Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Konec světa podle Carla je druhým dielom série Hrobkař Carl. Práve on a jeho mačacia spoločníčka, princezná Rakvička, zostupujú do tretieho poschodia obrovskej mimozemskej Hrobky najväčšej reality show vo vesmíre. Ich cieľ zostáva jednoduchý: prežiť a dostať sa čo najďalej. Lenže s každým poschodím pribúdajú nové pravidlá, príšery, úlohy a, samozrejme, úplne absurdné nebezpečenstvá.
Tentoraz však Hrobka ponúka oveľa viac než len pasce a súboje. Tretie poschodie funguje ako rozsiahly svet plný NPC postáv, frakcií a vedľajších úloh. A presne rozšírenie sveta bolo pre mňa jedným z najväčších plusov. Autor dokázal zachovať absurdnosť prvého dielu, no zároveň nepriniesol iba jeho kópiu. Stále tu máme čierny humor, brutalitu, bizarné situácie a RPG mechaniky, ale tentoraz dostávajú oveľa väčší priestor.
Samostatnou kapitolou je umelá inteligencia Hrobky. Sadistický systém, ktorý riadi pravidlá hry a má veľmi zvláštnu posadnutosť Carlom a jeho bosými nohami. Práve jej systémové hlášky boli jednou z najzábavnejších častí, pokiaľ Vám tento humor sadne.
A potom je tu samozrejme Carl a Rakvička. Ich dialógy patria medzi moje najobľúbenejšie časti a zároveň sa medzi nimi postupne vytvára oveľa silnejšie puto. Dobre bolo zakomponované do príbehu aj to, že sa Carl začína meniť a vyvýjať. Už sa nesnaží iba prežiť ďalší deň. Postupne si vytvára vlastné pravidlá a čoraz viac ovplyvňuje dianie okolo seba.
Jednu hviezdičku som však ubrala za tempo a množstvo herných mechaník. Druhý diel je rozsiahlejší a komplexnejší, no práve preto už nepôsobí tak kompaktne. Niektoré úlohy fungujú skôr ako samostatné epizódy a množstvo schopností, predmetov či systémových oznámení môže miestami brzdiť čítanie, hlavne pre neskúseného čitateľa, ktorý nemá prehľad v herných mechanikách RPG žánru.
Napriek tomu je Konec světa podle Carla veľmi vydareným pokračovaním, ktoré ukazuje, že táto séria má oveľa väčší potenciál než len príbeh o človeku a mačke prechádzajúcich dungeonmi.
Carl a Rakvička pokračujú v zostupe dungeonovým systémom, ktorý zo zničenej Zeme vytvoril obrovskú galaktickú reality show. Tentoraz ich čaká štvrté poschodie Železný uzol, obrovská spleť železníc, metra, staníc, tunelov a portálov. Po tratiach sa pohybujú monštrá a nemŕtve bytosti, na dvojicu je vypísaná odmena a o prežitie už nebojujú iba proti tomu, čo na nich číha v dungeone.
Najväčším plusom je pre mňa opäť originalita. Po predchádzajúcich dieloch som sa bála, či sa koncept nezačne opakovať, no Dinniman priniesol úplne nové prostredie. Vlaky, metro, portály a nemŕtvi vytvárajú poriadne bizarnú kombináciu, ktorá k sérii dokonale sedí.
A potom je tu Anarchistická kuchárka. No recept na večeru v nej nenájdete. Ide o artefakt plný zápiskov rebelov z minulých ročníkov od návodov na výrobu výbušnín až po zbrane z končatín príšer. Navyše sa Carlovi prihovára vlastným hlasom, takže o absurdné situácie nie je núdza.
Čierny humor, sarkazmus, vulgarizmy a úplne šialené situácie fungujú aj naďalej, dokážu odľahčiť aj brutálne momenty a zostávajú jednou z najsilnejších stránok série.
Páčilo sa mi aj rozšírenie okruhu postáv. Viac priestoru dostávajú Katia, Elle a ďalší crawléri a príbeh už nestojí iba na Carlovi a Rakvičke. Zároveň sa postupne odhaľujú širšie súvislosti fungovania dungeonu, jeho AI a celej reality show.
Avšak na druhej strane, Železný uzol je už poriadne komplikovaný. Tratí, staníc, tunelov, portálov, úloh a postáv je jednoducho veľa a miestami som sa strácala rovnako ako samotní hrdinovia. Začiatok navyše pôsobí chaoticky a niektoré časti boli podľa mňa zbytočne natiahnuté.
Pribúda aj množstvo RPG prvkov úrovne, schopnosti, predmety a pravidlá systému. Pre fanúšikov LitRPG je to súčasť kúzla, no mne ich tentoraz prišlo miestami až príliš veľa.
Napriek tomu ide o vydarený tretí diel, ktorý dokazuje, že séria sa stále dokáže posúvať novým smerom.
Ak vás bavili prvé dva diely, Carlova anarchistická kuchařka určite stojí za pozornosť.
Na pokračovanie Polovina srdce nestačí som sa veľmi tešila. Sestry Halisovi svojím debutom nastavili latku poriadne vysoko a bola som zvedavá, kam príbeh Melánie a Patrika posunú ďalej.
A tentoraz sme sa ponorili oveľa hlbšie. Do temnoty, psychiky postáv a dôsledkov rozhodnutí, ktoré sa nedajú len tak vziať späť.
Vraciame sa k Melánii a Patrikovi, ktorých vzťah sa po odhalení jej skutočnej identity ocitol v troskách. City medzi nimi však nezmizli. Problémom však je aj to, že Patrik už čoraz častejšie prestáva byť sám sebou a kontrolu nad jeho telom preberá Tobias - jeho temnejšia stránka.
A práve Tobias dostáva v tejto časti oveľa viac priestoru.
Postupne zisťujeme, že nie je iba temnou súčasťou Patrika, ktorej by sa mala Melánia báť. Ukazuje sa, že aj Tobias má svoje vlastné pocity, tajomstvá a dôvody, prečo je taký, aký je. A práve jeho vzťah s Melániou sa začne postupne meniť. Medzi nimi vzniká zvláštne napätie a niečo, čo ani jeden z nich pôvodne nečakal.
Musím priznať, že Tobiasove kapitoly som mala oveľa radšej ako tie Patrikove. Prinášali do príbehu presne tú temnotu, napätie a iskry, ktoré ma držali pri čítaní.
V porovnaní s prvou časťou však tentoraz ustúpil humor a romantika. Zatiaľ čo jednotka ma bavila aj svojou odľahčenosťou a chémiou medzi postavami, Tíha svědomí je vážnejšia a psychologickejšia. Viac sa sústreďuje na dôsledky rozhodnutí, vnútorné konflikty a otázku, čo všetko dokáže človek uniesť.
Opäť sa vraciame aj do kancelárskeho prostredia, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou ich príbehu. Tentoraz však nejde iba o prácu a vzťahy. Postupne sa dostávame pod povrch postáv a odhaľujeme veci, ktoré mali zostať skryté.
A potom prišiel záver. Autorky si nás opäť nechali presne tam, kde nechceme zostať s množstvom otázok a obrovskou zvedavosťou, čo bude ďalej.
Ak máte radi romantické príbehy s temnejšou atmosférou, psychológiou postáv a vnútornými konfliktmi, Tíha svědomí by vám nemala uniknúť. O to viac, ak vás v prvej časti zaujal Patrik a ste zvedaví, čo sa skrýva za Tobiasom.
Čo by ste povedali na prípad vraždy, pri ktorom obeti z krku vyrastie strom?
Znie to absurdne? Presne týmto šokujúcim momentom začína Pohár smrti od Roberta Jacksona Bennetta a verte mi, od tej chvíle Vás tento príbeh nepustí.
Z jednej nepravdepodobnej smrti sa postupne stáva vyšetrovanie, ktoré prerastá do niečoho omnoho väčšieho, desivejšieho a nebezpečnejšieho, než si ktokoľvek dokázal predstaviť.
Hlavnou postavou je mladý pomocník vyšetrovateľky JUDEXU organizácie predstavujúcej súdnu moc v tomto fascinujúcom svete. Spolu sa púšťajú do vyšetrovania, ktoré prichádza v tom najhoršom možnom období na začiatku obdobia dažďov. No dážď tu však neznamená len zlé počasie…
Robert Jackson Bennett vytvoril svet, ktorý ma úplne pohltil. Nenájdete tu klasickú mágiu ani futuristické technológie.
Namiesto toho tento svet funguje na tzv. štepoch genetických úpravách živých organizmov. Ľudia dokážu meniť vlastnosti rastlín, zvierat aj ľudí tak jednoducho, ako by sme my naštepili novú odrodu jabĺk na starý strom.
A práve toto bolo na knihe absolútne fascinujúce.
Štepy prinášajú obrovské možnosti, no zároveň aj množstvo rizík, deformácií a morálnych otázok. Celý systém pôsobil originálne, premyslene a neuveriteľne živo.
Veľmi ma bavili aj samotné postavy. Autor vytvoril dvojicu, ktorá funguje dokonale práve vďaka svojim rozdielom. Hlavný hrdina pochádza z chudobných pomerov, trpí dyslexiou a dysgrafiou, no podstúpil úpravu pamäte, aby sa stal „rytcom“ živým záznamníkom schopným zapamätať si úplne všetko, čo videl, počul alebo zažil.
Jeho nadriadená, vyšetrovateľka JUDEXU, je zas fascinujúco excentrická osobnosť. Túži po vedomostiach a informáciách, no zároveň bojuje s preťažením zmyslov a vlastnými zvláštnosťami. Ich dynamika bola miestami vážna, miestami úsmevná a neuveriteľne dobre fungovala.
Úprimne? Vyšetrovateľka na mňa pôsobila ako dokonalý mix doktora Housea, Shauna Murphyho a Monka. Zvláštna kombinácia… ale absolútne geniálna.
Pohár smrti je kniha, ktorá brilantne prepája fantasy, detektívku, mysteriózny thriller aj prvky biologického hororu. Je temná, originálna, inteligentná a miestami až desivo atmosférická. Ak máte radi premyslené fantasy svety, netradičné vyšetrovania, monštrá z morských hlbín a príbehy, ktoré vo Vás ostanú ešte dlho po dočítaní, túto knihu si rozhodne nenechajte ujsť.
První brána je veľkolepým finále trilógie Protektorát, ktoré uzatvára príbeh Casimirových brán, umelej inteligencie a boja o budúcnosť ľudskej civilizácie. A hoci ide o záver série, rozhodne nejde o jednoduché oddychové čítanie.
Hlavnou hrdinkou zostáva majorka Sanda Greeve, ktorá sa opäť ocitá v centre udalostí. To, čo na nej oceňujem najviac, je jej ľudskosť. Nie je neporaziteľná, nerobí vždy správne rozhodnutia a často koná pod obrovským tlakom. Práve preto som jej počas celého príbehu držala palce.
Autorka opäť dokazuje, že space opera nemusí stáť iba na akcii. Veľkú časť príbehu tvorí otázka umelej inteligencie, vedomia a toho, čo vlastne robí bytosť živou.
Veľkým plusom celej série je aj prepracovaný svet. Casimirove brány, vesmírne lode či politické konflikty nepôsobia iba ako kulisa, ale majú skutočný význam pre fungovanie celého vesmíru. Napriek množstvu technológií autorka nezachádza do zdĺhavých vysvetlení, takže príbeh si udržiava svižné tempo.
Na druhej strane je to práve rozsah sveta, ktorý môže byť pre niekoho náročnejší. Postáv, organizácií aj dejových liniek je veľa a priznám sa, že som sa viackrát musela zamyslieť, kto je kto alebo si spomenúť na udalosti z predchádzajúcich dielov. Ak ste sériu nečítali dlhší čas, odporúčam si pred čítaním aspoň stručne osviežiť pamäť.
Aj samotný záver na mňa pôsobil trochu uponáhľane. Väčšina otázok síce dostane odpoveď, no niektorým postavám a následkom veľkého finále by som dopriala viac priestoru. Niekoľko pokojnejších kapitol po vyvrcholení by podľa mňa príbehu veľmi prospelo.
Napriek tomu ide o dôstojné zakončenie celej trilógie. Autorka výborne kombinuje vesmírnu akciu, politické intrigy, silné postavy aj filozofické otázky o budúcnosti technológií. Nie je to sci-fi, ktoré prečítate bez rozmýšľania, ale práve to ho robí zaujímavým.
První brána odporúčam všetkým fanúšikom inteligentnej space opery, umelej inteligencie, veľkolepých vesmírnych konfliktov a sérií, ktoré sa neboja klásť náročné otázky. Ak ste si obľúbili predchádzajúce diely, toto finále vás rozhodne nesklame.
Čím si vás kniha dokáže získať už od prvých strán?
Mňa vždy najviac pohltí atmosféra. A presne tú mali Kostischrány úplne dokonalú. Temný les, malé mestečko opradené poverami, hrobárka, ktorá bojuje o prežitie, a kostry, ktoré sa každú noc dvíhajú zo zeme.
Ak hľadáte knihu s poriadnou jesennou alebo halloweenskou náladou, ste na správnom mieste.
Aderyn po smrti a zmiznutí rodičov zostala sama so svojimi mladšími súrodencami. Aby ich uživila, pracuje ako hrobárka povolanie, ktoré jej síce nikdy neprinášalo veľké bohatstvo, no v poslednom čase je ešte ťažšie vyžiť.
Akoby to nestačilo, okolitý les začína vydávať svoje desivé tajomstvá.
Po meste sa čoraz častejšie potulujú oživené kostry a nikto netuší, čo ich privádza späť medzi živých. Keď do mesta dorazí záhadný kartograf Ellis, ktorého mapy akoby ukazovali cestu práve sem, ich osudy sa spoja. Spoločne sa vydávajú do lesa plného kostischrán, aby našli zdroj temnej mágie a zastavili zlo skôr, než pohltí celé mesto.
Musím povedať, že tejto knihe sa podarilo presne to, čo od fantasy očakávam úplne ma vtiahla do svojho sveta. Atmosféra je úžasne pochmúrna, no zároveň nie príliš desivá. Skôr pripomína staré ľudové legendy, pri ktorých cítite jemné mrazenie, ale zároveň sa od nich neviete odtrhnúť.
Veľmi som si obľúbila aj hlavnú hrdinku. Aderyn nie je vyvolená bojovníčka ani najmocnejšia čarodejnica. Je to obyčajné dievča, ktoré robí všetko pre to, aby ochránilo svoju rodinu. Je odvážna, tvrdohlavá a napriek všetkému nestráca súcit.
A áno, musím spomenúť aj oživenú kozu, ktorá si úplne ukradla každú scénu, v ktorej sa objavila. Za mňa to bola skvelá vedľajšia postava, ktorá si určite nájde mnohých fanúšikov.
Romantická linka je tu len jemná a nenápadná. Nevytláča do úzadia hlavný príbeh, ale príjemne ho dopĺňa. Príbeh je dynamický, nekomplikuje sa zbytočnými odbočkami a napriek tomu ponúka zaujímavý magický systém, tajomstvá aj napínavé finále.
Ak máte radi gotickú atmosféru, cintoríny, temné lesy, folklórnu mágiu, oživené kostry, sympatických hrdinov a fantasy s jemnou romantickou linkou, Kostischrány by vám rozhodne nemali ujsť.
Sú trilógie, ktoré majú skvelý začiatok, no pri závere im dôjde dych. A potom sú tu také, ktoré s každou ďalšou knihou rastú, až vyvrcholia grandióznym finále. Presne také finále nám dopraje Říše popela od Anthonyho Ryana.
Záverečný diel trilógie prináša odpovede na otázky, ktoré si čitatelia kládli už od prvých strán prvej knihy. Tajomstvá sú konečne odhalené, jednotlivé dejové línie sa spájajú a udalosti, ktoré sa predtým zdali nesúvisiace alebo príliš komplikované, do seba začínajú dokonale zapadať.
Opäť sledujeme osudy troch hlavných hrdinov, ktorých cesty smerujú k rozhodujúcemu stretu s Bielym dragom a jeho armádou. Pred ľudstvom stojí posledná bitka. Tentoraz už nejde o moc, bohatstvo ani územie. V hre je samotná sloboda.
Na jednej strane stojí ľudstvo. Na druhej Biely drag, jeho potomstvo a zástupy skazených, ktorý pod jeho nadvládou stratili vlastnú vôľu. Ich cieľ je jednoduchý podmaniť si svet a premeniť ľudí na zdroj potravy a otrokov.
Príbeh naberie tempo takmer okamžite a nespomalí až do poslednej kapitoly. Ak mi v predchádzajúcich dieloch občas prekážali pomalšie pasáže, tu som ich takmer nenašla. Akcia strieda akciu, napätie neustále rastie a napriek veľkolepému rozsahu príbehu som sa nikdy nestrácala v tom, čo sa práve deje.
Najsilnejším prvkom knihy však pre mňa nebola samotná akcia, ale morálna nejednoznačnosť konfliktu. Autor zároveň výborne pracuje s emóciami. Straty bolia, víťazstvá nie sú zadarmo a osudy postáv, ktoré sme sledovali počas celej trilógie, dostávajú uspokojivé zakončenie.
Říše popela je presne takým finále, aké si táto séria zaslúžila. Veľkolepé, napínavé, emotívne a plné nezabudnuteľných momentov. Anthony Ryan dokázal uzavrieť všetky hlavné dejové línie spôsobom, ktorý pôsobí prirodzene a zároveň epicky. Za mňa ide o jedno z najlepších fantasy zakončení, aké som za posledné roky čítala.
Maková válka od R. F. Kuang je prvým dielom trilógie a zároveň debutom, ktorý rozhodne nepatrí medzi klasické fantasy príbehy o hrdinoch, ktorí zachraňujú svet. Nájdeme tu vojnu, šamanizmus, bohov, politiku, násilie, ale aj veľmi výraznú inšpiráciu skutočnými udalosťami.
Príbeh sleduje Rin, vojnovú sirotu z chudobnej provincie, ktorá sa vďaka obrovskej tvrdohlavosti a disciplíne dostane na elitnú vojenskú akadémiu Sinegard. Spočiatku tak kniha pôsobí ako príbeh outsiderky, ktorá sa musí presadiť medzi privilegovanými spolužiakmi. Máme výcvik, skúšky, súperenie aj boj o uznanie. Potom však príde vojna a všetko, čo sme dovtedy poznali, sa začne rúcať.
Práve tento zlom ma na knihe zaujal najviac. Autorka najskôr vytvorí prostredie, ktoré pôsobí takmer ako klasická fantasy akadémia, aby ho následne úplne obrátila naruby. Vojna tu nie je dobrodružstvom. Je brutálna, špinavá a bez milosti ničí ľudí aj všetko, čo im zostalo. A práve vtedy Maková válka ukáže svoju skutočnú tvár.
Rin je to tvrdohlavá, impulzívna, nahnevaná hrdinka a postupne čoraz viac prekračuje hranice, ktoré by som od nej na začiatku vôbec nečakala. Niektoré jej rozhodnutia vo mne vyvolávali obdiv, iné odpor a pri ďalších som si kládla otázku, kam až je ochotná zájsť.
Veľmi silnou stránkou je aj historický základ príbehu. Autorka čerpá z udalostí čínskych dejín a niektoré pasáže sú preto mimoriadne ťažké. Kuang otvára témy imperializmu, rasizmu, triednych rozdielov, moci a pomsty a núti premýšľať nad tým, čo všetko je človek ochotný obetovať v mene víťazstva.
Za slabšiu stránku považujem najmä nerovnomerné tempo. Prvá časť ma bavila o niečo viac, zatiaľ čo neskôr sa príbeh stáva chaotickejším a pribúda veľké množstvo udalostí, násilia a politických súvislostí. Niektoré vedľajšie postavy by som si zároveň vedela predstaviť viac rozpracované.
Napriek tomu som z knihy odchádzala s veľmi silným dojmom. Maková válka nie je príjemná fantasy. Je temná, krutá a miestami až nepríjemne realistická. Práve preto však dokáže zostať v hlave aj po dočítaní.
Po Jazyku drakov od S. F. Williamsonovej som siahla prakticky okamžite, keď som zistila, že spája draky a historický Londýn. A musím povedať, že práve toto spojenie ma na knihe zaujalo asi najviac.
Vivien mala od detstva jediný veľký sen stať sa prekladateľkou dračích jazykov. Jej plány sa však zmenia vo chvíli, keď jej rodičov uväznia. V snahe zachrániť svoju rodinu sa zapletie do vzbury a napokon sa ocitne v tajnom oddelení premiérky, ktoré sa zaoberá lúštením šifier. Ak splní úlohu, ktorú od nej premiérka požaduje, má šancu dostať svojich rodičov na slobodu. Lenže čím hlbšie Vivien preniká do celého prípadu, tým viac si uvedomuje, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Najväčším lákadlom knihy je pre mňa jednoznačne svet. Historický Londýn, v ktorom vedľa ľudí existujú draci a niektorí ľudia dokážu komunikovať v ich jazyku, je jednoducho skvelý koncept. Páčilo sa mi objavovanie jednotlivých dračích druhov, jazykov aj spôsobov, akými draci ovplyvňujú fungovanie spoločnosti. K tomu sa pridáva lúštenie šifier, tajomstvá, politika a nádych temnej akadémie. Presne tento mix ma dokázal udržať pri čítaní.
Samotná Vivien vo mne však vyvolávala trochu rozporuplné pocity. Rozumiem jej motivácii a snahe zachrániť rodinu, no jej nerozhodnosť a miestami až zaslepenosť mi občas liezli na nervy. Často som mala pocit, že niektoré veci, ktoré boli pre mňa ako čitateľku pomerne jasné, Vivien stále nechcela vidieť.
Rovnako ma úplne nepresvedčila romantická linka. Jej vzťah s Atlasom mi pripadal trochu zvláštny a chýbala mi medzi nimi väčšia iskra. Pri tomto type príbehu som dúfala v romantiku, ktorá by bola viac plná napätia a konfliktu. Úprimne, enemies to lovers linka by mi sem sadla oveľa viac.
Napriek tomu má kniha podľa mňa veľký potenciál. Draci, ich jazyky, šifry, tajné oddelenie, historické prostredie a temnejšia atmosféra vytvárajú svet, v ktorom sa dá ešte veľa objavovať. A práve preto som zvedavá, kam sa bude ďalej príbeh posúvať.
Do Zlatej grai som sa pustila s očakávaním rozsiahleho fantasy sveta a autorka ma v tomto smere rozhodne nesklamala. Ide o úvodný diel väčšej série, v ktorom sa zoznamujeme so svetom plným starých rás, božských síl, bojovníčok, politických hier a tajomstiev.
Príbeh sleduje predovšetkým Isarell a Bastiena. Isarell pochádza zo starej rasy grai a po dvoch rokoch prežívania v nehostinnej krajine Tieňa sa vydáva za svojím osudom, ktorý ju privedie až ku kráľovnej divoženiek Ymir. Bastien je zase mladík v službách princa Daimóna. Obaja sa postupne ocitajú v oveľa väčšej hre, ktorej pravidlá nepoznajú.
Najviac ma bavilo budovanie sveta. Autorka vytvorila vlastné univerzum s množstvom rás, frakcií, histórie a pravidiel. Nájdeme tu Jorrei, Sarrei, druidov, divoženky a množstvo ďalších prvkov. Zo začiatku môže byť množstvo názvov a informácií trochu zahlcujúce, no postupne do seba začnú zapadať.
Isarell nie je hrdinka čakajúca na záchranu. Je tvrdá, nebezpečná a poznačená tým, čo prežila. Práve jej príchod do výuky k divoženkám a kráľovnej Ymire celý jej osud dokonale podtrhol ich divokosť, bojovnosť a vzťah k nebezpečenstvu dodávajú príbehu úplne inú energiu.
Veľkým plusom je aj jazyk autorky. Je bohatý, obrazný a miestami kvetnatý, čo sa k epickej fantasy podľa mňa veľmi hodí. Úplne to zapadlo k opisom sveta a bojových scén.
Na druhej strane bol pre mňa začiatok trochu náročnejší. Nové mená, rasy a názvy sa objavujú pomerne rýchlo a chvíľami som sa v nich strácala. Miestami som tiež mala pocit, že množstvo informácií zatienilo postavy a ich emócie.
Napriek tomu vo mne Zlatá grai zanechala veľmi dobrý dojem. Je to ambiciózny začiatok série, ktorý ponúka veľký svet, silné ženské postavy, tajomstvá, boj aj mocenské hry. Nie je to úplne jednoduché čítanie, ale keď som sa do sveta dostala a pochopila ho, nechcela som ho opustiť.
Ak máte rady rozsiahle fantasy svety, bojovné hrdinky, temnejšiu atmosféru, rôzne rasy a intriky, Zlatá grai by vás mohla zaujať.
