Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak v mužovi z vysokého zámku sa PKD zaoberal alternatívnou históriou, v tejto knihe hra prím história falšovaná. A ide mu to oveľa lepšie. Zápletka je veľmi dobrá, dej svižne ubieha a dokonca kniha je o to viac relevantná aj v dnešnej dobe, kedy sa história (alebo jej interpretácia) zamieňa za názor a ľudia chcú častokrát zostať v podzemí imaginárnych hrozieb, neexistujúcich problémov a falošnej "pravdy".
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
KV nenapísal žiadny dobrodružný román o bombardovaní Drážďan počas 2. svetovej vojny alebo oddychovo napínavé sci-fi. Toto naozaj nie je jeho parketa. Jeho parketou je nápaditá a invenčná kritika negatívnych javov v spoločnosti (alebo aj celej spoločnosti, keď už sme pri tom). KV to vie napísať tak, že aj najbanálnejšie fakty (vojna je zlá) uvidíte v úplne novom svetle a budete sa o nich môcť zamyslieť spôsobom ako nikdy predtým (teda ak ste od KV ešte nič nečítali).
Takže predstavte si psychicky nevyrovnaného úbožiaka, predmletého vojenským výcvikom, ktorého poslali na sklonku vojny (Ardeny) na front. Chlapík sa ani poriadne nezorientoval, že kde vlastne je a už bol v nemeckom zajatí. To čo počas tých pár mesiacov zažije mu pripadá úplne šialené a je to tá najhoršia terapia pre jeho podlomené mentálne zdravie. Ale pozor už je po vojne a keď Billy rozpráva o šialenstvách vojny, ľudia súhlasne pokyvujú hlavou, že tak to chodí (so it goes), ale keď Billy začne rozprávať minimálne rovnako šialené príhody o tom ako ho uniesli mimozemšťania v lietajúcom tanieri... Ľudia si ťukajú na čelo, že čo to je za cvoka, zavrite ho niekde. KV sa pýta aký je medzi tými dvoma šialenstvami rozdiel, prečo si neťukáme na čelo aj keď sa hovorí o vojne ? Veď to je rovnako šialené! Odpovedať si musí každý sám, KV si odpovedal touto knihou.
Počúvajte: Ak sa pozriete na akúkoľvek udalosť určitou optikou, táto udalosť hoci aj smutná alebo tragická môže vyznieť smiešne alebo komicky. Tak touto optikou sa Vonnegut v tejto knihe pozrel na celý svoj svet, t. j. na Ameriku sedemdesiatych rokov. Jeho motívom bolo neľútostne skritizovať všetko čo sa mu to tomto svete nepáčilo. Pri písaní ale zistil, že sa mu veľa vecí nepáči aj na sebe samom. Čo sa dalo robiť, nikto nie je nedotknuteľný. Urobil zo seba smutnú postavu v smutnej knihe, ktorá spolu s ostatnými postavami knihy trpí predsudkami, fóbiami, hlúposťou, naivitou, sebestrednosťou a tak ďalej.
Počúvajte! Kurt Vonnegut sa z toho vysmieval. Z toho všetkého. BTW hviezdička na obale tejto knihy (na tričku s nápisom Kilgore Trout) je ľudská riť. A tak ďalej...
Kurt Vonnegut napísal mnoho skvelých kníh (musím spomenúť aspoň Raňajky šampiónov a Bitúnok č. 5), ale táto je jednoznačne najlepšia. Vonnegut hneď v úvode nonšalantne predstavuje morálne ponaučenie o ktorom má byť celá kniha: Sme tým, čím predstierame, že sme; preto musíme predstierať opatrne. Toto ponaučenie následne Vonnegut predstavuje na živote fiktívneho vojnového zločinca žijúceho svoj život pred, počas a po druhej svetovej vojne. V určitom smere banálne a niekedy až jasnozrivo ukazuje ako je možné, že sa ľudia mohli dopustiť obludností počas druhej svetovej vojny. Ale Vonnegutove ponaučenie sa nevzťahuje len na obdobie vojny, ľudia sú "neľudskí" aj po vojne a budú takí aj v budúcnosti. Bez toho aby akýmkoľvek spôsobom moralizoval, jeho ponaučenie sa ukazuje ako životaschopné (a pravdivé) v nespočetnej šedi ľudských rozhodnutí medzi "čiernou a bielou"...
Kniha samotná je pomerne krátka, resp. stručná, ale všetko v nej do seba zapadá bezchybne. Od mystifikácie pamätí vojnového zločinca, ktorými má byť kniha ako celok až po jednotlivé kapitoly, ktoré pôsobia ako obrazy. Postavy v týchto jednotlivých obrazoch vystupujú niekedy až príliš umelo alebo strojovo, ale napriek tomu to funguje úžasne a čitateľ nepochybuje, že pozerá na Realitu - chce sa mu smiať, plakať, rozmýšľať, má zimomriavky, chce o tom niekomu porozprávať, chce byť sám...; po každej kapitole musí vydýchnuť a podumať, ale zároveň musí pokračovať ďalšou kapitolou. A keď je kniha prečítaná (akosi skoro) je mu to ľúto. Nie preto ako skončí hlavný hrdina, to je v tejto chvíli úplne vedľajšie, ale preto, že na chvíľu mohol nahliadnuť za masku, ktorú prezentuje svetu ako vlastnú tvár. Niektorí by sme chceli nahliadnuť ešte trochu viac, ale či sa nám to podarí je už len na nás; nie je to vôbec jednoduché, navyše musíme ďalej opatrne predstierať to, kým v skutočnosti sme.
Veľmi zaujímavo namiešaný mix fantastiky, satiry a histórie. Dej sa šikovne a plynulo prelína medzi Moskvou 30tych rokov, ktorú navštívil Satan so svojou podivnou suitou a starovekým Jeruzalemom, v čase ukrižovania potulného kazateľa Ješuu Ha-Nocriho. Bulgakov veľmi nápadito kritizuje chamtivosť, pretvárku, korupciu a paranoju sovietskeho Ruska, ale nestavia sa do pozície morálne nadradeného kritika. Aj on podlieha zlomyseľnosti a sebaklamu a nakoniec zoči voči perzekúcii režimom trpko rezignuje, napriek tomu, že tomu režimu zhadzuje masku. Na knihe ma ale najviac prekvapilo to, akým úžasne čitateľným spôsobom je napísaná. Dej je nabitý udalosťami a dialógmi a plynie neuveriteľne svižne, čitateľ ale nie len pasívnym pozorovateľom, je nútený rozlišovať a hľadať. Takže 100 % aj za prevedenie. Jedným slovom Výborné.
Pred pár rokmi som prečítal prvé tri diely tejto série a po Leviatanovi som bol nadšený, po Kalibánovi už menej a po Abaddonovi som myslel, že ďalej už čítať nebudem. V tomto roku som sa ale dostal k seriálu Expanse a po dvojtýžňovom binge watchingu som sa znova nadchol pre svet v ktorom sa odohráva dej tejto série a tak som musel prečítať aj Cibolu a Nemesis. A boli také dobré, že teraz mám pred sebou už Babylon. Samozrejme jednoznačne najlepšou knihou zostáva nedostihnuteľný Leviatan - jedinečnú kombináciu Millera a Holdena sa spisovateľom v tejto sérii už nepodarí dosiahnuť. V ďalších dieloch čím ďalej tým viac autori zápasili s tým ako posádku Rocinante nasilu udržať v centre diania. Táto ich snaha absurdne kulminovala v Abaddonovi, kde zápletka s Clarissou Mao bola ozaj strašne stupídna. V Cibole to bolo tiež dosť citeľné, ale tajomná nová planéta so zvyškami civilizácie, ktorá vytvorila protomolekula to zachránila. V Nemesis sa to ale podarilo náramne - cez osudy jednotlivých členov posádky Rocinante celkom nenásilne opísali dôsledky objavenia nových svetov pre slnečnú sústavu a práve meniace sa reálie tejto fiktívnej slnečnej sústavy je to, čo ma núti pokračovať v tejto sérii.
Harrisovi sa v tejto knihe podarilo vytvoriť mozaiku, ktorou je aktuálna situácia v súčasnom Vatikáne, charakterizovaná názorovými rozdielmi, korupciou, politikárčením, neustálou kontrolou či tlakom médii a hrozbou terorizmu. Napriek tomu kardináli z celého sveta v najtajnejších a najtajuplnejších voľbách na svete (aj napriek tomu, že na svete existuje nevysvetliteľný rituál, ktorý sa nazýva americké prezidentské voľby...) musia v konkláve zvoliť nového pápeža - jednu osobu, ktorá má predstavovať jednotu katolíckej cirkvi. Harris s remeselnou presnosťou skombinoval reálie a fiktívny dej a to tak, že knihu som nevedel pustiť z ruky. Uvedomoval som si síce, že dej bol zdynamizovaný vďaka externým (aj extrémnym) udalostiam, ktoré sa počas jedného konkláve nikdy neodohrajú, ale vôbec ma to nerušilo, len som nedočkavo obracal stránky, aby som sa dostal k ďalšej voľbe. Téma je spojená s citlivou otázkou viery, ale Harris sa aj s týmto aspektom vysporiadal výborne. Nezvolil naivno-racionalistický prístup (kde autor zhromaždí všetky teoretické vedomosti k náboženskej tématike a očakáva, že výsledok bude zahŕňať alebo obsiahne vieru, ktorá následne musí prehrať s rozumom), ale ani naivno-náboženský prístup (kde kardináli sú svätí muži, boží hlas je počuť na míle ďaleko a viera hory prenáša). Zvolil zlatú strednú cestu, nementoruje ani z pohľadu veriaceho a ani z pohľadu neveriaceho. Knihu si preto s trochou inteligentného nadhľadu môžu užiť veriaci aj neveriaci čitatelia. Nakoniec ale musím spomenúť poslednú kapitolu - keď som vyššie spomínal, že dej je taký dynamický aj vďaka externým udalostiam okolo konkláve - ale že mi to nevadilo, tak to neplatí pre poslednú kapitolu. Táto bola z môjho pohľadu už príliš... Napriek tomu plný počet bodov.
keď som sa dozvedel, že aj Esslemont sa pustil do písania prequel trilógie k svojej malazskej ríši a že táto trilógia je nazvaná Path to Ascendancy, veru som sa potešil, ale výsledok... no neviem. Nárek sa do názvu tejto knihy asi nedostal náhodou. Knihu som síce prečítal bleskovo (vyšla v jari 2016) a hneď by som sa pustil aj do ďalšieho dielu, ale ten ešte nebol k dispozícii (Deadhouse Landing má výjsť v auguste 2017) tak som začal rozmýšľať; ozaj to bolo také rýchle, jedna hlavná dejová línia z troch pohľadov, také jednoduché (na malazské pomery samozrejme), ozaj bola väčšina hlavných postáv tínedžeri ?? neboli niektoré postavy z malazkého sveta zakomponované do deja akosi nasilu (Kazz, Mihal a aj Dassem), nebola Ullara strašne očividná Deux ex Machina... nechcem tým nikoho odradiť, pre malažanov ide samozrejme o povinné čítanie, ale ja som mal trochu pocit, že to nebol 100% malaz. Takže nakoniec možno zachránim situáciu, keď trochu naznačím dej - Do Li Hengu prichádzajú dvaja chlapci, jeden z nich je očividne šialený mág, druhý z nich je prehnane sebavedomý asasín. Asasín sa snaží zabiť mága, prečo? lebo je prehnane sebavedomý a mág je predsa šialený a nepreukazuje sebavedomým asasínom dostatočnú úctu, takže asi preto. Obaja chlapci pomerne rýchlo zapadnú do miestneho podsvetia a všimne si ich aj vládnuca Ochránkyňa Li Hengu a jej mágovia, ale jej pozornosť je trochu rozptýlená, lebo Li Heng napadne a začne obliehať kánešská armáda. Chlapci si rýchlo urobia v Li Hengu meno, čo znamená, že ich budú chcieť zabiť všetci naokolo a v tomto momente aplikujúc nepriateľ môjho nepriateľa... začína legendárne partnerstvo medzi najtalentovanejším asasínom a najšialenejším veľmágom, a to v dobe keď asasíni pohŕdali mágiou a mágovia nerozumeli asasínskemu remeslu. Nakoniec ešte musím spomenúť majstra Ho (Hothalara), ak neviete hneď o koho ide, zapátrajte v pamäti, alebo radšej v Návrate Rudej gardy :-)
A v úplne inom svete popri sebe žili Tistejovia, Jaghuti, Thel Akai, Azathanai, Imassovia (tu len predpokladám, že oni boli tí Dog-runners), Džhelekovia a Forkrul. Mätúce všakže. Najmä s ohľadom na skutočnosť, že podľa dosiaľ vydaných knižiek z malazského univerza sme vedeli, že tu boli štyri staršie rasy, pričom nástupcom jednej z nich boli ľudia, ktorí majoritne obývali svet, ktorý pre nedostatok oficiálnych názvov označme ako malazsko-lederský svet. V tomto M-L svete magické držby obývané staršími bohmi uvoľňovali priestor novým chodbám a novým bohom. To, že to asi bolo celé trocha komplikovanejšie nám erikson ukázal práve touto knihou. Keď sa vám v prvom riadku zdalo podozrivé slovo Azathanai, tak máte pravdu. To oni môžu za všetko. Čo sú vlastne tí Azathanai zač a za čo všetko môžu práve oni, nám erikson svojsky vysvetlil (teda myslím tým, že nechal dostatok prázdnych miest na rozmýšľanie a domýšľanie). Klasický košatý dej pomaly plynie, skáče po jednotlivých postavách na rôznych miestach, autor ním pomaly predstavuje a opisuje miesta, osoby, pohnútky a iné veci, buduje atmosféru a čitateľ takmer od začiatku čaká, kedy vypukne tá občianska vojna medzi Tistejmi, dozvieme sa čo znamená Andii, čo znamená Liossan a ... nič. Je tu koniec knihy. Žiadne strhujúce finále. Hneď som začal čítať druhý diel (Fall of Light) a dej úplne kontinuálne pokračuje. Trochu sklamanie, pri eriksonovi som bol totiž zvyknutý na výraznejšie finálne momenty (preto len 4,5 z 5 a nie obligatórna 5), ale zas je to nová séria v inom svete a strhujúce finále bude možno až na konci tretieho dielu tejto trilógie (Walk in shadow). Mnoho postáv z tejto knihy sme poznali z MKP, kde ale už boli ascendenti a z úzadia poťahovali nitkami obyčajných ľudí, avšak tú sú práve tieto postavy obyčajní ľudia a je to teda zmena. Anomander je synonymom zamyslenosti a nerozhodnosti, Osserc je hlúpy rozmaznaný fagan, Draconus trpí selektívnou slepotou a naivitou, Matka Noc škoda hovoriť, neplatí to len pre Caladana Chmura, ten bol cool od úplneho začiatku a asi ani pre Errastasa (Blouda), ten už od začiatku nezdravo bažil po moci. Určite bude zaujímavé sledovať ako sa tieto postavy dopracujú k svojmu neskoršiemu statusu. Ja to teda určite sledovať budem.
Musím priznať, že tretí diel nebol až taký dobrý ako predošlé dva, a to najmä kvôli mnohým pasážam knihy, kde sa cicero prakticky len nechal unášať udalosťami. Nebol tým kto posúva nejak zásadne dej, len pasívne sledoval čo sa deje. Bola to skrátka daň za to, že celá séria bola písaná z pohľadu cicera. Keď sa však zase dostal do pozície, že mohol veci ovplyvniť (po návrate z exilu a po smrti cézara) tak to bol zase cicero ako z predošlého dielu. V spätnom pohľade na všetky tri diely je preto druhý jednoznačne najlepší - vlastne keď o tom tak rozmýšľam Boj o Rím (lustrum) bola asi najlepšia kniha od Harrisa akú som čítal (a to som ich čítal všetky, teda myslím beletriu). Cicero bol vtedy hlavnou postavou tak knihy ako aj historických udalostí, no v diktátorovi, hoci historické udalosti boli ešte zaujímavejšie, cicero už nebol ich hlavným dejateľom. Možno by bolo zaujímavejšie ak by boli niektoré časti knihy napísané z pohľadu iných postáv (napr. počas cicerovho exilu z pohľadu crassusa, pred cezárovou smrťou z pohľadu marka antónia a nakonci samozrejme z pohľadu oktaviana). Ale asi vzhľadom na dostupnosť, resp. nedostupnosť historických prameňov by išlo viacej o fikciu ako o historickú fikciu. Kniha sa ale samozrejme čítala jedna radosť, keďže robert harris je nepochybne majster svojho remesla. Štyri hviezdičky sú tam iba preto, lebo nedostala mojím prehnaným očakávaniam po neskutočne skvelom druhom diele.
