Zoja

Zoja je láska. Je to ten typ knihy, kde je taký pretlak krásnych, múdrych myšlienok, až som sa bála, že si nestihnem vychutnať jednu, kým príde ďalšia.

Možno je to tým, že sme so Zojou obe euroúradníčky a navyše približne v rovnakom veku, ale stále som mala pocit, že mi kradne myšlienky. Respektíve že presne toto by som si myslela ja, keby som sa vedela tak krásne poeticky vyjadrovať.

Miestami je to vtipné, miestami melancholické, ale na 100% empatické a múdre. Nie je to len Zojin príbeh, aj keď ona jediná rozpráva v prvej osobe. Je to aj príbeh jej otca Jara, ktorý sa rozhodne odísť na sklonku života od ženy. Je to príbeh jej mamy Irmy, ktorá po odchode manžela zazvoní dcére na dverách jej luxemburského bytu a nasťahuje sa k nej na dobu neurčitú. Príbeh Gabriela a jeho pojazdnej kaviarne.

Niekto má priestoru viac, niekto menej, ale bavili ma úplne všetci. Hneď by som Jarovi podpísala petíciu za záchranu 100-ročnej lipy, aj by som ho priviazala k nej tými kompresnými obväzmi. Chápala som rozhorčenie Irmy nad bylinkovými malinovkami, ktoré pripomínajú nedeľnú polievku. Kúpila by som si u Gabriela lungo a orechový koláč a povedala mu, nech dá Slovákom ešte šancu… (Len možno ten Husák ma až tak nebral )

Ak vás bavia súčasné spoločenské romány, medziľudské vzťahy naprieč generáciami, vzorce nášho správania a úvahy o vlastenectve, resp.našom vzťahu ku krajine, v ktorej sme vyrástli, Zoju si nenechajte ujsť. Je to krásne čítanie.

Ziadne situacie, vztahy ani hlbka. Plytke. Ocakaval som viac. Kniha je plocha bez emocie a vlastne cohokolvek. Velke sklamanie.