Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Takže Palo Ščerba, Palo Ščerba je človek, ktorý vyhral proteín. Gratulujem, uži si ho. Dúfam, že ti bude dobre chutiť. A ľudia nezúfajte, ďalší týždeň bude ďalšia súťaž o ďalší proteín. Držím vám palce ďalším. Bolo vás okolo tridsať.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Po Harrisovej Impérium trilógii, som si chcel prečítať ďalšiu jeho prácu, ako prvé ma napadlo Vaterland, ktoré mi príde, z jeho diel najznámejšie ale nakoniec som od tejto myšlienky odstúpil, keďže som v minulosti videl filmové spracovanie a tým pádom by čitateľský zážitok a nejaké zvraty neboli pre mňa autentické. Na Konkláve došlo aj kvôli jeho výraznej obálke, ktorá mi hneď padla do oka ale aj kvôli pozitívnym ohlasom. Vatikánske prostredie zaujímavé, bol som tam osobne dvakrát čiže celá atmosféra mala pre mňa komplexnejší efekt. Kniha sa začína sľubne, smrť pápeža, pochmúrna atmosféra, bude sa voliť nový pápež, napätá atmosféra, plná rivality a ambícii, hlavná postava celkom sympatická aj keď nepoznáme jej komplexnú minulosť. Postavy ktoré sa s hlavným charakterom a zároveň vyprávačom stretávajú, sú taktiež zaujímavé, celá škála rozličných charakterov, pováh a politických názorov. Väčšina knihy je určite zaujímavá. Monólogy aj dialógy za mňa super. Priznám sa že modlitby som čítal rýchlejšie než iné pasáže a niekedy aj preskakoval, za negatívum ich nepovažujem, ku charakteru prostredia a postáv tam sedia, nepokladal som ich pre príbeh alebo mňa za dôležité. Rovnako ako aj to, aj opisy oblečenia a prostredia boli niekedy zbytočné a snažil som sa ich preskakovať. Počas celého čítania som si vravel že príbeh je super, super atmosféra, čítalo sa mi to ľahko a povedal som si že toto je za mňa, kľudne, 5/5 kniha, no potom prišlo finále... To že výhra ten, ktorý vyhral, sa dalo dosť čakať, nebolo to žiadnym prekvapením alebo brutálnym zvratom, ten som čakal že príde až potom a ohúri ma tak že potvrdí moje prvotné zmýšľanie o hodnotení príbehu. Zvrat prišiel a BRUTÁLNY! Brutálny zvrat, ktorý som nečakal a ani asi nechcel. Čakal som nejaké odhalenie, nejaké info ktoré by ukázalo že víťaz nie je ten za ktorého sa vydáva a v skutočnosti je úplne iným charakterom, to sa aj stalo ale v podobe ktorá by ma v tomto príbehu fakt nenapadla! Komické! Čítal som tie vety, oprel dlaň o čelo a proste si len povedal "I guess bro" a knihu sklamane dokončil do poslednej vety. Rozmýšľal som aké mám teda dať hodnotenie, či nehám posledných pár strán rozhodnúť o tom či sa mi kniha páčila alebo nie. 4/5 je adekvátne hodnotenie, jedná celá hviezdička strhnutá za absurdný a priam komický ending. Kniha nie je zlá, ak máte radi pomalý dej tak určite odporúčam, pre milovníkov akcie ani tak nie.
Knihu som prečítal pomerne rýchlo a aj ma zaujala rovnako ako predchádzajúca zrada, z čoho som prekvapený. Možno sa kvalita knižiek bude len stupňovať, aspoň dúfam. Samozrejme, Nesbo stále opakuje svoje chyby a cliché. Z Holeho už opadol smútok z dievčiny z Austrálie a Thajska, teraz oplakáva Ellen z minulej knihy. Do toho zomrie ĎALŠIA žena z jeho intímneho kruhu, (garantované políčko v bingu zas splnené), nuž tentokrát je to iné! Dejová linka okolo Anny a Raskola bola super. Práve Raskol bol postavou ktorá to dosť ťahala hore, pridanie mysteriózneho zločinca s 300 IQ ktorý sa s vami zahráva, vždy príbeh zlepší a je to garantovaná záruka kvalitnej atmosféry. Vyvrcholenie anninho prípadu tiež super, vynikajúci zvrat. Pridanie novej postavy v podobe Beate je ďalším plusovým bodom, bál som sa, že Nesbove chúťky zas vyhrajú a zbaví sa jej, zatiaľ sa tak nestalo :) Dejová linka bankovej lúpeže bola zaujímavá po Brazíliu, tam aj mohla skončiť, nuž Nesbo sa rozhodol dej pretiahnuť a spraviť “super“ zvrat ktorý ma vôbec nezaujal. Zápletka s Waalerom bola vlastne rovnaká ako minule a nič nové nepriniesla, len to, že Nesbo utvrdil, že práve on je ten hlavný záporák a jeho vystupovanie ešte bude mať dohru. Waaler je pre mňa strašne komickým záporákam a jeho charakter je strašne nasilu hnaný do extrému. Hlavná postava s ktorou máte sympatizovať je alkoholická troska ale je to vlastne troska ktorá je zároveň majákom liberálnejších hodnôt zatiaľ čo jeho nepriateľ v podobe Waalera je cliché nacionalistcký svalovec, športovec ktorý sa podieľa na organizovanom zločine s drogami ale to je len maličkosť pretože v hlave škandinávskych autorov je väčším zločinom ten nacionalizmus. Archetyp neo-nacistického škandinávca sa objavuje dosť často v severskej krimi ako nejaký selfhate fetish a ani Nesbo sa tomu samozrejme nevyhol.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Po úžasných lovcoch duny sme sa teda dostali k poslednému, ôsmemu dielu série Duna. Lovci boli super a tým pádom som čakal že finále bude na rovnakej úrovni alebo priam lepšie, nuž, mýlil som sa. Začínalo sa to sľubne, kniha má veľa super, napínavých a atmosférických pasáží. Zápletka s Waffom a s jeho spolčením sa s navigátormi je zaujímavá, vypustenie geneticky modifikovaných červov na oceánsku planétu bol super zvrat. Pokračovanie izolovaného putovania na Itake ma stále bavilo a aj pokračovanie gholského programu. Za vrchol vynikajúco napísanej zápletky považujem spiknutie Tvárotanečníkov, mal som pocit že sú nezastaviteľní. Celá zápletka okolo nich je proste famózna, hrozba nahradenia celej populácie ľudstva prázdnymi schránkami ktoré len napodobňujú život ktorý ukradli, je väčšia dystopia, ako vyhladenie robotmi. Toto všetko boli pozitíva ktoré reálne učinili príbeh zaujímavým a vážnym. Kde to ale zlyháva? Pasáže na Synchrony sú katastrofa. Z Omnia a Erazma sa stáva priam komické duo, ktoré vôbec nepôsobí vážne a definitívne nie smrteľne nebezpečne. Celá bitka na Synchrony je komická a bizarná, jedinou dobrou zápletkou je linka s Letom II. a Šíanou ako s červami demolujú mesto. Porazenie Omnia bolo... Rýchle! Všade prítomná bytosť z minulosti teleportuje armádu gildových lodí na planétu nepriateľa a jedným šmahom je Omnius porazený, len tak. Že Duncan bol v skutočnosti ten dôležitý a nie gholovia Paula? To sa dalo čakať a veľmi najavo to dal starý Herbert už na konci Kapituly. Celý dialóg medzi Khronem a Erazmom bol komický a nezáživný. Tvárotanečnícky problém vyriešený lusknutím prsta tak isto ako Omnius. Erazmovo obmäkčenie jeho neexistujúceho srdca a následné pasáže o tom ako by si ľudia s robotmi mali porozumieť a začať spolunažívať bol pre mňa zlý vtip. Posledných 100 strán bola len o niečo viac horšie napísaná marvelovka, už som len čakal kedy im tam na pomoc príde Spiderman s Ironmanom. Finálny koniec? Totálny happy ending, the power of friendship zas vyhralo a všetci žili šťastne až do smrti. Človek čakal brutálny konflikt ktorý rozhodne o tom, či si ľudstvo vôbec zaslúži žiť a je schopné zničiť pradávneho nepriateľa ktorý sa ho snažil v minulosti vykynožiť a na miesto toho dostanete moralizovanie o tom že vlastne aj to AI myslí a tým pádom JE. Neviem čo sa stalo pri písaní posledných 100 strán ale je tam cítiť totálnu zmenu štýlu a atmosféry, akoby dali finále dopísať človeku ktorý dunu predtým nikdy nečítal. Nechápem ako sa mohol niekto s týmto uspokojiť. Koniec bol lacný, tuctový, primitívny, mainstreamový a jednoduchý. Kapitula je považovaná za najslabšie dielo v sérii a aj ja som bol toho názoru ale záver púštnych červov to zvrátil. Pre ukončenie celého príbehu je nutné knihu prečítať ale už by som sa k nej nevracal.
Po knihe Blood Meridian som sa rozhodol prečítať ďalšiu, teraz už modernejšiu, cowboyovku od McCarthy-ho. Priznám sa že filmovú adaptáciu som videl asi tak trikrát a jedná sa o film ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie a chcel som teda skúsiť aj jeho knižný originál a porovnať. Dôvod prečo je filmová verzia tak dobrá je ten že sa drží dejovo jedna k jednej jej knižnej predlohe. Jediné čo je vo filme vynechané je menšia dejová linka s túlavým dievčaťom ktorá bola v knižke obohatením ale dej nijako vážne neovplyvnila. Každá kapitola začína vnútorným dialógom šerifa Bella ktorý rozpráva o svojich názoroch a pocitoch, vo filme tiež vynechané z 90 %. Kniha je svižná, číta sa plynule, taká jednohubka. Ďalším dôvodom prečo si knihu prečítať (alebo pozrieť aj film), je autorov ďalší, brutálny a narušený záporák. Anton Chigurh nie je charakterovo tak komplexný ako Judge Holden, ale zároveň, je tiež jednou z najsilnejších a najznepokojivejších postáv modernej americkej literatúry. V knihe pôsobí ešte temnejšie, odťažito a nečitateľnejšie než vo filmovej adaptácii, McCarthy-ho Chigurh je čisto literárny archetyp neodvratného zla a morálnej prázdnoty. Nemá vnútorné pochody, ktoré by autor priblížil. McCarthy o ňom nepodáva takmer žiadne detaily z minulosti, čím vytvára postavu, ktorá akoby vznikla z prázdna. Je to temná sila, nie psychologizovaný charakter. Nie je až tak impulzívny vrah ako Judge Holden, vraždí preto, že si myslí, že „má“ alebo „musí“. Jeho pravidlá sú zvláštne, bizarné, ale zároveň konzistentné. Ak sa rozhodne, že niekto má zomrieť, nič ho nepresvedčí o opaku. Často hovorí o osude, nevyhnutnosti, o tom, že ľudia sú len výsledkom rozhodnutí, ktoré už dávno urobili. Jeho ikonické hádzanie mince nie je náhoda, je to spôsob, ako ukazuje, že človek je bezmocný voči sile, ktorá ho presahuje. V knihe jeho prítomnosť pôsobí ako narušenie prírodného zákona. Postavy v jeho blízkosti cítia, že nie je normálny. Šerif Bell ho opisuje ako niečo, s čím sa moderný svet nedokáže vyrovnať, ako novú formu násilia, ktorú nechápe. McCarthy z neho robí priam mytologickú postavu, keď sa objaví, osud je spečatený. Ľudia pred ním neutekajú ako pred človekom, ale pred samotným koncom. Chigurh v McCarthyho texte nie je obyčajný antagonista, je to priam symbol novej éry brutality, ktorej starí muži, ako šerif Bell, už nerozumejú. Určite odporúčam prečítať knihu ako prvú a následne pozrieť film. Knižný Chigurh je neviditeľná, nenápadná, temná sila s minimom opisov zatiaľ čo filmový Chigurh je ikonická, vizuálne bizarná postava so špecifickým účesom a výzorom, ktorý sa nedá prehliadnuť. Aj počas čítania knihy som si Chigurha presne vizualizoval ako jeho filmovú verziu. Na rozdiel od Blood Meridian by som toto dielo kľudne odporučil každému, 5/5.
„Blood Meridian“ je temný a monumentálny román, ktorý sa odohráva v polovici 19. storočia na americko-mexickom pohraničí. McCarthy tu vytvára krvavú a apokalyptickú víziu Divokého západu, ktorá nemá nič spoločné s romantickými predstavami o hrdinstve cowboyov. Je to dielo o násilí, zle a o nepochopiteľnej, brutálnej povahe ľudskej existencie. Príbeh sleduje bezmenného chlapca (the Kid), ktorý sa pridá ku Glantonovej bande lovcov skalpov v 40. rokoch 19. storočia. Banda má vládne povolenie zabíjať Indiánov, no postupne sa zmení na zbesilú, neriadenú silu pustošiacu celý juhozápad. Román je založený na historických udalostiach a McCarthy ich premieňa na biblickú víziu chaosu. Každá stránka je nasiaknutá krvou, prachom, ohňom a archaickým jazykom, ktorý pripomína starozákonné texty. Postava sudcu Holdena je možno najdesivejším a zároveň najfascinujúcejším prvkom románu. McCarthy ho vykresľuje ako obrovského, plešatého, takmer nadľudského muža s bledou pokožkou, pravdepodobne albína, ktorý hovorí mnohými jazykmi, má encyklopedické vedomosti, filozofuje o dejinách, hudbe, vede i metafyzike a pritom sa s diabolskou rozkošou oddáva zabíjaniu. Práve Judge Holden je najkomplexnejšia postava v celom románe, nevedel som sa nabažiť jeho monológov a dialógov. Keď si dá človek námahu a naštuduje si aj historický kontext, zistí že sa jedná o skutočnú postavu (ktorú samozrejme autor upravil do väčšieho extrému než už bol). V knihe sa objavujú zmienky toho že v mestách miznú deti a následne sa nájdu ich zmrzačené mŕtvoly, autor toto viac nerozoberá a nevysvetľuje kontext. Skutočný svedok, ktorý bol súčasťou glantonovho gangu, spomína že Holden bol pedofil. Nie je vôbec náhoda že zakaždým keď sa Judge Holden nachádza v mestách tak miznú deti. Detail ktorý si nie každý musí spojiť. Naopak, The Kid, aj keď je postavou cez ktorú my ako čitatelia vnímame celý príbeh, nie je až tak zaujímavý. The Kid nemá žiaden cieľ ani motívy ani komplexný charakter. Existuje a žije v danom momente. Na konci knihy sa ukazuje, že Holden nebol len človek bol metafyzickým archetypom, „večného svedka vojny“. V priebehu románu neustále kreslí, zapisuje a študuje všetko, čo vidí, aby to „pripravil pre svoju knihu“. Tvrdí, že to, čo nie je zaznamenané, „ako keby nikdy nebolo“. Záver naznačuje, že aj keď sa svet mení (Glantonova banda zmizla, divoký západ sa civilizuje), Holden zostáva mimo času ako duch zla, ktorý sa vždy prispôsobí novej ére. Odporučil by som toto dielo? Z počiatku je čítanie ťažké teda aspoň anglický originál, autor používa nárečové slová a primitívne vyjadrovanie ľudí tej doby, čo môže byť ťažké pre niekoho kto je zvyknutý len na spisovnú Angličtinu. Opisy krajiny môžu byť niekedy zbytočne dlhé. Autor nemá problém opisovať brutálne a nechutné veci a násilnosti. Od prvej stránky je príbeh temný a krutý, je to jeho podstata. Príbeh má všetko to čo potrebujem aby zaujal mňa, brutálne vyprávanie, brutálny záporák a brutála atmosféra. Príbeh nie je pre tých ktorý majú problém so samotným konceptom násilia. Za mňa 5/5.
Hneď na začiatok sa priznám že originálne dielo som nečítal a itova manga verzia je môj prvý kontakt s týmto dielom. Po prečítaní mangy som si spravil menší prieskum o tom ako moc je storytelling odlišný od originálnej knihy, Ito pridal dosť svojich ideí, pozmenil niektoré vlastnosti hlavnej postavy. Toto je asi prvýkrát kedy som s hlavnou postavou vôbec nesúcitil a asi to autor ani nechcel. Hlavná postava je mizerná troska ktorá len spôsobuje chaos a bolesť, všade kam príde cítiť smrť, hanba rodiny, parazit spoločnosti. Ironická prezývka lady killer, od jeho falošného kamaráta, naberá každým nešťastím, spojeným so ženami, väčšiu a väčšiu váhu. Oba je takou mužskou Tomie ale v tomto prípade nevstáva vždy ako znovuzrodená. Vyprávanie a atmosféra celého príbehu je brutálna, veľmi ma to bavilo. Ito sa veľmi predviedol v tomto diele a znova prekvapil svojím umením. Nájde sa tu veľký počet brutálne nakreslených panelov. Ja som s dielom veľmi spokojný nuž otázka znie či by som ho odporučil? Dielo určite nie je pre každého, celá manga ma silný nádych depresie, zúfalstva a temna. Dielo sa venuje explicitným témam a určite nie je pre slabšie povahy. Ak ste človek ktorý nemá problém sa ponárať do hlbín nihilizmu a smrti tak toto dielo určite oceníte.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Finálne pokračovanie knižnej série Metro nás znova zavedie k Arťomovi, bývalom hrdinovi z roku 2033 ktorý podľa väčšiny obyvateľstva metra zachránil ľudstvo pred hrozbou Temných, ktorý vraj chceli ľudstvo vyhubiť. Je rok 2035 a Arťom sa pokladá za všetko len nie hrdinu, a nie bezdôvodne. Aký to musí byť pocit žiť s vedomím že ste vyhubili raketami bytosti ktoré s vami chceli žiť v mieri a pomôcť vám? Arťom je tragický hrdina do špiku kosti. Totálny prepad do nihilizmu, Arťoma nič iné netrápi len to či existuje ľudský život aj mimo moskovského metra. O ženu sa nestará, o blízkych sa nestará a nestará sa ani o seba. Jeho zúfalstvo je tak silné že pravidelne vystavuje svoje zdravie radiácii len preto aby zachytil vonku aspoň pár sekúnd vysielania mimo metra a aj tak je to všetko zbytočné. Úvod nám ukazuje že z toho premotivovaného, odvážneho, hrdinského chlapca z udalostí roku 2033 sa stala posadnutá troska. Arťom je až tak zúfalý že keď sa na jeho domovskej stanici objaví úplne cudzí chlap a začne mu rozprávať o civilizácii mimo metra (ktorú nevidel) a o tom že sa podarilo zachytiť signál mimo Moskvy (pri čom tiež nebol), v Arťomovi vzbĺkne plameň nádeje, opustí svoju ženu ktorá ho miluje, znova opustí otca ktorý ho vychoval a znova opúšťa svoju stanicu a je ochotný všetko risknúť len preto aby si bol istý či je to reálne pravda a tu sa začína nové dobrodružstvo. Autor pokračuje v písaní depresie na papieri. Atmosféra zostáva stále brutálna, temná, mŕtva a zúfala. Dialógy sú... ehhh... Dialógy sú buď jednoduché alebo vynikajúce, nič medzi tým ale tých jednoduchých je viac. Vyprávanie ma celkovo bavilo, akcia, napätie, atmosféra. Pri niektorých momentoch som bol tak ponorený že som si knižku k sebe pritiahol až k blízkosti nosu. Jediná momentka ktorú považujem za absolútne nudnú a zbytočnú je zápletka na zatopenej stanici s predajcom vajec. Arťomove putovanie metrom nám ukazuje v akej špine a biede žijú ľudia mimo Polisu a okružnej linky. V deji nastáva obrovský zvrat keď sa Arťom vydá na povrch hľadať údajnú základňu komunistov a on to reálne nájde! Ďalší zvrat, signál je! Ľudia žijú len všetko bolo zámerne blokované rušičkami! BOOM! Ďalší zvrat, rušičky neboli komunistické ale stáli za nimi obrancovia údajnej slobody! Veľmi silné momenty v knihe, asi najlepšie pasáže. Aj mne pri čítaní bolo zle z tohto odhalenia, toľké roky žili obyvatelia metra v klame, tajná elita, tieňová vláda v tajnom bunkri ktorá manipuluje všetkými politickými kruhmi v metre, vytvára umelé vojny ktorých výsledok je známy už na začiatku, drží ľudí v ohrade ako ovce. Toto všetko je obyvateľom odhalené. VONKU JE ŽIVOT! Tak ako to býva aj v skutočnosti tak aj v knižke sa samozrejme ľud vzbúril, uvedomil sa a zlámal elitám ruky. Ale že vôbec. Koniec mi veľmi pripomenul knihu 1984. Tak ako to je aj v skutočnosti, teraz vážne, prostý ľud je zvyknutý na to čo má. Strechu nad hlavou mám, jesť mám, načo budem rebelovať? Prečo by som chcel viac? Však to čo mám mi stačí a viac nepotrebujem. Taká istá reakcia ako u proletov v 1984, panem et circenses. Takúto zápletku som naozaj v tejto sérii nečakal. Arťom, tak isto ako Winston Smith, chápe že ako uvedomelý jedinec nič nezmôže proti mase hlupákov ktorý sa uspokoja aj s tým že ich diéta pozostáva z húb a trocha chleba, hlavne že majú niečo na žranie a prežili ďalší deň. Arťoma už nebaví život potkana a švába a v štýle odchádza z Moskvy na aute preskúmavať skutočný svet. Niekto by povedal že Metro 2035 ani nebolo tak o samotnom scifi scenáriu post-apokalyptickej Moskvy ako skôr kritika zaslepenosti ktorá je všade vo svete a to zatiaľ ani nemáme nukleárnu zimu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Druhý zväzok poviedok mi prišiel určite zaujímavejší než ten prvý. Menej cliché a s originálnejšími konceptami. Demon King of Dust bola veľmi atmosférická poviedka a celkovo som s ňou spokojný až na cliché zvrat kde: moja matka zmizla keď som bol malý - odhalenie: matkina mŕtvola sa nachádzala medzi ostatnými na povale. Village of Ether, taktiež super poviedka, veľmi zaujímavý koncept aj dej, hlavne dizajn ktorý Ito predviedol. Nuž zas cliché odhalenie záhady: Moji rodičia zmizli keď som bol malý - odhalenie: rodičia sa nachádzajú medzi zombíkmi ktorých vytvoril šialený vedec. The Strange Hikizuri Siblings Chapter 3: Uncle Ketanosuke: Príbeh o zvláštnych súrodencoch ktorí sú taký itovi japonský Adamsovci. Príbeh mi prišiel veľmi zaujímavý a aj koncept celej karmy v príbehu. A na záver The Shells of Manjunuma ktorý bol veľkým sklamaním keďže pre mňa prerušil líniu dobrých príbehov v zväzku. Extrémne cliché zápletka, možno ten koncept by sa dal označiť za zaujímavý. V závere Ito aj vysvetľuje motívy ktoré viedli k napísaniu jednotlivých poviedok a práve táto bola doslova vycucaná z prsta, ito znova priznáva že už nemá nové nápady a všetky mu došli. Art je naďalej famózny, cover zväzku je taktiež famózny ako pri prvej časti.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ito už asi nikdy neprekoná svoje majstrovské diela v podobe Tomie a Uzumaki a aj sám komentuje že už mu dochádzajú nápady a nevie vymyslieť nič revolučné. 4 poviedky nezávislé od seba, 2 zaujali a ďalšie 2 som skonzumoval ako chlebíček ktorý si na oslave dáte z chuti a zároveň aj z povinnosti, človek si dal s tým námahu, je to položené na stole, dám si nech sa to minie a nech má hostiteľ radosť. Weeping Woman Way sa začal zaujímavo a sľubne, zaujala ma postava staršieho muža ktorá sa páru prihovorila a vysvetlila čo sa deje pri pohrebe a potom sa z toho už vykľula klasická Itovica ktorá nepriniesla nič nové. Jeden z partnerov je prekliaty, zomrie/zmizne a ten druhý sa stým nejako zmieri a hľadá ho, pri Itovi opakujúci sa motív. Madonna ma zaujala, kult okolo panny Márie vytvorený riaditeľom školy aby mohol preťahovať žiačky a učiteľky. Viem že to nebolo itovím cieľom ale túto poviedku považujem ako satiru mienenú na Mexičanov ktorý si z Márie spravili priam viac uznávané božstvo než samotného Hospodina, táto myšlienka ma pobavila. The spirit flow sa zas začína sľubne a pokračuje nudne, poviedka ma tak nezaujala že nemám čo viac k nej napísať. Slumber mal celú dobu super atmosféru a aj zvrat ktorý som nečakal. Vizuály sú super ako vždy, obálka zväzku je nádherná. Odporúčil by som túto mangu? Skôr nie ako áno. Nuž, jednohubka ktorú som zjedol, neľutujem toho, žiaden kulinársky zážitok, zabudnuteľná.
Po dávno prečítanom Metre 2033 som sa teda odhodlal na jeho pokračovanie. Čítanie to bolo príjemné, kniha je podľa mňa napísaná veľmi dobre, nuž, má svoje rádioaktívne muchy. Dialógy nie sú silnou stránkou príbehu, skôr sú to vnútorné, filozofické úvahy a myšlienky, monológy a opisy. Práve nekonečné opisy sú to čo pre mňa knihu ťahá dole. To čo nemôžem knihe vytknúť je jej atmosféra, možno mi prišla aj omnoho temnejšia a depresívnejšia než v prvej časti, autor dokázal veľmi presvedčivo vybudovať atmosféru totálnej zúfalosti a nihilizmu. Postavy mi sadli všetky okrem Saši, hunterov návrat bol prekvapujúci. Sklamaním skôr bola arťomova neprítomnosť v 99 % príbehu keďže som čakal že znova bude hlavná postava on. Taktiež som čakal nové informácie o Temných ale znova nič. Ono je veľmi poznať že motívom knihy boli hlavne autorove filozofické úvahy a nie priniesť do deja nejakú brutálnu akciu a drámu a podľa toho kniha aj tak skončila. Koniec by som asi sklamaním nenazval a celkovo pre mňa kniha nebola sklamanie. Koniec sa proste stal, tu to máte, takto to dopadlo, koniec. Nič viac. Koniec zostáva otvorený aj s pár otázkami. To čo považujem za veľké plus, je bonusová kapitola Koniec Cesty. Autor nám oficiálne ukázal že plnohodnotné civilizácie žijú aj mimo moskovského metra, sú technologicky na tom horšie ale s podmienkami bezpečia asi lepšie. Aj keď niekto môže považovať túto kapitolu za zbytočnú, pre mňa bola veľkým prínosom a obohatením deja. Ako ohodnotiť? Moja prvá myšlienka bola 3/5 a druhá bola 5/5. Ak by som mal knihu hodnotiť nejako profesionálne čo sa týka atmosféry, dialógov, štýlu písanie atď. tak by to bolo zaslúžených 3/5 čo vôbec nie je zlé hodnotenie, v tomto prípade. 5/5 by bolo čisto pocitové hodnotenie keďže sa mi kniha páčila a vedel by som odignorovať jej muchy. Tým pádom 4/5 je férové hodnotenie, knihu by som určite odporúčil.
