Napínavý príbeh, šteklivá erotika a mrazivý smiech!
On, Rácz, veru svoju šancu nepremrhá, nie je mechom udretý! V krčme ho starý kurič prehovoril, aby nastúpil do kotolne v Bratislave.
Tak sa začína príbeh usilovného prostého človeka, ktorý sa v spoločnosti vekslákov a podvodníkov postupne zmení na bezohľadnú sviňu, a hoci sa stane šéfom podsvetia, úctu a vážnosť si musí zdĺhavo vydobýjať primitívnymi spôsobmi.
On, Peter Pišťanek sa slávnym stal okamžite! Stačilo k tomu málo – napísať tento vynikajúci román.

Díky doporučení bratislavského přítele jsem se seznámil se svérázným, robustním vypravěčským talentem, který si nedělá starosti s krizí románu a prostě, přirozeně, takříkajíc tradičním způsobem nás vnoří do živlu napínavého příběhu. Pojem tradiční musí ovšem zahrnovat románový tvar výrazně postmoderního střihu. (...) Pišťanek je objev slovenské prózy, který jí můžeme závidět.

(Milan Jungmann, Lidové noviny 6.2.1992)


Peter Pišťanek debutoval pozoruhodnou knihou, románom. Nenašiel som v texte ani jednu štylistickú chybu, ani jedno miesto, ktoré by vybočovalo zo základnej tóniny – je to tónina silne tvrdá, hranatá, brnčiaca ako britvy vo vreci, a pritom nás tá tvrdosť ohýba a neodolateľne donucuje k smiechu, miestami až k stavom, ktoré človek pociťuje po náhlom vyzdravení, po utíšení bolesti zuba alebo hlavy. Každá veta má svoje miesto, je zaradená ako rímsky vojak do zostavy, a každá je perfektná, ako dobre vycvičený rímsky legionár. Tomu sa hovorí technika.

(Rudolf Sloboda, Dotyky 2/1992)


Dobre je to napísané a je to sranda. (...) Treba už len dúfať, že autorove postmodernistické hyperboly sa nestanú v blízkej budúcnosti skutočnosťou.

(Peter Breiner, Slovenské pohľady 3/1992)


Rivers of Babylon je jeden veliký sarkasmus, hořká anekdota o nekontrolovaném vzestupu a uchopení moci. Zrcadélko jakési. (...) To není pohádka, to je zatraceně skutečný život.

(Jakub Rosen, Iniciály 8/1992)


Medzičasom, celkom nenápadne, dakde v Devínskej Novej Vsi, odkiaľ vypisuje aj Rudo Sloboda, vyraší zo suchej vyprahnutej zeme voňavý kvietok. Pišťanek sa menuje. A jeho báječná kniha sa volá Rivers of Babylon.

(Ivan Popovič, Smena na nedeľu 15. 5. 1992)


Pišťankov román nemožno čítať vážne. Som presvedčený o tom, že jeho autor si celkom zámerne robí z čitateľov posmech, že sa pohráva s čitateľmi rozličného zamerania. Vie, že mu niektorí naletia a budú text čítať vážne, vie, že pre niektorých to bude len príbeh, a vie, že mnohých svojím románom rozčúli, alebo aspoň privedie do rozpakov.

(Ladislav Čúzy, Romboid 5/1992)


Pišťankova kniha je zjavením.

(Pavel Matejovič, Dotyky 2/1992)


Aj bez toho, aby som od literatúry očakávala iba „vysokú štylizáciu“, z hľadiska jej druhového vymedzenia musím Pišťankov román umiestniť na okraj (ak nie za okraj) jej vlastných možností. V istom zmysle ho hodnotím ako insitné umenie. (...) Ak je jedným z typických znakov insitného umeleckého prejavu naivný, čiže zjednodušujúci pohľad na svet a druhým nezvládnutá umelecká technika, potom Pišťankov román vykazuje obidva tieto znaky celkom určite.

(Stanislava Chrobáková, Romboid 5/1992)


Promptné a príťažlivé zareagovanie na nové spoločenské pomery v Rivers of Babylon nadobudlo časom charakter nadčasovej vízie.

(SME, 9.12.2003)