Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
„Čokoláda je fajn, ale kniha.. je láska..“ ❤
Moje srdcovky
Moje aktivity
Človek by si myslel, že po prečítaní prvej časti už vie, kam sa bude príbeh uberať, ale kdeže, vždy sa vyskytne nejaké prekvapenie, nejaký zvrat.. No predsa len je tu niečo, čo je stále a nemenné.. Veľa krásnych myšlienok votkaných do príbehu..
Čo ma ešte veľmi potešilo, že sme stretli postavy, ktoré už poznáme.. Bolo to, ako vrátiť sa domov.. Láskavé, hrejivé, neodsudzujúce.. Viac takýchto kníh si prosím..
„Len slepí chcú vidieť. Len smädní piť. A len hluchí počuť. Nie je vari nedostatok to, čo nás pohýna dopredu..?“
„Díva sa na ňu s väčšou zhovievavosťou než ona sama. Neobviňuje ju a neponižuje za chyby, ktoré opakuje každý deň. Naopak, povzbudzuje ju, lebo už teraz vidí, kým sa môže stať, hoci ona je ešte vždy zaslepená tým, kým stále je..“
„Budem tam s Tebou,“ upokojoval ju Mubatsiri. „Ešte stále máme pred sebou poriadny kus cesty, a Ty už teraz premýšľaš nad tým, ako Ti bude ľúto, že urazíš vlastného strýka? Nenaháňaj čas! On si Ťa nájde sám. Buď tu. A nie tam, kam sa ešte len chystáš ísť!..“
„ ,Prečo som ju len súdila?´ spytovala sa teraz v duchu. Ako môže človek súdiť iného človeka? Bez trpezlivosti ponoriť sa do hĺbky jeho osobnosti? Bez toho, aby sa zastavil, nadýchol a mlčky ho počúval, aby hľadal jeho jas, ktorý je v každom človeku od chvíle jeho zrodenia? Čo si to človek dovoľuje, súdiť iného skôr, než si vypočuje celý jeho príbeh..?“
„Buď trpezlivá!“ pokarhal ju, keď si konečne všimla jeho bezstarostnosť. „Nepotrebuješ, aby bolo všetkého veľa a hneď, maličká! Aj pôda je úrodnejšia, keď ju dážď zmáča po kvapkách, pomaly a trpezlivo, než keď ju zaleje búrka, z ktorej sa nedokáže zem napojiť!..“
„Odpustenie patrí všetkým ľuďom!“ počula jeho hromový hlas. „I tým, ktorým nedokážu odpustiť všetci! Aj tým patrí odpustenie, Mweya, vždy keď oň požiadajú!..“
„Daniela by mu rada povedala niečo, čo aj jeho dušu postaví na nohy. Ona však pridobre vedela, že sú i také chvíle, pre ktoré nie je žiadna úľava. Iba čas. Iba trpezlivosť. Iba nový deň a za ním ďalší a ďalší, až kým sa jazva na duši nezahojí sama..“
Po predchádzajúcich pozitívnych skúsenostiach s čítaním kníh od tohto autora, som si Chekutangu kúpila samozrejme už v predpredaji, lebo dobré knihy si treba kupovať a treba ich potom aj čítať - v správny čas. Takže po vyše roku pokukovania na policu, kde pekne čakali, ten čas nastal.. A bol kvalitne strávený.. Veľmi sa mi páči táto kombinácia fantasy a duchovna.. V prvej časti sa zoznamujeme s postavami a postupne sa odhaľuje príbeh, v ktorom stretávame rôzne prekvapenia, zázračné bytosti a múdrosti..
„ ,Možno už nemá síl,´ napadlo chlapcovi. A možno iba nechce. Veď i mocní chlapi sa vzdávajú. Odvaha, trpezlivosť a vytrvalosť, tie predsa nie sú závislé na širokých pleciach a tvrdých svaloch. Skôr na srdci, na duchu človeka a ten môže byť neústupčivý a nebojácny aj v krehkom človeku. A, naopak, zlomený aj v tom najmocnejšom chlapovi..“
„Mala pravdu, načo sú dobré otázky, ktoré nie sú viac než pochabou zvedavosťou..?“
„Načo by bola človeku večná mladosť? Koľko je dosť človeku života na zemi? Sto rokov? Tisíc rokov? A vari by mohol jeden človek toľko zniesť? Ľudské srdcia nie sú stvorené na taký dlhý čas. Unesú len toľko bolesti a jaziev, strádania a chudoby, že to na jeden normálny ľudský život stačí. Je nemožné, aby jedno ľudské srdce prežilo dĺžku dvoch životov. Tak veľa času a o toľko viac bolesti? Puklo by. Zlomilo by sa. Lebo niet takej veci na zemi, ktorá sa raz nezlomí a nepokazí. Aj srdce človeka také je. A roky života jedného človeka sú preň akurát..“
„Ideme cestou, ktorou by sme nemali ísť, a to len preto, že to najdôležitejšie je teraz to, čo chceš Ty!“..
„Nik by nemal odchádzať zo sveta nečakane. Kiežby bola každá smrť pozvoľná, ako keď prichádza jar. Sneh sa topí pomaly. Potom sa ukážu snežienky. Pučia prvé stromy, deň za dňom, viac a viac. Aké zmätočné by to bolo, ak by večer bola krajina ešte zasypaná snehom a nasledujúce ráno by už boli koruny stromov plné sviežeho a zeleného lístia. Ak príroda neuteká a neplaší sa, nemal by sa tak ani koniec života!..“
Upozornenie: po prečítaní prvej časti je nutné mať nablízku aj druhú časť, lebo až tam bude všetko objasnené.. Jednoznačne to stojí za prečítanie, zastavenie sa a zamyslenie.. Určite aj viackrát..
Niektoré knihy sú vydávané ako na páse, zbúchané a pozliepané, len aby niečo bolo.
Táto séria takou rozhodne nie je. Je z nej cítiť trpezlivosť a čas, ktorý jej bol venovaný. Sú to knihy s posolstvom i dobrou gramatikou. (Čo už v dnešnej dobe, bohužiaľ, vôbec nie je samozrejmosťou.) Scény obsahujúce napätie i pokoj.. Prekvapenia i hlboké vnútorné dialógy.. Dynamiku i statiku.. Kiežby sa knihám venovalo dosť času a precíznosti, aby neboli vydávané na kvantitu, ale kvalitne.
Autorovi želám, nech ho jeho „leopard“ sprevádza na všetkých cestách životom a nech naďalej využíva svoj talent, ktorý mu bol daný..
A Ďakujem...
Takýchto kníh svet potrebuje viac..
Dej, do ktorého sa človek ponorí a myšlienky, ktoré ho vtiahnu tak hlboko, ako im to len dovolí.. Tu je zopár z nich. Nepovedia Vám, o čom kniha je. No môžu Vám povedať to dôležité...
„Nie, ona teraz nemyslí na otca. Mŕtvi nemôžu za to, že opúšťajú navždy. To len živí, keď bez vysvetlenia utekajú, vzdávajú sa a otáčajú sa človeku chrbtom, ani čo by stretnúť človeka bola tá najobyčajnejšia vec na svete. Lenže to nie je, nikdy! Človek je dar a niet väčšieho pokladu na zemi než dar prítomnosti iného človeka..“
„Život sa nocou nekončí. Kiežby na to ľudia nezabúdali!
Tma je vždy len dočasná. Vždy len na chvíľu. A slnko, večné a nemenné, nikdy nemešká, ukáže sa a vezme si, čo mu patrí odjakživa. Nie noc, ale svetlo je pánom nad životom. A to nielen na zemi, ale aj v človeku!..“
„Ticho vedľa Patrície bolo príjemné. Niekedy naozaj viac netreba. Ani slová, ani príbehy, ani sľuby. Iba tú prítomnosť. Človeka, ktorý kráča tou istou cestou.
Hľadať takého človeka v hluku mesta je vždy zradné. Hlasy prekryjú, čo počuť, len keď sa divočina ukryje pod oblohu plnú hviezd. Až spoločná samota odhalí človeku, kto je toho hoden, kráčať s ním aj medzi hlučnými uličkami mesta. A Patrícia toho bola hodna..“
„Pozri sa na mňa. Vieš, kto som bol? Živá mŕtvola. Tam pod hradbami, tam ma ľudia obchádzali, niektorí ma ľutovali, iní mnou pohŕdali. Bol som nikto. A dnes?“ hovoril pokojne. On sa nevyvyšoval. „Dnes sa ku mne správajú, akoby som bol kráľ. Čo ja nie som. Lebo to nie ja, ale oni zo mňa urobili hrdinu. Lebo som im slúžil. Lebo som ich neokrádal o posledné úspory. Neponižoval som ich. Nezneužíval. Nezotročoval. A nevyužíval na to, aby som zbohatol. Chcel som iba slúžiť. Chcel som akurát pomôcť tým, ktorým nik nepomáha. Chcel som robiť iba to, po čom som túžil, aby niekto urobil mne, keď som tam pod hradbami ležal odsúdený na smrť...“
„Veď úprimná vďačnosť obdarovaného je silnejšia ako modlitba. Nie je na nej nič sebecké, nič špinavé a nesie so sebou toľko žičlivosti, že je ako šíp vystrelený do neba..“
V knihe sa strieda napätie a myšlienky hodné zastavenia sa a zamyslenia sa.. A je ich tam naozaj hojne..
Páči sa mi, ako si hlavní hrdinovia navzájom bezvýhradne dôverujú..
Je aj o viere.. O viere, že s tým, s čím si neporadí človek, s tým si poradí „zázračná bytosť“.. No je potrebné v ňu veriť a o pomoc ju požiadať.. Vlastne ako v živote, nie..? ;)
Príbeh je o večnom boji dobra a zla..
No táto kniha je hlavne o nádeji...
Nevedela som, čo môžem od tejto knihy očakávať pred čítaním a vlastne ani počas čítania.. Fantasy..? Slovenské..? Písané kňazom..?
Kumran je však pre mňa zárukou kvalitného a dobrého čítania, tak som do toho šla.. A vôbec neľutujem..
Bola to krásna "rozprávka".. Plná ľudskosti, človečiny, zázrakov.. Dobra a zla.. Možno plná metafor, no určite plná múdrosti..
Ó, áno.. Pustovník je Láska...
Je to také nazretie do psychoterapeutických sedení – hlavne tak úprimne a ľudsky - a zároveň do svojho vnútra i do vnútra iných. Ako sú tie naše životy vzájomne poprepletané a ako sa vedome či nevedome ovplyvňujú. Ako ich spoluutvárajú dve veľké témy: Láska a Smrť.
Mám rada knihy, ktoré obsahujú „nové“ myšlienky, resp. pomenúvajú niečo, o čom vo svojom vnútri vieme, no nemáme „dôvod“ o tom hovoriť nahlas.
Ako keď Váš najlepší priateľ povie nejakú myšlienku a Vy sa len usmievate, lebo slovami vyjadril presne to, čo ste si mysleli alebo cítili, no doteraz ste to nepomenovali.
Kniha obsahuje veľa podnetných myšlienok.
„Povedala som to miliónkrát a poviem to ešte raz – rastieme vo vzťahoch. Zistila som, že s knihami je to rovnako..“
Kiež Vám táto kniha pomôže o kúsok vyrásť..
Láskavá, príjemná, krásna. Rozprávková, obyčajná, pokorná. A hĺbavá. Takéto dojmy vo mne zanechala táto kniha. Dokonalé stíšenie vo svete plnom hluku a prebytočných slov, myšlienky hodné zastavenia sa..
Hodná označenia „kniha roka“ a zaradila by som ju aj do kategórie „kníh života“, vhodných na opakované čítanie, premýšľanie a darovanie.. Komukoľvek, kto má rád život v jeho obyčajnosti, jednoduchosti, aj rozmanitosti.
Autorkin štýl písania, jej nadhľad a nazeranie na život je jedinečný, inšpirujúci a prináša zamyslenia hodné čítanie na rôzne témy..
V textoch sú uvedené aj inšpirácie na ďalšie knihy, ktoré si chcem určite prečítať..
Táto kniha má jednu z najkrajších a najpôsobivejších obálok.. Príbeh sa číta ľahko a rýchlo.. Po celý čas som čakala, že už to príde, že už niečo príde, v napätí som otáčala stránku za stránkou a... Nič.. Tento príbeh asi nebol písaný pre mňa.. Aj keď námet bol dobrý.. Tak si hovorím, veď nemusí sa mi všetko páčiť..
