Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje aktivity
Autorka sa pri písaní príbehu inšpirovala skutočným príbehom dostihového šampióna Lexingtona. Na pozadí príbehu sa venuje aj spoločenským zmenám, ktoré formovali USA. Upozorňuje na to, že aj keď zjavne spoločnosť za roky prešla istými zmenami v zmýšľaní ľudí, tak predsudky sa dajú len ťažko vykoreniť. Jej premostenia sú o to mrazivejšie, že medzi jednotlivými udalosťami je viac ako 170 ročný rozdiel. Podčiarkla dôležitosť spojenia človeka s prírodou i to, že pravé, nefalšované a úprimné priateľstvo môže vzniknúť aj bez slov. Medzi človekom a zvieraťom. Hoci nie som fanúšikom dostihov, tak tento príbeh bol ukážkou toho, ako na jednej strane výhodný biznis, sila peňazí, mamona a moc dokážu človeka zaslepiť, no zároveň, že existujú aj ľudia, ktorým záleží na iných, dôležitejších hodnotách. Ich čistota, úprimnosť a vernosť síce ťahá za kratší koniec, no každé zlo raz narazí na svoje dno...
Tento príbeh bol nádherne boľavý. Hlavne cez posledné pasáže som doslova poťahovala slzy. Máloktorému autorovi sa podarí vytvoriť komplexný príbeh, ktorý vo vás dokáže prebudiť pestrú škálu emócií, no zároveň aj príbeh, ktorý vás osloví veľmi priateľským jazykom. Dej je pomalší, autorka si dáva načas, niektoré postavy vykreslí viac a iné menej a po celý čas sa neodkláňa od hlavnej osi príbehu. Kôň určite stojí za to a nadchne hlavne čitateľov, ktorí hľadajú pomaly plynúce príbehy s hlbším odkazom, ktorý je aktuálny i dnes.
V tomto krimirománe autorka nešetrila počtom postáv. Rovnako štedrá bola aj v prípade rôznych neduhov, tajomstiev a pikantérií. Mám pocit, že jediný človek, čo tam bol čistý ako ľalia som bola ja ako nestranný čitateľ, čo si do knižky mrvil počas čítania tyčinky Atmosféricky trafila Kristen Perrin tiež po hlavičke, lebo táto milá detektívka tak nabrala nádych anglickej klasickej detektívky, avšak v takom novšom a sviežom šate. Nedostala som suchý príbeh, kde je vrahom záhradník (či? ) a kde sa každý nalieva čajom s mliekom. Hoci sa Annie v tej súčasnej linke niekedy do vyšetrovania púšťala až bezhlavo, tak mala um a dokázala čítať medzi riadkami. Moje zvedavé a občas klebetné srdiečko potešili početné avantúrky a milostné trojuholníky alebo skôr ihlančeky. Je teda jasné, že najviac som si "užila" výlety do minulosti prostredníctvom zápiskov Frances. Vyšetrovanie a príbeh samotný síce mali svoje mušky, kobylky a aj zopár komárov, ale na prvotinu to nebolo úplne zlé a ani na zahodenie.
V tomto milom príbehu sa spolu s Emily vydáte na dobrodružnú cestu, kde príbehy ožívajú a kde ich môžete prepísať. Tieto zmeny však nespôsobia len to, že príbeh naberie iný spád - budú zodpovedné aj za zmeny vo svete. Je len na Emily, čo zmení a čo nie. Naoko nevinná hra však spôsobí niekoľko "katastrof". Niektoré veci majú vo svete zmysel a ten možno pochopíme až časom. Rovnako je to aj s knihami - nemôže sa nám páčiť všetko a dielo nesie iné meno, nie naše, takže to, ako sa autor s príbehom vyhrá a čo napíše na papier je jeho vôľa. Aj keď nám by sa možno páčilo niečo iné. Autor opäť pripomína dôležitosť priateľstva - toho nefalšovaného a úprimného. Vôbec to nie je banálna myšlienka ani stokrát prežúvaná téma, lebo hodnotu priateľstva si často uvedomíme vtedy, ak prídu zlomové a ťažké situácie.
Carsten Henn vytvoril drobný, tajomný fantasy svet kníh, kde sa dostanete len pomocou kľúča a kde príbehy ožívajú a kde je možné ich zmeniť. Aj tu však narazíte na mamonu, opar moci a sebectvo - v Zlatom písacom stroji je ich zhmotnenou podobou Emiliin profesor doktor Dresskau. Moc totiž so sebou prináša aj zodpovednosť. A aj zodpovednosti sa musíme učiť už odmala. Autor do tohto príbehu vniesol hravosť, ľahkosť a detskú nevinnosť. Hlavné myšlienky podáva nenútene, jemne a tak, aby sa mladý čitateľ dokázal poučiť a podchytiť to, čo autor príbehom zamýšľal. Nie všetky udalosti v živote sú podľa našich predstáv, no svet je zaujímavý (a aj pekný) i s chybami a je prirodzené, ak ich robíme alebo ak nie je všetko dokonalé a vždy po našom. Magický svet bol vzhľadom k hrúbke knihy možno trochu diétnejší a menej prepracovaný, no keďže je primárne určený detskému čitateľovi (možno tak 10+), tak to plne chápem.
Autora zdobí a výrazne odlišuje jeho znamenitý štýl - veľmi citlivý, osobitý, intímny, nežný, ale zároveň aj drsný. Šperkuje, nebojí sa popisov, hlbších emócií a nebojí sa pomenovať aj tie škaredšie veci či odprezentovať bolestivejšie emócie a neduhy či myšlienky, ktoré by mali ostať nevyslovené. Lahodiace sú aj jeho vtipné vsuvky a poznatky z oblasti medicíny. Navyše sa na hlavných hrdinov svojho príbehu pozerá vždy komplexne - nepopíše vám len istý úsek ich života, ale pekne krásne vás prevedie ich životom od pôrodu až po smrť. Je to ako kronika, denník alebo memoár. A práve tento jeho "rukopis" mi veľmi imponuje, lebo z neho cítim súzvuk.
Verghese dodal príbehu výraznu nadstavbu a význam aj skrz jeho dokonalý rozprávačský talent. Príbeh je hutný, plný citu, melanchólie a sentimentu, drámy, ale aj ľahkosti a vtipu. Svoje rozprávanie orámoval aj reáliami - zameral sa na Etiópiu ako krajinu, jej politiku, triedne rozdiely, kultúru i spoločenský vývoj. Čitateľ nedostane len útržky zo života hlavných hrdinov, ale kopcovitú dávku emócií. Narozdiel od väčšiny súčasných spoločenských románov hrdinov nemácha v zmesi generačných tráum a ťažkých životných údelov a nevyhovára sa na ne, ale vysvetľuje, precíti a nechá svojich hrdinov robiť chyby, neromantizuje a zároveň necháva príbeh plynúť akosi prirodzene a uveriteľne. Úvod príbehu je pomalší, nenaliehavý, ale zato osudový, lebo je práve tým veľkým písmenom na začiatku príbehu Mariona a Šivu. Ich detstvo je tiež pomalšie plynúce, ukazuje na silné puto medzi bratmi, no zároveň aj jemne poukazuje na rozdiely a isté protiklady u súrodencov. Zatiaľ čo Marion je skôr prístavom pokoja, je citlivejší, "zásadovejší" a viac ho strhnú city, tak Šiva je skôr ľahkovážnejší, vedený pudmi, racionálnejší a nepozerá veľmi na dôsledky svojich činov. Tieto rozdiely sa začnú ešte viac ukazovať a prehlbovať hlavne v časoch dospievania. Táto časť príbehu je ako húsenková dráha - objavujú svoju sexualitu a z chlapcov sa stávajú muži. Ich dospievanie poznačí zrada a najmä osudová láska. A práve tá bude spúšťačom veľkých zmien. Melancholickú drámu prinesie emočne najťažšia časť príbehu - samotný záver. Ten odzrkadľuje Vergheseho dokonalé umenie pracovať nielen so slovom ako takým, ale aj s nadstavbou, ktorú slovám dodá práve jeho autorský um a cit.
Aj napriek tomu, že som si k jednej konkrétnej postave v tejto knihe nedokázala vybudovať vzťah, tak mi jej pôsobenie nevadilo. Určite vytočí nejedného čitateľa svojimi činmi, no práve tento element je tým, čo ešte viac poukáže na protiklady.
Verghese je stávka na istotu ak hľadáte viacvrstvový a emočne nabitý príbeh, ktorý má hĺbku a kde popisnosť nie je otravná, ale žiadúca. Toto naozaj nie je čítanie pre každého. Asi si vás musí nájsť v tej správnej životnej etape alebo až po tom, čo vo vás isté veci a udalosti "doznejú a dozrejú". 10 rokov dozadu by som možno ani ja tento príbeh až tak neocenila, no teraz mi prišiel vhod. Príbeh si odporúčam dávkovať a nesiliť to, ak sa od neho potrebujete načas odpútať. Vychutnáte si ho ešte viac a bude mať šancu vo vás "uležať". Krásne čítanie. Teším sa, keď si Rez i Zmluvu raz znova prečítam.
Na autorkinu tvorbu som čítala mnoho superlatívov a pridávam sa k táboru nadšených čitateľov. Kristin vie totiž veľmi citlivo a zároveň pôsobivo pracovať nielen s jazykom diela, ale aj s príbehom a emóciou. Pri Ženách som nemala problém ani so začítavaním sa, čo je inak môj hlavný problém. Už od začiatku je príbeh pútavý, bez zbytočných omáčok či pátosu a kvetnatých opisov. Veľkým bonusom je aj skladba postáv a hlavná hrdinka, s ktorou príbeh prežívate tak, že je aj vaším príbehom. Navyše si autorka vybrala aj dosť náročnú tému a v našich končinách aj menej spomínanú - vojnu vo Vietname.
Sledovať premenu mladej ženy na prahu dospelosti, kedy je ešte plná snov, naivity a ideálov na ženu, ktorá si prešla doslova peklom a na vlastné oči videla kam až siaha ľudské zlo a boj o moc nebolo vôbec ľahké. Nečakajte prechádzku ružovou záhradou. Jedinú hru na city vám autorka naservíruje pri romantickej linke. Tá bola na moje pomery občas trošku rozprávková a pre človeka, ktorému ešte úplne nevybúchalo okruhy na linke opatrnosti aj počielku sa búchajúca. Nechcem spoilovať, no jedna z mužských postáv v príbehu mi bola od začiatku podozrivá ako blonďavý chlp v chlapských trenírkach alebo pacičky na dlážke pri ohlodanom kurati. Mimo dejovej linky, kde Frankie slúži ako zdravotná sestra vo Vietname nezaostáva ani tá po jej návrate na rodnú hrudu. Vzrastajúci odpor voči dlhému vojnovému konfliktu vo Vietname i zahmlievajúca propaganda spôsobia, že Frankie sa po návrate nestáva hrdinkou, ale vyvrheľom. Žena vo vojne? To je čo za výmysel? Mimo počiatočnej iskry feminizmu sa na povrch dostávajú aj skryté psychické dôsledky vojny u veteránov. Autorka sa teda mimo iného pozrela na zúbok aj posttraumatickej stresovej poruche (PTSD). Bolo vidieť, že si na spracovaní a hodnovernosti príbehu dala extra záležať.
Tento príbeh radím asi k jedným z naj, ktoré som za posledné obdobie prečítala. Nevadil mi ani počet strán, keďže knihu som mala prečítanú v priebehu asi piatich dní. Kristin Hannah hlavnú postavu doslova vyváľala v bahne - Frankie si siahla až na dno a jej prerod bol emočnou húsenkovou dráhou. Oceňujem aj to, že autorka poukázala na dôležitosť starostlivosti o vojnových veteránov - hlavne o ich psychické zdravie a tejto problematicke venovala značnú časť deja. Za veľké plus považujem aj to, že na pozadí príbehu o Frankie a ženách vo vojne vidíme aj sled historických udalostí, ktoré poznačili USA, Vietnam a aj svet v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Aj napriek ťažkému osudu a mnohým prekážkam som hlavnej hrdinke fandila a už teraz sa teším na ďalšiu autorkinu knihu. Silné, ženské, pôsobivé, s emóciou, citom a hĺbkou.
Percival Everett sa snažil toto dielo prerozprávať a "sprístupniť" pre túto dobu. Nezameral sa len na lingvistickú stránku diela. Príbeh jemne "otočil" a tak príbeh nie je v réžii Hucka, ale pozeráme sa naň očami otroka Jima (resp. Jamesa). Tým nadobúda toto putovanie iný ráz a podstatu, lebo Jimovo prežívanie sa vplyvom jeho spoločenského statusu i veku od toho Huckovho v mnohom líši.
Sledujeme premenu chlapca na mladíka s ukotvenejším názorom na život i morálnymi hodnotami, ktoré poznačila skúsenosť. Autor samozrejme aj tu poukazuje na vtedajšiu spoločnosť a na to, ako sa USA roky zmietajú v rasizme.
Everett využíva vo svojom diele sarkazmus, častokrát v ňom biely otrokár dostáva na frak. Vypointoval aj rozdiel medzi vzdelaním a inteligenciou. Otrok Jim totiž aj napriek tomu, že nemal vzdelanie a ani možnosti prekvital ostrovtipom a intelektom. To však zakrýval, lebo otrok predsa nemohol byť inteligentný, bolo by to podozrivé. Radšej sa držal v úzadí. Mnohokrát je to tak v reáli - zatiaľ čo inteligencia mlčí a radšej koná a častokrát býva pokorná, tak hlúposť je až príliš hlasná, konaním a činmi statická a rada sa chvastá a chváli. Koľkokrát vidím, že o sebe niekto rád hlása ako je vzdelaný, no písmenká pred menom a za menom sa nerovnajú inteligencii. Jim je toho jasným príkladom.
Je pravdou, že spočiatku sa mi táto kniha čítala ťažšie. Dlho mi trvalo, kým som sa poriadne ponorila do príbehu i skrz kratšie kapitoly, kde som mala skôr pocit, že príbeh trošku brzdia, lebo ho hneď, keď sa niečo začne diať seknú. Keď však už chytíte vlnu, tak vás príbeh bude sám unášať. Rovnako prívetivý bol aj jazyk, no tiež si treba zvyknúť na iné vyjadrovanie v dôsledku odlišností medzi spoločenskými vrstvami. V príbehu je množstvo dialógov, ktoré dynamizujú dej a pekných myšlienok, ktoré poukazujú na jeho odkazy.
"Ľudia sú takí čudní. Berú si lži, ktoré chcú, a zahodia pravdy, čo ich desia."
"Oni si myslia, čo si myslia. Ja si myslím, čo si myslím ja."
Stačila jedna ukážka a už som bola lapená. Nebola potrebná obálka so zlatým písmom, ani mapka či oriezka, ktorá mi spôsobí vyvrcholenie... ale iba slová, skrz ktoré prišla emócia. Poznáte ten pocit, keď niekoho počúvate/vidíte - či už je to dokument, podcast, neznámy na zastávke alebo ak čítate a máte pocit, že debatíte na vínku s dobrou kamarátkou a že toho človeka poznáte, má hneď vaše sympatie a každá vaša bunka mu venuje maximálnu pozornosť? Presne taký pocit som mala. Aj keď Alicin príbeh (možno z väčšej a možno z menšej časti alebo úplne celý je autobiografický) vôbec nebol ľahký, ale veľmi boľavý, tak autorkin štýl bol ako mäkká perinka. Intímna, hrejivá, chladivá, ak ju otočíte, hľadajúca útočisko i miesto, kam sa iba schovať pred svetom, oddychovať a kde si rozložiť svoje kosti a len tak zízať do stropa. Neviem, či som vôbec niekedy čítala taký príbeh, kde som sa smiala, plakala, fandila a kde som mala pocit, že hrdinka je ozaj HRDINKA.
Hoci ide o útlu knižku, tak skrýva jemnocit, drsnosť, úprimnosť, naturálnosť, túžbu, vtip a neskutočnú ženskosť. Alica je SVOJA. Tak ako u mňa dosiaľ nebola žiadna autorka. Bavili ma jej etudky s pani upratovačkou i mužmi - čo si budeme klamať, i jej svojráznosť. Jej šarm napĺňa miestnosť - v tomto prípade každú stránku, každé písmenko má svoj význam. Alica sa hrá so slovami i s čitateľom. Jej život nie je dokonale nalinkovaný a bez smietky, plný filtrov, flitrov a umelej dokonalosti. Ale chaotický, plný vzostupov a pádov a práve to mi bolo po celý čas sympatické. Na nič sa pri písaní nehrala a nechcela zapôsobiť, iba vyrozprávať príbeh. Máloktorý autor dokáže takto drsne, surovo, no pritom aj s citom otvoriť svoju trinástu komnatu, sypať si popol na hlavu a zároveň sa pýtať, prečo a zároveň nehľadať odpoveď u iných, ale u seba. Pretvárka sa nekonala a práve toto robilo príbeh ľudským, uveriteľným až terapeutickým. Úplne som chápala aj jej odpal zo sietí (aj keď chýba), aktuálne prežívam to isté. Je tu toho veľa a zároveň NIČ - fasáda s blyšťavým brizolitom, ktorý však zblízka vyzerá ako lacná brečka s highlighterom, ktorý sa časom aj tak olúpe. I pocity vyhorenia či nepochopenia alebo uviaznutie v okovách predstáv iných... Je smutné, koľkí z nás takto tápu v mede, pričom občas stačí jediné - empatia a staranie sa o seba a čas na SEBA
Alicina kniha vo mne ostáva. Vrytá pod kožou. Pevne verím, že jej boje mali šťastné konce a fandím jej, aby našla svoj pokoj a to, čo ju urobí šťastnou, lebo si to zaslúži ako nik iný Rovnako ako si Alica naordinovala nový odtieň rúžu ako svoje antidepresívum, lebo ho POTREBUJE, tak si aj ja predpisujem jej predošlú knihu, kde sú "korene", lebo JU POTREBUJEM. Už aj tróni v košíku.
Odporúčam otvorenejším čitateľom, ktorí sa neboja života, neboja sa úprimnosti a ktorí dokážu čítať nielen očami, ale aj srdcom a aj tak písať. Na to tu už mnohí zabudli a je to veľká škoda. Úprimnosť a človečina síce nemajú prehnaný marketing, ale zato dlhšiu trvanlivosť ().
To, že ide o autorkinu prvotinu som sa dozvedela až na konci knihy. Popravde, nebolo to vypuklé a kniha sa čítala naozaj veľmi ľahko. Jazyk bol svieži a to aj napriek tomu, že sa príbeh odohrával v 14. storočí. Autorka si dala záležať a vytvorila uveriteľný svet s využitím skutočných historických faktov i postáv. Potenciál príbehu podľa môjho názoru naplno využila. Obávala som sa prílišnej horlivosti a nezdravého feminizmu. DeLozier však ukázala, že sa takýto príbeh dá napísať aj bez maľovania terčov na mužské chrbty a lamentovaním nad nespravodlivosťou namiesto toho, aby sa hľadali riešenia a kľučky. Nezabila príbeh sladkou romantikou, len ňou dej jemne poprášila v akurátnom pomere, aby tak nezanikla hlavná myšlienka. Pripravte sa však aj na naturálnosť - dané obdobie si to žiada. Fascinujúce boli aj časti, ktoré sa venovali medicíne a boju s morovou epidémiou. Ide síce o jemne depresívny príbeh, kde bojujete s neviditeľným nepriateľom, ktorý je vo veľkej prevahe... No aj keď prehráte jednu bitku, nemusíte prehrať celú vojnu.
Na svoje si prídu hlavne milovníci histórie a historických románov, kde sa snúbi niečo magické a zároveň i veľa racionálneho. Začiatok je trošku menej dynamický, no akonáhle dôjde k zlomovým udalostiam, tak príbeh naberá spád a už vás nepustí. Kniha vás prevedie aj svetom byliniek - mnohé z nich využívam aj ja, lebo niet nad prírodnú lekáreň. Skladba postáv je vyvážená a čitateľsky veľmi atraktívna - hlavnú hrdinku si zamilujete, budete jej fandiť a obdivovať ju za jej húževnatosť. Každý dobrý príbeh však potrebuje aj svojho zákeráka. A v tomto prípade sa autorka nezlakomila len na jedného... Páčila sa mi aj symbolika dvojičiek - asi mám na to v poslednom čase šťastie. V tomto prípade to bola naozaj krásna a emotívna bodka príbehu. Autorka stavila na detailnosť, uveriteľnosť a bolo vidieť, že tomuto príbehu venovala veľa času.
Ak vás bavila napríklad kniha Nezlomné, Stratená apatekárka alebo Prekliata, tak táto kniha je v podobnom duchu
Autorská dvojica sa čitateľov snažila nalákať nielen šokom, drsnou autenticitou, atmosférou, dobovým jazykom a postavami, ktoré sú ako tŕň v zadku, ale aj hlavným hrdinom a rafinovaným a divným vrahom. V merku vyšetrovateľov ohavnej vraždy prostitútky sa totiž ocitá spisovateľ Hans Christian Andersen.
Práve zakomponovanie tohto známeho autora mi nebolo veľmi po vôli. Chápem "prepojenie" so sochou morskej panny, no zároveň z toho trošku cítim vychcanosť a marketing. Neviem či autori mali nejaký iný reálny dôvod, ak nerátame chýbajúce zápisky v inak poctivo písanom denníku Andersena. Popravde, radšej som po tom nepátrala. Ak by však moju povesť po smrti niekto pošpinil amorálnym príbehom o mne, asi by som ho deň i noc strašila, zmrda a 10 jeho ďalších generácií by nevedelo poriadne držať ceruzku Príbeh ako taký ma však na moje prekvapenie vtiahol už od úvodu. Miestami to bolo nechutné, bizarné, šokantné, úchylné a tak si príbeh získal moju pozornosť Viem a hanbím sa za seba ...alebo... vlastne ani nie
Som troška na vážkach. Viac som však naklonená pozitívnemu dojmu z knihy, aj keď musím vytknúť niekoľko vecí. Ide o spomínané zakomponovanie Andersena, o niekoľko hluchých a vatových pasáží v príbehu, ktoré som možno ani nepochopila (ale aspoň si priznám, že možno nie som najostrejšia ceruzka v peračníku ) a o koniec, ktorý ma jemne nasrdkal. Prevládajú však pozitíva, tak mi moju upindanosť a úprimnosť odpustite. Ak ste videli Sherlocka Holmesa s geniálnym Robertom Downeym Jr., tak práve takúto atmosféru mal aj ten príbeh. Len vymeňte anglický šarm a škrobenosť za škandinávsku drsnosť a pochmúrnosť.
Pán doktor sa vo svojej knihe približuje pacientom a čitateľom skrz veľmi svieži, nenáročný a jemne humorný štýl. Na pomoc si prizval aj viacerých odborníkov či kolegov z medicíny, ale aj známe mená zo sociálnych sietí, ktoré mali čo k danej problematike povedať. Jednotlivé kapitolky sú krátke, doplnené vkusnými a naozaj veľmi prešpekulovanými ilustráciami, ktoré dokonalo dopĺňajú príbeh.
Pri niektorých pasážach som si ťukala po čele a chytala sa za brucho od takej tej bolesti z empatie. Doteraz nechápem, čo niekoho prinútilo vopchať si do vtačúrika mrkvičku a pri kapitole o krvavom pipíkgejzíre, zlomenom banániku alebo "puknutom" vajíčku ma bolelo aj to, čo nemám Doktor Švihra pridal aj praktické rady, ako sa starať o svoj podvozček a ako predísť patáliám ako sú močové kamene či zápaly.
Toto je tretia kniha z medicínskeho prostredia z pikoškami z ambulancie, ktorú som čítala. Myslím, že tromfla tú od Adama Kaya, kde mi nedala spávať zaseknutá záchodová kefa v zadku Páčil sa mi suchší humor, oceňujem zrozumiteľnosť a pri srdci ma zahriala aj človečina pána doktora. Knihu si môžete vypočuť aj v audio podobe. Ja som stavila na fyzický výtlačok a neviem sa dočkať pokračovania
