Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mnohé sme si prešli boľavým rozchodom. Pamätáte si ešte na pocity, ktoré ste pri ňom prežívali? Bez ohľadu na to, v akom veku sme vtedy boli, jednu vec mali spoločnú - bolesť celého vnútra. Pocit ľahostajnosti ku všetkému a každému na okolo. Čím sme staršie a dostávame náš život viac pod kontrolou, rozchod býva komplikovanejší. Emočne myslím. Najmä vo fáze, keď máme pocit, že je všetko stabilné a bezproblémové.
To sa stalo aj Olge, nádejnej spisovateľke, ktorá sa so svojim mužom, dvoma deťmi a psom ocitla v Neapole. Oznam od Maria, jej manžela, že ju po 15 rokoch spoločného života opúšťa kvôli milenke do ktorej sa zamiloval, ju položí na kolená. Hoci sama sa snaží žiť v sebaklame, že všetko zvládne a zvláda, opak je pravdou. Bolesť a neschopnosť odmilovať sa ju prenasledujú na každom kroku. Nezmyselné rozhodnutia, život ako cez hmlovú clonu a nevôľa postarať sa o deti jej krížia vlastné bytie každý deň. Aj týmto obdobím si musí prejsť, aby nakoniec pochopila, že jej jedinou nádejou na dobrý život je zmierenie sa so situáciou.
Príbeh opustenej, odvrhnutej, zlomenej a zamilovanej ženy. Elena Ferrante ho vykreslila drsne, surovo a miestami až možno vulgárne. Napriek tomu verím, že každá z nás, čo si opustením niekedy prešla, sa v postave Olgy aspoň na chvíľku nájde.
Toto je zatiaľ najlepšia kniha, ktorú som od Ferrante čítala. Neapolsku ságu mám ďalšiu na rade, avšak nie som si istá, či výnimočnosť Dní Opustenia vôbec “prebije”.
Veľmi ma posledné týždne/mesiace pozorovať, akým spôsobom sa autori vyrovnávajú s bežnými životnými situáciami so zameraním na medziľudské vzťahy.
Tá literárno-psychologická sonda do mysle obyčajného človeka mi dodáva pocit, že “ v tom nie som sama”. Častokrát sa totižto pristihnem pri tom, že len pokyvkávam hlavou. Že postave rozumiem. Že s ňou súcitím. Nie vždy a nie vo všetkom, ale v každej sa nájde niečo. Nie som v tom sama. Aj niekto iný má rovnaký pohľad na svet. A to je fajn vedieť.
A hoci som nie som až tak sčítaná, aby nasledujúce vyjadrenie mohlo byť úplne objektívne, dovolím si však vyhlásiť, že Taliani to sakra vedia!
Vernosť. Čo to vlastne znamená? Byť oddaný fyzicky? Tak to asi chápeme všetci. A čo tak emočne? Je to vôbec nevera, ak na ňu iba myslíš? A ak áno, ktoré z týchto partnerskych zlyhaní je “horšie” ? A je vôbec možné byť silne oddaný manželstvu a rodine no zároveň sa pohrávať s ostrím noža?
Carlo a Margherita sú si vernými manželmi. Aspoň pred sebou navzájom. Silnejšie než vernosť je však ich vzájomná oddanosť a viditeľná túžba po krásnom a harmonickom vzťahu. Čo sa však odohráva v ich hlavách ostáva pred tým druhým zamknuté. Tajomstvá, úniky no aj verejné nedorozumenia. Marco Missiroli prostredníctvom hlavných a aj vedľajších postáv, krásne poukázal na súkromné boje, túžby a obavy, ktoré na večnosť ostávajú v partnerstve pred tým druhým skryté.
Čítajte. Ozaj. Ďalšia do skupiny top Talianskych autorov.
Obyvatelia Maple Street sú občanmi žijúci typický americký sen. Dokonalé rodiny s dokonalými deťmi, žijúce v dokonalom susedstve, ktoré funguje na základe dokonalej spoločenskej hierarchie. Až kým sa do voľného domu nenasťahuje nedokonalá rodina, ktorá tuto idylku "rozbije". Tragédia v rodine Schroederových postupne začne vyplavovať na povrch tajomstvá až vyústi do krvavého masakru.
Príbeh s veľkým no premrhaným potenciálom. (A týmto sa ospravedlňujem každému, koho som na knihu nalákala ešte pred tým, než sa mi ju podarilo prečítať do konca)
Zo začiatku som bola z knihy nadšená, štýl ktorý autorka zvolila - dej príbehu popretkávaný rozhovormi či novinovými článkami z budúcnosti - nahodil rýchle tempo a túžbu po zvedavosti. Avšak čím ďalej som sa v knihe pohla, tým viac zvedavosť upadala a bavila ma stále menej a menej. Za mňa jedna zo slabších kníh.
Táto kniha sa určite nečítala príjemne. Prečo? Pretože tá fikcia v nej až desivo kopíruje našu realitu. Pokazenú spoločnosť bez morálnych hodnôt s farizejským spôsobom života. A o tom sa číta ťažko.
Totižto keď niečo dlhodobo vnímate vy, je vám z toho smutno, ale poviete si, že veď možno to je moja pokrivená optika. Možno to len ja zle vnímam, neprimerane prežívam. Ak sa vo svojich myšlienkách zhodnete s niekým druhým, už sa aj hlbšie zamyslíte. Žeby sme tu pokrivenu optiku mali dvaja/desiati/tristo z nás. No a keď si o tom prečítate knihu, viete, že je to proste v...
Baši sa v úvode knihy stane istá nepríjemnosť, ktorá v nej umocní akýsi strach voči väčším a mocnejším. Oprávnene. Tento jej strach však v nasledujúcom strete so "silnejším" spôsobí skrat, ktorý ju prinúti k neprimeranej obrane vlastného života a zdravia. A ešte aj čosi navyše. Na jej nešťastie, celý incident zachytí kamera. Paradoxne tá jej, v aute, určená na jej obranu. Video sa však dostane na verejnosť. Život sa jej zmení a rok v base je to najmenšie zlo čo si ju našlo.
Verejná paľba absolventov vysokej školy života (áno áno, jedno z tých trapnejsich klišé, žiaľ už niekoľko rokov veľmi aktuálne) ktorí na internetoch nadobudli dojem, že majú ku všetkému čo povedať. Niečo čo vídame aj dnes.
Za mňa výborne (a smutne) vykreslená aktuálna spoločenská situácia na Slovensku. Rýchle čítanie vďaka suverénnej ruke ktorá držala pero, žiadne kostrbaté pasáže. Kniha ma veľmi bavila aj napriek tomu, že sa necítim ako niekto kto má "nulový vkus, hrozivú zadubenosť a patalogickú neschopnosť si aspoň jednu z týchto vecí priznat" (cit. čitateľ z goodreads).
Fiona celý svoj život zasvetila práci. Dopracovala to až na sudkyňu vyššieho súdu, kde jej častokrát na stole pristanú prípady, ktorými by sa mnohí možno ani zaoberať nechceli. Rozhoduje tak o živote ale aj smrti. Jedného dňa dostane prípad mladého chlapca krátko pred svojou plnoletosťou, ktorý trpí na leukémiu. Skrze svoju vieru, však on a aj jeho rodičia odmietu dôležitú súčasť liečby, ktorá ho môže zachrániť a bez ktorej zaručene zomrie. Nemocnica žiada súd o rozhodnutie a Fiona sa tak stretáva s inteligentným mladým mužom, o ktorého živote musí do 48 hodín rozhodnúť.
Okrem tohto prípadu sa však okrajovo dozvedáme aj iných “sporoch”, v ktorých Fiona musela zastávať katovu ruku a spoznávame tak rôzne životné príbehy, o ktorých dúfame, že nikdy nebudeme musieť byť ich priamou súčasťou.
Hoci sa k nejakým záverom prostredníctvom postavy sudkyne dostaneme, primárne tieto výstupy nie sú morálnym ohodnotením alebo zhodnotením, alebo aspoň ja som z nich tento pocit nemala.
Príbeh vynára otázku práva na život v zmysle voľby pokračovať alebo nepokračovať vo vlastnom, či zverenom živote vzhľadom na zdravotné komplikácie a poväčšine stavia proti sebe medicínske a morálne aspekty liečby a (ne)záchrany života verzus silnú vieru.
Môže sa na prvý pohľad zdať, že sa jedná o knihu pojednávajúcu o veľmi aktuálnej téme potratov, ale nie je to tak. Napriek tomu, že McEwan celkom na city hrajúc postavil do role “obetí” deti, všetko sú to už narodené a živé osobnosti, takže sa nepúšťa do tejto roviny kontroverzie.
Kniha je rozsahovo kratšia, no veľmi hutná. Obsahuje málo dialógov a celý text je akousi rozpravou, opisom či úvahou v jednom.
Silná a tažká téma, hodná zamyslenia a diskusie. Určite odporúčam a ja som presvedčená, že rozhodne siahnem aj po ďalších McEwanovych dielach.
Hlavnou protagoniskou knihy je mladé dievča, dieťa, ktoré sa od útleho detstva musí pasovať s náložou krutosti a hrôz. Život v dome násilnického otca a absolútne pasívnej matky. Po jednej udalosti, ktorej bola aj so svojim mladším bratom svedkom, sa aj on, svetielko jej života a nádej na pekný život, začne postupne meniť na hyenu. Do života si tak vtlčie cieľ, vrátiť svojmu bratovi Opravdový život a iskričky úsmevu do očí. Zarážajúce je, že nikto v jej okolí nedokázal podať pomocnú ruku či už jej alebo matke. Buď boli všetci slepí, alebo sa jednoducho riadili heslom "čo nie je u mňa doma, to sa ma netýka".... Teda, takmer všetci.
Napätie sa stupňuje pomaly a potichu.
Desivé, mrazivé a temné. V knihe sa niekoľko krát spomína aj Stephen King a veruže za atmosféru tejto novely by sa ani on sám hanbiť nemusel.
Lucy po vyhadzove z predchádzajúcej práce, doslova v pracovnej agentúre vyžobre " čokoľvek ". Miesto, kde by ju mohli zamestnať a kde snáď ostane aspoň istý čas skrytá pred škandálom, ktorý sa jej v minulom zamestnaní prihodil. A tak sa ocitne v malom Hotelíku na Islande, kde sa ujme miesta riaditeľky. Okrem nej v tom čase príde do hotela aj barman Alex, ktorý taktiež skrýva nejedno tajomstvo...
Dejová linka je prvoplánová a od samého začiatku predvídateľná. Celkom dosť ma rozčuľovali dialógy medzi, postavami, ktoré mi prišli také..neviem, trápne? Mládežnícke? Nehodiace sa k veku a charakteru postáv? Také niečo.
Napriek tomu mi čítanie prinieslo hrejivý pocit a totálne hygge atmosféru. Cítila som sa pri nej príjemne a oddýchnuto a k úplnej dokonalosti mi chýbali už len Vianočné svetielka a vôňa ihličia. Knižku si viem úplne predstaviť vo filmovom spracovaní pre Netflix.
Som rada, že som po Julie Caplin konečne siahla, moja akútna potreba prečítať niečo podobné cukrovej vate bola naplnená, ale myslím že mi stačilo :) Mne osobne viac sadla romantika z pera Jojo Moyes, čo si pamätám na knihy, ktoré som od nej v minulosti čítala, prišli mi prepracovanejšie a serióznejšie.
V románe Med a Blen hrá prím rozpadajúci sa vzťah manželov Maliky a Mourada. Ich príbeh sa začína koncom, pričom postupne prostredníctvom šiestich rozprávačov odhaľujeme traumy, tragédie a bolesti nie len tohto páru, ale celej rodiny.
To je podľa mňa všetko, čo o knihe potrebujete vedieť v prípade, že ste ju ešte nečítali, ale plánujete to.
Kniha je veľmi čtivá, postavy sú príjemné a podľa môjho názoru je ich konanie, poznačené traumami, pochopiteľné. Kvitujem striedanie rozprávačov, túto formu ja mám skutočne veľmi rada, pridáva tak príbehu dynamickosť a dramatickosť.
Pridávam sa však do skupiny - áno bolo to silné, bolo to emotívne, ale nespadla som z toho na zadok. Najviac ma na tom asi rozčúlilo to, že v anotácii knihy je vyzradený v podstate celý príbeh a teda nedostala som takú tú pomyselnú “wau” facku. (Pričom beriem na vedomie, že hlavným terčom nemal byť príbeh samotný, ale skôr jeho dopad na medziľudské vzťahy). Nebyť toho, asi by som bola o čosi viac emočné rozobratá.
Dvaja bratia, desať dní a jedna spoločná cesta sa novým životom.
Emmett sa po piatich mesiacoch, počas ktorých si na pracovnej frabne odpykával trest, vracia domov s jasnou víziou - zbaliť seba aj osemročného brata Billyho a vydať na cestu za lepším životom. Doma im už totižto neostalo zhloa nič. Matka ich opustila ešte ako malé deti, otec zomrel a akýkoľvek majetok im zabavila banka. To však ešte netušil, že sa s ním v aute z nápravného zariadenia vezú aj dvaja čierni pasažieri - Duchess a Woolly. Práve oni dvaja vnesú do celej ich cesty okrem vzrušenia aj komplikácie.
Spôsob, akým sa Amor Towles pustil do písania tohto príbehu (a samozrejme tomu prispôsobený štýl prekladu), to je niečo neskutočné… ja ani neviem, ako to popísať. Ak by som mala len vygenerovať par náhodných slov, boli by to: “trepot motýlich krídel. Víla Cililing. Posýpka na cupcakes. Horúca čokoláda.”
Toto je v mojom ponímaní úplná feel-good kniha. Ten pokoj a teplo, ktoré sa mnou vlnili počas a po dočítaní Diaľnice - to je niečo tak krásne a jedinečné.
Odporúčam všetkými desiatimi!
Delphine vo svojom mierne trilerovo ladenom románe otvára trinástu komnatu prezentácie detí na sociálnych sieťach. A nie len prezentácie, ale vyslovene zneužívanie vlastných detí na zárobkovú činnosť.
Do knihy som išla s veľkým očakávaním ale aj miernym skepticizmom. Veď takáto prezentácia tu bola od nepamäti - kto by ako dieťa nechcel byť na obale Kidner čokoládky? ;)
Kde je však hranica? Čo ešte je a čo už nie je prijateľné? Kedy sa zo zábavy stáva regulárna zárobková činnosť? Detská práca? Čo všetko môže on-line život spôsobiť a ako to všetko vnímajú deti?
Psychologická sonda nás prevedie aj pocitmi už dospelých detí v neďalekej budúcnosti, ako to všetko vnímajú s odstupom času a aké mentálne problémy to na nich zanechalo.
