Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Nikdekoľvek“ som začal čítať s jemnými očakávaniami, najmä preto, že mi knihu odporučili a už dávnejšie mi padla do oka v knižnici. Príbeh sa začína v známom Londýne, čo ma hneď vtiahlo, ale keď sa dej preniesol do čisto fantasy sveta, nevedel som to hneď uchopiť. Bol som trochu zmätený, či je kniha určená pre deti alebo dospelých, najmä kvôli rozprávajúcim myšiam a rôznym bizarným postavičkám.
Zo začiatku mi vadilo, že v tomto fantasy svete sa mohlo stať čokoľvek a zdalo sa mi, že nemá pevný koncept. Postupne som si však na to zvykol a dej začal dávať väčší zmysel, najmä od polovice knihy, kde sa príbeh začal skladať do logického celku. Veľmi sa mi páčila pochmúrna atmosféra sveta, ktorá mi miestami pripomínala temný vesmír hry Diablo, možno kvôli postave anjela.
„Nikdekoľvek“ je fajn oddychové čítanie s originálnou atmosférou, aj keď nie som si istý, či je fantasy presne môj šálok kávy. Nabudúce radšej siahnem po nejakom sci-fi alebo krimi. Rozprávkový tón knihy vo mne vyvolával zmiešané pocity, ale ako experiment to stálo za to.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Vražedné koleso“ od Toma Meada je kniha, ktorá sa vracia k tradičným detektívkam, s dôrazom na atmosféru a zložité záhady. Kniha ma zaujala už od úvodu, kde hlavný detektív Ibbs prechádza svojim dňom až k nevyhnutnému vyvrcholeniu v divadle Granátovník. Celkové prostredie kúzelníckeho sveta a samotného divadla pridáva príbehu na tajomnosti a napätí.
Jednou z vecí, ktorá ma na knihe najviac bavila, bola možnosť pokúsiť sa prísť na riešenie záhady sám. Postupne sa odhaľujúce informácie a zložité vzťahy medzi podozrivými ma viedli k vlastným špekuláciám a teóriám. Autor skutočne dokáže čitateľa vtiahnuť do deju a vyvolať v ňom túžbu vyriešiť záhadu skôr, než sa to podarí detektívovi.
Napriek tomu, že ma kniha bavila, som bol trochu sklamaný zo záveru. Moje vlastné teórie a očakávania sa ukázali byť zložitejšie a prepracovanejšie, než to, čo nakoniec autor ponúkol. Niektoré prvky príbehu sa mi zdali trochu pritiahnuté za vlasy, ako napríklad spôsob, akým bol vrah schopný imitovať hlas a manipulovať s alibi. Tiež sa mi zdalo neuveriteľné, že by vrah dokázal takto prešpekulovane vymyslieť svoj plán za pochodu.
Scéna v lunaparku, kde sa odohrala prva vrazda vražda, bola síce dramatická a napínavá, ale logicky mi niektoré časti príbehu nedávali úplný zmysel. Manžel, ktorý vie o afére svojej ženy s mafiánom a o jej účasti na lúpeži, by pravdepodobne nešiel s ňou na výlet do lunaparku. Tiež sa mi zdalo trochu nelogické, že by zvolila taký komplikovaný spôsob vraždy, keď by mohla svojho manžela jednoducho zabiť doma a zinscenovať to ako lúpež.
Moja vlastná teória bola, že vražda v debne mala slúžiť na odvedenie pozornosti, a že kúzelník predstieral svoju smrť v spolupráci s políciou, aby vyprovokovali Pilgrima konať a mohli ho tak dolapiť. Hoci táto teória sa ukázala byť nesprávna, ukazuje to, ako autor dokáže čitateľa zapojiť do tvorby vlastných teórií a riešení.
V celku, „Vražedné koleso“ je atmosférická detektívka, ktorá dokáže zaujať a zabaviť, aj keď niektoré prvky príbehu by mohli byť prepracovanejšie. Ak máte radi klasické detektívky s dobrou atmosférou, táto kniha vás určite nesklame, aj keď nemusí dosiahnuť úroveň majstrov ako Sherlock Holmes alebo Agatha Christie.
Počul som viacero odporúčaní na knihu "Deň trifidov," takže som sa rozhodol, že sa do nej pustím. Keď som zistil, že bola vydaná v roku 1951, obával som sa, že bude pôsobiť zastaralo. Avšak, musím priznať, že kniha ma príjemne prekvapila svojím nadčasovým štýlom písania. Nie je tam žiadne výrazné používanie archaizmov, čo z nej robí veľmi čitateľnú knihu aj dnes.
Jediné prvky, ktoré prezrádzali jej vek, boli neustále fajčenie a pitie postáv, čo sa v súčasných knihách už veľmi nevidí. Rovnako som si všimol aj niektoré jemné narážky na ženy, ktoré by dnes neprešli bez povšimnutia. Napriek tomu ma kniha celkom bavila. Pripomínala mi niektoré postapokalyptické seriály ako "The Walking Dead" či "The Last of Us," alebo dokonca aj zombie hry. Pochopiteľne, "Deň trifidov" je klasika a bola inovátorská vo svojej dobe.
Myšlienka smrteľných rastlín namiesto zombíkov bola pre mňa osviežujúca a zaujímavá. Atmosféra knihy je fantastická a skutočne som si užíval putovanie s hlavnou postavou postapokalyptickým prostredím. Bolo fascinujúce sledovať, ako sa príroda postupne zmocňuje opustených miest a ako sa trifidy pohybujú po krajine.
Atmosféra knihy je jednou z jej najsilnejších stránok. Celý čas som sa zamýšľal, čo by som robil ja, keby som sa ocitol v rovnakej situácii. Ako by som prežil, kam by som šiel... V dnešnej dobe by som možno nepovedal, že je to "super" kniha, ale určite je to kvalitné čítanie. Mnohé súčasné sci-fi knihy ani nedosahujú jej úroveň.
Rád by som si prečítal aj ďalšie knihy zasadené do tohto sveta, keby existovali. "Deň trifidov" je určite kniha, ktorú by som odporučil každému fanúšikovi sci-fi a postapokalyptických príbehov.
Keď som siahol po knihe "Tá, ktorá sa vracia", očakával som podľa názvu, že pôjde o horor alebo pomstivý triler. No už po niekoľkých stránkach som si uvedomil, že som sa mýlil. Tento krátky román je skôr pokojne ladený príbeh, ktorý sa dá prečítať pomerne rýchlo vďaka širšiemu rozloženiu textu a jeho plynulému štýlu.
Príbeh sa sústredí na dospievajúce dievča, ktoré sa musí vyrovnať s novou realitou po tom, čo je poslaná späť k svojej biologickej rodine. Hlavnou témou je konfrontácia s jej minulosťou, najmä so svojou biologickou matkou, ktorá ju kedysi odložila. Kniha sa zameriava na jej život v skromnejších podmienkach a na jej snahu prispôsobiť sa novému prostrediu.
Aj keď sa dej rozvíja pokojne a zdanlivo pomaly, vyniká v ňom hlboký emocionálny podtón a introspektívny pohľad na životné zmeny a vzťahy. Napriek tomu, že príbeh neobsahuje výrazné zvraty alebo napätie, má svoje čaro v jednoduchosti a realistickom zobrazení života.
Kniha mi trochu pripomínala "Tam, kde raky spievajú", avšak "Raky" mali oveľa výraznejšie detektívne prvky a hlbší príbeh. V "Tá, ktorá sa vracia" sa na chvíľu zdalo, že by mohlo ísť o niečo tajomnejšie, najmä s postavou Cigánov, ale tento náznak rýchlo vyprchal.
Celkovo je táto kniha príjemným odbočením od bežných žánrov, ktoré čítam. Nie je na škodu občas zmeniť tempo a vychutnať si niečo odlišné, aj keď možno nie tak silné a pútavé ako iné diela. Ak hľadáte krátke, emotívne a pokojne ladené čítanie, "Tá, ktorá sa vracia" by mohla byť tou správnou voľbou.
Kniha "Klub samovrahov" od Rachel Heng ma spočiatku zaujala svojim neobvyklým názvom, ktorý nebol príliš vábivý. Avšak, keď som zistil, že ide o ľahké sci-fi zasadené do blízkej budúcnosti, rozhodol som sa jej dať šancu. Celkovo ma kniha príjemne prekvapila, najmä vďaka zaujímavému prostrediu budúcnosti a myšlienke dlhovekosti dosiahnutej pomocou nových vedeckých poznatkov a technológií.
Prostredie a tematika dlhovekosti ma veľmi oslovili, keďže sa aj ja osobne zaujímam o štúdie a doplnky stravy zamerané na predĺženie života. Popisy zdravého životného štýlu, stravovania a eliminácie stresu ma natoľko motivovali, že som sa rozhodol zmeniť aj niektoré svoje zvyky. Bolo fascinujúce čítať o tom, ako sa ľudia v budúcnosti dožívajú vysokého veku a aký vplyv na to má genetika a zdravý životný štýl.
Dej knihy je relatívne nenáročný a neobsahuje žiadne silné momenty, ktoré by ma neustále držali v napätí. Hlavnou témou je, že ľudia sa vďaka algoritmom a genetickým predpokladom dožívajú vysokého veku, niektorí až tristo rokov. Kniha sa zameriava na dve skupiny ľudí: tých, ktorý sa snažia žít podľa pravidiel čo najdlhšie a tých, ktorí nesúhlasia s myšlienkou večného života, čo vedie k vytvoreniu "Klubu samovrahov". Očakáva sa aj tzv. "tretia vlna", ktorá by umožnila ľuďom žiť prakticky večne.
Trochu tajomna do príbehu vnáša postava otca hlavnej hrdinky, ktorý záhadne zmizol. Postupne sa však ukazuje, že jeho zmiznutie súvisí s jeho dcérou, čo bolo jedným z prekvapujúcich odhalení knihy. Záver je ponechaný neurčitý, čo podnecuje čitateľa k zamysleniu nad otázkami dlhovekosti a zmyslu života. Aj keď hlavná hrdinka zmenila svoj pohľad na politiku dlhovekosti, stále platí, že umierať sa nikomu nechce.
Kniha "Klub samovrahov" je príjemné a zaujímavé čítanie, ktoré otvára otázky o našej budúcnosti, zdraví a dlhovekosti. Napriek tomu, že dej je pomerne jednoduchý, prostredie a myšlienky prezentované v knihe ma hlboko oslovili a inšpirovali. Odporúčam ju najmä tým, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť medicíny a zdravého životného štýlu.
"Komplot" od Nicolasa Beugleta má mnoho aspektov, ktoré zaujmú, ale aj tie, ktoré môžu niektorým čitateľom prekážať.
Kniha začína sľubne rituálna vražda, špeciálne vojenské jednotky, politické intrigy, to všetko nasľubuje temnú a napínavú zápletku. Prostredie vraždy je chladné a tajomné, čo dodáva príbehu správnu atmosféru.
Hlavná postava, žena s veľkou odvahou a schopnosťami, ktorá bez váhania čelí mužom, môže byť pre niektorých čitateľov príliš prehnaná. Keď sa však dej začne točiť okolo tajomnej nahrávky, ktorá hovorí o vyhynutí druhu, vzbudí to zvedavosť a očakávania, že príbeh by mohol mať sci-fi alebo fantasy prvky.
Nanešťastie, príbeh sa potom uberá smerom, ktorý pre mňa nebol príliš príťažlivý. Začiatok, ktorý naznačoval zaujímavé záhady a možno aj nejaké nadprirodzené prvky, sa premení na feministickú agendu o mužskej nadvláde a tajných organizáciách. Prehnaná dichotómia medzi zlými mužmi a ženami, ktoré sa snažia odhaliť pravdu, pôsobila neprirodzene a silene.
Výklady Biblie a feministické teórie o pôvode žien sa zdali vykonštruované a ťažko uveriteľné. Aj keď je kniha napísaná pútavo a zručne, tento aspekt pre mňa sklamal.
Pozitívom bol záver, ktorý priniesol zaujímavý zvrat a zdrvujuce odhalenie pre hlavnú hrdinku. Táto časť príbehu bola napínavá a emocionálne silná, aj keď zostala nedokončená línia s novinárom a dieťaťom, čo bolo trochu mätúce a neuspokojivé.
Celkovo, "Komplot" je kniha, ktorá má silný potenciál s temnou atmosférou a zaujímavými zápletkami, ale niektoré tematické a dejové prvky môžu byť pre niektorých čitateľov menej príťažlivé. Ak by autorka zvolila iný smer a vyhla sa prehnaným feministickým motívom, mohla by byť kniha oveľa silnejšia a pútavejšia.
Knihu "More pokoja" od Emily St. John Mandel som si vybral náhodne, najmä preto, že patrí do žánru sci-fi, ktorý mám rád. Čítal som ju pred nejakým časom, takže si možno niektoré detaily nepamätám presne, ale tu sú moje dojmy a postrehy.
Pri čítaní som sa cítil pokojne a uvoľnene, čo bolo príjemné. Začiatok knihy bol veľmi plynulý a postupné prechádzanie časom ma vtiahlo do deja. Kniha nie je typickým sci-fi, kde by boli technické aspekty dopodrobna vysvetlené. Skôr sa sústreďuje na pocity a emócie postáv, čo ma na začiatku trochu iritovalo, ale neskôr som si zvykol na tento štýl. Možno by som to nazval "fantasy sci-fi", pretože obsahuje prvky, ktoré sú viac založené na pocitoch a atmosfére než na technických detailoch.
Príbeh je pútavý a postupne sa všetky prvky pekne zapadajú do seba, čo je určite pozitívum. Bolo to pekné čítanie, no necítil som, že by som z knihy dostal niečo extra. Možno by som ju zaradil do kategórie "literatúra pre ženy", čo však neznamená, že by nebola vhodná aj pre mužských čitateľov. Skôr ide o to, že štýl a zameranie na emocionálne aspekty by mohli viac osloviť ženské publikum.
Celkovo hodnotím knihu ako príjemný, aj keď nie výnimočný zážitok. Pre tých, ktorí hľadajú pokojné a emocionálne ladené sci-fi, je to určite dobrá voľba. Ak však hľadáte technicky detailné a akčné sci-fi, možno by ste mali siahnuť po niečom inom.
"Po prečítaní knihy 'Smršť' som sa tešil na filmové spracovanie, ktoré sa blíži. Karika sa vyznačuje svojím ľahkým štýlom písania a schopnosťou vytvárať silnú atmosféru, ktorá ma pekne vtiahla do deja. Napr. prostredie opustenej priehrady a kostolíka bolo dobre vystihnuté a príťažlivé.
Avšak, pre mňa to bolo asi tak všetko. Zdalo sa mi, že Karika v knihe využíva rovnaký koncept opakovane: nájde zaujímavú lokalitu, vymyslí nejake bubu ako napr vecerne sledovanie záznamu na tajomnej kamere a potom sa dej ubera v nejakom nejasnom mätúcom blúdení, ktoré neskončí ničím konkrétnym. Chýbalo mi viac hĺbky v príbehu; dej bol plytký.. Zdá sa, že Karikovi chýba schopnosť rozvinúť svoje myšlienky a nápady do komplexnejších a hlbších príbehov s viacerými zvratmi a pointami.
Je pravda, že Karika do príbehu zakomponoval svoje magicke filozofické prvky, čo dodáva knihe istú originalitu. Avšak, pre mňa to nestačilo. Chcel by som vidieť od autora viac úsilia a snaženia sa napísať niečo skutočne hutnejšie a komplexnejšie."
"Spomienky na Zem" ma od prvého okamihu prekvapil svojím nečakaným začiatkom v stredoveku, ktorý sa postupne rozvinul do teoretického obdobia podobného tomu z prvej knihy. Aj keď sa mi na začiatku niektoré prvky zdali trochu nezvyčajné, neskôr som ocenil ich zapadnutie do celkového kontextu príbehu. Celá kniha bola epickou jazdou plnou nečakaných zvratov a napätia, ktoré ma držali pohlceného a čítal som ju ako by som bol na nej závislý. Hoci kniha bola písaná v češtine, absolútne mi to nevadilo a vychutnával som si každú stránku. Autor sa venoval strunovým teóriám a n-rozmerným dimenziám, čím naznačil pokračovanie z prvej knihy. Záver knihy ma nechal zmäteného, ale napriek tomu som ho prijal s pokorou, keďže kniha obsiahla neuveriteľne širokú škálu tém a udalostí. Obzvlášť sa mi páčilo, ako autor zobrazil variabilitu ľudskej rasy a jej schopnosť meniť vnímanie z nejakého outsidera na hrdinu a potom ho znova zatratiť. Celkovo je "Spomienky na Zem" kniha plná všetkého a vynikajúci záver trilógie.
"Temný les" ma na začiatku prekvapil svojím návratom k udalostiam z prvej knihy bez výrazného časového posunu. Obavy o to, že príbeh bude zaseknutý v teoretických debatách, rýchlo pominuli, keď sa predstavil program Mandala a koncept hibernácie. Skok o 200 rokov do budúcnosti bol šokujúcim, ale fascinujúcim zážitkom, ktorý ma zaviedol do ideálnej spoločnosti plnej hojnosti a eufórie. Prvý stret s mimozemskou družicou odhalil našu technologickú naivitu a zaviedol nás do scenára, kde sme sa ocitli v neprípravenosti. Zápletka s útekom vesmírných lodí a scény preskúmania slnečnej sústavy ma naplno pohltili a pripomínali mi vesmírne dobrodružstvá zo Star Treku. Celkový záver knihy bol v duchu happy endu, čo ma potešilo a zanechalo ma s dobrým pocitom.
