Augusty

To, že niekto nemá na akú modrinu ukázať prstom, ešte neznamená, že nie je posiaty nekonečnami hematómov na duši.

Neuveriteľne poetické, pre mňa zľahka evokujúce tvorbu Andrewa McMillana.

Trochu bojujem s tým, že by som Srpny chcela označiť až nepatričným množstvom superlatívov. Ako prvé sa poddám nutkaniu, a ako to už býva, potom sa pokúsim vyjasniť, prečo som si dovolila poddať sa.

Geniálne.
Brilantné.
Perfektné.
Skvelé.

Nuž a teraz - nehovorím o obsahu a nevyzdvihujem to, čo bolo podané, ale že to bolo spravené neuveriteľne kvalitne. Tieto hyperbolické pochvaly znejú ako na michelinskú 7-chodovú večeru, ale povedzme, že po tom, ako mnou prešli Srpny, by ste po mne na záchod ísť nechceli. Je to takmer nestráviteľné. Nikdy nebude. Na bolesť sa dá zvyknúť, ale nemá sa. Taká hlúposť, aj v našej ľudovej slovesnosti, vraj človek si zvykne aj na šibenicu. A my blázni pri týchto slovách ešte aj narazíme dlaňou o hruď, ako pri hymne.

Aj nás bili, a sme tu, ani z nás neubudlo. Aké klamstvo. Ako dlho sa nám ho ešte bude chcieť omieľať?

Tak prečo teda
Geniálne?
Brilantné?
Perfektné?
Skvelé?

Pretože z tejto knihy mrazí. Robí sa z nej fyzicky nevoľno. Niekedy doslova musíte silno zapučiť viečka, aby ste sa skryli pred tým, čo sa na strane deje. A aj tak márne.
Invazívne a účinné -
- také sú Srpny.
Naozaj výborná demonštrácia nespoľahlivého rozprávača a reprezentácia spoločenského fenoménu.

A takisto, lebo Srpny podávajú ruku spolupatričnosti tým, ktorým nikto nikdy neveril, ktorých prežívanie a vnímanie bolo konštantne znehodnocované a z(a)hadzované. Zrazu na svete je niekto, pred kým by ste nemuseli obhajovať relevantnosť svojej existencie.

Jedinečný debut. Výbušný aj rozvážny. Plný bohovských metafor, prirovnaní a personifikácií - napomedzí sveta fyziologického s mentálnym.

„Něžný nástroj smrti.”