Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť.
Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svo- jim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 – 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá.
Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva.
„Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti?
Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby.
Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keďsa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2).
Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty.
Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu.
Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keďsa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 – 8).
To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii.
V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu. Ak sa ju dobre modlíme a podľa nej budeme aj žiť, stane sa vynikajúcim pomocníkom nášho kresťanského života.
Nech k tomu poslúži aj táto zbierka príkladov a myšlienok.
