Vo svojom knižnom debute Jednorožce prináša Barbora Hrínová (1984) osem poviedok a v nich výrazný generačný pohľad. Jej skúsenosť však nie je viazaná len na mladšiu generáciu. Postavy sú aj nie sú z tohto sveta a mnohé je tu „queer“, ale zas nie výnimočné, veď aj čudo môže mať masový výskyt. V Jednorožcoch však čudo nie je na objednávku ani mainstreamové. Autorka nenapĺňa očakávania diktované alebo nenápadne podsúvané kultúrnym priestorom, v ktorom žije. Zato však onen priestor zrkadlí veľmi presne a trefne, bez ohľadu na to, či nás zavedie do kaviarne, chalupy na dedine, prenajatého bytu, alebo na psychiatriu a bez ohľadu na to, či sme práve v Bratislave, Tbilisi, alebo vo východoslovenskej dedine. Vo svojom písaní nezaprie pôsobenie v oblasti filmovej, televíznej a rozhlasovej tvorby, ale ani skúsenosti s prózou, veď je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka.