Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Enormný rozsah môže niekoho odradiť, ale to je v podstate jeho chyba. Pretože inak je to To naozaj skvelý príbeh dokazujúci spisovateľské majstrovstvo autora. Skutočne desivých momentov je tam ako šafránu (no sú o to viac intenzívne), ale dejové linky sú premakané do detailov a plné napätia. Naozaj, klobúk dole.
Uspávač je moje zoznámenie s týmto autorom a musím povedať, že nie príliš podarené. Kapitoly nasekané podľa mňa úplne nelogicky (oceňujem, že sú krátke), dej sa až príliš často vyberie do slepých uličiek, ktoré ani nevysvetlí, ale hlavne vyšumia úplne dostratena. Postava Sagy je taká, no, akoby som to... Zbytočná. Joona je zase úplne dokonalý a bez vážnejšieho omylu si prepláva celým príbehom ako Terminátor. Hlavný záporák Jurek je fajn, len škoda, že skĺzne do absolútneho klišé všetkých tajomných zabijakov. Vyšetrovacia skupina je úplne neschopná a v podstate pôsobí len v úlohe štatistov. Najväčší problém som však mal s doktorom. Absolútne nerozumiem načo som mal poznať jeho rodinné zázemie, keď ho autor sľubne profiloval a napokon z neho spravil nepodstatnú, epizódnu postavičku bez väčšie významu pri rozuzlení. Podobných úletov a nepresností by sa dalo nájsť viac, ale myslím, že bohato postačí, čo som zatiaľ uviedol. Kniha jednoducho neobhájila reklamnú bublinu, ktorá ju predchádzala.
Slovko "odporne" v tomto prípade myslím ako nadmieru pozitívny superlatív emočnej beštiálnosti Karikovej tvorby, pri ktorej sa celé bytie doslova vzpiera stráviť niektoré pasáže. Skvelé, na Slovensku absolútne výnimočne surové nakuknutie do trinástej komnaty vojny o moc. Klobúk dole...
Zatiaľ najlepšia "dánovka", ktorá sa mi dostala do rúk. Dej plynul svižne a aj vysoko odborné pasáže boli napísané zrozumiteľne a s ľahkosťou. Opäť to bolo celé doplnené mnohými vtipnými scénami z prostredia detektívov a ich zmyslu pre humor... No, a napokon samotná zápletka o skutočne beštiálnom vrahovi bola úplne famózna. Beštia je skvelá kniha, naozaj skvelá.
Moja tretia či štvrtá dánovka a myslím, že stále fajn. Teda skôr lepšie, ako horšie. Hlavne zaujímavé a miestami (veľmi) vtipné dialógy. Aj keď ma už trochu otravujú stereotypne sa opakujúce opisy a obrazy detektívov. Váňa stále žerie, Burger číta noviny, Hanzel sleduje scénu s rukami za hlavou, Riaditeľ si utiera spotené čelo, Mayor sa chytá stola a kolabuje, Kuky je krpatý, Chosé nadržaný a Krauz správňák najsprávnejší. Dokonca aj tie stereotypné rána sú také... Na druhej strane sú (asi) dosť reálne a práve táto realistickosť príbehu, situácií a prípadu ma stále baví a núti siahnuť po ďalšej knihe.
Takže, aby som to zhrnul... Nehanebnica bola fajn, ničím príliš neoslnila, ale ani neurazila. Síce som trošku šípil rozuzlenie prípadu (nie, nie som žiaden detektív)... Chcem tým povedať, že som tento krát nepocítil onen šok pri zistení, že vrahom bol záhradník, čo bola škoda. Kladne hodnotím zase to, že záver mal aj pridanú hodnotu s presahom do vysokej politiky a podsvetia. Vo svete Dominika Dána jednoducho všetko so všetkým súvisí.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Absolútne nezáživné cestovania (po síce zaujímavých, no spisovateľsky nezvládnutých destináciách). Dej sa rozplieta úplne nelogicky, keď sú hlavný hrdinovia v koncoch, napadne im úplne z ničoho nič (nelogická) spásonosná myšlienka alebo, čo je ešte lepšie, narazia vo veľkomeste na toho správneho človeka, čo si na nich chce najskôr precvičiť angličtinu, aby sa nakoniec zmenil na vojaka dávnej sultánovej tajnej služby a nasmeroval pátranie tým správnym smerom a k tým správnym ľuďom. Ani označenie prísne tajné a ani skutočnosť, že stráži dávne tajomstvá, mu nevadí, aby vykvákal celú storku nejakým dvom doktorantíkom. Nevadí, len vydrž - hovorím si a mľandravo prehŕňam strany - veď už čoskoro príde Dracula a všetko sa zmení. Aký som bol len naivný. Upír tu pôsobí ako načančaný hipster s krutoprísne tajným hniezdom, ktoré len tak, po pár týždňoch objavia dvaja amatéri... No a potom je to už len sentimentálne vyvracanie sa o odchodoch a opätovných stretnutiach hlavných postáv. A na záver, samozrejme, zabijú Draculu, ale aj to len tak, úplne s prehľadom a akože na margo počtu strán, aby sa nepovedalo.
Jednoducho celé zle a ešte aj s ultra priehľadným dejom, kde sa čitateľ dozvie šokujúce odhalenia, ktoré tak nejak tuší už asi 150 strán...
Prostredie a dialógy sú úplne top, čítajú sa s ľahkosťou a aj keď hovoria o veľmi temných skutočnostiach našej (stále) mladej Banánovej republiky, predsa sa v nich človek nestratí ani pri zámene mien (Róbert Eliáš, Boss Mirec a pod.). Možno mierny nedostatok vidím v niekoľko stranových pasážach, ktoré opisujú celkom nepodstatné veci. Charakter postáv (aj tých mŕtvych) sa predsa dá zvládnuť v omnoho kratšom rozsahu, aby sa nenarúšala plynulosť deja. Inak je to skvelé počítanie a Dán ukazuje, že je nielen človek z policajného fachu, ale aj majster slova.
Najlepšie na tom je, že aj keď čítate, ste pol knihy slepí. Úplne dokonalá sugescia čitateľa, ktorý cíti hmatom, čuchom, jazykom, sluchom, len akosi nič nevidí. A ono to funguje... a funguje to perfektne.
Strach nemôžem označiť za vyslovene zlý, ani za iba dobrý. Čítal sa prakticky sám. Ale... Akosi mi tam niečo nerezalo. Obávam sa, že to nedokážem poriadne pomenovať, ide asi skôr o môj subjektívny pocit, ale keď už musím... Asi mi tam najviac vadili tie duchársko-explicitné prvky. Príbeh bol vystavaný vo vzorci románov Trhlina a Tma (aj keď má skorší rodný list, no ja som ho čítal ako posledný v rade), ktoré kombinujú psycho-mysteriózno-thrillerové prvky s hororovým nádychom. Tu sa to zasekáva práve na tej kombinácii. Chvíľu je to psycho, potom mysteriózne, aby to následne spadlo do hororu a tak dokola. Nie zlé, len (mne) to akosi úplne nesadlo.
Trhlina je skvelá, netreba tu dávať nejaké nové ódy, tých je viac ako dosť. Ako som tak prechádzal recenzie, všimol som si jednu zaujímavú vec. Nízke hodnotenia dostáva autor za to, že sa hrá na skutočnosť a pritom si celý príbeh vymyslel. Lenže...
Je to román! Čo iné človek čaká, že Stoker na konci príbehu prizná, že Dracula ho navštívil a spoločne si dali čaj a až potom napísal príbeh o upírovi...? Tu predsa ide o aktuálny pocit, ktorý mám, keď obraciam strany a sledujem príbeh. Emócie, ktoré čitatelia získali, keď začali gúgliť tajomstvá Tribeču, nie sú podstatné. Táto hra na detektíva s vopred jasným záverom vám iba pokazila tie prvé, skutočné pocity napätia z nevedomosti komu to vlastne preskakuje... Autorovi? Hlavnému hrdinovi? Mne? Alebo všetkým naraz? Za to však nemôžete viniť autora, za to si môžete vy sami.
