„Čítajúc knižku Fontána di Trevi zostalo mi smutno. Možno je o premárnených životoch celej jednej generácie v Rumunsku. Pokojne by sa však mohla odohrávať aj na Slovensku. Kulisy dôverne poznáme: nemožnosť cestovať, študovať, udávačky, pokazené zuby, pleť, možno kubánske pomaranče, strašné handry... Napriek všetkému je však aj o veľkej nehynúcej láske. Hlavná hrdinka, emigrantka, sa po rokoch vracia domov, do demokratickej krajiny, do Rumunska. Zmenil sa režim, všetci zostarli, aj ona je dnes iná. Odrazu všetci môžu cestovať aj nakupovať, ak je pre niekoho cestovanie či nakupovanie zmyslom života, no ľudský život sa dá iba žiť, nie premárniť. Do toho sa jej pod nohy aj do slov pletú spomienky spred decembra 1989. Dnes majú všetci lepšie handry zo secondhandov, možnosť omočiť si zadok niekde v mori či brúsiť po niektorom z európskych veľkomiest. Mnohí sa však cítia ukrivdene, oni predsa vzburu začali, a potom ich nikde nevzali, oni prví povedali to alebo hento... Dnes je svet iný, aj v Rumunsku. Všetci sa kamsi ponáhľajú. Aj autorka sa pri písaní akoby trochu náhlila, tomuto tempu je prispôsobený aj útržkovitý spôsob jej písania. Pekne do rytmu. Niet času, všetko je inak, človek kašle na ohľady, ak vás svrbí zadok, presadnite si, ak vás bolí, niekto vás doň kopol, neobzerajte sa, pokračujte. Ale kam? Kam dobehne národ, ktorý dostal také veľké zaucho ako národy východného bloku? Ktorý si neváži nič a aby sa mu ľahšie bežalo do neznáma, vyhadzuje to cenné a zaujímavé, čo má. Stávame sa európskymi raritami. Svetu otŕčame holý zadok aj predok. Aj Rumunsko po revolúcii prežíva čosi ako zlatú horúčku. Utrhnúť, ukradnúť, kto nemaže, nejde, kto nejde, zostáva na smetisku dejín... Vraciate sa po rokoch z cudziny domov, no váš domov sa medzitým zmenil a ani vlastní vás už celkom za svojho nepovažujú. Fontána di Trevi je román o láske. O láske k vlasti a mužovi. Teda dvom. Mužom... A možno aj dvom vlastiam... Tej pred a po revolúcii...“
Veronika Šikulová
