Princíp, na ktorom je väčšina týchto šestnástich próz vybudovaná, je v tom, že autor vnáša do reality irealitu, resp. jedno prerastá do druhého. Pankovčín si vo väčších prózach starostlivo, a najmä pomaly, akoby s pôžitkom predlžovania pripravuje situácie, v ktorých potom náhle a rýchlo dôjde k neočakávanému zvratu. Práve zvraty, a nie konflikty medzi postavami sú dynamizujúcou silou jeho próz. Jeho poviedky majú často veľké vnútorné pnutie a Pankovčín si vie vybrať správny okamih, aby toto pnutie doslova prasklo. Tajomno, marivá, sny, osudovosť, predvídanie, tušenie a hlavne nespútaná obrazotvornosť – s týmito kategóriami pracuje autor, ktorého zaujíma všetko, čo sa okolo neho deje, preto nelipne bezpodmienečne na poviedkovom žánri, ale sem-tam sa uspokojí aj s črtou alebo prostým záznamom.
V Pankovčínových prózach sa nefilozofuje, autor nikde nevykladá svoje názory na život a ani na svoje postavy nevešia nijakú myšlienkovo alebo citovo prekomplikovanú záťaž. Bytie človeka sa tu prezentuje skôr v elementárnej forme, no o nič menej zaujímavo než v próze reflexívneho typu. Iste, spomenieme si pritom na magický realizmus a či dokonca na Rankovove poviedky S odstupom času, ale obdoba ešte nie je nápodoba; v tomto prípade ide celkom jednoznačne o výberové príbuzenstvá. Na Slovensku sa totiž začína písať próza nového druhu a Pankovčín je jej kvalitným reprezentantom.
(Jozef Bžoch)
Svet poviedok, ktoré tvoria v poradí už štvrtú knihu Václava Pankovčína, už nie je len vidiekom, Marakéšom, ďalekou dedinkou kdesi na východe Slovenska. V knihe sa zjavuje Bratislava ako rovnocenný partner bizarného vidieka. Václav Pankovčín svoj vidiek nikdy neidealizoval, ba práve na bizarnosti a uzavretosti sveta vie vystavať morálne tragikomédie. V novej knihe je však dedina odrazu veľmi vzdialená, respektíve Bratislava vrhá tieň taký známy všetkým, ktorí zažili pocit vykorenenosti, “nepatrenia” ani do mesta, pretože pre mešťanov sú vidiečania, ani do dediny, pretože pre dedinu sú mešťania. Toto napätie nie je slovenskej próze cudzie. Pankovčínove “mestské” prózy sú pohľadmi “cudzinca” v meste (internátne a privátne nočné mory). Jeho návraty na dedinu sú priehľadom z “veľkého” sveta do rustikálneho spôsobu správania sa, konania, kde to mestské je zrazu navyše. Ako pohľad cez okuliare, ktoré vás nútia škúliť.
(Martin Kasarda)
Brožovaná vazba
