Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Na dne v Paríži a Londýne vám vezme ilúzie o tom, ako to vyzeralo v 30. rokoch minulého storočia. A určite túto knihu nečítajte pokiaľ radi jedávate v drahých reštauráciách. Ja sa utešujem tým, že svet sa predsa trochu zmenil a už existujú hygienické kontroly. Myslím, že vďaka Orwellovej skúsenosti aspoň tuším, prečo chudobný človek nemusí byť nutne vždy vďačný za pomoc, prečo nenávidí systém a prečo si za vyzbierané peniaze túži kúpiť v prvom rade fľašu vína.
Na Francúzsky paradox som sa veľmi tešila, pretože nahliadnúť do paradoxov francúzskej spoločnosti cez ich kuchyňu, literatúru a politiku znie ako perfektná téma pre milovníka všetkého francúzskeho. Moje príliš veľké očakávania však okresala občasná povrchnosť (niektoré časti by si zaslúžili viac rozboru a viac pozornosti), príliš veľa metafor (niekedy na úkor zrozumiteľnosti) a občasné gramatické chyby. Nepopieram, že autor je určite vzdelaný človek s množstvom zaujímavých kontaktov a skúseností, preto som jednoducho čakala viac. Nakoniec ma teda paradoxne trochu sklamalo, že kniha je napísaná jednak trochu ako to povestné nedbalé “je ne sais quoi”, ale zároveň trochu ako sám autor píše v spojitosti s francúzskymi politikmi - každý z nich musí napísať nejakú knihu, obsah a kvalita sú druhoradé. Každopádne, príjemná oddychovka.
Kniha bola vydaná v roku 2017, kedy spoločnosť riešila hlavne migračnú krízu a teda nepokrýva súčasnejšie témy, je to ale dobré čítanie hlavne čo sa týka chýb, ktorých sa česká (a určite sa dá povedať, že aj slovenská) spoločnosť opakovane dopúšťa. Nič zásadne nové sa človek nedozvie a neostáva nič iné, len s Taberym súhlasiť. Špeciálne sa mi páčila kapitola o populizme a taktiež tie o Zemanovi a Babišovi. Odporúčam aj Slovákom, ktorí žijú v ČR, ale českej politike príliš nerozumejú alebo ju dostatočne nesledujú. Niekto by mohol povedať, že sa autor príliš oháňa ideálmi Masaryka a Havla, spomína v knihe ale aj zopár chýb, ktorých sa dopustili, a všeobecne ide hlavne o to, aký odkaz nám po sebe zanechali (hlavne v porovnaní so súčasnými politikmi, však?)
Kniha síce nemá nejaký bohatý dej, je to skôr opis života na poľsko-bieloruskej hranici prostredníctvom príbehov a osudov jej obyvateľov (niekedy tragikomických, niekedy len tragických), o to viac ale toto prostredie chytí za srdce. Keďže som sama vyrástla na poľskej hranici, veľa výjavov mi bolo blízkych a ľahko si ich viem predstaviť aj u nás. Šeptuchy síce nemáme, ale máme folklór našich starých rodičov a navyše mi pripomenuli wróžku, ktorá sedávala na glownom rynku v Krakove pri každej našej návšteve. Zo začiatku mi občas trochu vadil expresívny jazyk, lebo sa mi veľmi nehodil do detských úst hlavných hrdiniek, na konci som ale uznala, že autenticky dotvoril dojem. Krásna kniha o mieste, kde hranica medzi živými a mŕtvymi nie je úplne jednoznačná.
