Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Toto je len tak narýchlo medzi vianočným upratovaním, 3 deťmi a pečením. Ale musím sa s vami podeliť o ďalšiu z Aristokratiek.
Žáner: neviem celkom identifikovať, ale je to niečo medzi paródiou, groteskou a historickou fikciou. Aj keď niektoré časti, ktoré sa nám zdajú ako fikcia, boli v tom čase realitou.
#aristokratka_v_Československu rýchlo zapadla do partie kníh, pri ktorých sa na mňa muž čudne pozerá, lebo sa smejem tak, že mi nedá dýchať.
Súčasne pôsobí ako vtipné memento režimu, ktorý sa už hádam nevráti.
Vyskytuje sa tu, samozrejme, zamocký trojlístok: kastelán - mrzút, kuchárka- notorička a záhradník- hypochonder, ale tešiť sa môžete aj na príslušníkov ŠtB , okresného výboru a organizátorku svadby českej speváčky na zámku . O smiech rozhodne nie je núdza.
Viac recenzií
IG: Knižnica Podkonice, Akčné rodiny
Rozhodne odporúčam všetkým.
Práve som po 3 mesiacoch dočítala knihu Policajná chobotnica. Popri nej som prečítala asi 10 iných kníh. Prečo mi to čítanie trvalo tak dlho? Určite to nebolo jej nízkou kvalitou. Práve naopak. Príbeh je zaujímavý, rýchlo odsýpa a nie je núdza o nečakané zvraty, či nahliadnutie do policajne práce. Spojenie s každodennou realitou je však občas také výrazné, že čitateľa zasiahne a musí si nechať čas na to, aby vstrebal nové poznatky. Popri policajnom vyšetrovaní sa totiž dozvedáme, kam až siahali (a zrejme stále siahajú) chápadlá slovenskej mafie. „La piovra“ je tu často odetá do mundúrov s výložkami a tí čestní sa zrazu stávajú čiernymi ovcami.
Ako knižkomil s obmedzenými zdrojmi knihy často vymieňam. Aj k tejto som sa dostala skrz výmenu a veru neľutujem. Ak vás názov naviedol očakávať erotickým román, alebo niečo z „červenej knižnice“, ste na omyle. Obsahuje príbeh vyše deväťdesiatročnej Doris, ktorá chce pred smrťou zaručiť, aby jej spomienky a život nezostali zabudnuté. Život Doris bol plný zvratov, lásky, ale aj utrpenia a nepochopenia. Chvíľu som sa dokonca vžila do kože jej pranetere Jenny a s dojatím čítala Dossiene rozprávanie o osudoch tých, ktorí jej život ovplyvnili.
Hoci veľmi nemusím prelínanie deja v súčasnosti s minulosťou, v tejto knihe mi to vôbec nevadilo. Kapitoly tvoria jeden časový celok, pričom autorka už v nadpise odkazuje na obdobie, kedy sa odohráva. Knižka sa číta dobre a myslím, že málokoho nechá chladným. Čitateľ sa aspoň na chvíľu dokáže vžiť do kože seniorov, ktorí svoj život nechcú skončiť v nečinnosti a osamote.
Ak po tejto knihe siahnete, prajem vám prijemné čítanie a dostatok..... času na oddych a chuti do života. To ostatné vám zaželá Doris na stránkach Červeného zápisníka.
Po knihe som siahla, keď sa stala knihou mesiaca júl. Moje očakávania však nesplnila, čo neznamená, že nie je dobrá alebo zaujímavá. Trevor je v súčasnosti známy ako komik, no okrem asi dvoch-troch pasáží, mne kniha smiešna nepripadala.
Hoci je dielo písané voľným, zaujímavým a ťažko opakovateľným štýlom, v jeho pozadí cítiť smútok z toho, s akými strašnými ideológiami dokáže človek ničiť svoje okolie a iných ľudí. Pri čítaní som mala pocit hanby za vlastnú rasu, hoci podľa môjho presvedčenia sme všetci vnútri rovnakí. Keď pri operácii lekári otvoria černocha, belocha, či aziata, nájdu rovnako sfarbené a bijúce srdce v každom z nich.
V celej knihe tiež cítiť lásku a úctu Trevora k jeho matke Patricii a myslím, že ak by som mala tú možnosť, rada by som ju poznala. Jej sila, inteligencia a najmä materinská láska z nej robia veľmi inšpiratívnu a zaujímavú osobu. Nezdolal ju apartheid, násilnícky manžel, finančný bankrot, ani strela do hlavy.
Trošku mi vadila neexistencia chronológie a časté skákanie medzi ranným detstvom, dospelosťou a tínedžerským obdobím. Každá kapitola má svoju tému, do ktorej nás autor uvedie krátkym faktografickým predslovom. To, čo predslov obsahuje, nájdete na internete alebo v nejakej encyklopédii. Zvyšok kapitoly je však osobnou výpoveďou a zážitkami autora. Zistíte, prečo sa prehrabal podpod babkin plot na ulicu a, že ho mama vyhodila z idúceho autobusu. To dáva tejto knihe veľkú váhu. Rozhodne by som ju odporučila ako čítanie na stredných školách, aby sme naše deti naučili rozmýšľať. Pretože je ľahké podľahnúť ideológii, ak nedokážete samostatne myslieť. Môže byť akákoľvek hlúpa, rovnako ako bol aj apartheid, kde Čínaň bol černoch a Japonec beloch, hoci ich tam nevedeli rozoznať.
Knihu odporúčam všetkým, ktorí sa chcú poučiť a rozšíriť si obzory. Hoci som už veľa faktov z histórie JAR poznala, Trevor Noah mi pomohol pripojiť k nim ľudský rozmer.
Podtitul knihy by v mohol znieť aj „život na pomedzí“. Pomedzie alebo hranica je prítomná vo všetkých častiach života obyvateľov Podlasia. Či je to už reálna hranica medzi štátmi, alebo domnelá hranica medzi skutočnosťou a svetom duchov a čarov, ktorý je hlavnou doménou šeptúch.
Hoci by človek očakával, že šeptuchy budú hlavnými postavami knihy, ich osudy vnímame len okrajovo. Hlavnou témou je opis mentality ľudí žijúcich na pomedzí. Mladí ľudia tam žijú na pomedzí moderného a tradičného sveta, pričom oba spôsoby života ich ovplyvňujú. Niektorí z neho utečú do „veľkého sveta, iní sa prispôsobia a ďalší si nachádzajú vlastný spôsob ako sa vyrovnať so životom, ktorý riadi tradícia, mysticizmus, viera, no aj výdobytky modernej techniky a potreba vzdelania.
Dorota však nezapadá nikam. Tiež žije na hranici, no ju ajviac ovplyvňuje kontrast medzi životom a smrťou. Jej postava je tragická vo svojej zvláštnosti, hoci jej najväčšou túžbou bolo zapadnúť. Byť obyčajným dievčaťom, s obyčajnými problémami, ktoré raz možno nájde alebo nenájde pravú lásku, odíde z Podlasia a úspešne vyštuduje. Autorka jej osud nádherne opisuje z pozície najlepšej a možno aj jedinej priateľky.
Samozrejme, kniha nie je len o Dorote, prepletajú sa v nej osudy mnohých „obyčajných“ obyvateľov Podlasia, šeptúch a ich zákazníkov. Počas čítania neustále narážate na udržovanie starého spôsobu života v tomto zaujímavom regióne, do ktorého len postupne preniká 21. storočie, možno preto, že ani človek súčasnej doby sa nevie odpútať od minulosti a stále ju udržiava živú.
Po tejto knihe som siahla v rámci čitateľskej výzvy na tento rok. Osobne fantastiku veľmi nemusím, hoci HP a Hobit sú moje srdcovky, ale snažila som sa nemať predsudky.
Po počiatočnom trápení pri opisoch Plochozeme a snahe predstaviť si ju, čo najdetailnejšie, som sa začala baviť. Zapáčil sa mi autorov štýl, ale najmä postavy Dvojkvietka a Vetroplaša. Tí sa vďaka obrovskej odlišnosti úžasné dopĺňajú a prekonávajú prekážky, ktoré by za iných okolností samostatne nezvládli a voňali by sedmokrásky odspodu.
Príbeh sa hemží vedľajšími postavami, viac či menej sympatickými, ktoré sa postupne vytrácajú a občas znova objavujú. Stretnete sa s nie tak úplne typickými drakmi, smoliarskou a veľmi zaneprázdnenou Smrťou, fotoaparátom, ktorý vlastne nefotí a mnohým ďalším. Autorovi rozhodne nemožno uprieť až prebytok fantázie. Pre čitateľov vytvoril samostatný svet s vlastnými zákonmi, ktorý postupne budoval každou ďalšou knihou. V sérii o Plochozemi je 41 titulov s rôznymi hlavnými postavami a Pratchett napísal aj niekoľko ďalších diel, ktoré sa k tejto vymyslenej krajine viažu.
Truhlica s nožičkami, Vetroplaš a Dvojkvietok zdá sa prežijú všetko, teda aspoň dúfam. Nakoľko záver prvej knihy neponúka odpoveď na mnohé otázky asi siahnem po ďalšej.
Asi nebudem prvá, ktorá budem písať o tejto knihe. Vybrala som si ju práve na základe odporúčaní, ako jednu z knižnej výzvy na rok 2022.
Dielo Delie Owensovej je plné nádherných opisov prírody, ktoré sú rozhodne najväčším benefitom tejto knihy. Je napísaná dvom rôznymi štýlmi prislúchajúcimi dvom časovým obdobiam. Jeden opisuje život Kye v močaristej prírode Severnej Karolíny. Druhý vyšetrovanie vraždy Chasea. Osobne mi ten detektívkový veľmi nesadol. Bol príliš prvoplánový. Nie, pokiaľ ide o to, koho mali označiť za vraha, to sme veľmi rýchlo vytušili, ale vedľajšie postavy boli vykreslené veľmi tradične. Akoby ste si pozreli akýkoľvek film z amerického malomesta. Šerif, Chaseovi spolužiaci a mnohí obyvatelia mestečka boli opísaní ako podľa šablóny.
Naopak, časť kde Kya žije svoj život, pretĺka sa močaristou prírodou, učí sa čítať a stáva sa uznávanou biologičkou je úplne iná. Akoby ju písala iná autorka. Tieto kapitoly sa mi čítali rozhodne lepšie, opisy prírody sú pútavé a zaujímavo opísaný je aj spôsob uvažovania hlavnej postavy. Jej snaha zahnať osamelosť a súčasne strach priblížiť sa k ľuďom je často prítomný aj u mnohých z nás. A to nežijeme „na samotě u lesa“.
Rozprávačom príbehu je autistický gej. Poviete si, že to bude náročné a zvláštne čítanie. A pritom je táto autobiografická kniha napísaná veľmi ľahkým a dobre čitateľným štýlom.
Je to niečom medzi beletriou a odbornou literatúrou, kde sa čitateľ dozvie o rôznych výskumoch, teóriách, ale aj o myšlienkach a vnútornom svete človeka, ktorý trpí Aspergerovým syndrómom. Búra mnohé mýty, ktoré o autizme kolujú v spoločnosti a vyzýva ľudí k tolerancii.
Daniel v nej popisuje svoje detstvo, ktoré bolo náročné najmä pre jeho okolie, dospievanie a nájdenie lásky i svojho miesta v spoločnosti. Napriek svojmu „hendikepu“ dokázal veci, ktoré nedokážu viacerí „normálni“ ľudia. Jeho cieľom je poukázať na to, že nielen on je odlišný od ostatných, ale všetci. Každý človek je jedinečný a tým odlišný, je na nás ako sa s tým vyrovnáme a či dokážeme tolerovať inakosť.
Myslím, že táto kniha by mala patriť k povinnému čítaniu pre všetkých, najmä pre jedincov plných predsudkov, ktorých v súčasnosti tak často stretávame na sociálnych sieťach.
Požičiam si slová od našich susedov z ČR – tak toto bolo silný kafe. Prečítať túto knihu sme dostali za úlohu v rámci štúdia špeciálnej pedagogiky a už od začiatku som si uvedomovala, že to asi nebude oddychovka na pohodové zimné večery pri stromčeku. Je napísaná pútavo a dala by sa prečítať naozaj rýchlo, ale musela som si ju dávkovať po kvapkách.
Príbeh dieťaťa, ktoré nik nemiloval a jeho učiteľky v „odpadovej triede“ až zamrazí, ale myslím, že naozaj patrí k vzdelávaniu a nielen pedagógov. Prečítať by si ju mal asi každý dospelý človek. Nebojím sa povedať, že by si ju mali prečítať aj mladí dospelí, ktorí svoj život trávia obkolesení mobilmi, videami, merchmi a značkami a občas sa mi zdajú odtrhnutí od reality. Realita tohto dieťaťa bola krutá, násilná, demotivujúca až kým sa nenašiel niekto, kto by ho naučil milovať a byť milované.
Vedela by som napísať naozaj veľa, rozobrať každú kapitolu, ale dúfam, že vás týchto pár riadkov motivuje po tejto knihe siahnuť a pre tých, čo čítajú ušami, existuje aj audiokniha. Myslím, že pre každého rozumne zmýšľajúceho človeka je to pomaly nutnosť.
Tak čo povedať o tejto knižke. Krátko pred Vianocami som si ju našla v schránke aj s venovaním a podpisom. Najprv som si myslela, že darček, ale vraj Ondrej a jeho vydavateľ nie sú vianočný pásavec, ani nič podobné. Nevadí. Oplatilo sa.
Doma mám už predchádzajúce dve knihy, kde autor vozil Nórov, tak som k nim musela pridať aj tretiu. Už len preto, že patria k tým pár exemplárom, ku ktorým sa pravidelne vraciam.
Aj táto kniha mi viackrát zlepšila deň a dokázala som ju čítať aj s troma malými deťmi za chrbtom. Občas aj na chrbte. Myslím, že tí, ktorí tvorbu autora poznáte, viete, čo máte čakať. Pre ostatných, je to cestovateľský itinerár slovenského vodiča autobusu, ktorý sa pustil do sveta. Okrem Nórska tentokrát zablúdil aj na Balkán a do strednej Európy. Viac nebudem prezrádzať, prečítajte si.
Ešte pár upozornení pre nováčikov – autor si občas servítku pred ústa nedáva a hrozí vám aj, že sa pri niektorých častiach bude na vás okolie dosť čudne pozerať. Nie vždy je možné ovládnuť smiech, najmä ak si predstavíte dospelého chlapa a jeho neobvyklý spôsob schádzania po schodíkoch autobusu. Na svoje prekvapenie som zistila, že občas je škodoradosť najlepšia radosť.
