Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Druhý diel Dvorov sa mi páči oveľa viac ako prvý. Je to preto, že do deja vstupuje viacero zaujímavých a sympatických postáv a dej sa už netočí iba okolo Feyre, ktorá, povedzme si pravdu, v prvom diely rozhodne nepatrila medzi najbystrejšie. Z nových postáv ma najviac zaujala Amren, dúfam, že sa k nej ešte autorka vráti aj v ďalších dieloch. Samotná Feyre sa stáva pre mňa znesiteľnejšou, pretože hoci dobrovoľne – nasilu, konečne začala na sebe pracovať. Na čo si ja vo fantasy potrpím, je svet a mágia. Je pravda, že autorka ich tu stavia dosť flexibilne aby ich mohla ohýbať, ako sa jej to zrovna hodí. To, ale nič nemení na tom, že Prythian je svet, ktorý čitateľa dokáže nadchnúť. Myslím, že je zbytočné sa tu nejak extra ďalej rozpisovať, Maas je autorka, ktorá je známa, páči sa mnohým a viem, že jej knihy nie jedného čitateľa vytrhli z čitateľskej krízy. Ak nad touto knihou váhate, pretože ste rozpačití z prvého dielu, odporúčam dať tejto knihe šancu. Je to výrazné zlepšenie. Nenechajte sa odradiť vyšším počtom strán, číta sa rýchlo. Som veľmi zvedavý na tretí diel.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Z knihy som trochu sklamaný. Autorka dokázala vytvoriť svet, ktorý má potenciál. Je to temné fantasy s ponurou atmosférou a zaujímavým námetom. S knihou však mám dva zásadné problémy. Prvým sú postavy. Všetky mi prišli chladné, bezcharakterné, nedokázali sa mi dostať pod kožu. Nedokázal som si ich obľúbiť. V podstate, keby všetky postavy na konci knihy zomreli, bolo by mi to úplne jedno. Ešte väčší, je však druhý problém. V knihe je hneď niekoľko nezmyslov. Napríklad mi vysvetlite, ako je možné, že vo svete, v ktorom je zavedená elektrina a pijú tam bublinkové nápoje, nepoznajú kušu ? Alebo ako sa može sklo z rozbitého okna zapichnúť postave do oka a tak ju zabiť ? Neviem ako vám, ale mne to nedáva zmysel. Uvažoval som ako Z krvi a popola ohodnotím a nakoniec som sa rozhodol pre tri hviezdičky, za ten zaujímavý svet a samotný fakt, že aj keď mám výhrady, chcem si prečítať druhý diel. Moje odporúčanie teda je, ak vás kniha veľmi láka, za pokus to stojí. Potenciál tam vidím, ale nemajte veľké očakávania. Uvidíme, čo prinesie druhý diel.
Na úvod musím povedať, že som asi nikdy nečítal nič, čo by sa podobalo nočnému cirkusu. Celá kniha je postavená na kúzelnej, tajomnej a snovej atmosfére. Zo začiatku na mňa kniha pôsobila nekonzistentne, skákalo sa z jednej dejovej linky do druhej, z jedného času do iného. Až postupne, ako sa blížil záver, tým viac sa aj dej časovo ustaľoval, dejové línie sa postupne prepletali a smerovali k rozuzleniu, ktoré som však nedokázal odhadnúť, až kým mi to autorka sama neprezradila. Po pravde sa mi Nočný cirkus hodnotí veľmi ťažko. Neviem sa rozhodnúť či sa mi páčil alebo nie, ale myslím, že to bol práve autorkin zámer. Myslím si, že je to nespochybniteľný dôkaz toho, že sa jedná o kvalitné dielo, ktoré má na to stať sa jedného dňa nezabudnuteľnou klasikou. Ak hľadáte knihu obsahujúcu výrazné prvky magického realizmu, zameranú na kvalitný worldbuilding a s krásnou kúzelnou atmosférou, tak Nočný cirkus by vám mohol byť šitý na mieru. Ja sa v roku 2022 určite chystám na autorkinu druhú knihu, Bezhviezdne more.
Z Krajiny ľadu som trošku sklamaný. Podľa anotácie som očakával dobrodružný príbeh v prostredí aljašskej divočiny. Obálka zase vzbudzuje dojem príbehu plného kúzelnej atmosféry. V skutočnosti sa však nejedná ani o jedno z toho. Kniha je písaná formou denníku, ktorý si vedie podplukovník Allen Forrester počas expedície. Má oveľa viac cestopisný a dokumentárny charakter, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Čitateľ má možnosť nazrieť do života pôvodných obyvateľov Aljašky, dozvedieť sa niečo o jej histórií a kolonizácii. Kniha je zároveň plná historických fotografií. To všetko by bolo super, ale predsa len anotácia sľubovala niečo trošku iné. Ničmenej to nie je autorkina chyba. Celú dobu som čakal, kedy konečne príde nejaký dejový zvrat. Nakoniec ich tam pár bolo, ale kniha bola aj tak zdlhavá. Musím pochváliť nádhernú obálku a niekoľko krásnych myšlienok, ktoré sa v knihe vyskytlo. Odporúčam milovníkom cestopisov a americkej histórie.
Stratená apatekárka predstavuje oddychovku s originálnym námetom okorenenú o zaujímavé fakty o rozličných liekoch a jedoch. Ako už vyplýva z anotácie, dej je rozdelený na dve linky. Linka odohrávajúca sa v roku 1791 ma neskutočne bavila. Sledovať Nellu a jej mladú pomocníčku bolo fascinujúce. Prelínanie so súčasnou linkou však už až také úžasné nebolo. Hlavne zo začiatku to na mňa pôsobilo rušivo a postava Caroline mi vôbec nesadla. Našťastie sa to v poslednej tretine knihy napravilo, ale predsa len by možno bolo lepšie, keby sa tie skoky v čase nestriedali tak často. Nesmiem zabudnúť a vyzdvihnúť krásnu obálku, ktorú kniha má. Bude ozdobou knižnice každého knihomoľa, ktorý si knihu kúpi. Stratená apatekárka skutočne je pozoruhodný príbeh o pomste, tajomstvách a sile ženskej spolupatričnosti. Odporúčam !
Lucinda Riley je pre mňa synonymom kvality. Všetky knihy, ktoré som od nej doteraz prečítal sa mi vždy páčili a žiadnej som nedal horšie hodnotenie ako štyri hviezdičky. Mesačná sestra nie je výnimkou, ba čo viac, podľa mňa je to zatiaľ najlepšia kniha, ktorú som od autorky prečítal. Postava Tiggy mi neskutočne sadla a myslím, že sadne každému kto má blízko k zvieratám, lekárstvu a prírode. Mesačná sestra ma z celej série zatiaľ najakčnejší dej (dokonca sa aj strieľalo). Pochmúrne prostredie Škótskej vysočiny pred Vianocami, striedalo slnečné Španielsko. Autorka mala neskutočný talent. Bez rozsiahlych opisov dokáže čitateľa preniesť na miesto, kde sa dej odohráva. Po prečítaní jej knihy mám vždy chuť zbaliť si veci a odcestovať, aby som tie miesta pozrel na vlastné oči. Jednoznačne odporúčam všetkým milovníkom rodinných ság, ale ľudom, ktorí si chcú oddýchnuť a vydať sa na kúzelné dobrodružstvo.
Sugestívny román zasadený do čias druhej svetovej vojny. Pošli po mňa sa však líši od kníh, ktoré som z toho obdobia čítal doteraz. Je písaný z pohľadu židovskej rodiny, ktorej sa pred hrôzami nacistického režimu podarilo utiecť (aspoň čiastočne). Kniha sa nečíta úplne najľahšie. Autorkin štýl je opisný a obsahuje veľké množstvo vnútorných úvah. Myslím si, že prave to je však to, čo robí túto knihu výnimočnou. Nezobrazuje útoky, násilie ani zverstvá, ktoré prinieslo toto hrozivé obdobie. Zobrazuje vojnu tak, ako ju prežívali jednotlivci, čo cítili a ako to vnímali. Dej je pomalý a dáva možnosť sa vcítiť do pocitov postáv. Kniha je útla, teoreticky by sa dala prečítať na jedno posedenie, ale vzhľadom na náročnosť textu, odporúčam dávkovať postupne. Čo sa týka negatív, vypichol by som akurát to, že autorka dosť skáče z jedného obdobia a miesta do druhého, takže som sa občas strácal a robilo to text ešte náročnejším. Vyžaduje naozaj plnú pozornosť. Odporúčam náročnejším čitateľom.
Ono to už asi fakt vyznie teatrálne, keď už na tretiu knihu po sebe od Grady píšem, že je pre mňa veľkým prekvapením, ale ono to tak naozaj je. Námet príbehu sám o sebe nie je ničím originálny. Dve úplne rozdielne ženy, šedá myš a extrovertná dračica sa spoločne vydajú na cestu na opačný koniec sveta. Autorka však neostáva pri tejto béčkovej zápletke a v príbehu ide do hĺbky. Kniha je pomerne bohatá na vtipné situácie a hlášky, nechýbajú ani dojímavé scény a hlbšie myšlienky na zamyslenie. Žiaľ, vyskytlo sa aj niekoľko hluchých miest, kedy bolo napríklad na skoro celej jednej strane len vymenované, čo všetko si hlavná postava balí do kufra. Takáto vata sa tu vyskytovala opakovane. Ak by bol Chrobák slečny Bensonovej o 50 strán kratší, dostal by plný počet. Odporúčam v rámci čítania o ženských hrdinkách a tiež fanúšikom filmov, kde hrá Rebel Wilson
Druhá tvár je kniha, ktorá by rozhodne nemala uniknúť vašej pozornosti. Jedná sa o psychologickú drámu, ktorej dej je síce pomalší, ale vyrovnávajú to krátke kapitoly, ktoré dodávajú knihe skvelú dynamiku. Číta sa prakticky sama. Príbeh samotný je presne ako sľubuje anotácia, temný, plný emócií a znepokojenia. Je to presne jedna z tých kníh, pri ktorých sa nebudete cítiť celkom vo svojej koži. Kniha je písaná zvláštnou formou, formou monológu manželky k manželovi. Chvíľku mi trvalo kým som si na to zvykol. Často som pri čítaní myslel na film Orphan z roku 2009. Autorka sa s čitateľom zahráva, celú dobu som si nebol istý, na čiu stranu sa postaviť. Druhá tvár je strhujúci a znepokojivý príbeh o materstve, manželstve a strate. Bude horúcim kandidátom na miesto v Top 5 kníh, ktoré som tento rok prečítal.
Podľa anotácie je kniha určená ako širokej verejnosti, tak študentom a odborníkom a ja si dovolím s týmto nesúhlasiť. Kniha je rozdelená na dve časti, prvú, ktorá sa venuje psychológii sériových vrahov vo všeobecnosti a druhú, v ktorej sa už rozoberajú konkrétne prípady. Práve zvolený jazyk v prvej časti rozhodne nie je určený širokej verejnosti. Ak by som nemal vzdelanie ktoré mám, vela pojmom by som nerozumel a musel ich googliť. Na konci knihy sa síce nachádza slovník pojmov, ale v priebehu jej čítania nikde nenájdeme odkaz naň a obávam sa, že nie jeden čitateľ ho objaví až po prečítaní knihy.
Tu sa však všetky moje výčitky končia. Mimo vyššie spomenuté sa skutočne jedná o zaujímavú a hodnotnú publikáciu, v ktorej si prídu na svoje všetci, ktorých daná problematika zaujíma. Rozhodne ju, ale neodporúčam slabším povahám. Ja sám som ju čítal po častiach a prekladal beletriou aby toho nebolo na mňa príliš veľa.
