Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profil
Priznám sa - týmto príbehom som trochu vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Trilery bežne nečítam, a úprimne som nevedela, čo presne čakať. O to viac ma prekvapilo, ako rýchlo som sa nechala vtiahnuť do deja a ako intenzívne som všetko prežívala spolu s hlavnou postavou.
Benjamin nie je dokonalý. Nie je to ten typ hrdinu, ktorého si okamžite zamilujete. Je zlomený, robí zlé rozhodnutia a často ide proti vlastnému svedomiu. Ale práve preto pôsobí tak skutočne. Počas čítania som sa nevedela rozhodnúť, či ho chcem objať alebo poriadne prefackať. A možno práve táto jeho rozporuplnosť ma na ňom bavila najviac.
Príbeh sa odohráva v Amerike 80. rokov a tú atmosféru som cítila z každej strany. Nebolo to len pozadie - bolo to živé, autentické a dotváralo celý príbeh. Do toho nelegálny obchod so zvieratami, prostredie, kde neexistujú pravidlá a kde slabosť znamená koniec… miestami to bolo surové až nepríjemné, ale presne tak, ako to malo byť.
Kniha má svižné tempo, napätie sa postupne stupňuje a ani som si nevšimla, ako som otočila poslednú stranu. Niektoré scény boli naozaj nervydrásajúce, iné zas prekvapivo emotívne. Okrem akcie tu totiž nájdete aj silnú osobnú rovinu - najmä Benjaminov vzťah k dcére, ktorý tomu celému dodáva úplne iný rozmer.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že postavy nie sú čiernobiele. Každá z nich si nesie vlastný príbeh, vlastné chyby a dôvody, prečo koná tak, ako koná. A práve to robí tento príbeh tak uveriteľným.
Zákon džungle pre mňa nebol len napínavý triler. Bol to príbeh o páde, o vine a o tom, či sa človek dokáže ešte postaviť na nohy, keď už takmer všetko stratil. A hoci som doň vstupovala s rešpektom, odchádzala som s pocitom, že som prečítala niečo, čo vo mne ešte chvíľu zostane.
Ben prichádza na Morušu s jasným cieľom - vybaviť podpisy, uzavrieť obchod a odísť. Lenže niektoré miesta sa nedajú zredukovať na čísla v zmluve. A niektoré príbehy sa vás dotknú skôr, než si stihnete udržať odstup. Práve tu sa začína príbeh, ktorý nie je len o jednom ranči, ale o ľuďoch, ktorí v ňom ukryli celé svoje životy.
Od prvých strán som cítila, že toto nebude ľahké čítanie. Nie preto, že by sa čítalo ťažko - práve naopak. Autorka píše tak prirodzene a plynulo, že vás vtiahne bez toho, aby ste si to uvedomili. Ale emócie, ktoré sa pod tým skrývajú… tie sú silné. Tiché, nenápadné, a o to viac zasiahnu.
Najviac ma zasiahli samotné ženy z Moruše. Každá iná, každá poznačená minulosťou, ktorú si nesie so sebou. Samuela na mňa zo začiatku pôsobila tvrdo, miestami až nepríjemne. Ale čím viac sa jej príbeh odhaľoval, tým viac som chápala, prečo si okolo seba vybudovala taký pevný múr. Rebeka bola presný opak - krehká, možno až príliš zahľadená do vlastných predstáv. Aňa… tá si ma získala okamžite. Bola ako svetlo v celom tom príbehu. A Iris? Tichá sila, ktorá drží všetko pokope, aj keď sa to navonok rozpadá.
Veľkým plusom pre mňa bola aj samotná atmosféra. Autorka dokáže prostredie vykresliť tak živo, že som mala pocit, akoby som tam bola - cítila som vôňu lesa, počula kone a vnímala tú surovú, nespútanú divokosť miesta, ktoré má vlastnú dušu.
Zaujímavé bolo sledovať Bena. Zo začiatku som ho vnímala ako niekoho, kto tam jednoducho nepatrí. Prišiel niečo vziať, zmeniť, premeniť. Lenže postupne sa začal meniť aj on. A práve ten jeho vnútorný posun bol jednou z vecí, ktoré ma bavili najviac. Ukazuje, že nie všetko je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.
Tento príbeh nie je o veľkých romantických gestách. Je skôr surový, miestami bolestivý, ale zároveň veľmi ľudský. O ženách, ktoré sa nevzdali, aj keď mali dôvod. O minulosti, ktorá sa nedá vymazať, ale dá sa s ňou naučiť žiť. A o tom, že niektoré miesta vás neprijmú len na chvíľu… ale zostanú vo vás navždy.
Záver vo mne ešte dlho doznieval. Nebol to len smútok… skôr taký tichý pocit, že som bola súčasťou niečoho silného. A presne takéto knihy vo mne ostávajú najdlhšie.
Namiesto romantického večera a očakávaného „áno“ prišla správa o sťahovaní. Iris ani nestihla poriadne spracovať sklamanie a už sa ocitla na ceste do mesta, ktoré si sama nevybrala. A práve v tejto chvíli sa začína príbeh, ktorý nie je o veľkých gestách, ale o tichých zmenách, ktoré prichádzajú nenápadne - a o to viac zasiahnu.
Už od začiatku som mala pocit, že medzi Iris a Willom niečo nesedí. On pôsobil chladne, rozhodoval za oboch a akoby automaticky predpokladal, že jeho sny sú dôležitejšie než tie jej. O to viac som Iris držala palce, aby si postupne začala uvedomovať, že jej život nemusí vyzerať tak, ako ho naplánoval niekto iný.
Najviac ma bavilo sledovať, ako sa Iris v novom prostredí pomaly mení. Z dievčaťa, ktoré sa snaží vyhovieť všetkým okolo seba, sa postupne stáva žena, ktorá začína počúvať vlastné túžby. Spomaliť, objavovať nové miesta, spoznávať nových ľudí a znovu sa vrátiť k tomu, čo ju kedysi napĺňalo - k tvoreniu.
Veľkým plusom knihy je aj samotná atmosféra mesta. Autorka dokáže Amsterdam opísať tak živo a príjemne, že som mala pocit, akoby som sa po jeho uličkách túlala spolu s Iris, zastavila sa v malej kaviarni a len tak pozorovala život, ktorý okolo pulzuje vlastným tempom.
Tento príbeh nie je o veľkých dramatických zvratoch. Je skôr jemný, pokojný a veľmi ľudský. O nových začiatkoch, o odvahe postaviť sa za seba a o tom, že niekedy musíme odísť ďaleko od domova, aby sme konečne pochopili, kde sa cítime najviac sami sebou.
Pre mňa to bolo veľmi príjemné čítanie - taký typ knihy, pri ktorom si uvaríte čaj, zabalíte sa do deky a na chvíľu spomalíte spolu s hlavnou hrdinkou. A presne takéto príbehy mám rada.
Smartfón dnes nosíme vo vrecku tak samozrejme, že nad tým už ani nepremýšľame. Je stále pri nás - ráno, večer, počas práce aj oddychu. No pri čítaní tejto knihy som si prvýkrát naplno uvedomila, že zatiaľ čo pre nás je to len nástroj, pre dnešné deti sa stal prostredím, v ktorom vyrastajú.
Autor veľmi presne pomenúva niečo, čo mnohí z nás tušia. Detstvo sa zmenilo. Z detstva plného hier, objavovania a malých dobrodružstiev sa pomaly stáva detstvo, ktoré sa odohráva za obrazovkou telefónu. A práve táto zmena podľa neho stojí za prudkým nárastom úzkostí, depresií či pocitu osamelosti u mladých ľudí.
Počas čítania som si viackrát spomenula na vlastné detstvo. Na dlhé popoludnia vonku, na hry s kamarátmi a na čas, keď sme sa domov vracali až vtedy, keď sa začalo stmievať. Možno práve preto na mňa mnohé myšlienky z tejto knihy zapôsobili ešte silnejšie.
Veľmi sa mi páčilo, že autor neostáva len pri kritike technológií. Svoje tvrdenia podkladá množstvom výskumov a príkladov, no text je napísaný zrozumiteľne a plynulo, takže sa číta prekvapivo ľahko.
Najsilnejšia myšlienka knihy pre mňa bola veľmi jednoduchá - deti nepotrebujú viac technológií, ale viac skutočného sveta. Viac hier, pohybu, priateľstiev a obyčajných zážitkov, ktoré sa nedajú zažiť cez obrazovku.
Úzkostná generácia je kniha, ktorá možno nie je vždy príjemná, ale je nesmierne dôležitá. Otvára oči a prinúti zamyslieť sa nad tým, aké detstvo dnes vlastne vytvárame. A možno aj nad tým, aký vzťah máme k technológiám my sami.
Nie je to len kniha o deťoch. Je to kniha o celej spoločnosti - o tom, kam smerujeme a čo by sme ešte mohli zmeniť, kým nie je neskoro.
Toto bola moja úplne prvá manga, takže už samotné čítanie bolo pre mňa trochu nezvyčajným zážitkom. Zrazu som držala knihu, ktorú treba čítať sprava doľava, a chvíľu mi trvalo, kým si na to oči aj hlava zvykli. Ale musím povedať, že práve táto forma dodala príbehu ešte zvláštnejšiu atmosféru - akoby som vstúpila do úplne iného sveta rozprávania.
Spoznávame Jaičiho, ktorý žije so svojou dcérkou Kanou na predmestí Tokia. Ich pokojný život sa však zmení vo chvíli, keď sa vo dverách objaví Mike vysoký Kanaďan a vdovec po Jaičiho bratovi dvojčati. A práve v tejto chvíli sa začína príbeh, ktorý je oveľa viac o pocitoch než o samotnom deji.
Najviac ma fascinovalo sledovať Jaičiho vnútorný boj. Jeho myšlienky, rozpaky, predsudky aj otázky, ktoré si sám nechce priznať. Nie je to postava, ktorá by bola od začiatku dokonalá - práve naopak. A možno práve preto pôsobí tak skutočne. Postupne som mala pocit, že spolu s ním premýšľam, mením pohľad a učím sa vidieť veci trochu inak.
A potom je tu Kana. Malé dievčatko, ktoré sa na svet pozerá úplne bez predsudkov. Pre ňu je Mike jednoducho nový člen rodiny a niekto, koho si ihneď obľúbi. Jej prirodzenosť a detská úprimnosť boli pre mňa jednou z najkrajších častí celého príbehu. Práve cez ňu som si najviac uvedomila, ako veľmi sa naše pohľady na svet formujú tým, čo nám hovoria ostatní.
Tento príbeh nie je len o homosexuálnom vzťahu. Je o rodine, o strate, o tom, ako ľahko sa ľudia dokážu odcudziť… a ako ťažké je priznať si, že sme možno niečo nepochopili správne. A zároveň o tom, že pochopenie môže prísť aj potichu - cez malé momenty, rozhovory a spoločné chvíle.
Manžel mého bratra je manga, ktorá nepotrebuje veľké gestá ani dramatické scény. Stačí jej obyčajný život, pár postáv a silná myšlienka. A presne preto vo mne zanechalo taký silný dojem.
Do tejto knihy som sa púšťala najmä kvôli jednému slovu - Londýn. Toto mesto milujem a vždy, keď sa v príbehu objaví, okamžite spozorniem. Bola som tam už niekoľkokrát a počas čítania som mala zvláštny pocit, akoby som sa tam znovu vrátila. Prechádzala som sa s Aliz ulicami mesta, predstavovala si výhľad z London Eye, ruch pri Tower Bridge či pokoj Hyde Parku. Presne tie miesta, ktoré vo mne dodnes vyvolávajú krásne spomienky. A práve toto bol pre mňa najväčší čarovný moment celej knihy - ten pocit návratu.
Do príbehu som sa ponorila úplne od prvej strany. Autorka síce na začiatku viac priestoru venuje Alizinmu rozchodu a jej rozhodnutiu odísť do Londýna, no mne to vôbec neprekážalo. Práve naopak - mala som pocit, že spolu s ňou začínam novú kapitolu. Ten moment, keď sa človek rozhodne niečo zmeniť, odísť na chvíľu preč a nadýchnuť sa inde, bol opísaný veľmi prirodzene.
Samotné stretnutie Aliz a Gavina bolo presne také, aké si zapamätáte. Trochu chaotické, trochu vtipné a úplne neplánované. Páčilo sa mi, že ich príbeh sa neponáhľal. Ich vzťah nevznikol zo sekundy na sekundu - najskôr medzi nimi vzniklo priateľstvo, malé rozhovory, spoločné momenty a postupné zbližovanie. Pôsobilo to veľmi prirodzene a ľudsky.
A potom je tu Londýn. Mesto, ktoré v tejto knihe dýcha na každej stránke. Autorka ho opisuje tak živo, že som mala miestami pocit, akoby som sa po tých uliciach prechádzala znova. Pri niektorých miestach som sa pristihla, že sa usmievam, pretože som tam sama stála. Pre mňa bolo čítanie tejto knihy trochu ako návrat - taký malý literárny výlet späť do mesta, ktoré milujem.
Príbeh síce neprináša veľké dramatické zvraty, ale práve v tom je jeho čaro. Pôsobí realisticky, pokojne a ľudsky. Je o náhodných stretnutiach, nových začiatkoch a o tom, že niekedy stačí zmeniť miesto, aby sa zmenil aj náš pohľad na život.
Jediné, čo mi na konci trochu chýbalo, bol epilóg. Rada by som ešte na chvíľu nazrela do ich života a zistila, ako sa ich príbeh vyvíjal ďalej. Ale aj napriek tomu som knihu zatvárala s príjemným pocitom - a s chuťou znovu sa niekedy vrátiť do Londýna.
Priznám sa, že keď som túto knihu začala čítať, čakala som skôr ľahké a možno trochu provokatívne čítanie. Nakoniec som však dostala niečo oveľa zaujímavejšie pohľad na alkohol ako na súčasť ľudskej histórie, kultúry a spoločnosti. A zrazu som si uvedomila, že za obyčajným pohárom vína či piva sa skrýva príbeh starý tisíce rokov.
Autor ma postupne previedol rôznymi obdobiami aj kultúrami. Od prvých nápojov, ktoré vznikali takmer náhodou, cez staroveké civilizácie až po modernú dobu. Fascinovalo ma, ako alkohol sprevádzal ľudí prakticky na každom kroku bol potravinou, liekom, rituálom aj súčasťou osláv. Niektoré historické fakty ma úprimne prekvapili a miestami som sa pri čítaní aj pousmiala nad tým, aké zvláštne či vtipné príbehy sa s alkoholom spájajú.
Veľmi sa mi páčilo, že kniha nepôsobí sucho ani príliš akademicky. Autor píše prístupne, miestami s humorom, takže aj historické alebo vedecké informácie sa čítajú ľahko. Mala som pocit, akoby som sa neformálne rozprávala s niekým, kto má túto tému naozaj rád a dokáže o nej rozprávať pútavo.
Zaujímavé bolo aj to, ako kniha ukazuje dve tváre alkoholu. Na jednej strane je súčasťou kultúry, spoločenských stretnutí a tradícií, na druhej strane môže byť aj problémom, keď sa z neho stane len obyčajná konzumácia bez miery. Práve tento širší pohľad mi prišiel veľmi zaujímavý, pretože nejde len o nápoj ale o fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo už celé stáročia.
Chvála alkoholu je podľa mňa kniha, ktorá dokáže zaujať nielen ľudí, ktorí si radi doprajú pohár vína či piva, ale aj tých, ktorých jednoducho baví história a zaujímavosti zo sveta okolo nás. Je plná faktov, príbehov a drobných detailov, ktoré človeku pripomenú, že aj obyčajné veci z každodenného života majú často prekvapivo bohatú minulosť.
Sú príbehy, ktoré vás pohltia napätím alebo romantikou. A potom sú také, ktoré sa vám potichu usadia v hrudi a odmietnu odísť. Počas čítania som mala opakovane pocit, že potrebujem spomaliť, zavrieť knihu a len chvíľu sedieť v tichu, pretože niektoré emócie sa jednoducho nedajú prečítať jedným dychom. Bol to ten zvláštny druh smútku, ktorý zároveň hreje - akoby vám niekto pripomenul, že aj v najťažších chvíľach môže existovať nádej. Cítila som, že toto je príbeh, ktorý vo mne ostane ešte dlho po poslednej stránke, v pamäti a v srdci, a niečo vo mne sa po jeho prečítaní zmenilo.
Do knihy Kylandov dar som vstupovala úplne bez skúsenosti s tvorbou autorky. Od Mia Sheridan som totiž ešte nič nečítala, a možno práve preto ma príbeh zasiahol tak nepripravenú. Čakala som romantiku. Dostala som však oveľa viac - príbeh o prežívaní, o tichých obetách a o tom, aké ťažké je snívať, keď sa každý deň snažíte len vydržať do ďalšieho rána.
Tenleigh som si obľúbila takmer okamžite. Bola jemná, empatická a napriek všetkému nestrácala schopnosť veriť, že jej život môže vyzerať inak. Jej sila nebola hlasná ani okázalá. Bola ukrytá v drobných rozhodnutiach a v tom, že sa nikdy nevzdala ľudskosti. A potom je tu Kyland - chlapec, ktorý si na pleciach nesie viac bolesti, než by mal niesť ktokoľvek v jeho veku. Spočiatku pôsobil odmerane, no postupne som si uvedomila, že je to len spôsob, ako prežiť a zároveň ochrániť tých, ktorých miluje.
Ich vzťah vznikal pomaly, bez veľkých scén. Nebola to láska plná dramatických vyznaní, ale séria malých momentov - nenápadných gest, pohľadov a ticha, v ktorom si rozumeli aj bez slov, a práve vďaka nim medzi nimi vznikalo niečo skutočné a prirodzené. Práve tá obyčajnosť bola nádherná. Mala som pocit, že sledujem dvoch ľudí, ktorí sa navzájom držia nad vodou vo svete, ktorý im nič nedaroval zadarmo. Každá chvíľa s nimi ma naučila, že aj tie najmenšie gestá môžu znamenať život alebo jeho stratu a že skutočná láska nie je o dokonalosti, ale o odhodlaní, vytrvalosti a nezištnej obete.
A potom prišlo rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo. Moment, pri ktorom som prestala čítať a len som neveriacky hľadela na stránku. Bola som nahnevaná, zmätená a zároveň som cítila obrovský smútok. Vtedy som pochopila, že tento príbeh nie je len o láske. Je o nesebeckosti, ktorá bolí. O tom, že niekedy najväčším dôkazom citu nie je zostať - ale odísť.
Najsilnejšie na celej knihe bolo, ako nenápadne pracuje s emóciami. Žiadne dramatické manipulovanie čitateľom. Stačila jedna veta, jeden pohľad alebo obyčajná scéna a ja som mala slzy v očiach. Postavy som si pustila príliš blízko k sebe a ich rozhodnutia som prežívala takmer osobne. Cítila som, že ich utrpenie a nádej sú aj mojou súčasťou.
Záver bol presne taký, aký som potrebovala. Pokojný, liečivý a zaslúžený. Po všetkej bolesti prišiel pocit úľavy, akoby som si spolu s nimi konečne mohla vydýchnuť. Keď som knihu zatvorila, ostalo vo mne ticho a zvláštna vďačnosť za príbeh, ktorý mi pripomenul, že nádej môže vyrásť aj tam, kde by ju nikto nehľadal.
Kylandov dar pre mňa nebol len romantický príbeh. Bol dôkazom, že aj zlomení ľudia dokážu nájsť cestu k svetlu - a že niektoré dary prichádzajú v podobe obety, ktorú pochopíte až oveľa neskôr.
Po Morovi a Válke prichádza na scénu Hlad - jazdec, ktorý v sebe nenesie len chladnú misiu, ale aj hlbokú nenávisť voči ľudstvu. A musím povedať, že práve tento diel ma zatiaľ zasiahol najviac. Už od prvých strán z neho cítiť temnotu, beznádej a svet, v ktorom je nádej skôr vzácnosťou než samozrejmosťou. A práve v takomto svete sa stretávajú dvaja ľudia, ktorí by stáť na rovnakej strane nikdy nemali.
Ana ma bavila od prvej chvíle. Má ostrý jazyk, odvahu a hlavne sa nebojí povedať presne to, čo si myslí - aj keď stojí oproti jazdcovi apokalypsy. Nehrá sa na obeť a odmieta byť len figúrkou v niečej hre. A práve to robí ich strety takými živými. Ich rozhovory sú plné provokovania, sarkazmu a napätia, pri ktorom som sa pristihla, že sa usmievam… aj keď situácia vôbec nebola veselá.
Hlad je však úplne iný než som čakala. Je krutý, chladný a nekompromisný - presne taký, aký by jazdec apokalypsy mal byť. A práve to sa mi na ňom páčilo. Nie je to postava, ktorá by sa zrazu zmenila len preto, že stretla jednu ženu. Stále z neho ide rešpekt, temnota a pocit, že dokáže zničiť celé mestá bez zaváhania.
Najviac ma však bavila dynamika medzi nimi. Ich strety, slovné prestrelky a pomalé posúvanie vzťahu vytvárali napätie, ktoré ma nútilo otáčať stránku za stránkou. Nebolo to len o romantike - skôr o tom zvláštnom priestore medzi nenávisťou, vzdorom a niečím, čo si ani jeden z nich nechce priznať.
Hlad je temný, surový a miestami až nepríjemne intenzívny príbeh, ktorý ukazuje svet na pokraji skazy, ale zároveň v ňom necháva iskru emócií. A práve tá kombinácia ma na tejto sérii tak baví. Po dočítaní som mala hlavu plnú myšlienok a jediné, čo mi napadlo, bolo: teraz naozaj potrebujem vedieť, ako to celé skončí. Pretože ak je každý diel silnejší než ten predchádzajúci… finále so Smrťou bude poriadna jazda.
V Ur Dinyé medzi klamstvami a strachom, ticho prežíva pravda.
Skôr než začnem písať o obsahu, ešte chvíľku sa musím rozplývať nad neskutočne krásnym obalom knižky. Od prvej chvíle, čo mi prišla, sa na ňu neviem vynadívať. A ešte taký detail čierna a zlatá sú farby Kadrovej tetrarchie. Fakt pecka. Čím viac som bola uchvátená obalom, o to viac som sa bála, že budem sklamaná. Čo ak som zas prepadla ďalšej booktokovej prechválenej romantasy, kde erotické scény vypĺňajú nedostatky v príbehu?
Odpoveď znie: vďakabohu nie. Asi to nie je najlepšia kniha, ktorú som kedy čítala, ale moje očakávania splnila. Zaujímavý svet plný mágie, nových pravidiel a teda aj hromady nových neznámych slov. Až v polke knihy som zistila, že na konci je ukrytý slovník a výklad jednotlivých rún. Keby som to vedela od začiatku, asi by bolo čítanie o niečo jednoduchšie.
Čo mi však v knihe vyslovene chýbalo, bolo nejaké základné vysvetlenie fungovania celého sveta, pozadie náboženstva a vzniku tetrarchátu niečo, čo by viac priblížilo, ktoré veci sú dôležité a prečo. Nie len názvy bohov vymenované pri ich bedákaní, ale aj kontext, akú zohrávajú úlohu v dianí celého sveta.
Sila príbehu bola ukrytá v jeho hĺbke. Mimo romantickej linky zohráva v knihe dôležitú úlohu politika a morálka. Moc a viera, zneužité na dosiahnutie vlastnej slávy a bohatstva. Korupcia a pomáhanie zločincom po známosti, spôsob, akým mocní manipulujú verejnosťou a ovládajú ju skrze strach… to všetko je až desivo povedomé. Hŕstka odvážnych ľudí, ktorí hľadajú pravdu a odpovede, je zneškodnená. A aj vo chvíli, keď všetko poukazuje na zdroj toho zla, tak klamú do očí a sú úplne schopní pretočiť naratív vo svoj prospech. Zmeniť realitu tak, aby sa spravodlivosť zdala nedosiahnuteľná. Ten, kto má moc, rozhoduje o tom, čo je pravda.
Z tohto dôvodu zbožňujem fantasy (a celkovo literatúru). Pretože mi to často prináša nádej. Z pera autora vznikne príbeh, ktorý popisuje nefungujúci a frustrujúci systém, ale zaobalí ho do mágie. A keď k tomu pridá jedného či dvoch odhodlaných a nezlomných hrdinov, odrazu… odrazu sa už nič nezdá nemožné. Lúč svetla v období temna.
Takže kniha nesie posolstvo, ale pozitívne hodnotím aj hlavné postavy. Sú trošku klišé mladá a odhodlaná pravdolovkyňa a tichý, zamračený tetrarcha. Hnev, smútok, pomsta to všetko sú silné emócie a ľahko vyvolávajú ďalšie silné emócie. Chémia medzi postavami ma bavila, aj to, že nás autorka dosť dlho napínala a neskočili na seba na strane desať.
Takže ja som z knihy dostala minimálne taký zážitok, ako som dúfala. Dej skončil relatívne uzavreto, ale úprimne môžem povedať, že sa na ďalšie pokračovanie teším. Asi si ešte rada vychutnám nejaký čas v spoločnosti zachmúreného Kadru.
A nakoniec - nádej nemusí byť hlasná; možno je to len tiché presvedčenie, že pravda si raz nájde cestu von.
4/5*
