Ľudovít Novák patril a doteraz patrí medzi najvýznamnejších slovenských jazykovedcov všetkých čias, niektorí autori ho považujú dokonca za najväčšieho slovenského jazykovedca. Zohral nielen úlohu zakladateľskej osobnosti slovenskej modernej jazykovedy, ale aj fundátora novodobej vedy na Slovensku a jeho pohnutý život dokonale odrážal nepokojné dediny Slovenska v 20. storočí. Bol zakladateľom slovenskej fenológie i tvorcom kongeniálnych fonologických dejín slovenčiny, vydavateľom skvelých štrukturalistických periodík Linguistica Slovaca, autorom, ktorý zásadne prispel k hlbšiemu poznaniu stredoeurópskeho jazykového zväzu a vedcom , ktorý aj v čase oficiálnej československej ideológie išiel naraz ֦ proti prúdu" a neohrozene obhajoval samostatnosť slovenského národa. Po dlhom období zaznávania objavil Ľudovíta Štúra ako vynikajúceho jazykovedca, stavajúceho kodifikáciu na synchrónnych princípoch. Pomáhal nielen slovenskej vede postaviť sa na nohy a možno i zbaviť sa komplexov, ale pomáhal aj jednotlivým osobnostiam najmä vtedy, keď sa dostali do existenčných ťažkostí.