Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Svet sa netvorí z vecí, ale z iných ľudí. To oni sú tým zrkadlom, v ktorom sa odrážame, a tou cestou, po ktorej kráčame.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nie je čo závidieť ma zaujalo už od prvých strán svojím mimoriadne ľudským prístupom k téme a postupne sa zaradilo medzi knihy, na ktoré sa len tak nezabúda. Autorka prináša originálnu myšlienku nesledovať totalitný režim cez chladné politické analýzy, alebo postavy diktátorov, ale cez intímne a skutočné osudy šiestich obyčajných ľudí z priemyselného mesta Čhongdžin. Cez ich každodenné radosti, tajné lásky a neskôr aj zúfalý boj o holé prežitie nám odhaľuje absurdnú, izolovanú a mrazivú realitu Severnej Kórey. Postupne sa však ukazuje, že slepá viera v propagandu a hľadanie bezpečia v systéme nie je vlastná len hŕstke fanatikov, ale pod tlakom strachu a informačného vákua formuje celú spoločnosť. Práve tento posun od osobných príbehov k širšiemu pohľadu na to, ako hlboko dokáže totalitný režim preniknúť do ľudskej mysle a deformovať ju, považujem za jednu z najsilnejších stránok knihy. Počas čítania som sa často pristihol pri tom, že premýšľam nad neuveriteľnou silou ľudskej prispôsobivosti, no zároveň aj nad tým, ako ľahko ľudia podliehajú ilúziám a ako dokážu spievať oslavné piesne o tom, že „nie je čo závidieť“, zatiaľ čo okolo nich reality hladomoru kosia ich vlastné rodiny. Barbara Demick píše inteligentne, nesmierne citlivo a s hlbokým rešpektom, pričom dokáže aj zdanlivo strohé reportážne fakty premeniť na silné a emotívne myšlienky. Kniha síce nemá vymyslený, rýchly dej plný umelých zvratov, no vynahrádza to surovou atmosférou, autentickosťou a psychologickou hĺbkou, ktorá človeka úplne pohltí. Niektoré pasáže, najmä tie opisujúce hrôzy hladomoru v deväťdesiatych rokoch, alebo obrovskú traumu z úteku a zložitej adaptácie v modernom svete, boli emocionálne nesmierne náročné a vyžadovali si viac vnútorného sústredenia, ale práve vďaka nim má celá kniha takú zdrvujúcu silu. Nie je čo závidieť je podľa mňa výnimočné literárne dielo, ktoré ma prinútilo hlboko sa zamyslieť nad ľudskou dôstojnosťou, identitou, hodnotou slobody aj tým, čo všetko dokáže človek uniesť, aby prežil. Je to kniha, ku ktorej sa dá vracať a zakaždým v nej človek nájde nový dôvod na vďačnosť za svoj vlastný, slobodný život
Japonsko a Korea Dramatické sousedství rozširuje obzory za hranice samotného polostrova, kde Jiří Janoš opät preukazuje svoj obrovský prehlad a brilantne analyzuje fascinujúce paralely a hlboké kontrasty medzi týmito dvoma azijskými susedmi.
Autor detailne sleduje stáročné historické krivdy, kultúrne výmeny a vzájomné ovplyvňovanie, no ťažisko práce presúva najmä do modernej éry, kde rozpletá zložité politické a ekonomické trenice, ktoré medzi oboma vyspelými krajinami pretrvávajú dodnes. Kniha prinasa hlboký politicko-spoločenský nadhľad a ponúka komplexný geopolitický pohľad na celý región Ďalekého východu, vd'aka čomu dokonale uzatvára skladačku vedomostí potrebných na pochopenie azijských reálií.
