Dôvod na radosť nie je dostatočne dobre napísaný, aby som mu prepáčila či akceptovala neinventívnosť tém a motívov na našej domácej scéne.

Skutočne, ak tam nejaký dôvod na radosť mal byť, tak bol signifikantne prevážený - Slovákom a Slovenkám tak vlastným - rochnením sa v sebaľútosti a neotrasiteľnom pocite menejcennosti.

Poviedky mi neprišli prevratné námetom a ani forma ich nevytiahla z otravnej priemernosti.

Vytáčala ma vulgárnosť čisto pre vulgárnosť a drsnosť, nedostatočne účelná.

Jediná poviedka ma chytila atmosférou - Marika, stavila totižto na prostredie dysfunkčnej rodiny v prieniku s náboženským spolkom. A mala pomerne klasickú dejovú krivku aj koniec. Čo mi vlastne nevadilo, keď je niečo klasické, funguje to, tak to asi treba vydojiť, čo to dá. Až kým sa to nepreklopí v trpké klišé. V záujme čitateľa tejto recenzie týmto ukončujem motivačnú kázeň.

Niekto by mohol namietať, že príbehy sú predsa realistické. Mohli by sa stať. Vlastne je možné, že sa už aj odohrali. A to práve je, podľa mňa, problém. Nezaujíma ma realita, na to sú reportáže, memoáre, svedectvá, (auto)biografie. Fikcia a táto odnož beletrie sa má vyznačovať osobnosťou a originalitou, ktorá Dôvodu na radosť chýba.