Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Východniarka na východe, alebo ako si Slovenka poradí vo východnej Ázii, by sa dalo napísať o knihe Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre. Pod týmto netradičným názvom sa skrýva kniha, ktorá sa rýchlo dostala do zoznamu mojich obľúbených titulov.
Spoznávanie nových krajín je pre nás v súčasnej covid situácii takmer nemožné, a tak som knihu vítala s nadšením.
Autorka si ma rýchlo získala vtipným prejavom, pri ktorom sa jej ľahko podarilo oboznámiť ma s rôznymi zvyklosťami na Taiwane a v Číne. Ak máte radi spoznávanie krajín z pohľadu skutočného človeka, nielen štúdiom atlasu a encyklopédie, táto kniha vás isto zaujme.
Dominika Sakmárová v týchto od nás, no aj navzájom, odlišných krajinách žila dlhšie, a teda nejde ani o itinerár cestovateľa po najväčších turistických pamätihodnostiach. Dostanete však odpoveď na otázku „Ako sa tam vlastne žije?“. Dozviete sa, prečo majú často taiwanské deti voľný čas až na vysokej škole, aká je taiwanská materská dovolenka, prečo tam v metre nepijú, či ako sa v Číne otvárajú továrne, alebo kde končí Čínsky múr.
Bez výčitiek odporúčam prečítať každému, nielen nadšeným cestovateľom.
Okolo tejto knihy bol pred pár mesiacmi dosť veľké haló, preto som sa ju rozhodla prečítať. Nehľadala som si dopredu odporúčania, aby som nemala predsudky resp. očakávania. Príbeh ako taký nie je práve originálny, nachádzajú sa v ňom mnohé klišé, ale autorka ho podáva veľmi dobrým a čitateľovi lahodiacim štýlom.
Ide o príjemnú oddychovku, v závere trochu šmrcnutú erotikou, ale mňa na knihe zaujal hlavne koncept hygge, ktorý autorka predstavuje veľmi jasne a pochopiteľne. Osobne mám dojem, že toto dánske slovo sa stalo takmer nadávkou, minimálne symbolom komercie, čo je škoda.
Okrem typického romantického príbehu sa kniha aj dobrou „reklamou“ na Kodaň a dánsky spôsob života. Takou dobrou, že by som sa tam rada išla pozrieť a niektoré z princípov ich snahy o pohodu a domáckosť rada použijem aj vo svojom vlastnom domove.
Ako čitateľka, ktorá už má nejednu dánovku za sebou, som už vedela, do čoho idem. Partia hlavných hrdinov nie je pre mňa novinkou, skôr sú ďalšími členmi mojej knižnej rodiny. Krauz, Burger a mnohí ďalší sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých Dánových kníh, ktoré som doteraz prečítala. Čitateľsky sú jeho knihy hodnotené lepšie i horšie, najmä z hľadiska prepracovanosti deja. Autor vydáva 1-2 knihy ročne, čo sa niekedy odrazí aj na ich kvalite.
Pokiaľ ide o knihu V tieni, je podľa mňa jednou z autorových najlepších. Hoci vyšla až 14 rokov po Beštii, na ktorú sa obsahovo viaže, je to takmer nepoznateľné. Aby som si to ujasnila, prečítala som následne aj Beštiu. Zrejme mi chýbalo rozlúštenie osudu „ponožkového“ vraha.
Príbeh rýchlo ubieha a autor voľne komunikuje aj s čitateľom, mierne ho navádza na vlastné uzávery a tipovanie na výsledok vyšetrovania. Kniha sa mi páčila a odporúčam ju všetkým amatérskym detektívom.
Podtitul knihy by v mohol znieť aj „život na pomedzí“. Pomedzie alebo hranica je prítomná vo všetkých častiach života obyvateľov Podlasia. Či je to už reálna hranica medzi štátmi, alebo domnelá hranica medzi skutočnosťou a svetom duchov a čarov, ktorý je hlavnou doménou šeptúch.
Hoci by človek očakával, že šeptuchy budú hlavnými postavami knihy, ich osudy vnímame len okrajovo. Hlavnou témou je opis mentality ľudí žijúcich na pomedzí. Mladí ľudia tam žijú na pomedzí moderného a tradičného sveta, pričom oba spôsoby života ich ovplyvňujú. Niektorí z neho utečú do „veľkého sveta, iní sa prispôsobia a ďalší si nachádzajú vlastný spôsob ako sa vyrovnať so životom, ktorý riadi tradícia, mysticizmus, viera, no aj výdobytky modernej techniky a potreba vzdelania.
Dorota však nezapadá nikam. Tiež žije na hranici, no ju najviac ovplyvňuje kontrast medzi životom a smrťou. Jej postava je tragická vo svojej zvláštnosti, hoci jej najväčšou týúbou bolo zapadnúť. Byť obyčajným dievčaťom, s obyčajnými problémami, ktoré raz možno nájde alebo nenájde pravú lásku, odíde z Podlasia a úspešne vyštuduje. Autorka jej osud nádherne opisuje z pozície najlepšej a možno aj jedinej priateľky.
Samozrejme, kniha nie je len o Dorote, prepletajú sa v nej osudy mnohých „obyčajných“ obyvateľov Podlasia, šeptúch a ich zákazníkov. Počas čítania neustále narážate na udržovanie starého spôsobu života v tomto zaujímavom regióne, do ktorého len postupne preniká 21. storočie, možno preto, že ani človek súčasnej doby sa nevie odpútať od minulosti a stále ju udržiava živú.
Hoci to nie je môj obľúbený žáner, v poslednom čase sa k takýmto knihám dostávam častejšie a zisťujem, že ma vedia zaujať.
Ešte pred otvorením týchto kníh, som mala predsudky, zrejme ich vytvorila aj nízka cena, za ktorú sa v súčasnosti predávajú. Som rada, že som ich prekonala. Knihy ma zaujali a možno sa raz aj motivujú k pozretiu si televízneho seriálu.
V začiatkoch to vyzerá ako trochu špiónska detektívka, ktorá bude mať klasické rozlúsknutie na konci a človek začína uvažovať, čo bude autor rozoberať v troch knihách. Postupne sa však odkrýva dosť desivá vízia budúcnosti ľudstva. A čuduj sa svete, môžeme sa za ňu sami svojou snahou o ovládnutie a pretvorenie prírody. Dosť detailné a krvavé opisy „ľudského“ správania občas hraničia s hororom, a preto ich môžem odporučiť aj milovníkom tohto žánru. Najhrôzostrašnejšie mi však prišlo správanie Pilchera a jeho „božský“ komplex, pretože v konečnom dôsledku bolo jeho správanie ovládané rozumom a vôľou, nie pudmi.
Trochu mi vadila snaha autora o zakomponovanie milostného trojuholníka, resp. štvoruholníka. Beriem snahu o zreálnenie hlavných hrdinov, nie ich stavanie na piedestál, ale táto časť mi prišla nedostatočne prepracovaná a do príbehu vsadená len dodatočne. V konečnom vyznení však knihy odporúčam prečítať. Možno vám spôsobia menšie príjemné zimomriavky, no možno zaujmú aj inak.
Historický román od Jany Pronskej je založený na slovenskej povesti, ktorá sa viaže k najväčšiemu hradu v strednej Európe. Autorka spracovala známe fakty, vďaka ktorým sa jej fikcia stáva takmer uveriteľnou. Kniha má rýchly spád, najmä ku koncu, ktorý mohol byť aj trochu obsažnejší a prepracovanejší.
Spišský hrad je v diele vykreslený vo svojich najlepších časoch a v čitateľovi jeho opisy vyvolávajú predstavu živého a strategického miesta, ktoré malo svoju úlohu v stredovekých dejinách Uhorska. Roland, ktorý dostal typické rytierske meno, ako z eposu o hrdinovi z čias Karola Veľkého, je prototypom silného, čestného a spravodlivého šľachtica, ktorých bolo v danom období ako šafranu. Typickejším predstaviteľom vtedajšej vrchnosti je práve záporná postava Balašu. Anna, ako dvorná dáma svätej Kunigundy, je zas ideálom cnosti, no aj inteligencie, sily a rozhľadenosti. Veľmi sa podobá sa ideál súčasnej ženy, ktorá sa silou vôle dokáže vyrovnať mužovi. Napriek tomu sa Pronskej podarilo celkom dobre vyhnúť preháňaniu a prílišnému romantizovaniu hlavných hrdinov i celého historického obdobia.
Ku knihám som sa dostala úplnou náhodou, keď mi ich ponúkli na výmenu za nejaké mojej tituly. Nemala som priveľké očakávania, keďže tento žáner veľmi neobľubujem, no ani žiadne predsudky. Prvým prekvapením bol pomerne ľahký spôsob písania autorky, ktorá vykreslila spoločnosť v postapokalyptickom Chicago dostatočne prehľadne na to, aby sa čitateľ vedel vžiť do vnímania hlavnej postavy, keďže sú všetky knihy písané formou ja-rozprávania.
Autori píšuci pre mladých, ktorým je určená aj táto séria, v poslednej dobre prednostňujú tento štýl písania pred vševediacim rozprávačom, ktorý dominoval v minulých desaťročiach. Dosť ho spropagovala Stephanie Meyerová vo svojej upírskej sérii a Divergenia s pokračovaniami trochu pripomína jej štýl. Podobne ako v záverečných častiach Súmraku, aj v Experimente sa dejová línia rozdelí na dve a okrem Tris sa dostávame aj do myšlienok Tobiasovi. V knihe to pôsobí osviežujúco a vie zaujať aj chlapčenských čitateľov. Prekvapujúco sa autorke podarilo vyhnúť aj prílišnej patetickosti, s ktorou sa často stretávame v dielach pre mladých resp. young adult, ako sa v súčasnosti moderne pomenúva tento typ literatúry.
Do kníh autorka pomerne nevtieravo zakomponovala aj svoje názory na vývoj spoločnosti a ľudstva. Okrem vnútorného sveta hlavných postáv, ich spôsobu vyrovnávania sa s danou realitou, svojím konaním a s ich následkami, prezentuje aj svoj názor na ľudskú povahu. Odhaľuje jej kladné i záporné stránky a s trochou romantiky, boja proti systému a za spravodlivosť dokáže zaujať viaceré vekové kategórie. Osobne sa mi najviac páčila myšlienka neustáleho rozvoja ľudskej osobnosti a nepridržiavanie sa často scestných spoločenských pravidiel. Dôležitosť empatie a tolerancie autorka vyzdvihla naozaj na najvyššiu možnú mieru.
Jedna z najlepších, aké Gerritsenová napísala, čítala som väčšinu jej kníh a táto ma veľmi zaujala.
