Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Príbehy vo forme poviedok nie sú väčšinou moja šálka kávy. Niežeby som sa im úplne vyhýbala, občas si nejaké prečítam. Všeobecne však preferujem dlhé príbehy a to z jednoduchého dôvodu - pri poviedkch mám vždy pocit, že sa dej sotva rozbehne a som na konci.
Pri Amorovi Towlesovi a jeho Stolu pre dvoch som po dlhom čase urobila výnimku a som tomu veľmi rada. Towles je totiž Pán spisovateľ a podarilo sa mu v každej jednej poviedke vystihnúť to zaujímavé, vďaka čomu mi v nich nič nechýbalo. Niektoré boli kratšie, niektoré dlhšie, pár dokonca bolo súčasťou jedného celku. Avšak bez ohľadu na počet stránok, autor ma okamžite vtiahol do deja, dokonale vystihol postavy a postredie a to v prípade niektorých poviedok doslova na pár stranách. Všetky boli zo života, trošku každodenných obyčajov, trochu vzťahov, či romantiky, dokonca aj kriminálnej zápletky. Všetko originálne a pútavé.
Po dočítaní som chvíľu rozmýšľala, ktorá časť sa mi páčila najviac. A úprimne, neskutočne som si užila všetky. Aj keď možno najvýraznejšia bola posledná, najdlhšia, poviedka zložená z viacerých kapitol, v ktorých autor zachytil príbeh z pohľadu viacerých postáv, čo mu pridalo na zaujímavosti.
V takomto podaní si prosím poviedok viac, takže pán Towles, smelo do toho.
Pri podobných knihách sa často sama seba pýtam, prečo si toto robím. Prečo sa opakovane trápim pri čítaní kníh, z ktorých mi je akurát do plaču. Ale zas a znova si uvedomím, že presne toto treba čítať. Niektorí by mali aj povinne, aby si pripomenuli hrozné časy zverstiev, ktoré si mnohí vedeli tak ľahko ospravedlniť.
Iskra života opisuje život v koncentračnom tábore. Deň po dni, alebo skôr minútu po minúte ľudia prežívali na prahu smrti. Stačilo, aby nedostali večerný prídel biedneho jedla a ráno sa už nezobudili. Väzeň číslo 509 po dlhých rokoch strávených v tábore už pomaly ani nedúfa v koniec vojny a slobodu. Už si ani nevie predstaviť ako by vyzeral normálny život. So svojimi spoluväzňami má zabehnutý systém, vďaka ktorému sa im darí prežívať. Nielen neľútostné podmienky v tábore, ale aj tyranizovanie od väzniteľov. Postupne sa však, deň za dňom, nálada v tábore mení. Niečo sa blíži, esesáci sú ešte krutejší a väzni sa začnú pripravovať na najhoršie. Ale možno sa blíži práve tá chvíľa, na ktorú preživší čakajú - oslobodenie a nový život.
“Väzni stáli nahí, každý z nich bol človek, no už dávno na to zabudli.”
Je to presne také čítanie, aké by ste z koncentračného tábora čakali - kruté a ťažké. Zo 100 kilových chlapov sú 35 kilové trosky, ktoré ledva kráčajú. Hlavné jedlo majú kúsok chleba. Na jednej posteli sa striedajú štyria. Mŕtvy sú len čísla, ktorých sa treba rýchlo zbaviť. Napriek všetkému sa však väzni snažili zachovať si ľudskosť, pomáhať si navzájom a rozdeliť sa o to málo, čo dostali. Čo mi dvíhalo tlak, boli tí druhí. Tí, čo “len plnili rozkaz” a tým si vedeli ospravedlniť všetko zlé, čo vykonali. Neskutočná krutosť konaná na druhých a ešte konaná s veľkou radosťou. Lebo ten, kto je iného náboženského či politického vyznania si to predsa zaslúži, či nie?
Vynikajúca kniha. S ťaživou atmosférou, neľudským zaobchádzaním a neutíchajúcou, malou iskričkou nádeje.
Jedným slovom - vynikajúce! Moderná sebaobrana je kniha, ktorá by nemala chýbať v žiadnej knižnici a mal by si ju prečítať každý. Je plná praktických a neskutočne užitočných informácii, ktoré, treba dúfať, nikdy nebudete musieť využiť, ale keď už, tak vám môžu zachrániť život.
Nehovorím iba o fyzickej obrane. Autori sa vo veľkom venujú aj nefyzickej, verbálnej obrane, ktorú ovládať je rovnako dôležité. Dozviete sa o tom, čo si všímať vo svojom okolí a ako ideálne predísť útoku. Musím povedať, že už od začiatku vo mne slova dosť rezonovali, najmä keď som čítala o rôznych situáciach, ktorých som aj ja v minulosti bola svedkom. Vyrieknuté slová, ktoré boli nepríjemné, dotyk od človeka, ktorý bol vrcholne nesympatický. Možno bežné situácie, v ktorých človek zamrzne a nevie v tej chvíli ako zareagovať. Kniha vás prevedie tým, čo urobiť (alebo lepšie neurobiť) ako sa zastať seba alebo možno niekoho druhého.
Samozrejme, nájdete aj kapitoly s potrebnou fyzickou obranou a trikmi, ktoré sa dajú ľahko naučiť pred zrkadlom. Tlieskam autorom, že vedeli do takej útlej knihy zahrnúť toľko užitočných informácií bez zbytočného balastu. Dokonca sa dozviete, čo robiť po prípadnom útoku. Ak by ste si mali prečítať len jednu knihu o sebarozvoji, rozhodne by to mala byť táto.
4,5*
Ak máte radi severské krimi, u Zmenárnika by ste rozhodne mali zbystriť pozornosť. Črtá sa tu totiž skvelá napínavá séria, s inteligentnou vyšetrovaľkou ( ktorú klasicky kolegovia neznášajú), zvráteným páchateľom a prípadom, ktorý dá všetkým poriadne zabrať.
Leonore Askerová má možno medzi kolegami najlepšie výsledky, ale obľúbená rozhodne nie je. Keď sa objaví prípad sprvu nejasného únosu, Askerovú takmer okamžite odsunú na vedľajšiu kolaj, keďže ostatní sa cítia kompetentnejší na vyriešenie prípadu. Ocitne sa v zaspatom oddelení stratených duší - prípadov, ktoré sa nikomu nechce riešiť. S novými podivnými kolegami aspoň môže pracovať podľa svojich predstáv a dokonca objaví niečo, čo nikto nečakal. Rukolapné stopy na nepravdepodobnom mieste. A keďže by jej aj tak nikto neveril, púšťa sa do vyšetrovania na vlastnú päsť a s pomocou novonájdeného kamaráta z detstva chce nájsť unesenú dievčinu skôr, než bude neskoro.
Začiatok bol trochu pomalší a vlastne aj celkom dlho trvalo, kým sa dej ako tak rozbehol. Vôbec mi to však nevadilo. Kým sme sa naplno ponorili do vyšetrovania, autor ponúkol nahliadnutie do “skvele fungujúceho” policajného oddelenia a pátrania- opäť raz sa niektorí cítili byť lepší než ostatní. A ako inak ukázať inteligentnej kolegyni s výsledkami, že na jej intelekt nemám, než zošmiešňovaním a šikanou? Bolo by to až klišé, kebyže to nie je častá pravda.
Príbeh autor podával z pohľadu viacerých postáv. Nielen Askerovej, ale aj unesenej dievčiny Smilly, páchateľa Zmenárnika, či Askerovej kamaráta Martina Hilla. Viem, že niekedy takéto striedanie postáv môže byť mätúce, mne sa to naopak veľmi páčilo, dodávalo to príbehu stupňujúce sa napätie a autor ich striedal v tých správnych chvíľach. Tiež som tak mohla bližšie spoznať Askerovú aj Hilla a ich spoločnú minulosť.
Zo samotného Zmenárnika mi behal mráz po chrbte, rovnako ako z miesta, ktoré mal najradšej - tmavé opustené miesta. Celé to malo pochmúrnu atmosféru, napätie sa ku koncu takmer dalo krájať a Askerovej minulosť ma po dočítaní ešte viac zaujíma. Za mňa severské krimi ako vyšité, rozhodne odporúčam.
Myslím, že Freidu McFadden ste už minimálne zachytili ako autorku napínavých trilerov, prípadne ste už niektorú jej knihu čítali. Produkuje ich skoro doslova ako na bežiacom páse, čo ma samozrejme veľmi teší.
Anatómia lží bola opäť plná zvratov a napätých situácii a ako sa ku koncu ukázalo, nič nebolo tak ako sa na prvý pohľad zdalo. Mám rada, keď sa dej odohráva v tajuplnom dome, ktorý skrýva mnohé zákutia a nikdy nevieme, čo sa v ňom nájde. Vždy mám pri čítaní mnoho teórii a som presvedčená o tom, že presne viem, ako sa situácia nakoniec vyvŕbi. Z väčšej časti ma však autorka prekvapila, za čo má u mňa plusové body. Jediné, čo ma takmer celý čas otravovalo, bola jedna z hlavných postáv, Adrienne. Niektoré jej reakcie si akurát vyslúžili prevrátenie očami. Nepochopila som, prečo mala pocit, že by jej jedno video, ktoré vôbec nebolo také hrozné, ako sa tvárila, malo totálne zničiť reputáciu. Maximálne by si vyslúžila verejno-prospešné práce :).
Bola to taká jednohubka ne jedno popoludnie. A ešteže tak, lebo vôbec som ju nevedela odložiť.
Nemecká autorka Nele Neuhausová nie je pre mňa novinka, keďže som od nej čítala Deň matiek. Nemusím hovoriť, že to bolo vynikajúce čítanie, hodnotenia knihy to povedia samé za seba. Už dlho som sa tešila, že sa dostanej k jej ďalšej knihe, ktorá opäť nesklamala.
Príbeh je zasadený do prostredia vydavateľstva, s ktorým aj samotný kriminálny prípad úzko súvisí. Odhaľujeme minulosť rodiny, ktorá vydavateľstvo dlhé roky vlastní. Medzi jej členmi panujú napäté vzťahy, nedôvera aj závisť ovplyvňujú úsudok a chod firmy. Bolo skvelé a napínavé odhaľovať intrigy nielen z minulosti, ale aj tie súčasné. Autorka si naozaj dala záležať na tom, aby všetko poriadne zamotala, poprepletala, nech to nielen polícia, ale najmä čitateľ nemajú ľahké a pri odhalovaní páchateľa sa aj poriadne zapotili. Malo to spád od začiatku do konca, vyšetrovanie bolo okorenené súkromným životom vyšetrovateľov. Tých som si obľúbila už v predošlej prečítanej knihe, bolo mi sympatické, aké vzťahy medzi nimi panujú.
Ešte mám doma jednu knihu z tejto série a celkom by ma potešilo, keby sme sa dočkali prekladu aj ďalších. Pia a Bodenstein sú totiž perfektné vyšetrovateľské duo.
Na okraji temného lesa je nezvyčajná kniha, ktorá pravdepodobne neosloví každého. Ak vám však sadne štýl autora, je pravdepodobné, že sa vám príbeh ľahko dostane pod kožu. Možno by názov knihy napovedal, že ide o napínavé krimi, avšak nie je to tak. Je to cesta do minulosti, spomienok, návrat do domova, ktoré už nie je domovom. A možno je to tak trochu záchrana života druhých, aj samého seba.
“Z môjho domova sa stáva obchod s obuvou. Moje spomienky na tom mieste už nie sú moje, už ich nemôžem navštíviť. Mihajú sa popri mne ako stromy za oknom vlaku. Neviem spojiť jednu s nasledujúcou. Neviem ich priradiť k času ani miestu. Nejaký absurdný kozmický dozor ma vymazal z vlastného detstva.”
Saba sa musí vrátiť naspäť do krajiny, ktorú opustil pred mnohými rokmi. Konfliktmi zničená bývalá domovina skrýva mnoho bolestných spomienok a niekde aj brata a otca, ktorým hrozí nebezpečenstvo. Takmer bez vodítok a s pomocou neznámeho taxikára sa vydáva po ich stopách a dúfa, že sa im podarí vypátrať ich skôr ako polícii. Cesta je to strastiplná kvôli pretrvávajúcim vojnovým konfliktom, záplavam a hlbokej nedôvere ľudí.
Táto kniha je trochu depresívna, ale aj tak mi neskutočne sadla. Sabova cesta bola pútavá aj napriek všetkému, čo zažil. Autor skvele zachytil prostredie, až som mala pocit, že som sa tam ocitla s postavami. Okrem občasných myšlienkových odbočiek, ktoré sa mi ťažšie sledovali, to bolo skvelé čítanie, koniec ma dojal.
Lucy Foleyová má na konte už pár zaujimavých kníh. Osobne som od nej čítala dva trilery, Zoznam hostí a Apartmán v Paríži, ktoré mali podľa mňa skvelú zápletku, ale kvôli postavám som nebola až taká nadšená. Preto som bola na Polnočnú hostinu veľmi zvedavá, keďže som bola opäť čakala napínavý príbeh. Ale zároveň som sa do čítania púšťala s malou dušičkou, bála som sa, že mi opäť nesadnú postavy.
Teraz však viem, že som sa bála celkom zbytočne. Je síce pravda, že kebyže naozaj chcem a rozoberiem postavy jednu po druhej, tak by som určite mohla niečo vytknúť, niektoré činy boli prinajmenšom otázne. Vôbec však nemám potrebu niečo také robiť, keďže kniha mi neskutočne sadla presne tak, ako je napísaná. Autorka striedala rozprávanie z pohľadu viacerých postáv, čo mám v knihách veľmi rada a aj tu sa vďaka tomu ľahko budovalo napätie. Navyše je pre mňa vždy zábavné sledovať, ako jednu a tú istú situáciu vnímali rôzne postavy a tým sa vykryštalizovali ich povahy, a teda nie všetky boli ľúbezné. Veľké plus tiež bola určitá dávka tajomna, ktorá sa vďaka miestnym poverám pekne stupňovala. A aj keď sa väčšina “nadprirodzených” situácii vysvetlila, celková atmosféra tajomného zločinu v lese, kde sa objavujú záhadné postavy a dejú sa zvláštne veci, bola miestami mrazivá, ale zároveň výborná.
Za mňa naozaj neskutočne čtivý a napínavý príbeh, ktorý som ku koncu nevedela pustiť z rúk. Aj keď mi po dočítaní ostalo v hlave zopár nezodovedaných otázok, knihu rozhodne odporúčam každému, kto má rád napätie a odhaľovanie nepeknej minulosti.
4,5*
Hneď ako som videla nadšené ohlasy na prvú časť novej detektívnej série, bolo mi jasné, že ju chcem čítať. Dobrých a napínavých krimi nikdy nie je dosť, či? Pre mňa určite nie.
Celkovo môžem hodnotiť knihu pozitívne. Noví, neokukaní vyšetrovatelia ma vždy potešia, najmä keď autor zakomponuje do prípadu aj niečo z ich osobného života. Callanacha a Avu som spoznávala postupne, keďže prípady, ktoré riešili, boli napínavé a nemali veľmi čas na súkromné aktivity. Práve Callanach bol však pre mňa kameň úrazu, keďže celý čas mi bol dosť nesympatický. Tak trochu som dúfala, že keď ho bližšie spoznám, tak sa môj dojem zmení, ale nestalo sa. Okrem toho bol však dej napínavý, ku koncu som knihu už nevedela odložiť. Autorka vynikajúco budovala napätie, občas zmiatla, či dodala falošnú nádej. Až mi trochu stáli vlasy dupkom, keď som čítala, čoho všetkého bol páchateľ schopný a ako myslel takmer na každý detail tak, aby bol krok pred políciou.
Za mňa skvelý začiatok novej série a ja som už teraz zvedavá na pokračovanie. Čoskoro sa musim pustiť do čítania, lebo som veľmi zvedavá, kam sa Ava s Callanachom posunú a, samozrejme, akého ďalšieho šialeného páchateľa budú nahánať.
Matky a dcéry vyzeral zo začiatku ako jednoduchý príbeh - o matke a dcérach. O matke, ktorá sa stále snaží ochraňovať svoje dcéry aj v ich dospelosti, ale zároveň žiť svoj život. O dcérach, ktoré zase chcú to najlepšie pre svoju matku, aj keď to vždy nie je presne to, čo by si sama želala. Tri rozdielne ženy, úplne iné povahy a spoločné rodinné puto.
Ako som sa dostávala hlbšie do príbehu, pomaly som zisťovala, že sa za ich príbehom skrýva omnoho viac. Staré tajomstvá, ktoré nemá nikto odhaliť. A nové tajomstvá, ktoré môžu ľahko ublížiť. Musím povedať, že celkovo sa mi kniha nesmierne páčila. Nielen samotný štýl autorky, vďaka čomu som sa ihneď začítala, ale aj to ako striedala rozprávanie medzi postavami a súčastnosť s minulosťou. Postavy boli zaujímavé, úplne rozdielne. Čo ma možno oslovilo ešte viac, bolo to, že autorka ich život nepostavila do jednoduchého čiernobieleho svetla plného šťastných zážitkov. Zažili mnoho smutných a ťažkých chvíľ ako domáce fyzické a psychické násilie, neschopnosť počať dieťa, nekonečná neistota a neustále pochybnosti o vlastnej sebahodnote. Ale zároveň sa našli krásne chvíle rodinnej súdržnosti.
Jediné, čo sa mi už od začiatku nepáčilo, bola postava Marthy. Neskutočne panovačná a rozkazovačná, stále mala pocit, že ostatní sa musia správať podľa jej predstáv, lebo iba ona vie, čo je pre nich najlepšie. Občas mi naozaj nešlo do hlavy, prečo si ostatní z jej okolia nechajú takto skákať po hlave a namiesto toho, aby jej niečo povedali, chodili okolo nej po špičkách. Myslela som, že prejde veľkou vnútornou premenou a v niečom sa naozaj zmenila. Ale môj názor na ňu sa do konca nezmenil.
