Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Just the guy...
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pomerne priamočiary príbeh, ktorý mystifikuje kde sa len dá. To je do značnej miery aj jeho slabina aj jeho silná stránka. Silná stránka je v tom, že všetky tie prapodivné udalosti nemá autor potrebu vysvetľovať. Necháva sa unášať nejednoznačnosťou, tajomnom a tým, čo si za dané tiene doložíte vy. V tom tkvie silá príbehu a zároveň prináša vďaka tomu výrazne uspokojivé finále. Slabina je to v tom, že autor ( ako sám otvorene priznáva) sa daným textom snaží vysporiadať so smrťou otca. A to isté robí aj hlavná hrdinka Albra. K tejto téme a bolesti sa vráti niekoľkokrát a keďže jedna rovina príbehu hrala s divákom tajomnú hru, táto osobnostná rovina je priamočiara a bez prekvapení. Našťastie to nie je uťahané alebo nudné, ale ak by sme dokonca nevedeli s čím sa to vlastne Albra snaží vysporiadať vnímali by sme možno príbeh silnejšie. Ale chápem prečo sa išlo touto cestou, takže autorské rozhodnutie akceptujem. Inak sa jedná o milú jednohubku, ktorá ukazuje to v čom je Ivan Kučera najsilnejší. Jeho vykreslenie prostredia a tajomna je na jedničku. A prepojenie s jeho predchádzajúcou tvorbou poteší.
Moja prvá kniha od Ivana Kučeru a som nesmierne spokojný. Za mňa tam fungovalo všetko. Kniha má dve roviny s ktorými veľmi umne kooperuje celý čas. A to je samotný mýtus o ježibabe a následne zamyslenie sa nad povahou dobra a zla. Existujú miesta, ktoré k sebe ťahajú všeličo zlé a existujú ľudia, ktorý pomáhajú tieto zlé miesta vytvárať. Folklór sa miesi s brutalitou. Atmosféra dotvára jednoduché ale uveriteľné postavy, ktoré putujú od jednej hrôzy k druhej. Má to v sebe trošku Rituálu, trošku Witch a pritom to stojí na základoch z ktorých mrazí. Páči sa mi, že Ivan nepôsobí samoúčelne, aj keď tu také označenie pri jeho románe padlo. Len sa mi akosi zdá, že sabaty a čarodejnice boli sexuálne a zvrátené vždy. Každopádne som spokojný. Málokedy toto píšem a myslím, že na slovenského autora som to ešte ani nepovedal. Ale toto by bol skvelý film.
Moje prvé románové stretnutie s Cormacom McCarthym. A čakal som niečo dynamickejšie a akčnejšie. Čo ale neznamená, že je to zlé dielo. Strážca sadu je ale na čítanie ťažký román. Vyžaduje si vašu neustálu pozornosť a aj určitú znalosť historických reálií, ktoré dielo dávajú do kontextu a dávajú vyniknúť meditatívnym opisom prírody a spôsobu života miestnej komunity aj trojice hrdinov. V tomto smere doslov na konci diela výrazne pomáha k pochopeniu. Dielo je bohaté na obrazy, myšlienky a náznaky. Nič divákovi nedáva na zlatom podnose a necháva vás aby ste si veci a súvislosti spájali. A dávali im význam podľa toho, čo ste sa o živote pri Red Branch dozvedeli. Je to knižka ku ktorej sa dá vrátiť a ktorá v každom období života bude čitateľovi rozprávať niečo iné. Zatiaľ 4*. Po nejakom čase možno zvýšim.
Musím, bohužiaľ, skonštatovať, že toto je najslabšia kniha od Rada Kozáka.
Milujem horory, ktoré majú v sebe kúsok povestí, mytológie a folklóru. A hneď za nimi nasledujú tie s tematikou urban legend. Žena s polovicou tváre ponúka práve tú urbanistickú atmosféru, ktorú mám na podobných dielach rád.
Oceňujem krátke kapitoly, vďaka ktorým sa dielo čítalo ľahko. Rado vie postaviť príbeh a využiť všetky možné detaily, aby rozohral povestnú hraciu dosku, na ktorej sa postavy pohybujú, zomierajú alebo sa snažia prežiť.
Tématika bezdomovectva a dobročinných organizácií je tu zobrazená uveriteľne a presne. Aj samotné finále je spravené bez výraznejších chýb. Dokonca sa mi páčila aj tá metafyzická rovina neustále sa opakujúcich udalostí.
Po zime príde jar, po smrti príde život. A aj keď niečo zlé možno skončí, nahradí to niečo iné rovnako zlé alebo ešte horšie. Takéto veci ukazujú Radovu vyspelosť ako autora aj jeho záľubu v tom, čo píše.
Čo mi na diele ale vadilo až nepredstaviteľným spôsobom, je hlavná postava.
Kedysi som počul frázu, ktorá ma rozosmiala a ktorá presne vystihuje typ hrdinov, ktorých nemám rád:
„Kam vítr zavane, tam půjdu.“
A to je presne Natália.
Ťažko sa mi hľadá cesta k postave, ktorá je skrz-naskrz neznesiteľná, ťažkopádna, naivná a bez nadhľadu. Hoci nám Rado dáva indície, ako to skončí ulica ťa dostane a nikto v zásade neexistuje že by bola zrovna ona tá hrdinka, ktorá ide čeliť všetkým tým nepríjemným veciam s prísľubom víťazstva? Nemyslím si.
Dokonca ma značne pobavilo, že keď sa už konečne odhodlala k činu, narazila na slepé uličky či už na internete, alebo v knižnici. Tak sa skrátka, Natty, informácie nehľadajú.
Tu je skvelý protipól: Bon, Jozef a Béla.
Títo bezdomovci majú nielen hĺbku a svoje tajomstvá, ale posúvajú dej dopredu. Či už v rámci akcie a vlastného pátrania (keby bol hlavnou postavou Béla, hovorili by sme o úplne inom type románu), alebo náhľadom do života bezdomovcov, ktorý ich výrazne poľudšťuje a dodáva im rozmer.
Trocha ma mrzí, že takéto mikropríbehy neboli aj pri násilných a alkoholických bezdomovcoch, ale zároveň si uvedomujem dĺžku a úmysel diela.
Na konci tak zostáva sklamanie.
Natália ma nezaujímala. Ani jej minulosť, ani jej túžby, ani jej snaženie v rámci pasívneho hrdinstva. Nebyť ostatných postáv, mám pocit, že by sa potkla na prvej nerovnej kachličke a ušetrila by mi toto literárne nechutenstvo k jej charakteru.
Postavy robia svoje a Rado to s nimi vie. Jeho Balady pre Lucifera to dokazujú trinásťkrát. Jeho Prekliaty záliv tiež.
Tu mi celé dielo ak to nebol úmysel prišlo ako tá povestná skutočná prvotina, ktorá vyšla na svetlo sveta až teraz, hoci romány, ktoré od Rada vyšli predtým, pochádzajú z jeho rozpísanejšieho a silnejšieho obdobia.
Ak sa to niekomu páči, je to v poriadku.
Nie je to zle napísaná kniha a všetko v nej v rámci štruktúry funguje. Len som sa tam za celých 300 strán nedokázal s nikým stotožniť. A tým pádom pre mňa napätie absolútne nefungovalo.
Cormac McCarthy napísal jednu divadelnú hru a jeden scenár. Konzultanta som čítal pred nedávnom a hoci v ňom oceňujem veľa vecí, za mňa fungoval, až keď sa preniesol na filmové plátno. Vlak Sunset Limited je ale divadelná hra a od prvej po poslednú stranu podáva neustále informáciu za informáciou. Tá dynamika je šialená a neustále balansuje medzi vnímaním vysokého nízkym a naopak. Nie je to o rase ani Bohu, o väzení a smrti a pritom je to presne o tých veciach. Trefné, filozofické, vtipné a nihilisticky pravdivé. Cormac v plnej sile. Dokonca aj ten koniec zasiahol. Tu sa mi písaný text páčil viac ako adaptácia od Tommy Lee Jonesa. Preto plný počet.
Mne sa páčil aj Scottov film. A scenár od McCarthyho ( ktorý čítam až teraz) výborne ukazuje ako Ridley k látke pristupoval a tiež že z nej vyťažil maximum. Je to drsný príbeh o nedobrom kšefte. Viac artový a náznakový, než vyslovene surový ( aj keď pár vecí cez čiaru sa tam nájde) ale hlavne nepríjemný v tom, čo si necháva diváka domyslieť. Chápem ak to príde niekomu nudné, fádne, nezaujímavé alebo chladné. Emócie tomu dodávajú až herci a kamera. Ale byť herec a dostať takýto scenár, jednoznačne by som povedal áno.
Tradičný King v plnej sile. Ale to neznamená, že je najlepší. To, čo je na Kingovi skvelé je jeho vykreslenie postáv, detailov z ich životov a ich pocitov a tiež namixovaný kokteil jednotlivých dejových línii, ktoré sa musia v určitom bode stretnúť. Za normálnych okolností by sa jednalo o pútavé a ľahko čitateľné dielo, ktoré by ale malo označenie priemerné. Čo ho v mojich očiach dáva do nadpriemeru a čo zároveň spôsobilo, že mi bolo pri čítaní niekoľko krát zle a nepríjemné, je fakt, že mám dieťa v rovnakom veku ako je malý Tad. Takže Cuja vnímam inak ako otec, než akoby som ho vnímal ako bezdetný fanúšik hororu. V tomto smere trafil King niekoľkokrát klinec po hlavičke a som na neho v tomto smere naštvaný. Nebolo to príjemné a ku koncu mi bolo naozaj ťažko. Na druhú stranu - nemám veľmi rád pasívnych hrdinov, ktorý sa musia dokopať k nejakej akcii a tu mi trošku vadili.
Priznám sa, že som mal s týmto príbehom trochu problém. Nedôveryhodný rozprávač sa prvýkrát vytratil a zostala sonda do života jedného androida, ktorý sa snaží vykonať zázrak. Prvá časť knihy na mňa v rámci drobnokresby fikčného sveta pôsobila trošku ťažkopádne. V druhej a hlavne s postupným odkrývaním motívov nabrala povestný spád a aj naplno ukázala Ishigura v plnej forme. Po dočítaní mi zostalo zase raz smutno. Oceňujem metafory aj náznaky, dokonca aj spoločenskú kritiku. A aj ten ľahký sci-fi motív, ktorý pripomenul perfektné Never let me go. Ale zároveň som si nedokázal ku Kláre nájsť cestu. Jej náhľad na svet aj jej emócie ma nechali chladným. Čo ale nepovažujem za autorovu chybu. Zároveň si ale dovolím tvrdiť že má minimálne päť lepších a trefnejších románov. Klára a Slnko mi príde z celej jeho doterajšej tvorby ako jeho najslabšie dielo. Alebo som ju len čítal v zlom čase. Slnko vie.
Toto bolo pre mňa trochu sklamanie. Brubaker je môj najobľúbenejší autor a odrazu mi naservíroval obyčajnú krimi, ktorej za mňa chýbala vizuálna hĺbka a aj tá téma už bola niekedy v minulosti v jeho tvorbe spomenutá. Jednalo sa o rýchlokvasenú záležitosť, ktorej chýbala povestná drsnosť a poetickosť jeho nepríjemného kriminálneho sveta. Zoznámenie s Recklessom síce nastalo, ale nechalo ma chladným. 3*
Stále sa to nesie v takom pohodovejšom a priamočiarejšom štýle, ale téma okultných spolkov a starého Hollywoodu bola témou, ktorá mi vždy veľmi imponovala. Takže aj napriek jednoduchej zápletke a tradičnom prevedení, mi toto témou sadlo trošku viac. A je úplne jedno, že má Brubaker diela, kde podobnú tému rozvinul výrazne lepšie a komplexnejšie. Dôležité je, že som pri tomto diele začal chápať o čo mu s touto Recklessovskou sériou vlastne išlo. 4*
Dobre. Už som tomu prepadol. Páči sa mi tá pohodovosť a fakt, že všetky postavy a zápletky si žijú vlastným životom a že Reckless sa v živote kriminálnikov zjaví aby vykonal malú spravodlivosť, len tak aby sa nepovedalo. Dozvedáme sa viac o Anne, čo ma úprimne teší a máme tu aj high class assholes, ktorý majú peniaze a moc. O trošku slabšie ako predchádzajúci diel ( hlavne témou), ale čítalo sa mi to dobre a hlavne som sa pri tom dobre bavil. 4*
Najlepší diel série a sólovka s Anne. Starý Hollywood, strašidelný dom, stratený pes a rodinné problémy. Všetko podané s nadhľadom, úsmevom a prvkami tajomna. Funkčné vo všetkých smeroch. A je dosť vidno, že toto bavilo aj tvorcov. Posúva to celú sériu do iných vôd a hlavne sa tam zjavuje hĺbka a komplexnosť. A pritom taký jednoduchý prípad. 5*
Toto bola chuťovka. Alebo čo robil Reckless, keď Anna vyšetrovala záhadu strašidelného domu. Tu sa všetky náznaky Recklessovho charakteru prepojili a vytvorili smutný, zábavný a drsný príbeh. Dokonca aj s uveriteľnou romancou. A lepšou, ako bola tá v druhej časti. Dokonca zamrzí, že si na chvíľu dali tvorcovia pauzu. Mám chuť čítať o týchto malých ľudských prípadoch viac. A to sa mi zo začiatku séria vôbec nepáčila. Brubaker mal skrátka plán a som rád, že som mu, aj napriek počiatočnému skepticizmu, veril. Oplatilo sa mi to viac, než dosť. Už nech je ďalšia časť! 5*
Smutné putovanie anglickou hmlou, ktorá pripravuje obyvateľov o spomienky. Chápem prečo je to román žánrovo ťažko zaraditeľný. A dokonca rozumiem aj tomu, ak niekoho sklame alebo ho nebodaj označí za autorovo najslabšie dielo. Ja takúto potrebu nemám. Hoci tento román nie je vrcholom autorovej tvorby, využíva všetky jeho trademarky aby vyrozprával príbeh o pocitoch, odpustení a nádeji. Kniha je plná tradičných stretnutí, prepojení, nedôverčivých rozprávačov a časovej roztrieštenosti. Ale je písaná pútavo. Vizuálne obrazy jednotlivých scén fungujú a zanechávajú dojem smútku a melanchólie. Toto je postartušovské Anglicko. Bezútešné, plné oblúd a stratených osudov. Miesto, ktoré nie je vôbec uspôsobené na normálny život. Na druhú stranu, chceli by sme vôbec existovať v Ishigurových románoch a v miestach, ktoré pre nás vytvoril? Za mňa iné. Dynamické. Smutné a priamočiare. Ale vôbec nie zlé. A vôbec nie slabé.
