Kritikmi vyzdvihovaná trilógia
Jona Fosseho Bdenie (2007), Sny Olavove (2012) a Na sklonku dňa (2014), ktorá má svoje pevné miesto v nórskej literárnej histórii už dnes, je lyrickým rozprávaním o dvoch mladých milencoch, Aslem a Alide, a ich alegorickej ceste po západnom Nórsku. O ich láske, požehnanej a zároveň prekliatej, ktorá vzišla z milosti osudu, no beztak musí proti osudu neustále bojovať. Príbeh sa odohráva v bližšie neurčenej minulosti, miestami až bezčasovosti, a podobne ako vo všetkých neskorších Fosseho prózach sa tu čitateľ stretáva s fascinujúcim kontrastom naivného rozprávača a brutality rozprávaného, a predovšetkým napätím medzi naznačeným a tušeným.
Jon Fosse (29.9. 1959, Haugesund) patrí k najvýznamnejším a najproduktívnejším nórskym spisovateľom súčasnosti a zároveň je i najhranejším nórskym dramatikom po Henrikovi Ibsenovi. Jeho tvorba pozostáva zo sedemnástich knižne vydaných próz, vyše štyridsiatich divadelných hier, siedmich básnických zbierok, dvoch zbierok esejí a niekoľkých kníh pre deti. Fosseho dielo je preložené do viac než štyridsiatich jazykov a jeho hry uviedli divadlá doslova po celom svete. Autor je tiež laureátom mnohých nórskych i medzinárodných literárnych ocenení a v období uplynulých rokov sa jeho meno čoraz častejšie spomína v súvislosti s Nobelovou cenou za literatúru.
Trilógia
Aspoň mi zatiaľ trochu preschne oblečenie, povie Asle
a vyzlečie sa a roztiahne svoje oblečenie na podlahe a Alida odhrnie prikrývku z ovčej vlny nabok a Asle sa vyštverá k nej do postele a ľahne si k nej a ona cíti, aký studený a mokrý je, a pýta sa ho, či dobre pochodil, a on povie ale áno, dobre, ale áno a opýta sa jej, či spala, a ona nato povie, že áno, asi áno a on povie, že si teraz chvíľu oddýchnu a potom si musia nabaliť jedlo, toľko, koľko sa len bude dať, a možno aj nejaké peniaze, ak sa niekde nejaké nájdu, a potom musia ísť do člna a vyplaviť sa prv, než sa rozvidnie a bude ráno, a ona nato povie áno, urobia to tak, ako si on myslí, že bude najlepšie, povie, a tak tam ležia a Alida vidí Asleho, ako sedí aj so svojimi husľami a ona stojí obďaleč a počúva a počuje pieseň zo svojej minulosti, počuje pieseň zo svojej budúcnosti, počuje otca Aslaka spievať a vie, že všetko je už rozhodnuté a tak to má byť, a položí si ruku na brucho a dieťa kopne, a tak chytí Asleho za ruku a položí si ju na brucho a malé ešte raz kopne, a vtom počuje, ako Asle povie, že musia odísť, hneď teraz, kým je tma, to bude najlepšie, povie a je taký unavený, povie, že ak teraz zaspí, mohol by spať hlboko a dlho, ale to nemôže, musia vstať a dostať sa do člna, povie Asle a posadí sa na posteli
Nemohli by sme si ešte chvíľu poležať, povie Alida
Tak si ešte polež, povie Asle
a prejde sa po miestnosti a Alida sa pýta, či má zasvietiť svetlo, a on hovorí, že netreba, a začne sa obliekať, a Alida sa pýta, či sú šaty už suché, nie, povie on, suché nie sú, ale ani obzvlášť mokré, povie a oblečie sa, a Alida sa posadí na posteli
Teraz pôjdeme do Bjørgvinu, povie Asle
Budeme v Bjørgvine bývať, povie Alida
Áno, budeme, povie Asle
a Alida ide a zasvieti svetlo, a až teraz vidí, ako uštvane Asle vyzerá, a aj ona sa začne obliekať
Ale kde budeme bývať, povie Alida
Musíme si niekde nájsť strechu nad hlavou, povie Asle
Musí sa to dať, povie
V Bjørgvine je toľko domov a toľko všetkého možného, že sa to musí dať, povie
Ak sa pre nás nenájde miesto v ani jednom zo všetkých tých domov, čo sú v Bjørgvine, nuž, potom neviem, povie Asle
a nadvihne oba batohy a prehodí si ich cez plecia, a do ruky vezme puzdro s husľami, a Alida vezme svetlo a otvorí dvere a vyjde popred neho von a potom pomaly, potichu schádza po schodoch, a on tiež potichu schádza za ňou
Vezmem nejaké jedlo, povie Alida
Pevná vazba
