Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Stephena Kinga mám rád. Nie ! Vlastne nie ! Ja ho zbožňujem. Nie pre tú nálepku, ktorú mu niekto kedysi vymyslel kráľ hororu. Ak by sa ma niekto spýtal pri jeho knihách, či sa bojím, poviem NIE. Ide predovšetkým o jedinečný štýl písania, jedinečný štýl opisu postáv, jedinečný štýl vykresľovania prostredia a jedinečný zmysel pre všetky tie detaily, ktoré kniha má a potrebuje. Prečítal som od neho niekoľko desiatok poviedok v niekoľkých zbierkach a čo sa týka kníh Doktor Spánok sa radí k číslu jedenásť.
Doktor spánok je voľne nadväzujúci na román Žiarenie, ktoré som prečítal o Vianočných sviatkoch 2023. V podstate o dva roky neskôr som dočítal aj druhý román s už dospelým Dannym Torranceom. V prvom rade bolo vidieť priepastný rozdiel v dobe, kedy boli jednotlivé knihy písané. Kým kniha Žiarenie pôsobila temne, tak pri knihe Doktor spánok to skôr pôsobilo nostalgicky, no s akýmsi povzbudivým tónom do života. Mne osobne sa Žiarenie respektíve jeho staršie knihy páčia v tom, že v nich neprevláda tá technologická prevaha, ale skôr ten melancholický, pochmúrny tón tej doby. Aj keď, musím uznať, že Doktor spánok, napísaný v podstate o viac ako 35 rokov neskôr, má taktiež ten nádych minulosti a čerpá z doby, kedy bolo napísané Žiarenie. No písaný bol v roku 2012-2013 a doba je iná, technologicky vyspelejšia, preľudnenejšia, no rozumom zaostalejšia. Napriek tomu ma Doktor spánok chytil za moje literárne srdce a nedokázal som si predstaviť lepšiu knihu, ktorú by som si počas sviatkov dokázal čítať.
Ako to už v niektorých románoch od Kinga býva, hlavná postava má istý neduh alkohol. Viem, že Kingove knihy majú väčšinou dlhý úvod a máme sa vcítiť do príbehu a postáv, no pri tejto som približne 180 strán čítal iba alkoholické eskapády a alkoholom opojené myšlienky hlavnej postavy. Samozrejme, okrem niekoľkých odbočiek pri ďalších postavách Abra, Rose, no veru v prvej 200tovke strán som nebol fanúšikom Dannyho Torranca. Potom sa to však našťastie rozbehlo a aj napriek tomu, že ide o rozsiahlu knihu a King sa dokáže rozpísať tak, ako nikto, nebolo strany kedy som sa nudil. Práve naopak, spomienky na knihu Žiarenie, hotel Overlook, Jacka Torranca, Hallorana vo mne vyvolal pocit nostalgie a pri čítaní tejto knihy som si uvedomil, aká skvelá, ba úžasná bola, je a bude kniha Žiarenie.
Okrem začiatku ma tak trochu mrzí aj koniec. Filmovú adaptáciu som vzhliadol už veľmi dávno a nepamätal som si z nej nič a preto som tŕpol, aký koniec bude mať kniha. Žiaľ, koniec ma sklamal. Na jednu stranu nemám rád roztiahnuté súboje na XX strán, kde sa nič nedeje a pár chvatov, trikov, kúziel dokážu opísať na 50 strán, ale tu mi roztiahnutejší, respektíve napínavejší koniec chýbal. Povedal by som, že celý dej bol v podstate skvelo premyslený (nehľadajte zvraty, tie tu nie sú), no ten koniec mi prišiel príliš jednoduchý, ako také zakončenie pre deti, ktoré nad koncom nemusia vôbec premýšľať. Jednoducho prišli dobrí a ihneď zneškodnili zlých. Akoby si Pišta povedal som unavený, skončime to.
Nič to však nemení na tom, že kniha je skutočne dobrá. Čím viac čítam Kingove knihy, tým viac ma bavia. Dokáže vytvoriť skvelú atmosféru nie len príbehu, ale i samotných lokalít, v ktorých sa príbeh odohráva, nehovoriac o skvelo napísaných postavách, ktoré si jednoducho zamilujete, alebo znenávidíte. Každá jedna postava - či už hlavná, vedľajšia alebo iba taká, ktorá sa v knihe mihne v jednej vete čitateľa zaujme a jednoducho o nej vie a vníma ju.
Preto knihu Doktor spánok hodnotím plným počtom, aj napriek uťahanému úvodu a rýchlemu klišé koncu si všetko ostatné zaslúži maximum.
Jo Nesbo a jeho séria Harry Hole je pre mňa srdcová záležitosť a postupom času sa z nej stal akýsi Vianočný zvyk. Knihy s inšpektorom Harrym Holeom čítam predovšetkým už šiesty rok iba počas Vianočných sviatkov a pri písaní tejto recenzie je dátum 29.12, isto už doplo každému, že tento zvyk som realizoval znovu.
Kniha Smäd sa radí na číslo 11. Už jedenásta kniha, jedenásty úžasný prípad s charizmatickým inšpektorom Harrym Holeom s ktorým sa ponoríme hlbšie do kriminálnych zločinov v Osle. Kniha, ktorá je opäť svojimi stranami radená k tým hrubším, no o to viac pútavejšia a opäť plná prekvapujúcich zvratov. Po predchádzajúcej knihe, kde gro tímu a príbehu už nebol tak úplne postavený na Harrym, som dúfal, že tento krát to bude inak. Že sa nám opäť ukáže na väčšiny stránok ten, kvôli ktorému tieto knihy čítame. Jo Nesbo asi vyslyšal moje modlitby, pretože stránok s Harrym je požehnane. Samotný príbeh čo si budeme hovoriť, je bravúrny, rovnako, ako postavy, atmosféra Osla ale aj jednotlivé zvraty, ktoré dotvárajú zmysel tohto žánru. Hodnotím samozrejme plným počtom hviezd.
Po prečítaní tejto knihy ma objíma pocit nostalgie a premýšľam nad tým, že ma čakajú už iba 2 knihy.
Tretí diel série a ja opäť nemám slov. Úžasný príbeh, úžasné postavy, úžasná atmosféra a úžasný záver. Inak povedané pútavý dej plný zvratov so skvele pasujúcimi postavami v dobe, ktorá nám je tak cudzia, no zároveň tak blízka a so záverom, ktorý by bol hodný filmového spracovania. Pre mňa osobne zatiaľ asi najlepšia kniha z prvej trojice aj keď som asi hodnotil vždy len najvyšším počtom hviezdičiek.
Nemám slov, knihu, respektíve celú sériu treba (lebo sa oplatí) prečítať.
Tretia kniha série Legie so zaujímavým názvom Šprti a frajeři nás zaviedla do ďalšej časti vesmíru na vrakovisko, plné lodí dvoch rás Šprtov a Frajerov. Samozrejme skutočné názvy týchto dvoch rás zistíte v knihe, no toto pomenovanie sa mi veľmi páči. Príbeh letel a letel a letel, slová mi utekali pred očami a opäť to bolo jedno rýchle, akčné, vtipné, krvilačné dobrodružstvo našich verných spoločníkov. Tí, sa od minulej knihy rozrástli o ďalšie postavy a hneď v tejto knihe som si ich obľúbil.
Ná záver tejto krátkej recenzie len toľkoto - Mrdači, Bouchači knihu čítať začati !
Keďže som sa vďaka Nesbovým knihám zamiloval do severského krimi, hľadal som ďalších autorov, ktorí by ma mohli v tomto žánri nesklamať ale potešiť. John Lier Horst patril k top 3 autorov, ktorých som si vyhliadol a zadovážil si teda jeho prvú knihu s názvom Kľúčový svedok so zaujímavým a sympatickým inšpektorom Williamom Wistingom.
Príbeh sám som netušil, čo od neho môžem ako od prvotiny očakávať, ale uznávam, že až na pár vecí, som sa do neho ponoril a doslova hltal. Inšpektor, rovnako ako aj ďalšie postavy boli charizmatické a zaujímavé. Dej sa príliš nerozťahoval po mnohých lokalitách, väčšina sa odohrávala na mieste činu a na policajnej stanici. Atmosféra bola taktiež skvelo spracovaná.
Avšak ak porovnám Nesbove knihy s touto, tak niektoré zvraty boli príliš jednoduché a neskočil som na ne. Pre mňa však celkom dobrý odrazový mostík k ďalšej knihe z tejto série.
Karel Kryl osoba, osobnosť a jednoducho vzor vzdoru v dobe, kedy sme neboli demokratickým štátom a nemali samostatnú Slovenskú republiku. Ihneď po tom, na neho všetci zabudli až do jeho smrti. V súčasnej dobe je to také, že si ho sociálne strany nevážia a liberálne strany prisvojujú a maľujú k obrazu svojmu. Môj názor je, žeby ostal zhrozený z každého jedného politika a z každého jedného smerovania, ktoré jednotlivé politické strany hlásia. Predovšetkým by bol však zhrozený, ako sa spoločnosť obyčajní ľudia na Slovensku rozdelili a ako sa nenávidia medzi sebou. Len skrz politické názory.
Pre mňa osobne to bol, je a bude Človek s veľkým Č, ktorý išiel sám za seba a nikomu si nenechal, ako sa hovorí srať do svojho názoru a smerovania. Vystupoval vždy distingvovane, slušne, uhladene, jeho piesne mali zvláštne čaro, ktoré dnešní kvázi odporcovia (či už jednej, druhej, tretej strany) nemajú z ďaleka a ani sa k nemu nepriblížia. Skôr vidím vulgárnych hulvátov bez štipky chochmesu a rešpektu.
Čo sa však týka knihy nebola ani tak o samotnom Karlovi, ako o jeho bratovi Janovi, ktorý v knihe nie len spomínal na to, aký Karel bol, ako spolu vyrastali nevyrastali, ale aj o tom, aké pocity mal samotný Jan k svojmu bratovi a vlastne k tomu, akým životom žil. Tak isto opisoval, ako udalosti a niektoré Karlove činy ovplyvňovali život rodiny Krylových..
Je to zaujímavá kniha, útla, ale zaujímavá a v podstate pre mňa slúži ako doplnok informácií nie len o Karlovom živote, ale aj o živote jeho brata, sestry a rodičov.
Knihy, ktoré Mark Epocha napísal boli vždy zaujímavé, humorné a zároveň plné brutality. Inak tomu samozrejme nebolo ani v knihe Bestie. Príbeh sa zaoberá beštiou, ako inak v ľudskom tele, ktorý je založený na reálnom základe.
V prvom rade ma mrzí, že sa musia Slovenskí autori prekladať do češtiny veľmi mi to kazí ten pôžitok z čítania, aj napriek tomu že pochádzam z Ostravy. V druhom rade ma mrzí, že Mark už knihy nepíše, pretože som si obľúbil jeho štýl písania.
To čo ma však teší je, že som mal možnosť si takmer všetky jeho vydané knihy prečítať a Beštia patrí k tým, ktoré môžem odporučiť. Predovšetkým za autenticitu, ktorá z postáv priam sršala a ktorá nás vždy hodila do reality a nie do nafúknutého sveta imaginárnych postáv ktoré konajú vždy len dobré veci. Čo sa týka príbehu Mark vždy písal jednoduché, ako sa hovorí vyvražďovačky bez toho, aby čitateľ premýšľal nad pointou a strácal sa v knihe. Niekomu to môže vadiť, niekomu (ako mne) to vadiť nemusí a pokladá tieto knihy za surovú oddychovku. Čítal som ju počas dušičiek a svoj účel splnila.
Ďáblove dveře druhá kniha z domu Perronových alias hotelu Blackwater, ktorá sa dejovo odohráva pred prvou knihou. Ako to už vo všetkých hororových knihách býva začiatok nežne a rodinne naladený prechádza do ponurého, temnotou prežratého deja až vrcholí úplným masakrom. Ja mám rád aj takéto začiatky, no tu sa takmer polovicu knihy možno aj viac nedialo takmer vôbec nič. Samozrejme nejaké tie bububu náznaky sa odohrali, no nič, čo by mi dokázalo akože zdvihnúť zo stoličky. Keď sa však blížila časť samotného vyvrcholenia a snáď veľa slovíčkom víkend neprezradím, začalo ísť do tuhého a zároveň aj do toho strašidelného. Odohrávalo sa tam však toľko vecí, že som to ale v podstate ani príliš nevnímal len som čakal, kto z hlavných postáv prežije, či neprežije.
Kniha je vlastne predchodca Sídla hrúzy a táto kniha nám dodala pár informácií k jej príbehu. Musím však povedať, že aj keď sa čítala svižne, rýchlo a stránky iba tak leteli samotný dej bol plochý a nudný. Dokonca ma nahneval koniec keď takýto masaker polícia akoby ani neriešila.
Pre mňa slabší priemer no určite si v rámci povinného hororového čítania dám aj ďalší diel.
Už dlhé roky môjho života sú prepojené s fascináciou k post-apokalyptickému svetu. Čítam, sledujem, počúvam takmer všetko a moja knižnica je zameraná výrazne na tento žáner, ktorý je, žiaľ, na Slovensku takmer úplne ignorovaný. Česká literárna scéna môže ďakovať autorom akými sú Kotleta, Kotouč, Dušek, Sněgoňová, Žamboch a mnoho ďalších, ktorí píšu, či sa aspoň témami približujú k tomuto žánru. U nás je to Kalva s trilógiou Dedičstvo alebo kniha Sám apokalyptický denník od Tomáša Hegliho. Jednoducho máme sa čo učiť a doháňať.
Na knihu od Annie Jacobsen som narazil čírou náhodou v kníhkupectve Martinus, pričom môj pohľad uprený na názov Jadrová vojna vystavil môjmu telu signál Pozor, kniha. Pozor, kniha. Začítal som sa do anotácie, vzhliadol som pár stránok a ihneď som vedel, že si ju musím prečítať.
Musím uznať, že kniha bola naozaj zaujímavo spracovaná, žiadne nudné pasáže, pri jednotlivých lokalitách som si ihneď otvoril google maps a pátral som. Ako zarytý fanúšik post-apo som o väčšine z nich už informácie mal v malíčku. Scenár katastrofy je síce nereálny, ale nie nemožný, aspoň v súčasnom napätom svete. Samozrejme autorka spolupracovala v knihe iba s Americkými odborníkmi respektíve s ľuďmi ktorí sú v NATO a aj napriek dôkladnej (nie je to prvá kniha na túto tému od autorky) analýze a pátraní a študovaní si dovolím tvrdiť, že kniha nie je úplne nestranná. Veľká škoda, že autorka nemala aj podporu z toho východného bloku a knihu nerozšírila o ďalšie stránky a ďalšie faktografické informácie. Taktiež ma mrzí, ale samozrejme to chápem, že autorka celú knihu venovala iba tým vojenským inštitúciám, ako by sa tieto inštitúcie zachovali, no o samotných civilistoch bola zmienka len na pár stranách. Nezmienila prepperov ktorí sa pripravujú práve na takýto scenár, nezmienila scenár, ktorý by sa odohrával v dobe tesne po takejto katastrofe bolo to iba krátke zhrnutie plochých informácií typu bude sucho, bude zima.
Autorka ale skvelo pracovala s informáciami v štýle, že aj keď sa USA zdá ako mierumilovná demokratická krajina, použitie jadrových zbraní niektorým vyšším generálom (predovšetkým preživším studenej vojny) nerobí žiadny problém. Keď si čitateľ vezme, že Prezident USA, jednej z najmocnejších krajín a hlavne veliteľom vojska, nemá poriadne informácie o tom, ako použiť jadrové zbrane a má na to pod neustálym tlakom a zhonom iba niekoľko minút, tak to skutočne znamená pre svet neskutočne veľké riziko.
Celkovo sa kniha čítala vynikajúco, informácie boli podané zaujímavo a pútavo a musím ju len a len odporučiť.
Mestečko Wayward Pines som pred pár rokmi videl ako TV seriál a predovšetkým prvá séria na mňa zapôsobila doslova WAU efektom. Tento efekt spôsobil, že som akútne zháňal knižnú verziu, respektíve trilógiu ktorá však nebola k dispozícií, no podarilo sa mi ju zohnať cez knihovrátok.
Prvú časť trilógie som zhltol za približne 3 dni a aj napriek tomu, žeby som chcel napísať iba to pozitívne, musím začať skôr tou negatívnou stránkou.
Veľmi ale veľmi mi prekážalo na knihe to umelé naťahovanie deju pri utekaní hlavnej postavy. Kde snáď polovica knihy je písaná iba o tom, ako kráča či uteká doľava, doprava, hore, dole, čupne si, sadne si, ľahne si. Pre mňa osobne to bolo nezáživné a samotnému deju či nejakému hororovému efektu to vôbec nepridalo na cene. Skôr naopak. Nedaj bože ešte to, že hlavná postava mala viac životov, ako samotná mačka. Keď po X-tom vykrvácaní či X-tom hlbokom reze z ktorého takmer črevá vyliezali z útrob jeho tela dokázal dokonalé akrobatické kúsky za ktoré by sa nehanbil ani Houdini mixnutý s horským vodcom na Mount Evereste a Kapitánom Amerika. Áno, chápem, je to vycvičený vojak, vycvičený v špeciálnych jednotkách, ale prosím vážne? Utrpieť toľké zranenia v priebehu asi 5-tich dní, to by veru nedal ani Herkules. Kniha bola umelo naťahovaná a oproti prvým častiam seriálu v prvej sérií bola vážne priemerná. Taktiež samotné postavy nemal som pocit, žeby som k nejakej dokázal priľnúť tak, žeby mi na nej záležalo.
Teraz opačne to pozitívne. Či už seriál, ale aj kniha mestečko Wayward Pines je skvelo a bravúrne spracované či už príbehom, postavami alebo atmosférou. Začiatok príbehu, pri ktorom si čitateľ nevie, čo si má myslieť. Či hlavný hrdina má fakt halucinácie, alebo sa jeho strach a domnienky zakladajú na reálnej pravde. Hlavne seriál bol v tomto neskutočne prepracovaný. Stred príbehu bol akýsi plochý tým utekaním, no záver knihy, pri ktorom nám autor v podaní Pilchera vlastne zhrnul všetko dôležité, poteší.
Moje hodnotenie tejto prvej časti je priemerné, viac hluchých, plytkých miest akoby bolo nutnosťou, no moje hodnotenie je výrazne ovplyvnené vzhliadnutím seriálu ktorý som si (aspoň prvú sériu) vyhupsol na piedestál mysteriózneho žánru.
