Knihy od Cassandry Clare by som prirovnala k obľúbeným šatám či vychodeným topánkam. Môžete sa na nich spoľahnúť, viete, že vám sedia, cítite sa v nich komfortne. Nie je to nič nové, zato nesklamú. Presne tak je to s jej knihami. Poznáte starú známu tematiku Tieňolovcov, nesklame pútavý, akciou nadupaný dej, no zápletky sa v každej sérii opakujú, nevynímajúc ani ľúbostné vzplanutia nesprávnymi smermi (ten miluje tú, ale ona zas miluje tamtoho a on je zasnúbený s inou, pokračuj donekonečna). Preto prvé knihy majú veľký potenciál nadchnúť a ohúriť, ale s každou ďalšou to už pôjde mierne z kopca.

Netvrdím, že sa Zlaté puto nedá dočítať. Naopak – keď sa na ňu správne naladíte, je to príjemné oddychové čítanie, dej odsýpa, zlo sa zdá byť neporaziteľné, no napriek tomu už vo vás ten wau efekt nevyvolá. Postáv je až zbytočne veľa, hlavne v úvode som sa v nich nesmierne strácala a časom som už prestala pátrať po tom, kto vlastne pochádza z ktorej rodiny a kto je čia sesternica. Z jemnej a nenápadnej Cordelie sa nakoniec vyvinie celkom silná a bojaschopná hrdinka. Lucie v tejto časti svoj potenciál ešte naplno neprejaví, hoci má pár vynikajúcich „duchárskych“ momentov a čo sa týka Grace Blackthornovej... Vie mi niekto povedať, čo je ona vlastne zač??? Čo sú to za schopnosti, komu slúži a čo má za lubom?

Verdikt teda znie – samozrejme, že si prečítam druhú časť. Sú predsa otázky, na ktoré musím vedieť odpoveď! Ale medzi svoje naj knihy jednotku určite nezaradzujem. Jedna rada pre tých, čo zatiaľ nemajú prečítanú trilógiu Pekelných strojov (Mechanický anjel, Mechanický princ a Mechanická princezná) a majú ju v pláne – určite tak urobte pred Zlatým putom, inak by ste si vyspoilerovali vzťahové rozuzlenie celej trilógie. Zlaté puto totiž zahŕňa aj jej hlavných protagonistov a dej sa odohráva 20 rokov po skončení Mechanickej princeznej.