa v nich rieši láska, alebo čosi podobné, a v centre diania nestojí história, ale len pominuteľná vlastnosť. Impérium ma presvedčilo, že sa to dá zaaranžovať aj inak. Tak veľmi vypätú a vygradovanú knihu som ešte v rukách nedržal. Jej hodnovernosť presahuje našich obvyklých 100%.Je to ten najlepší historický román, aký som kedy vôbec videl, čítal a užil si.
Ken Follett napísal veľmi objemné dielo... hoci sa dá zvládnuť za menej ako týždeň (je tak, knihožravci?), radšej som ho čítal pomaly, pekne stránku po stránke - iba tak si človek môže naplno vychutnať tajuplnú atmosféru stredovekého Anglicka, kde nič nevychádza podľa vašich predstáv. Doba plná predsudkov, fanatizmu, feudalizmu, útlaku, a kultúrneho "barbarizmu" je strhujúco vykreslená na pozadí architektonického skvostu a pohnutých osudoch jej autorov. Skutočne výnimočná kniha medzi radmi historických románov. Jedna z najlepších, ktorú som vo svojom živote prečítal. Jediné, čo mi na záver ostáva, je vrelo ju odporúčať ostatným perspektívnym čitateľom.
