Vývoj nie je všemocný mechanizmus, ktorý by umožňoval, aby sa organizmus človeka prispôsobil stále ťažším a ťažším podmienkam, a to bez následkov. Niekedy si predstavujem, ako asi by reagoval stredoveký človek, keby sme ho tak normálne srdečne pohostili. Nejaký ten poldecáčik na úvod, hovädzia polievočka, a dajme tomu poriadny rezeň s výborným zemiakovým šalátom. V kombinácii so zamoreným ovzduším, naším každodenným stresom, ktorý si hlavne sami vyrábame a to v rôznych podobách, so smogom, ktorý máme hoci len z dopravných prostriedkov vo forme viac alebo menej jedovatých plynov v množstvách ktorým aj tak neveríme, by tento stredoveký nešťastník neprežil. Ľudský organizmus sa od stredoveku až tak zásadne nezmenil. Zato sa zmenili podmienky, a to dôkladne. Aby sme to prežili, musíme my sami niečo robiť. Ale čo? Napriek tomu, že som vedec a zaoberám sa otázkami prenosu signálov medzi bunkami v ľudskom organizme, mne cestu ukázala pani Bibiana Wallnerová.