Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mňa tie príbehy o tínedžeroch jednoducho bavia... Najväčším plusom týchto kníh je, že aj keď sa v nich často riešia ťažké témy, sú písané s takou neuveriteľnou ľahkosťou, že ich mám prečítané na jedno posedenie. Na knihu "Bolo to úplne inak" som sa veľmi tešila, pretože sa v nej rieši tematika streľby na strednej škole a ja som strašný masochista a rada sa týram takýmito ťažkými knihami.
Podľa anotácie sa môže zdať, že kniha obsahuje nejaké veľké odhalenie, respektíve nejaký šokujúci zvrat, no nie je to tak. To "veľké" tajomstvo nám hlavná hrdinka v podstate odhalí už na začiatku knihy. Príbeh je teda o niečom inom, než sa na prvý pohľad môže zdať. Má pomalšie tempo a ide viac do hĺbky. Okrem vyrovnávania sa so stratou sa v nej dočítate napríklad aj o asexualite, čo je téma, ktorá by sa v YA knihách mala určite riešiť viac.
Hlavná hrdinka nám (s pomocou ďalších preživších) postupne vyrozpráva všetko, čo sa na škole pred tromi rokmi stalo. Nie je to však o strelcovi (ten je tam nepodstatný) a vlastne ani o samotnej streľbe. Je to hlavne o tom nevypovedanom. O tom, ako sa zmenili ich životy a o tom, čo odvtedy nikto z nich nedokázal vysloviť nahlas. O pocitoch viny a hanby (ale aj porozumenia a vďačnosti) za niečo, čo už nikto z nich nedokáže zmeniť.
Kníh s podobnou tematikou som prečítala celkom dosť. Niektoré boli srdcervúcejšie, drastickejšie, emocionálnejšie, šokujúcejšie či dokonca zapamätateľnejšie. No všetky boli v podstate o tom istom. Kody Keplinger však uchopila túto tematiku trochu inak a namiesto šokujúcich a brutálnych scén naservírovala svojim čitateľom príbeh o tom, ako jedno nedorozumenie dokáže zatieniť všetko ostatné. Napríklad aj takú tragédiu, akou je násilná smrť väčšieho počtu ľudí.
Lucy Foley je výborná rozprávačka. Novoročnú atmosféru zasnežených britských hôr na samote vykreslila tak, že som sa tam počas čítania na chvíľu naozaj ocitla. Vdýchla život rozmanitej partičke (nie príliš sympatických) postáv, prostredníctvom ktorých nám vyrozprávala príbeh o vražde, rôznych tajomstvách či krivdách.
Jej rozprávanie sa mi dostalo pod kožu. Už dlho som nečítala knihu, v ktorej by boli tak vierohodne a až kruto realisticky vykreslené charaktery a ich vzájomné interakcie. Z piatich postáv, ktoré "rozprávali" príbeh, mi bola sympatická iba jedna. Avšak náhľad do ich myslí bol tak intenzívny a "vyšperkovaný", až som uverila, že sú to skutoční ľudia z mäsa a kostí.
Zápletka bola správne vygradovaná. Začala zľahka - stretnutím partičky priateľov, popíjaním a spomínaním na staré dobré časy, no postupným odhaľovaním skutočných charakterov daných postáv a ich tajomstiev naberala na intenzite. Autorka navyše do príbehu vsadila celkom nezvyčajný prvok, a to ten, že okrem neznámeho páchateľa nepoznáme ani obeť.
Pozorným čitateľom sa môže stať (podobne ako mne), že odhalia páchateľa aj obeť o niečo skôr, ako ich odhalí samotná autorka, no zážitok z príbehu vám to určite nepokazí. Ak máte radi kvalitné trilery či obľubujete v knihách výborne vykreslené charaktery, Štvanice si určite zaslúži vašu pozornosť
Pre mňa to je jednoznačne najlepšia kniha od Darcy Coates, ktorú som zatiaľ čítala. Autorka nás zavedie do temného lesa a prevedie nás rôznymi trasami, ktoré sú pre niektorých jedincov smrteľné. V lese na nich totiž číha niečo smrteľne nebezpečné.
Je to príbeh, v ktorom postavy doslova bojujú o prežitie. Jedna dejová línia je z pohľadu detektívky, ktorá vyšetruje prípad nezvestnej Eileen, ktorá sa stratila v lese a druhá sa odohráva priamo v lese, v ktorom po Eileen pátra jej brat spoločne s partiou kamarátov. Obe dejové linky boli skvelé a bavili ma rovnako.
Príbeh obsahuje niekoľko nečakaných zvratov, je nervydrásajúci a premyslený. Postavy sú veľmi dobre vykreslené, uveriteľné a záležalo mi na tom, čo sa s nimi stane. Navyše mrazivá atmosféra temného lesa dodáva príbehu na atraktivite a celý príbeh krásne podčiarkuje. Je to jednoducho kniha, ktorú som prečítala na jeden záťah, pretože som sa od nej nedokázala odtrhnúť.
Už prvé riadky ma utvrdili v tom, že Čaroděj ze země OZ je nadčasový príbeh, ktorý si užijú úplne inak deti a úplne inak dospelí. Príbeh je totiž na prvý pohľad veľmi jednoduchý. Je vyrozprávaný miestami až detsky naivne, čo jednoznačne poteší detské ucho, no náročnejšieho čitateľa to môže mierne odradiť. Ak však patríte medzi čitateľov, ktorí milujú v knihách skryté významy a hľadajú v nich hlbší zmysel, sklamaní určite nebudete.
Podobne ako všetky klasické rozprávky (Snehulienka, Červená čiapočka, Rozprávky bratov Grimmovcov atď.), aj Čaroděj ze země OZ je vlastne dosť drastický. Sekajú sa tam hlavy, rozpúšťajú sa tam telá, oslavuje sa tam smrť, zároveň však príbeh vyzdvihuje silu priateľstva, zodpovednosť, odhodlanie a sebaobetovanie. Frázy ako "cesta je cieľ", "všade dobre, doma najlepšie" alebo "všetko sa dá, len treba chcieť" príbeh dokonale vystihujú.
Deviaty spolok ma chytil od prvej strany. Autorka sa s úvodom vôbec nekašľala, vhodila ma do stredu diania a vychrlila na mňa množstvo informácií o fungovaní okultných spolkov a temných a fascinujúcich magických rituáloch, ktoré praktikujú. Čo si budeme... spočiatku bolo ťažké sa v príbehu zorientovať, no stačilo pár strán navyše a príbeh ma vtiahol a nepustil až do samotného konca.
V príbehu sa strieda prítomnosť s minulosťou, pričom prítomnosť sledujeme z pohľadu badass (tak trochu anti) hrdinky Alex a minulosť sledujeme z pohľadu charizmatického Darlingtona, ktorý sa v prítomnosti neobjavuje. Obe dejové línie boli rovnako skvelé a atmosfericky úplne dokonalé. Vyzdvihnúť musím aj detektívnu linku, ktorá síce bola z hľadiska hlavného páchateľa predvídateľná, no napriek tomu prekvapila aj šokovala zároveň.
K tomu všetkému si pridajte autentické univerzitné prostredie, netypickú hlavnú hrdinku, ktorá sa s ničím nesere a témy ako sexuálne zneužívanie a znásilnenie, drogová závislosť, explicitné násilie a vraždy a to všetko v temnom magickom prevedení. No neznie to ako dokonalá atmosferická lahôdka pre DOSPELÝCH čitateľov? Pre mňa určite!
Po prvom, perfektnom, drsnom a zvrátenom diele táto manga séria kvalitovo klesala, no až do tretieho dielu to bolo stále dosť dobré. A potom sa mi dostal do rúk štvrtý diel, ktorý sa nedá označiť inak, než čistý masaker. Žiaci tam padali ako hrušky a kým som sa z toho brutálneho (a naozaj nechutného) masakru stihla spamätať, bol koniec. Koniec, ktorý ma neskutočne naštval a ktorý som považovala za krutý autorský podraz.
Po dočítaní štvorky som teda bola dosť mimo a preto som sa nevedela dočkať piateho a zároveň záverečného dielu. Mala som kopu nezodpovedaných otázok (napríklad, ako chce autor pokračovať po tom hnusnom podraze), no najdôležitejšia bola tá, kto je Kráľ a prečo to všetko robí.
Po mesiacoch čakania som sa piateho dielu konečne dočkala a nakoniec by som bola radšej, keby nikdy nevyšiel! Dostala som totiž vysvetlenie bez hlavy a päty. Vôbec mi nedávalo zmysel a mala som pocit, že autor si to vytiahol len tak z klobúka. Identita Kráľa bolo jedno obrovské zmysel nedávajúce sklamanie, no nanešťastie to nebolo to najhoršie, čo mi záverečný diel ponúkol.
Autorovi pravdepodobne nestačilo to, že na najdôležitejšie otázky odpovedal "mávnutím prútika", on sa ešte rozhodol pre záverečný plot twist, ktorý pravdepodobne pochopil iba on sám. Mám až tri teórie ako to vlastne skončilo, ale úprimne netuším, ktorá teória (a či vlastne nejaká) je správna.
A toto je presne to, čo v knihách bytostne neznášam. Keď reálne neviem, ako to skončilo. Keď stratím čas a energiu čítaním niečoho, čo nedáva žiadny zmysel (a to už je čo povedať pri mange, ktorej prečítanie jedného dielu trvá tak 10 minút...). Záverečná časť Královskej hry je jednoducho sklamanie roka a zmasakrovaný potenciál. Jednoznačne neodporúčam, a to aj napriek tomu, že ma predošlé diely bavili. Ani neviem, prečo tomu dávam AŽ dve hviezdičky...
Autorovu trilógiu s názvom Nyxia som si zamilovala m, pretože obsahovala brutálne nečakané zvraty a aj keď som v nej videla podobnosť s inými dystopickými knihami, pôsobila na mňa veľmi originálne. Vládci popela teda boli pre mňa povinná jazda, pretože keď si raz od nejakého autora niečo zamilujem, automaticky siaham aj po jeho ďalšej tvorbe.
Priznám sa však, že som mala trochu strach, či ma úvod do jeho novej série nesklame, predsa len Nyxia nastavila latku vysoko. Vládci popela ale prekonali moje očakávania a ja sa musím priznať, že ma zaujali ešte viac, ako samotná (mnou donekonečna ospevovaná) Nyxia.
Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu troch postáv. Každá postava pochádza z iného prostredia a má inú motiváciu k tomu, aby sa zúčastnila pretekov na fénixoch (majestátnych koňoch, ktorí sa znovuzrodia z popola). Je to súťaž, ktorú by som mohla porovnať s Hrami o život. V podmienkach je síce zakázané súpera zabiť, ale vážne zraniť alebo otráviť popol súperovho fénixa je dovolené.
Na začiatku spoznávame postavy, prostredie v ktorom žijú a ich spoločenské postavenie. Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že je začiatok trošku zdĺhavejší, no je to dôležité na pochopenie nového sveta, ktorý autor vytvoril. Neskôr sa dej rozbehne a nepovolí až do konca. Podobne ako v Nyxii, aj tu na vás čakajú rôzne zvraty, parádne nadupaný dej, postavy, ktoré si rýchlo obľúbite a záver, po ktorom budete chcieť hneď ďalší diel.
Knihu som si veľmi užila a dúfam, že druhý diel bude už čoskoro, pretože ho nutne potrebujem. Dokonca mi ani nevadilo, že jedna z troch hlavných postáv rozpráva svoj príbeh v druhej osobe (a to už je čo povedať, pretože ja du-formu vyslovene neznášam). Autor to však dokázal napísať veľmi prirodzene a k postave sa to dokonale hodilo.
Celý príbeh na mňa pôsobil veľmi originálne, nič podobné som ešte nikdy nečítala. Bolo to tak krásne rozprávkové, no zároveň neskutočne krehké a melancholické a premyslené do najmenšieho detailu. Vďaka tomu som sa prvýkrát v živote zamyslela nad tým, aké katastrofálne následky by mal svet bez slnka alebo naopak svet, v ktorom nonstop svieti slnko.
Knihu okrem krásneho a dôležitého príbehu dokonale dopĺňajú ilustrácie od Lisy Aisato. Je to moja najobľúbenejšia ilustrátorka a jej kresby mi pravidelne vyrážajú dych. A práve kombinácia Lisiných kresieb s Majiným príbehom vytvorila z knihy jedinečné umelecké dielo, ktoré ulahodí snáď všetkým vekovým kategóriám. Odporúčam všetkými desiatimi
Poznáte ten pocit, keď zbadáte nejakú knihu a hneď viete, že ju musíte mať a že vám jednoducho sadne ako uliata? Tak u mňa to bola táto krásna poviedková kniha, ktorá ma zaujala svojou nádhernou obálkou a anotáciou.
Spolu a každý zvlášť je zbierka deviatich poviedok od známych YA autorov. Poviedky sú o láske počas lockdownu, vďaka čomu je kniha vysoko aktuálna a zároveň magicky rozprávková. A tie sladké príbehy ma tak pohltili, že som ich všetky prečítala na jedno posedenie.
Bolo to presne také milé, sladké, humorné, zlaté a oddychové ako som si predstavovala. Milo ma prekvapila a potešila aj LGBT tematika, ktorá sa v niektorých poviedkach objavila.
Niektoré poviedky ma bavili viac, niektoré menej, no každá ma niečím zaujala a vyčarila mi úsmev na tvári. Z celej knihy som mala veľmi dobrý pocit a už teraz viem, že sa k nej budem často vracať. Odporúčam každej romantickej duši, ktorá potrebuje občas vypnúť a iba sa usmievať.
Spolu a každý zvlášť
- Auriane Desombre
- Bill Konigsberg
- Erin A. Craig
- Erin Hahn
- Rachael Lippincott
5,0
288 Kč
Štyria autori hororov, internetový magnát a hororový nadšenec v jednom, jeho osobná asistentka a jedna noc v jednom z najslávnejších strašidelných domov na svete. Halucinácie, psycho a záver s explicitným násilím... Aj takto by sa dal opísať dej knihy Kill Creek.
Horory, ktoré sa odohrávajú v strašidelných domoch mám rada, aj keď majú tendenciu spadať do klišé. Kill Creek je však svojim spôsobom iný a celkom originálny, no zároveň nedosahuje takú úroveň, ako napr. výborná séria o Strašidelných domoch od Darcy Coates (ktorá toho klišé obsahuje paradoxne celkom dosť).
Hneď na začiatku ma zaujalo to, že hlavná mužská postava je autor hororov, ktorý je zároveň aj profesor. Jeho prednáška s názvom "Úvod do hororu v populárnej kultúre" bola pre mňa jednoznačne najlepšia časť knihy. Oslovila ma aj temná atmosféra celého príbehu a postupné budovanie napätia.
Prvá polovica knihy má teda dosť pomalé tempo, v ktorom nám autor predstaví postavy, načrtne nám niečo z ich minulosti a čo-to sa dozvieme aj o samotnom Kill Creeku a jeho predchádzajúcich obyvateľoch. Čo mi však trochu vadilo, boli samotné postavy. Väčšina z nich bola pomerne nesympatická a tažšie sa mi s nimi súcitilo.
A o ženských postavách ani nehovorím. Buď tam boli iba ako kulisy alebo boli extrémne nesympatické. Ako napr. hlavná ženská postava. Z jednej strany ju autor vykreslil ako samostatnú a nezavislú ženu s tragickou minulosťou, ktorá sa s ničím a s nikým nemaže, na druhú stranu však pôsobila až moc kruto a zvrátene. A podvedome som si priala, aby to s ňou neskončilo dobre.
A potom tu je posledná tretina knihy, ktorá naberie šielené psycho tempo, ktoré sa mi do tohto slow-burn príbehu skoro až nehodilo. Autor v nej skombinoval subžánre ako slasher a splatter, takže čakajte šialenú vyvražďovačku s explicitne popísaným násilím, množstvom krvi a nečakaným epilógom.
Knihu som si aj napriek vyššie spomenutým negatívam užila, predsa len sú horory moje guilty pleasure a tu si autor v závere celkom pekne uletel. Každopádne z hororov takú Darcy Coates alebo knihu Poslední dny Jacka Sparkse predsa len odporúčam viac.
