Impérium

"... systém stál práve na tejto malichernosti, na psychopaticky detailnej kontrole všetkého, na obsedantnej snahe všetko riadiť."

Kapuściński opisuje svoje dojmy a zážitky z ciest v časoch rozpadu bývalého ZSSR, pričom v nich hľadá zmysel s pomocou histórie daného miesta a jeho významu v kolose Impéria. Opisuje nespočet kontrastov medzi národmi a kultúrami v Rusku - "v našich predstavách ZSSR vyzeral ako jednoliaty, monolitický výtvor, v ktorom je všetko rovnako sivé a pošmúrne". Možno práve vďaka svojmu prekvapeniu opisuje miesta tak farbisto: Azerbajdžanské Baku, kde podzemná ropa zvykla zahriať alebo zapáliť všetko, čo chvíľu postálo na mieste; Turkménsko, kde človek bojuje o svoje miesto v oáze; Kremeľ, oddelený od zvyšku Moskvy obrovskými prázdnymi námestiami; letisko (hocikde) so štyrmi verejnými toaletami, kde stovky ľudí čakajú v halách celé dni na lietadlo idúce ich smerom.

Sibír, kde sa veľký mráz pozná podľa hmly, v ktorej sa prechodom človeka urobí chodba v tvare jeho postavy, vďaka ktorej deti doslova vidia, ktorí spolužiaci už dnes išli do školy. Stále Sibír, kde sa nedá schovať na úteku po nekonečných priestranstvách snehu a ľadu a prázdnoty, a zároveň sa dá schovať na celý život v nekonečnej tajge. Vorkuta, kde označenie A81 na jednej z doštičiek pri koľajniciach znamená, že na tomto mieste je pochovaných tisíc ľudí. Kolyma, kde u preživších asi neexistuje jasná hranica, či bývali obeťami, alebo katmi.

Okrem žasnutia som mala počas čítania knihy neodbytný pocit tragédie. Tragédia pôdy a riek, zničených veľkolepými ideami a zlým plánovaním; tragédia hladomoru na Ukrajine; tragédia národov, zatvorených vo fyzických a psychických väzeniach; tragédia miliónov nádherných diel, pre ideológiu zničených komunistami (v Rusku sa asi všetko ráta v miliónoch)... A teraz je na nás, aby sme pri takýchto knihách stále neveriacky žasli - aby sa podobné tragédie neopakovali...