A stromy ve Vídeňském lese stále stojí

Monika Zbínová

Publico manager & eknihy

28. prosince 2020

— Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem „horšej rasy“ nahradila „cudzia kultúra“.
Kniha dostala mnoho nadšených hodnotení, no našla som aj skeptickejšie podobné môjmu. Aj ku knihám o antisemitizme predsa musíme vedieť byť kritickí. Nedá sa dať automaticky 5 hviezd každej knihe len preto, že rozpráva dojímavý príbeh. Ten tu nesporne je: kniha je postavená na listoch, ktoré rodičia posielajú svojmu mladému synovi do cudziny, a ako mu stále pripomínajú, je tam len preto, aby si zachránil život: vo Viedni, no aj v celej Európe sa už začal na Židov pohon. Z listov cítiť úprimnú lásku a starostlivosť, no ich obsah sa tak opakuje, až začnú pôsobiť uspávajúco. Pozorný čitateľ si samozrejme uvedomuje tú strašnú pravdu: kým môžu rodičia listy písať a dostávať, sú nažive (hoci postupne prídu o domov, osobné veci aj slobodu), a oni sami to veľmi dobre vedia.
Ak sa však tešíte na to, ako sa Otto poznal s Ingvarom Kampradom, neskorším zakladateľom Ikey, je to len povrchne opísané ku koncu knihy. Bolo cítiť, že autorka k tomu nemala veľa zdrojov a snažila sa pracovať s tým, čo mala. Aj ten zvláštny rozhovor so starým Kampradom patril k tomu najzaujímavejšiemu v knihe, ale prakticky nič z neho nevyplynulo.
Zvyšok lemovali už iba reportážne eseje o tom, ako sa vyvíjala situácia vo Švédsku v súvislosti so Židmi.
Neviem sa teda ubrániť dojmu, že celá kniha je taký mačkopes a kombinuje veci, ktoré by veľmi dobre fungovali aj samostatne, ak by sa im venovalo viac priestoru (azda s výnimkou tých listov). Zdalo sa mi to zbytočne nasilu pospájané a napísané zámerne tak sugestívne, aby vyvolávalo dojímavo-súcitný efekt, ale na mňa to miestami pôsobilo až pateticky.
Ak by som chcela byť cynik, poviem, že to množstvo listov ma nudilo a zvyšok bol too much politiky.
Aby som ponúkla aj alternatívu, omnoho viac sa mi páčila iná absyntovka s podobnou témou – Čo to má spoločné so mnou? od Sachu Batthyanyho.