1.
Svojím ponímaním nadväzuje na staršie knihy Pavla Dvořáka, najmä na cyklus Odkryté dejiny a Zlatú knihu Bratislavy.
Ide o voľné kronikárske rozprávanie o tom, čo kronikár vie, čo ho zaujalo, čo považuje za potrebné vyrozprávať bez pocitu, že je viazaný aj niečím iným ako svojím svedomím a možnosťami (vedomosťami).
Kniha získala Cenu ministra kultúry za najkrajšiu knihu roka, autor prevzal z rúk ministra Cenu za najlepšiu knihu literatúry faktu a prémiu Literárneho fondu v tej istej kategórii.
2.
Kniha nadväzuje na prvý zväzok Stopy dávnej minulosti 1 (Slovensko v praveku). Aj táto kniha vychádza z rovnomenného televízneho cyklu, no popritom je literárnou paralelou prinajmenšom troch televíznych seriálov.
Rozpráva o dejinách Slovenska od mladšej doby bronzovej až do príchodu starých Slovanov. Zaznamenáva aj dramatické osudy niektorých bádateľov, vedeckú a ľudskú likvidáciu profesora Ondroucha alebo uväznenie profesora Budinského-Kričku, ktorý vo väznici v Ilave vyriešil jeden z najväčších problémov slovenského staroveku, záhadu strážskeho pokladu.
Grafický dizajn knihy je dielom trnavského Pergamenu, ktoré využilo stovky farebných aj čiernobielych obrázkov najvýznamnejších pamiatok, záberov z televízneho nakrúcania, dokumentárnych fotografií a ďalších ilustrácií.
3.
Tretí zväzok Stopy dávnej minulosti (Zrod národa) rozpráva o príchode Slovanov, ktorí sa usadili na oboch brehoch rieky Moravy, na sever od Dunaja v Dolnom Rakúsku a na Slovensku, v Zadunajsku a azda aj v Potisí. Prišli ako blízki príbuzní, niekoľko stáročí zdieľali spoločný osud, vzdorovali spoločným nepriateľom, žili v spoločnom štáte, no potom ich udalosti rozdelili a oni sa stali Maďarmi, Nemcami, Čechmi – a Slovákmi.
4.
Kniha Stopy dávnej minulosti o začiatkoch Uhorského kráľovstva; sleduje ich zo slovenského pohľadu, hľadá slovenský podiel na vzniku Uhorska, na jeho budovaní a utváraní hraníc. Rozpráva príbehy z čias Nitrianskeho kniežatstva, z ktorého po krvavých bojoch vzišli nitrianski Arpádovci ako noví uhorskí králi. V záverečnej kapitole sa vracia ku vzniku modernej historiografie, ktorá skoncovala s predstavou o nekonečných a pustých “hvozdoch”.
5.
Kniha Stopy dávnej minulosti 5 má dve časti. Prvá rozpráva o začiatkoch slovenského baníctva, druhá a o tragických udalostiach tatárskeho vpádu. Na ich pozadí systematicky spracováva dejiny Slovenska (Uhorska) v 12. a 13. storočí (počas vlády posledných Arpádovcov).
Obe časti sa opierajú o výsledky najnovších archeologických výskumov, ktoré dali starej histórii nový rozmer – archeologické objavy v Banskej Štiavnici histórii a významu slovenského baníctva, archeologické objavy v Levoči a východoslovenských jaskyniach dramatickým udalostiam počas tatárskeho pustošenia, ktoré kniha podáva (po prvý raz) v celosvetových súvislostiach.
6.
Kniha Stopy dávnej minulosti 6 nadväzuje na predchádzajúce časti knižného cyklu. Rozpráva o časoch po vymretí arpádovskej dynastie a nástupe „cudzích kráľov“, príslušníkov anjouovského rodu a Žigmunda Luxemburského. Nie je to epizóda, vládli v Uhorsku takmer poldruha storočia. Pre Slovensko to bolo mimoriadne významné obdobie: ťažba rúd, zlata, striebra, no najmä medi ho vysunula do popredia európskych dejín, drahé a farebné kovy vyťažené na Slovensku vošli do hospodárstva takých krajín ako Taliansko. Je to veľmi málo známe obdobie, najnovšie objavy prekvapujú aj historikov.
7.
Siedmy zväzok dejín časovo nadväzuje na predchádzajúce časti knižného cyklu. Rozpráva sa v ňom o udalostiach po smrti Žigmunda Luxemburského, o vláde ďalšieho veľkého kráľa Mateja Korvína, ale aj panovníkov, ktorí nemali také šťastie ako on, o Ladislavovi Pohrobkovi a poľských Jagelovcoch. Ešte vždy platí, že pre Slovensko to bolo mimoriadne významné obdobie. Ťažba drahých a farebných kovov ho udržiavala v pozícii, keď aj nemecký kronikár Ulrich Richental, historiograf Kostnického koncilu, píše o “slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh”, a “liptovské knieža” Ján Huňady mladší sa pokúša získať uhorský trón.
8.
Kniha rozpráva o vzniku Osmanskej ríše, o vstupe Turkov do Uhorského kráľovstva a o prvej fáze uhorsko-osmanských vojen za sultána Sulejmana. Začína sa katastrofálnou porážkou a smrťou Ľudovíta II. v bitke pri Moháči a nástupe Habsburgovcov (po víťazstve nad Jánom Zápoľským) na uhorský trón. Ďalej hovorí o tureckých výpravách proti Viedni a rozdelení niekdajšieho Uhorského kráľovstva na tri časti: turecký pašalik, Kráľovské Uhorsko a Sedmohradské kniežatstvo. Najviac priestoru venuje osmanským útokom na územie dnešného Slovenska. Končí sa smrťou sultána Sulejmana pod Szigetvárom a nasledovným edirnským mierom.
9.
V predchádzajúcej knihe Smrť sultána Sulejmana (Stopy dávnej minulosti 8) som hľadal živého Turka, v tejto knihe sa ponúkol sám. Kara Mustafa, smutný hrdina spod hrdinskej Viedne, síce nebol posledný Turek na Slovensku, ale toho skutočne posledného, neznámeho predbehol len o krátky čas a je to jedno, či sa to stalo v Nových Zámkoch, Budíne alebo Jágri. Témou knihy však nie sú len hrôzy osmanských vojen (a stavovských povstaní), pokúša sa o vyznačenie ihriska, na ktorom sa odohrávalo strašidelných 150 rokov boja proti Turkom, ako aj všedný i sviatočný život významných hráčov, ktorí sa zapísali do slovenskej histórie.
Počet strán: 279+278+288+241+256+248+280+256+364
